Harley Davidson Pub

My s Martinou sme aj tak najlepšie partymejkerky. (A ja som zistila že som aj namotávač-kalerábista v ženskom vydaní, ale to s tým celkom nesúvisí.)
My keď sa vyberieme žiť, stiahneme sedmičku absolutky u nej doma (ja relatívne triezva a ona na sračky, mali ste vidieť ten moment keď otvorila dvere na hajzli, vyhlásila že kým pôjdeme, ešte sa vygrcá, strčila si dva prsty do krku a asi tri sekundy rozmýšľala. Potom vytiahla prsty, že radšej asi ne. Skaping, škoda že si to ona sama nepamätá.) a potom ešte prevrátime Harley hore nohami. Inak na to že bol vlastne nejaký poloprádzny (CP-čkári sú doma), tak sme nazbierali celkom slušné panoptikum. Minimálne čo do počtu.
Asi ani 5 minút sme neboli samy, vkuse nás niekto balil, oblapával, olizoval, strkal prsty bárskam a kupoval nám drinky. (Existuje nejaký repelent na chlapov?)
Ale bolo to zábavné.
Nakoniec sme sa zoznámili s tromi kamarátmi, ktorí boli rovnako ujebaní jak my a potom sme s nimi šli aj trolejbusom. Ranným, ale nie prvým, o 6:19. Viete čo nechápem? Prečo niekto ide ranným busom v nedeľu, ak teda nejde domov z krčmy??? To kam chodia tí ľudia??? Hm, budem sa tým hlbšie zaoberať keď prestanem byť taká vymetená.
Tí traja chlapci boli absolútne zábavní, hlavne keď ráno na zastávke začali kecať po česky (len už neviem prečo)..."Pane příboři".
Ja som s jedným z nich mala ísť sa vydať do kostola, lebo som mu povedala že mám 17 a som nevinná a sex bude až po svadbe. On niečo trepal o orgazme a ja - čo, aký organizmus? On: Som čítal v Brave.
(Toto sme ziapali asi aj v tom trolejbuse...)
A vlastne mňa ešte predtým balil jeho kamoš a keď som sa potom, ehm, rozprávala s týmto, tak kamoš sa spýtal "Slniečko a ty ma už prečo neľúbiš?"
Jááááj...toto bol jaký večer. Sme vychytali a zabili. Tak určite.

Hláška z dnešného rána (ale vstali sme o pol jednej a toto bolo až po raňajkách, tak neviem...):

"Mne tam niekto furt dával moju ruku do svojho rozkroku..."
"Aj mne."
"Ale kto??"
"Neviem..."
"Ježiši, nebol to ten biely?"
"Asi hej. A stál mu."
"No hej, ty kokos, fakt. Šak bodaj by ne."

I need these simple pleasures to make my life OK

Chcela som pôvodne nazvať tento plodný príspevok Futbalová jedenástka, ale zdalo sa mi, že nemusím byť až taký vulgárny cynik a okrem toho som cestou domov počúvala mp3-ku a toto mi spievali.
Ak vás to zaujíma a ja verím že už len horíte nedočkavosťou, nakoniec som sa predsa len šla kurviť. A hovorím si - a no a čo. There´s time to live, there´s time to die and there´s time to be a slut a basta fidli.

Hovorila som vám že chlapec z Kanady má rodičov z Arménska? Nehovorila, lebo som to nevedela, ale poviem vám, Arménec ma vyšukal ako námorníkovu ženu (ako by povedala Chantal) a to bola konečne poriadna šukačka tento rok (ten ožratý pokus s Morrisonom nerátam, lebo alkohol má síce svoje čaro, ale ne keď ste jak zakliata panna vo Váhu, že sa nevládzete ani hýbať. Ale dosť bolo detailov.)
Včera som sa poobede vyparila z domu a šla som za ním do Viedne (ne len že messing around with every guy in town, ešte aj do zahraničia sa trepem...). Našim som povedala že spím u kamošky (síce patria ku generácii, ktorá prelomila ľady sexuálnou revolúciou, ale nejak ich pre istotu nestresujem keď netreba, lebo mama ma aj tak upodozrieva že spím s každým, kto sa okolo mňa mihne). (A ako všetci dobre vieme, to neni pravda.)

Sedeli sme v parku Belvedere, chlastali sme Ottakringer (to aj na Novarocku!) a kecali o blbostiach. Večer sme šli k nemu a ďalej už viete. Chacha.
Ráno som síce vstala načas a šecko, ale aj tak som zmeškala svoj vlak (došla som dve minúty po tom ako odišiel, shit shit shit) a hodinu som stepovala po Semmeringu hore dole a nudila som sa jak sviň.
Všetci na mňa hrozne čumeli, lebo som mala ultrakrátku sukňu (tak ale keď inú nemám...) a tričko priesvitné a celé je to vlastne jeden taký veľký výtrih...parádička, ale bolo trošku zima a ja som bola nevyspatá a vtedy sa najradšej skývam, lenže v hentom sa veru neskryjete...
V dôsledku všetkých udalostí som zmeškala svoje prvé doučko s novým žiakom (nevadilo mu to, chlapec má 18 a nechce za mu ani za mak), celý čas sme kecali o Pohode, na ktorej bol a o všetkom možnom a zistili sme že sme chodil ina rovnakú základku a podobne.

