Mám kopu roboty s posielaním tých pojebaných životopisov a preto čistím bicykel a lakujem si nechty na nohách na zeleno, aby sa mi ľahšie žilo. Táto bohapustá prokrastinácia ma v duchu prenáša do čias, kedy som podobné dôležitosti vykonávala namiesto poctivého štúdia na štácky. (Dokázala som si nechty pilníkovať aj hodinu a verte, že ja nie som ten typ...ale keď sa máte rozhodnúť medzi pilníkom a vznikom, vývojom a zánikom Sovietskeho bloku, tak verím, že aj vy najprv siahnete po pilníku, lebo s peknými nechtami sa tí Sovieti znášajú ľahšie.)
Nemám čas blogovať, lebo mám život, to je, čo? (Ty sou, co?) Inak naposledy mi niekto nechal komentár k nejakému dva mesiace starému článku, že my Slováci sme kokoti a riešime pičoviny, hlavne ja, lebo som piča. No asi som, lebo sa tu zas zajebávam a pritom je mi treba hľadať si prácu, aby som sa nemusela s hanbou vrátiť k mamičke, ale viete čo? Jebem mu riť. A napísal to po slovensky, tak neviem či to je kamufláž, alebo čo, ale odpovede sa určite nedočkám, lebo nikto zaiste nečíta blog, ktorý ho nebaví....však.
No. Oné.
V piatok sa konali dve dôležité veci - Aitanina rozlúčka (posledná večera to bola) a príchod novej dobrovoľníčky. Nová je z Portugalska a je to jeden z tých ľudí, do ktorých sa okamžite platonicky zamilujete a dokážete sa s nimi rozprávať celé hodiny o intímnych záležitostiach (tým nemyslím zápal vaječníkov), hoci ich poznáte len tri dni. Fascinuje vás, inšpiruje a máte chuť sa prisvojiť niečo z jej životného štýlu, názorov, konania, ťažko sa to vysvetľuje, ale takých ľudí je na svete žiaľ málo a keď ich stretnete, máte proste šťastie. Je tak trochu hippie, tanečnica a neuveriteľne otvorený človek. Je to dobre, lebo keby tu mali byť dve také, ako je naša šialená Maďarka, asi by som už nevychádzala z izby.
Aitana odišla v sobotu poobede. Keď sme sa lúčili, revala som jak keby ma opúšťal frajer, ale nepomôžem si. Večer sme mali party a najprv som bola smutná, lebo vlastne doteraz sa žiadna party nekonala bez môjho španielskeho kútika a teraz už je celý kútik v keli a zostala som ja. Tak som sa rozhodla opiť a to sa mi aj podarilo. Inak to bola dosť dobrá party, žúrovali sme na povale (a tohle je u nás zakázaný...neviem prečo, ale každopádne to bolo na tajňáša) a bol tam naozajský DJ. Takže sme robili konkurenciu Mikro Clubu, ktorý je na našej ulici a dohrnuli sa tam aj nejakí ľudia, ktorí proste len počuli hudbu z ulice (tak ako to zvykneme robievať aj my). S jedným som sa bavila a vypadlo z neho, že na druhý deň ráno musí ísť do kostola. Vyvalila som oči jak vyoraná myš a hovorím: "To vážne?! Do kostola???" On: "Ale ja tam chodím rád." Ja: "Fakt? Hm, zaujímvavé...ale to sa ti chce vstávať tak skoro ráno?" On neviem čo a ja po asi piatich minútach cirkevnej diskusie som sa spýtala: "Chceš borovičku?" On: "Ja nepijem." Ja: "A chceš joint?" On: "Nie."
Cítila som sa trochu ako Satan pokušiteľ, ale ako vidíte, obstál. Inak boli komplet všetci na padrť, vrátane Ivana, ktorý sa ma spýtal, či ma môže pobozkať (to už je za posledný týždeň druhý homosexuál, ktorý mi robil návrhy, čo sa deje???)
No a v nedeľu...deti moje, tak zle mi bolo naposledy v januári. Ráno som šla na WC a v kúpeľni boli tri vedrá. Vrátila som sa do postele, ale nemohla som už spať, lebo mi bolo fakt hrozne zle. Tak som šla naspäť do kúpeľne, že si reku vezmem jedno z tých vedier. Bolo tam už len jedno. Zjavne aj Baiba zažívala ťažké chvíle. (Ale DVE vedrá??? Mój ty kokot...)
Takže sme svorne šablili vo svojich izbách a potom došiel Andrea (Krankenschwester Andrea sme ho nazvali) a smial sa nám, ale aspoň nám podal vodu. Pôvodne som mala o štvrtej byť nastúpená pomáhať pri jednej akcii, ale bolo mi tak zle, že som zavolala, že nemôžem prísť (mega trápne, viem...ale zasa, bola nedeľa!) a oni našťastie neprostestovali. (Aj tak by som sa nezmohla.) Okolo piatej som vstala z mŕtvych a presunula sa ležať na záhradu a k večeru som už mohla aj prijímať potravu. No tak vidíte... zasa jeden z víkendov, ktoré zaraďujem do kategórie "obdobie temna".
A inak tento týždeň mám konečne zaujímavú prácu, lebo robím v inom Jugendzentre divadelný workshop s jednou školou (11-ročné decká, nepýtajte sa...ale zvládame to). A poobede mám voľno ako normálni ľudia! (Totiž ani to ne, lebo mám voľno už o druhej, hahá.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára