Never let them tell you that they're all the same

Ok, povedala som si, že si to fakt zaslúžite vedieť. Totiž, určite toho už viete kopu, ale ja vnášam do vecí poriadok a súvislosti. Niekedy. Tak teda.
Ešte mi zostávajú dva diely Twin Peaks. OMG, čo bude potom??? Chápete, žiadne ďalšie diely už nebudú. Dúfam že Lynch čoskoro natočí nejaký nový film, aby som zase mohla zabudnúť na Lýbiu, Fukushimu, Univerzitu Komenského a svetovú krízu a mohla sledovať nevysvetliteľné úmrtia, šialencov s dlhými hnusnými šedivými vlasmi menom Bob a sexi special agentov. Alebo nejaké zajace čo žehlia uprostred filmu o niečom úplne inom. (Ak nechápete, pozrite si Inland Empire.)

Ale aby sme sa dostali k veci. Nie každý muž pôsobí tak dokonale ako special agent Dale Cooper. (Ááále, nič nehovorte, kde-kto sa tu už vyznával zo svojej platonickej lásky k filmovým, seriálovým a iným hrdinom.)
Správne...nasleduje moja malá literárno-kritická rozprava o mužoch. Literárno-kritická, vlastne jazykovedno...no to je teraz jedno, to ma napadlo len kvôli tomu Hviezdoslavovi (ale...to asi nebol on, kto teda napísal tú onú o slovenských písmenách? Fándly? Nezdá sa mi, ten chlapík sa skôr zaoberal včelármi, zelinkármi a bojoval proti alkoholizmu...oh dear. Keď si spomeniete, dajte vedieť.)

Hlavne bude tá rozprava kritická a páni odpustia. (Alebo ma ráčia poslať do piče...ako uznajú za vhodné, ja sa neurazím. Teda možno.)
Kde začať? Je to ťažké...mohla by som tu hmlisto a obšírne polemizovať a vziať zavďak abstraktým pojmom, ale čo som? Autor brožúrky 100 otázok a odpovedí o ZSSR? (Vydavateľstvo APN, 1986, neskôr vydala PRÁCA, Bratislava, 1988).
Rozhodne nie. Prejdem k veci a hodlám svoje dohady a závery empiricky toto...no viete, podložiť. Alebo ako sa to hovorí. (Chcela som tomu dodať trošku vzletnejší ráz, ale ako vidíte, nejde mi to, asi preto že som minulý týždeň vynechala štylistiku. Mimochodm, pripomeňte mi, že vám ešte uverejním nejaké perly z môjho detstva...čo sa týka štylistiky.)

Tak najprv Super Mário. (Dobrá hra inak, čo?)
Super Mário (dúfam že ma nevygoogli) je najnamyslenejší a najegocentrickejší chlap na planéte. Alebo nie. Nebudem preháňať, už som párkrát mala česť stretnúť podobné exempláre a vždy som si myslela, že ich už nič neprekoná, ale potom prišiel ON.
Okrem toho že výborne šuká (chacha), nosí sa po škole ako páv (aké super prirovnanie) a rozdáva tie svoje podmanivo-zvodné úsmevy. Je to ten typ, ktorého keď vidíte, máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a ...(nechala som sa uniesť). A potom otvorí držku a máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a dať mu pár faciek. Aby som to kategorizovala, typ "Ty radšej buď pekný a potichu".
Nemci na to majú výborné slovo - Klugscheißer. Chodí po svete a trúsi múdrosti ako huba výtrusnica. Nemám teraz chuť to tu celé rozmazávať, koniec koncov vás pravidelne informujem. Bohužiaľ aj ja (ó áno, dokonca aj ja) zvádzam boj s vlastným libidom (zriedka sa mi podarí tak pekne patetická veta, len si ju užite). Preto som toho názoru, že by Super Mário rozhodne nemal pristupovať ku mne na blízkosť 10cm, hľadieť mi do očí a pýtať sa, čo sledujem za tým oknom. Lebo ja sa zmôžem iba na "A...hoj." A ešte aj priblblý úsmev. Ukameňujte ma...kto ste bez viny. (Cha.)

Druhý adept tu má dokonca aj vlastný tag. Prisahám, že už žiaden muž nedostane vlastný tag na nijakom mojom blogu, nezaslúžia si to, pekne ich budem zhŕňať do kolónky "chlapi", tam patria, neexistujú výnimky. Volajte to cynizmus. Ja volám cynizmom to, keď ma niekto označí za rasistu a ja odpoviem - "Blbosť, to nie je rasizmus, to je xenofóbia." (Ale dosť už o tom.)
Lover. Hm...hmmm hmmm, lover. To je tak dlhý príbeh (žiada sa mi povedať o láske a nenávisti...ale tuším už bolo dosť pátosu). Lover je jeden z dvoch mužov, ktorých som naozaj milovala (ak si pamätáte na jeden nedávny článok, práve tejto téme som sa venovala, akurát že bol o tom druhom...o tom čo momentálne čaká dieťa). Bohužiaľ, pre mňa. Bol aj posledným a asi na dlho bude. Zabil vo mne akékoľvek romantické predstavy, ak som nejaké mala. Odvtedy som sa spustila. Nuž...neviním ho za to, koniec koncov som si svoje spúšťanie veľmi užívala. Že.
Tak lover bola aféra trvajú s prestávkami asi deväť mesiacov (počujte, samo o sebe je to žalostné...keď vezmeme do úvahy že je to ďaleko dlhší čas, než trval akýkoľvek môj vzťah) a za ten čas ma dokázal dostať psychicky na dno. Keď som sa konečne oslobodila, bolo mi oveľa lepšie. Lover bol citový vydierač, kokot sladká panenka (podľa klasifikácie z knižky Dosť bylo kokotů) a mal bolestínske sklony. (Samé dobré vlastnosti.) A bol je schwanzgesteuert. (Ďalšie výborné nemecké slovo. Znamená to doslova "riadený kokotom". Kokot je ako strelka na kompase, len neukazuje sever, ale zase...kto z nich hľadá sever?!)
Vedel situáciu vždy interpretovať tak, aby z toho vyšiel ako chudáčik a bol v tom fakt dobrý...dokázal vás presvedčiť o svojej pravde a normálne vám ho prišlo úprimne ľúto. Aj teraz je mi ho ľúto, ale len preto, ako sa dokáže sám strápňovať. Keď v 43 rokoch niekto nedokáže prežrieť, že jeho "ex" (alebo nech už som čokoľvek) žije vlastným životom a nenarieka nad osamelsoťou, je to asi stratený prípad. Žiada sa mi povedať že je to najješitnejší muž, aký chodí po tejto planéte, ale už sme si sľúbili, že nebudeme hyperbolizovať. (Nakoniec, kto som ja, aby som stretla najješitnejšieho, najnamyslenejšieho a v nasledujúcom prípade uvidíte že aj najneotesanejšieho chlapa na svete?)