A čo som to pôvodne chcela? Okrem toho že sa tu chvastám (ale niektorí by ma hnali do pekiel, či z kostola von...možno), že už si môžem zostaviť futbalovú jedenástku?
Tak ale život nekončí a treba aj náhradníkov keď niekto dostane červenú kartu a trénera (haha).

Woman driver no survivor

To sa mi veľmi páči a naučila som sa to v pátek. (O mne to neplatí, dneska som šla za Triss autom, do blízkej, ehm obce pri Bratislave a šlo mi to skvele. Hovorím ja, minimálne.)
Medzi nami germanistkami sa nejak rozmohlo funkcionárčenie, odkedy sa Martina sama vymenovala za kultúrneho referenta, lebo až dvakrát zohnala lístky do divadla.
Mira sa potom vymenovala za športového referenta, aspoň sa mi tak zdá. Hádajte za čo som bola vymenovaná ja. Pišťala som totiž, že chcem aj ja nejakú funkciu (šak som nejaký káder, či??) a teraz sme boli dva dni v Trenčíne (ešte kým začala Pohoda, takže tam bol svatý pokoj) a baby usúdili (a ja som fakt spokojná) že by som mala byť jednoznačne referent pre zahraničné styky. Neni to super?
Ja mám často styky s cudzincami, preto ma táto funkcia náramne uspokojuje. Hähähähäääää.
Ale nie tak často ako by som chcela.

Napríklad včera som sa stretla s takým chlapcom z Kanady (btw jebač to bol, aspoň ja si myslím) a keď bolo tak strašne teplo tak sme celý deň pili pivo, najprv slušne v krčme a potom sme si kúpili plechovky a sedeli pred Eurovejou.
Celý deň sme normálne kecali, chápete, nebalil ma a ja už som rozmýšľala či je niečo v neporiadku, lebo no...nejsom zvyknutá že ma niekto nebalí. (No dobre dobre, to znie dosť namyslene, ale buďme k sebe úprimní, veď chlapi myslia kokotom!)
A keď už sme sedeli pred tou Eurovejou a pili asi štvrté pivo v ten deň čo v kombinácii sto stupňov a takmer žiadne jedlo vyvoláva stav, ktorý by som nazvala dizzy (moje obľúbené anglické slovo inak), taký rozpustilý a rozmarný (wow, to je slovo, že rozmarný!).
Už nasledovali také tie pohľady do očí, viete a dvojzmyselné reči a potom on povedal že "I´m being super flirty with you." (Alebo tak nejak.)
A ja len že "Are you?" s tým mojím špeci úsmevom (joj, tento úsmev, to je asi najlepšia vec ktorú dokážem, haha). (Inak je dosť možné že som tresla "Do you" lebo ja v týchto otázočkách vždy spravím nejakú chybu a po všetkom tom pive...)
A potom sme sa bozkávali.
Bolo to také milé, lebo sa mi fakt páčil a už od rána som rozmýšľala či k tomu dôjde. Škoda že chlapec musel včera večer odísť, do Viedne kde bude týždeň, akurát že ja tento týždeň moc času nemám, čo to je dosť blbé (pre mňa).
Chcela som tam dnes prísť za ním a prespať (chacha) do nedele, lenže ešte stále nemá ten byt a býva u volakoho a tak, no proste to nevyšlo, takže tam možno pôjdem len zajtra, akože sight-seeing.
("I already have been to Vienna."
"Great, you can show me around."
"Oh, I´ll show you."
"You show me...?"
"Yes!")
Prestala som sa zaoberať myšlienkou "dievča moje, to je čisté kurvenie sa" a beriem to tak, že využívam všetky svoje životné príležitosti bez výnimky a vytrieskam z nich to najlepšie. (Presne ako s kradnutím kníh z knižnice - neberiem to ako krádež, ale ako obohatenie svojej zbierky.) Ako som už povedala (a Triss ma citovala), v našom veku už na nič nie je priskoro. Tak preto.
Budem vás udržiavať v obraze, či som sa teda šla kurviť, alebo ne.
Pááá, papušky! Majte sa mi krásne a nepite moc, v tom teple to stúpa do hlavy!

Opojenie

"Milá sestra...ešte že nechodíš na spoveď. Farár by ťa hnal z kostola."

Tak mi povedala Chantal dnes ráno (teda vy už ste mali asi poobedie, ale ja mám ešte aj teraz ráno, lebo zatial som len zvládla zliezť dole, vysrať sa - presne jak Bukowski - osprchovať sa - to bolo náročné - a dať si ibáč), keď som jej porozprávala, čo sa včera dialo.
Poviem vám, som rozbitá jak cigánska hračka, bolí ma telo, zastavte Zem, chcem vystúpiť. Mohla by som slúžiť ako príklad na hodine etiky, že alkohol je zlý zlý zlý a deti by na mňa ukazovali prstom a prisahali že nikdy nebudú piť.

Ladies night ako sa patrí. (Nepíše sa to ladie´s? To je egál...)
Ja, Triss a Martina. Martina došla neskôr a my sme stihli medzitým vypiť ... mrte chlastu. Viete čo? Rátala som to a včera som vyslopala asi o niečo viac než pol litra tvrdého. A iné. To je práve to, že aj iné. Presne ako Bukowski, vžívam sa do jeho role, aby som lepšie pochopila jeho diela.
V Kozli to bolo osem (osem!!!) gin tonicov a z toho sme boli iba pripité. (Vlastne boli štyri, lenže dvojité.) Mierne opitá som bola, ale tak, že by som pekne ešte mohla dojsť domenkov a tváriť sa že som ok. Pred fotrami, chápete.

