Dead line

Priveľa pijem a aj pričasto, ale teraz nemôžem prestať. Mám ešte šesť týždňov, chytá ma stres a depka, neznášam konce a rozlúčky. Nemám prachy, nemám byt a nemám ani prácu. (Mám len sto kíl nadváhy, ale stále sa nádejám, že v ťažkých začiatkoch nového života schudnem, lebo budem o hlade.) (Ono ani ne že by som veľa žrala, ale ten chlast, drahí moji, to sú dobré sračky.)

Navyše na mňa nič nemá tak silné účinky a všetkého si musím dať veľa, aby sa vôbec niečo začalo diať, čo je nezdravé a neekonomické a celkovo dosť choré. 

Včera sme začali na povale u susedov, majú to tam popiči, vianočné svetielka, červená lampa, koberce a šatky na stenách, také hašišové doupě (ale bez hašiša). Potom sme sa vytrepali do Rosenkelleru, z nejakého dôvodu peši a nie na bicykloch (inak som sa dopočula, že tu môžete mať 1,7 promile keď idete na bicykli, no nezdá sa vám to prehnané?)

Aj sme to oľutovali, lebo sme si odvykli používať nohy a sme leňochody, keď na cajgli všetko trvá kratšie a je to aj zábavnejšie, keď ste pripití. (No a cesta domov je teprv utrpenie.) (Mladého Werthera.) (Werther bol vlastne taký Kurt Cobain....) Rosenkeller stál štyri eurá a bola to nuda. Asi päť a pol človeka, balil ma nejaký turecký Nemec, navyše vojak. Panebože. V záchvate pomätenia zmyslov som mu dala na seba kontakt. (Prečo sa nikdy nepoučím???)

Stále som bola nechutne triezva, napriek miešaniu všetkého čo mi prišlo pod ruku. (Inak gratulujte mi, naučila som sa baliť cigarety, som mrte cool....síce mi to trvá sakra dlho a keď sa opijem, na cigarety sa to podobá len s veľkou dávkou predstavivosti a občas sa mi rozpadnú, alebo mi vypadne filter - tak ich dofajčím bez filtra - ale ešte trochu cviku a  bude zo mňa fajčiar.) (To je dosť smutné inak, ako som sa zasa spustila.) Posledné štyri dni za sebou chlastám, ale nevadí, lebo som dostala plnú tašku potravín zadarmo z práce, takže tie ušetrené prachy môžem vraziť do nezdravého životného štýlu.

Viete čo? Trochu sa bojím o svoj kurací život. Nájsť si bývanie je akosi ťažšie než som si myslela, ale to sa mi stáva často, lebo som naivná. Ale nádej, deti, nádej. Ja sa spolieham na svoje šťastie. A načo by mi potom boli všetky tie amulety, ktoré večne od niekoho dostávam? Čo?

Trochu ma bolí žalúdok, zežrala som mega veľa pizze. Uf. A pri predstave chlastu sa to nezlepšuje, ale čo má človek robiť, keď je sobota... Ešte dva týždne a dotrepem sa na rodnú hrudu. To bude zasa podpora slovenskej ekonomiky v podobe vymetania krčiem a otázky, otázky, samé otázky a ja vám neviem dať nijaké odpovede. Hm. Možno sa dovtedy niečo stane.

Inak som sa rozhodla že s Christianom 2 chcem byť len kamoška, lebo sa s ním dobre trávi čas a keby som sa s ním vychrápala, už by som asi nemala chuť ho znovu vidieť (občas sa mi to stáva). Tak sme sa vo štvrtok opili uňho na streche (je kurevsky ťažké zliezať zo strechy po rebríku, aký obyčajne vedie do kurníku, keď ste načatí). A aj tak to nemá cenu, keď za šesť týždňov zdvihnem kotvy a odteperím sa do Berlína. (Inak už teraz sa bojím, keď si predstavím tie žúry, lebo to čo vyvádzam v Jene nemá obdobu a Berlín je predsa len veľkomesto. Treba sa spoliehať len na to, že budem vážne na mizine...)