Po krátkom úvode k loverovej osobnosti si predstavíme konkrétnu situáciu. Prosím pekne, posledný (a veľmi rozpačitý) kontakt sme mali v apríli 2010. Ale nie je všetkým dňom koniec, lover sa prebral po 100 rokoch ako Šípková Ruženka a pred (cca) tromi týždňami mi napísal SMS-ku. Nemala som mu vôbec odpisovať, to je jasné...ale viete ako to chodí. A prosím, odpustite si tie káravé pohľady, úplne to cítim, nemajte obavy, Triss už mi vyhubovala. (Heh. =)
Jeho správa znela približne "spomenul som si na staré časy". Pcha.
Neviem už, čo som mu odpísala (hej, mohla by som sa teraz pozrieť, ale fakt sa mi nechce), ale bolo to v noci a vypla som telefón. Ráno keď som ho zapla, došli mi tri správy. Prvá neviem, druhá, či som v Aligáči a tretia "už viem, Aligáč zavreli".
Tak teda.
To bolo v sobotu, vymenili sme si ešte asi tri-štyri maily a ja som navrhla či chce ísť na kávu. (Viem, vieeeem.)
Lebo bol milý a normálny. Chvalabohu (!!!) že sa hneď na to pripomenul, aký je kokot, lebo viete, ktovie čo by sa ešte mohlo stať.
Ďalšia správa došla až o tri dni nato, že on nevie, radšej ani ne, že on čítal môj blog a zdá sa že mám zjavne dosť zábavy a blablabla a že on nechce byť jeden z mnohých.
Nevim, co říct.
Odpísala som mu polonasratý mail, že si hádam nemyslí, že bol posledný v mojom živote a ak mi chce niečo vyčítať, nech mi vôbec nepíše. Odpísal presne typicky vo svojom bolestínskom duchu - on nechce a nevie a nebude a prepáč a nevie čo by ešte napísal a kecy v kleci. Už som neodpísala. (Chacha som na seba hrdá.)
Dôvod, prečo mi napísal je jednoduchý. Na dvore neni koho jebať.

Ale popojedem, aby sme stihli aj tretieho skunka. Zostávam ešte stále bez slov, lebo na to niet čo dodať. Tak len sled udalostí a na konci si ešte trochu posypem popol na hlavu, kým sa odoberiem do postele.
Taký Škót. Mimojazdom, známy lovera. Občas si píšeme (asi by som to mala udať v minulom čase, lebo ja mu rozhodne už nikdy písať nemienim) a už dlho sme sa dohadovali, kedy sa stretneme.
Nakoniec sme to dali na jednu sobotu (inak tú, čo som bola potom s Martinou v Harleyi a balil nás zelovocár).

Prosím. On došiel najebaný jak činka. Mám k tomu povedať viac? Neviem, prečo som rovno neodišla preč, asi som bola tak konsternovaná, že som sa dve hodiny nezmohla na rozhodnutie. (Ja mám vždy plno rečí, ale keď mám konať, ide to pomaly...vždy sa bojím aby som niekoho neurazila. Ale úprimne - môžete uraziť niekoho kto je tak nadrbaný, že nevie rovno stáť?)
Chlastal predošlý večer a spal celý deň a keď sa zobudil, nebol o nič triezvejší (alebo možno bol ale v tom prípade si ani neviem predstaviť ten stav predtým), nevedel artikulovať, chodiť ani myslieť, štyrikrát sa ma pýtal rovnakú otázku (myslím tým štyrikrát v priebehu desiatich minút) a vždy zabudol odpoveď a vrcholom bolo, že nechápal, prečo som naštvaná. Nechápal!!!

Ja neviem, či to mal byť nejaký trest boží (Bože, ver že som sa v tej reštike cítila trápne jak nikdy v živote a výnimočne to nebolo kvôli mne), alebo či mi osud niečo naznačuje, alebo či mi vesmír prihráva to, čo sama vysielam...alebo? Je to teraz už fakt jedno. Ale ešte sa niekto bude čudovať, že ja chcem zostať single? Jasné že ne navždy, ani nejsom feministka...ale pri tom, čo sa okolo mňa hemží, nemám chuť na nijaký kontakt tretieho druhu. Muži sú na smiech. Niektorí sú do plaču. A sú vhodní na sex. Ale zatiaľ sa nepreukázali, že by z nich káplo niečo užitočné. Je to tak...buďme egoisti. Nakoniec, Super Mário to so svojím životným postojom celkom uhádol.

Jaj, skoro som zabudla na poučenie na záver. Muži nemajú hlavu na to, aby im nepršalo do krku, to je príliš krátkozraký názor. Majú ju na to, aby nám mohli robiť orálny sex. (Cha a teraz ma označte za cynika!)