Dorazili sme do Harleya a ja som s poľutovaním zistila, že mám iba asi 10 euro (bieda...dvacku som nechala v Kozli a to neveští nič dobré, lebo ja málo zarábam) a že treba vymysleť plán B.
Plán B zahŕňal pivo, lebo stáť v bare nasucho je nuda. A hral Bohuš a hral aligátorie sety, ťažká popičovka, dokonca Rammstein a ja som prisahala že dójdem na ten ich koncert v Bratislave bárs aj z Luxemburgu (lístky na koncert v Luxemburgu sú už vypredané) a teraz nad tým silno rozmýšľam a myslím, že zrejme naozaj dojdem, nech to stojí čo to stojí, ja ich milujem najviac na svete. Neni to mrhanie, keď precestujete pol Európy aby ste videli svoju najobľúbenejšiu kapelu, či je?
No ale o inom som chcela.

Bolo jedno pivo, potom druhé a potom sme sa tam trošku natriasali a v istom bode sme sa zoznámili s obstarožnými Francúzmi. Tak tak.
Tancovali sme s nimi a oni nám platili chlast. Luďááááááááááá! Oni mali obrovské poháre, čo poháre...nádoby (podľa mňa mohli mať dobré tri litre) plné mojita a naberali to takou žufankou do pohárov. Popičovka.
Neviem koľko mojita som ešte vypila, ale asi veľa, lebo som zbalila jedného z nich. Mal 50. (MLČTE!) A vypadal ako mafián, ale viete, taký zo starého filmu, taký elegantný, mal košeľu (to je taký čudný západniarsky zvyk, trepať sa na diskotéku v košeli, keď vidíte chlapov v košeliach, zaručene sú zo západu) a sako (??? No...bol starý) a celkovo keď už som bola naliata...viete ako to je. Navyše bol sympatický a vedel aj po anglicky (povedala som mu po francúzsky že nepracujem v továrni - naša slávna veta). A baby na mňa ziapali "Daj hoooooooooooooooo!!!" Nuž...tak som si povedala že trošku bozkávania bárs aj s dedim ešte nikoho nezabilo (Martina dosvedčí...aj keď teraz som už vážne prekročila všetky doteraz pokorené vekové hranice, aj tie Martinine) a tak som sa naňho nalepila. Šli sme von (jeho nápad...neviem čo všetci títo chlapi čakajú) a on chcel vác, lenže haha, ja mám krámy (ale vďakabohu, lebo ja sa poznám) a odmietla som aj iné formy zábavy (a to by bola zábava len preňho a mne sa nechcelo špiniť si ruky a ani nič iné...). A došlo mi príšerne zle. Ale úlne najvác zle a tak som sa s jeho pomocou dotackala na ten harleyovský dvorček, baby ma tam čakali, neviem ako a kedy došli na to že tam budem, z tejto časti večera mám len útržkovité spomienky.

Šli sme na parkovisko, tam som sa hrozne zgrcala (inak mojito má dobrú chuť dokonca aj keď ho grcáte...no fakt), zrejme to schytali aj moje baleríny, ešte som nemala síl ich skontrolovať, ale hodila som na ne krátky pohľad a vyzerajú čudne, osobne dúfam že sú len pošlapané) a baby mi zavolali taxík. Cestu si nepamätám, stálo ma to mojich úplne posledných osem éčiek (nevím veru čo by robil keby to bolo viac, lebo už som viac nemala) a doma som sa nejak ocitla v posteli. Vždy zvládnem vybrať si čočky...ale odmaľovať už ne a tak som mala ďalšie ráno, kedy vyzerám a cítim sa ako Alice Cooper v jeho najlepších alkoholických obdobiach. Či najhorších?
Myslím, že môj žalúdok je už pripravený prijať poživeň...odporúčam sa.

Rock´n´roll all nite and party every day

Dzeci drahé, radujte sa, veseľte sa, lebo ja som urobila poslednú skúšku na A. (Mama tvrdí že som bifla, ale bolo to tak, že som sedela vzadu, s nosom na stole a s ľavačkou v lavici (skoro jak úchyl, lenže ten má asi ľavačku v gatiach) a prehrabávala som sa v poznámkach, aby som to všetko následne opísala a odpovedala na A. Keby ste ma ale videli, ako majstrovsky som si počínala, dali by ste mi aj na fejsi lajk, keby som mala fan page, ale nemám.
Najprv som totiž musela vybrať poznámky z obalu, potom nájsť správnu stranu, kde bol román v DDR a potom to odpísať a keďže k tej téme som nevedela NIČ, tak to nebolo také, že pozrem do poznámok, vidím niečo a hneď ma napadne k tomu aj voľačo so som sa naučila, nené, to bola kompletka, od slova do slova a ešte som to mala aj obojstranne vytlačené, tak si predstavte ako ťažko sa otáča papier v lavici, aby nešuchotal a tak. Ale nevšimla som si, aj keď v istom bode vstala a ja som na 5 sekúnd zamrela, že ma videla a ide sa mi pozreť do lavice, viete aký je to pocit, studený pot a kŕč...ale našťastie len išla vykuknúť von z dverí (nepýtajte sa prosím). A ona sa strašne ponáhľala a jedno s druhým, mala tak málo času že každý odpovedal asi 5 minút a už jej stačilo vymenovať pár diel a von, ani nerýpala. A hádam už dáme koniec zátvorky a budeme sa venovať iným témam.)

Inak, dosť blbě sa mi tu píše, som na fotrovom compe, lebo mne nejde internet prosím pekne, dneska asi trikrát padol, kurvovala som jak chorá vrana a presunula som sa sem. Ale tu mi je lepšie, lebo sedím za stolom a nehrbím sa jak starena, predtým som bola na posteli a to je kurevsky nepohodlné. Okrem toho tu aspoň neni tak teplo jak u nás v izbe.

No a keď som šla zo skúšky, dostala som SMS od Miška (kámky, pamätáme?) že večer sa pije a že tam bude aj Morrison (on si teraz neodpustí ani jedinú príležitosť, kedy mi ho môže nejak pripomenúť a robiť si zo mňa srandu) a nech dojdem. Tak som odpísala že rada a že kde Morrison býva. Mišo mi zavolal naspäť a hneď sa mi začal smiať že šak to nebude priamo u nich na izbe (teda u Morrisona, ne u Miša, ten býva v Pétržke, ale to je pre vás aj tak nepodstatná infoška) a že nech sa netvárim že neviem kde býva a hahaha. Jasné. Sme še pobavili a tak som povedala, že keď skončím doučko u chlapca, dotrepem sa do Solečka (taký oný na Mlynoch, keby ešte niekto nevedel).

Bola som potom velice pochválená, lebo lialo jak z krhly a tak intrákovci ocenili že som došla v daždi. (Ale som im povedala že som kvôli nim teraz vlhká, aby si to teda sakra vážili...)
Keď som došla, chlapci ma hneď usadili medzi seba (a nakoniec bola jedna strana stola úplne prázdna a tam kde som bola ja sa tlačili všetci - to lebo so mnou je zábava) a vyšlo to tak že som sedela vedľa Morrisona (Michal samozrejme dal - aha, osud! A tváril sa pri tom strašne nevinne.)
Tak sme pili (medzitým sa s nami zoznámil nejaký černoch, ktorý sa došiel spýtať či s môže k nám prisadnúť - nechápem, lebo mal tam aj svojich kamošov - a my že teda dobre, ale nikto z toho nebol odviazaný a fakt to nechápem, prečo sa nejaký chlap nasere do veľkej skupiny, navyše prevažne mužskej...to majú tí Afričania nejak v krvi, aj keď henten bol vraj z Jamajky ale my vieme že Afriku z krvi nedostanete a z kože už vóbec ne, haha, rasistický vtip. A volal sa Rafiki a Soňa hneď naňho zahučala Rafiki? Ty rád fiki, že?! Ale našťastie sa dlho nezdržal...)

No a čo by som k tejto časti ešte...už sme všetci nostalgickí, že už nám zostáva len jeden rok a plánujeme chaty, stanovačky a rozlúčky a bársčo a mňa presviedčali že jeb na Luxembursko (ale nevedia čo som kvôli tomu vytrpela :D) a zostaň tu s nami, to je také milé, keď vám ľudia hovoria že nechcú aby ste odišli...aj keď im asi nebudem až tak chýbať, ale aj tak je to milé.

No a bol tam s nami aj náš erazmák, Čech, inak za celý rok sme ho nikto porádne ani nevideli, ani ho nikto nepoznal, neviem kade chodil, ale bol na exkurzii, tak je už s nami kamoš. Ja som sa bavila hlavne s ním, Morrisonom a Mišom (lebo tak sa mi to páči, byť jedinou v mužskej spoločnosti) a Soňa sa tam tiež furt premiestňovala hore dole. Potom oznámila, že musíme ísť k nej na izbu, lebo jej spolubývajúce v ten deň spravili magistra a oslavujú a že ona tam musí ísť. Tak sme dopili a šli a pilo sa ďalej a spievalo so (Ine Kafe Ráno - klasika a samozrejme ešte aj Otvárajte kasíno a MC Erik a Barbara, vďakabohu za youtube. Inak čo vlastne znamená to MC pred jeho menom? Nejaký titul?)

Poliali ma pivom (skoro jak na fesťáku), lebo sme sa furt objímali alebo opilecky tancovali s pohármi (aj keď ja som pila z fľaše, ale bolo to pivo, tak to je v poho) a...vlastne neviem. Chápete, neni až toľko čo k tomu povedať, lebo normálna najebaná žúrka, ja som furt sedela medzi chalanmi, potom niekedy Morrisonovi na kolenách (neviem prečo) a okrem toho sme mali furt nejaké narážky (teraz všeobecne sa spolu viac bavíme než predtým, aj keď on so mnou aj inokedy flirtoval, ale tak teraz už je to také iné, haha, však a on má presne taký názor na vzťah jak ja - teda že je dobrý, ale pre iných a nám je lepšie single a to sa vám potom užíva, keď sú obaja rovnako eingestellt).

Myšlienka večera (moja, tuším) bola, že sa ide hrať fľaša (didaktická hra, konečne som sa jej dočkala, ja som celú exkurziu lobovala za fľašu a furt sa nehrala). (Iná myšlienka, hneď po fľaši, bola že "musíme si užívať kým sme mladí".)
Ludia (naschvál tam neni ten mäkčeň, lebo ja vždy hovorím ludia s tvrdým L) ale jaká fľaša!!! Normálna, klasická, bozkávacia, takú som hrala prvýkrát v živote! Juj.
Prvý točil Morrison a hneď to aj ukázalo na mňa (asi osud, haha) a ja som vlastne čakala že sa bude hrať na otázky, tak som sa naňho otočila že čo povie a on ma proste chytil a vrazil mi jazyk do huby. Hovorím si, že dobre, takú fľašu som vždy chcela hrať.
Takto sme hrali asi 10 minút (alebo ani toľko ne), kým sa bozkával každý s každým, ale ne všetci hrali, takže vlastne to znamená že ja som sa bozkávala s Morrisonom, Michalom a tým Čechom a ešte jednou babou, ktorú vôbec nepoznám a ani si nepamätám ako sa volala. :D

A to bolo tiež také smiešne, lebo keď to na nás vyšlo, tak som nevedela že čo ona urobí, lebo viete, ja s tým nemám problém, ale som si hovorila, či jej to nebude nejak vadiť. Ale vóbec nebola upjatá, bola to seriózna minimálne 5-sekundová bozkávačka a chalani nám uznanlivo zatlieskali.
Lenže potom sme si povedali že to je nuda, keď nás hrá len 5 a čo sa budeme furt dokola olizovať? Tak sme začali hrať na otázky a viete čo sa ma Soňa spýtala? Či by som sa vyspala s Morrisonom. Najprv som chcela inú alternatívu namiesto odpovede ale oni všetci hučali že ich nezaujíma alternatíva a chcú odpoveď tak hovorím že áno a na Miša som sa radšej ani nekukala lebo aj periférne som zachytila jak sa ujebáva. Ale publikum prijalo moju odpoveď s nadšením, lenže vlastne tam sa tak hučalo vkuse, že to bolo jedno.
V noci niekto dokonca aj opiekol špekačky na dvojplatničke, tesne vedľa nejakého notebooku z ktorého revala voláka klasika (teda, nechcela by som).

A potom sa to nejako roztrúsilo a šli sme domov... Morrison mi ešte ponúkol nocľah (a niekoľkokrát...zrejme to myslel vážne a nebola to prvá kokotina čo ho práve napadla...?) a vraj jeho spolubývajúci tam nejsú a poviem vám, aj by som šla, ale. ALE. Po prvé som nemala nič oholené (a nohy už dva týždne...viete si predstaviť tú húšť, welcome to the jungle) a po druhé, po takej noci vyzerám ráno HROZNE. Nemala som tam ani obal na čočky (to som použila ako argument prečo nemóžem) a ani nič na odlíčenie a fakt by som bola nerada keby ma videl v takom stave, no né, radšej nech si ma pamätá peknú. Dokonca to má aj skrytú výhodu že teraz to vypadá že nejdem vždy s každým, teda chápete čo chcem povedať...) HAHA.
Ale strááášne bol milý, normálne ma odprevadil až k taxíku a ešte aj pusu na rozlúčku som dostala (akože na líčko, ale aj tak), normálny romantik, tento chlapec.
A tak sa skončil môj letný semester prvého ročníka magisterského štúdia.

Zavrem oči, dupnem na plyn

Viete čo? Ja už som to asi spomínala, ale fakt...toto skúškové ide tak krásne, ubieha a ja skoro nič nerobím, iba ak otváram a zaspávam nad poznámkami a zatiaľ mám všetko, už len dve skúšky mi zostávajú. Teda tie najťažšie, ale aj tak...dve. DVE!

A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.

A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.

A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?

Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.

Som abstinent aj keď nemusím

Jedna z hymien exkurzie a bohapusté klamstvo. Učím sa štylistiku...teda učila som sa doteraz, ale potom som si otvorila pívo (absťák z Poľska, málokedy mám takú akútnu chuť zrovna na pivo) a teraz som mierne pripitá a neche sa mi  nič, iba hybernovať. Viete čo? Dnešná skúška bola eňo-ňuňo. (Píše sa to tak?) (Jebáááááť.)
Pali dal taký test že dovidenia, bol strašne ľahký. Teda, keby ste si to aspoň dvakrát prečítali, máte s prehľadom áčko, ale ja len raz a preto som to akurát tak asi len prešla. A bolo 15 otázok a on zahlásil, že minimálne šesť treba mať na éčko. No neni tento Pali popiči? Šak taká stupnica už ani na základke neni...asi ho milujem. Ale len tak platonicky-univerzitne, chápete. (Bože, to robí to pivo, inak by som to ani v päte nemala, takéto písať.)

Sedel tam a keď sme si radili, tak len tak zazrel, aby sme prestali, ale inak pohoda jahoda. Nezabudol veru na tie prechlastané noci. (Už som sa aj chystala mu ísť povedať, že prečo taká atraktívna žena ako ja nedostane áčko...)
Potom som šla domov, pre zmenu som nezmokla jak zmok (včera...cez ten najväčší lejak, aj gaťky som mala mokré a veru od vzrušenia to nebolo).
A teraz predstieram učenie, ale hovorím, že po tom pive už ani predstierať neviem... Ejha.

Dnes sme sa na skúške zišli ako rodinka, aspoň väčšia časť z nás bola v Poľsku a len sme riešili a kecali a všeobecne to bolo také iné, ako predtým a strašne milé. Všetci sme teraz veľkí kamaráti. Lajkujem!
Bol tam aj Supermário, ale on na exkurzii nebol. Nebol, lebo je príliš fajnový na osemhodinovú cestu autobusom a celodenné šlapanie po meste, on je proste pozér a musí furt vypadať super a po ôsmych hodinách na slnku proste super nevypadáte, to je jasné.
No a on tam volačo ondil, lebo my sme sa bavili, ako sa nedalo učiť, keď sme si museli fotky na FB kukať a tak a on zatrepal že - celkovo nechápem ten element fotenia (no fakt, fakt povedal že element...pozér jeden, musí byť vkuse kurevsky erudovaný), keď sú všetci oblečení...
(DEBIL!)

Sedel za mnou a hneď sa ma začal vypytovať - Lucinka, ty ako sa máš vlastne? (Akože kedy my sme pokročili do štádia, že on ma volá Lucinka?? Chachachaaaa...skoro som zemrela.)
Ja hovorím že úplne najlepšie. Lebo je to pravda.
Potom sa ešte chvíľu riešilo, že čo ja a Whiskey, samozrejme Mário sa tváril že nič a potom povedal - Inak ty ideš na Novarock? (Btw, my už sme s ao tom bavili asi stokrát, takže to vie.)
A ja že jasné. A on že, no lebo ja mám jeden voľný pas do bekstejdža (odkiaľ to vlastne má???) a neviem koho by som vzal...
Chápete???!!!
Hovorím - samozrejme mňa, dúfam že nepochybuješ.
On - ale šak ty sa tam aj tak dostaneš...
(Och bodajby.)
A potom sa mi zadíval do očí a hovorí - ty máš takú zvláštnu farbu očí, to som si nikdy predtým nevšimol...
Ja: No to asi preto, že sa mi nikdy nepozeráš do očí.
On: No...musím priznať, že to je pravda...
Chacha. Mám farebné čočky, víme? Aj som mu to povedala potom, ale stále bol fascinovaný. A viete čo? Pri jeho hlbokom pohľade do očí som už nič nepociťovala. Skvelé, či?

Och ozaj...na fejsi si ma pridal ten poľský profesor. Ten, ktorý keď sa na mňa pozrel, povzdychol si, aké krásne devy sú Slovenky. OMFJ, práve mi píše na FB chate! Skaping!!!

Edit

Nesere sa s tým:
A ja zobacit veleme raz vase krasne sylvetky., Jakby ubylo 15 lat:)
Buia-tvar, po anglicine face, super perfektni nohy...nebo tez dobre duse:)

Janko Chodec

Verili by ste že Janíčko Janko ešte asi pred mesiacom stál v Harleyi dve eurá a včera už dve dvadsať? Nehorázne. (Nehovoriac o tom, že v Kozoli 2,30!)
Aj tak sme ho pili. Včerajší večer bol taký, že asi (ale hlavu pod gilotínu za to nedám) deväť whisiek a jedna kola. Kola na konci, nadránom a len a jedine preto, že sa mi začalo hovadsky štikútať a nemohla som to zastaviť zadržaním dychu. (Dosť ťažko môžete v bare zadržiavať dych a  tváriť sa pri tom normálne, tak aby si to nikto nevšimol a  nezačali si myslieť že vám je zle.) Pili sme na S. Sex, sláva, smrť, sebaľútosť - samohana - sračka a tak ďalej, všetko podstatné je na S. Lebo ja hovorím, že smrť alebo sláva (sa teraz pochváľte kto viete odkiaľ to je, rockeri, ha!)
V konečnom dôsledku som teda neminula viac, než inokedy, ale minula som aj tak priveľa na to, aké sú moje pomery. Som chudobná a preto sa opíjam. Ale mala by som sa možno opíjať lacnejším chlastom.

Nakoniec som bola tak strašne unavená (možno je predsa len - neviem či sa to nepíše predsalen, posúďte, čo vypadá čudnejšie - dobré aspoň trochu brzdiť...život ma naučil - teraz sa mi natíska citovať jeden FB status čo som si dnes prečítala u bývalého spolužiaka zo ZŠ "...byť takou špinou, akou ste vy ku mne" - ale mňa život naučil, že nejsom tetrov ako Martina, lebo mňa nadájali mliekom a ne zlým ovocím), že som zaspávala postojačky. Dýdžej hral kokotiny na ktoré bolo zhola nemožné tancovať a okrem toho nás obletovali (aspoň chvíľu) nejaké bravčové hlavy.
Tak sme šli domov. Ale aj tak neškodí raz za čas sa opiť. V Harleyi bola lesbická show, baby zostali pohoršené či znechutené, či čo vlastne, celkovo som to nepochopila, lebo na mňa to nejako nezanechalo výrazný dojem - a no a čo, že tam behali úplne nahé... (skôr som si kládla otázku, prečo sa Sebastián vždy tak úzkostlivo zakrýva a trochu s ním nezatrasie pred publikom, ako onehdy Jim Morrison...lenže ja som mu aj tak videla, lebo som dobre naťahovala krk! Chacha.)
Len to trvalo trochu dlho. Ale ja nejsom prudérna, takže už som na to takmer aj zabudla. Taká každodenná záležitosť. Heh.

Girl, musím ťa tu spomenúť, lebo tak nejak mám chuť sa tebou inšpirovať a vyraziť do mesta po nejakom zápase, kde budú hrať Nemci a vyhrajú (hahaha), alebo aj nejaký iný národ, ja nejsom rasista. Hlavne aby platili, lebo včera som zistila, že mám menej peňazí ako som si myslela a to s človekom zamáva. A potom sa musí ísť opiť. Viete, začarovaný kruh.

Zajtra ideme na prvý máj do Malaciek. Cool, že. Bude to vyzerať asi tak, že sa opijeme u spolužiaka doma a potom vyrazíme cez nejaké pole, či čeho do Malaciek na majáles a on mi už prízvukoval že v každom stánku si treba jeden jebnúť, lebo pitný režim. Prespíme u neho a ja v pondelok doobeda hajde domenkov a do školy učiť harantov. Boha, ale budem vypadať po takom víkendovom záťahu. Ale velice sa mi páči tento nápad, ísť chlastať v nedeľu, lebo to už som dlho nerobila. Pamätám si ako v druhom ročníku počas skúškového som pila viac než počas celého semestra dokopy, začalo to takým trojdňovým kolotočom, že nedeľa, pondelok, utorok a potom o nejaký ten týždeň znova nedeľa, a v pondelok na skúšku z lieteratúry 18. storočia. Samozrejme som ju nespravila, lebo som nedokázala mysleť na nič a tobôž ne na nejakých nemeckých štúrovcov.

No a tak. Inak nuda (v Brne), nijaké wicked zážitky, len opijáše a to predsa nie je wicked. Bože bože...deti moje. Šukala by som.

Mlčanie jahniat

Chystáme sa na piknik! S veľkým piknikovým košom (ktorý nemáme) a s pohármi na stopkách (a také aké mám na mysli - viete, to čo mávajú Amíci vo filmoch - tiež nemáme).

Veľká noc je (nepíše sa to vlastne Noc?) u nás pokojná, nikto z našej rodiny sa neopováži nás vyšibať, lebo so Chantal sme robili taký cirkus, že už sa tej myšlienky vzdali. Som na nás hrdá.
Tak ale u nás sa veľkonočné zlozvyky nikdy nepestovali, náš foter sviatky ostentatívne ignoruje a tak sa nám to páči.
Ani veľa nežereme, včera sa na rodinnej zlezine vyskytol baran (mlčanie jahniat je to a nič iné! Ani nekŕkol, keď sme ho naporcovali.) a konec. Zaujímalo by ma, kedy sa bude piecť tradičný veľkonočný varan, ktorého so slepačím výborom už dva roky robievame. Tradícia už. A doteraz nikto nemal čas, budeme to musieť urobiť dodatočne, bárs aj v júli, ale toho varana by sme piecť mali, rovnako ako sa chodievame ožrať na Mikeša a na Vianoce.

A tajomstvo? Vidím že aspoň Girl to zaujalo, tak to teda poviem, veď už viete že svoje tajomstvo neudržím (aspoň že udržím moč a myšlienku - väčšinou) (teda moč vždy a myšlienku väčšinou).
Skrátka, určite si pamätáte že som písala o takej akcii dejepisárov. Bola tam celá katedra, aj  profáci (presne tam sme videli pána docenta tancovať na Vyjebanú zlatokopku v štýle "svadba v 70-tych rokoch"), aj bývalí členovia. Konalo sa to v Machnáči a ja som na konci nonšalantne ošablila hajzel.
Máte? Výborné.

No a bol tam istý nemenovaný alfasamec Supermário (bože keď ma niekto vygoogli, je to môj koniec, so svojím statusom váženej osoby sa môžem rozlúčiť).
Prvú polku večera som ho ignorovala a potom...som sa opila a povedala som si že ak niekoho ignorujete, síce to vyzerá cool a nestrácate hrdosť, ale moc si neužijete. A ja som ten typ, ktorý uprednostňuje zábavu. Viete. Však. (Som v našej skupine muž - nepamätám si narodeniny a meniny, neviem utešovať, nevšímam si náznaky a šukám kade chodím.)
No. Tak som sa teda bavila s alfasamcom (toto všetko som vám inak už povedala aj predtým, len v tomto bode som skončila) a trochu sa mi zlievajú detaily, tak to celé skrátim - on samozrejme provokoval, lebo je sebaistý jak ... no, niečo sebaisté. Rozhovor vyzeral asi takto:
"Keby som ti teraz povedal, poďme na záchod, tak so mnou nejdeš."
"Ako vieš?"
Zdvihli sme sa a ani sme sa nesnažili nenápadne odplížiť (ja som bola príliš opitá a on - nepamätám si, lebo som išla prvá).
Zamkli sme sa na chlapských hajzloch a... čo myslíte? Myslíte si zle.
Ja som nerobila nič, on ... ako by som to slušne...mal v tom prsty.
So weit, so gut, vtip je na konci (ako vždy). Bola som jak činka a ak viete kam tým mierim - so stúpajúcou hladinou chlastu je medzi mojou chuťou na sex a šancou na zdarný koniec nepriama úmera. Tak tak...nie len muži majú ten problém.
Keby som si len pamätala, čo vtedy povedal, celé by to malo teraz spád, ale keďže som zabudla, musím to len približne. Jeho poznámka bola v zmysle, že to bolo super a moja (a teraz sa pripravte):
"Čo? Že si ma nespravil?"
Tak, toto je ten slávny ster, na ktorom sa slepačí výbor zabáva odkedy som s tým vyšla na svetlo božie. Neviem, kde sa v mojej ožratej hlave zrodí taký nápad, ale viete čo? I like. Fakt mi tie stery idú v poslednej dobe. Ne žeby som tento konkrétny ešte túžila niekedy použiť, ale...tá predstava makes me laugh.

Keď tancuješ na bare, je to kresťanské, lebo si bližšie k Bohu

A ostatní sa pozerajú a hovoria si OMG.

Zbrojnoš bude asi nový Aligátor. Mohol by byť. Drahé je to tam rovnako.
Chantal už móže chlastať v Amerike. Teda už asi týždeň, ale oslavovalo sa až včera. Teraz sa cítim ako plagiátor, že o jej oslave píšem skôr než ona, ale čo mám robiť, keď ona je v práci? Ja ako povaľač som s apekne vyspinkala z opice, odmaľovala sa (aj tak vyzerám otrasne ale tak mi treba keď idem spať s make-upom) a zajebávam sa na nete.
Včera som sa konečne po dlhej dobe zdrala na šalát - borovička s pivom je istá vec. Nechutné. Sama som bola prekvapená, ako bohorovne som do do seba kopala.
Aj sme si zarecitovali (slnko svieti, voda láka, jebnime si poldecáka), aj sme si zanadávali, aj sme sa poľutovali (všetko ohľadom chlapov), môj kurvovsky červený rúž slávil úspechy (no ale to je preto, že mám krásne zmyselné pery, hahahaháááá), dokonca mi Silent Duo aj pesničku venovalo (že vraj pre Červenú Čiapočku, ale ja som ich opravila, že som Snehulienka - nuž, bledá som dosť, tie ebenové vlasy...no, no, tak ale v tme aj hnedá vyzerá ako čierna. Chantal mi ešte včera pri chystaní povedala, že ani ne tak Sneh ako húrka, ale pcha! Drzaňa.)
A ako vždy, keď sa zlejem ako mužik, niekde v dosahu sa objaví skupinka Angličanov (je to tým že sú všade, alebo je to osud???) a ja už aj po anglicky hovorím celkom plynulo.
Potom som jednému porozprávala, že normálne síce zvyknem baliť ženícha, ale tak móžem aj výnimku urobiť.
Neviem ani ako sa volal, ani ako vyzeral. Babám sa nepáčil (ale šak, ako vždy), ale nezdá sa mi že by bol škaredý. Lenže ja mám na konte aj Pečeňového a nikto nie je škaredší než Peči, takže na môj názor nikto nedá.
Chlapec na konci váhal, lebo dúfal že s ním niekam pôjdem, ale ja som sa pekne rozlúčila slovami "Go and fuck another Slovak girl". A dobromyseľne som sa usmiala. Trošku ho to zmiatlo, ale potom povedal že teda dobre.
A to je konec přátelé.
Haha, práve som si spomenula že som na kapelu kričala aby zahrali Gotta.

Who am I and if yes how many?

Už týždeň jem iba do piatej. Nepokladala by som za také podstatné vás o tom informovať (veď koho už zaujíma môj 1452789451. pokus schudnúť), keby...no presne. Keby som to dnes kolosálne neporušila.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)

Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)

Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)

To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")

Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.

To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)

A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.

Tam kde byl, všude zahrál, po něm zbyl jenom randál

Keď som  v Randali vždy sa začnem cítiť nejako staro, lebo tam chodia hlavne mladšie ročníky a ja už som predsa len dosiahla požehnaný vek... haha.
Ale zase raz nevšedný večer v tradičnej zostave. 
Ešte kým som čakala na zastávke na baby, šiel okolo nejaký čudný chlap (ale ne dosť čudný na to aby ste boli hneď obozretné!) a pokúsil sa ma chytiť za stehno. (Mala som minisukňu.) Ja som ho rukou zastavila, takže sa nám akurát zrazili predlaktia, pozreli sme si do očí (on tak divne, ja som zazrela jak boh vojny) a šiel ďalej. Celé sa to odohralo bez slov, lebo on nič nehovoril a ja som si nebola istá či mám kričať. Dosť divné a dosť hnusné.

Išli sme podporovať mladú nádejnú kapelu, gitarista nám kúpil poldeco a ešte sme aj dostali rockové kondómy. Po obvyklom počte marhúl mi zasa nič nebolo (bože, nejsom taká bohatá, aby som si mohla dovoliť opiť sa v bare...safra kde sú tie časy, keď mi stačili dve-tri vodky aby som bola dizzy??) ale sranda bola. Teda nič...akože niektoré veci som si spomenula až po rozhovore s babami, ale to sa neráta! No dobre, trocha mi bolo, ale ne tak ako by malo, keby sa svet točil správnym smerom. Domov som šla pešo, po Račianskej popri tom strašidelnom koľajisku, kde sa furt potulujú houmlesáci a socky a ani ma nenapadlo sa báť. Alcohol is my friend!

Uvediem vás do obrazu. Zavreli nám Aligáč, štamgasti sa teda rozpŕchli a ako sme videli, rozpŕchli sa aj do Randalu. Menovite Kato s Polišom (na skapanie a ešte viac na skapanie je, že sme im rozprávali že sú Kato a Poliš) a aj Tarabas (spomínala som ho vôbec minule?). Veľmi sa s nami bavil. Veľmi, veľmi. Martina je s ním už veľká kamoška na fejsi. Ja som veľká kamoška s frajerom sestry Chantalinej kamošky. Inak tiež člen populárnej skupiny (ale ne tej na ktorú sme došli my). On si myslel že Chantal je staršia sestra. To je mi kompliment. Haha. Chantal, vyzeráš staro!
A náš big deal. NOVAROCK!!! My potrebujeme ísť na Novarock. Áno, áno, áno. Lebo pozrite:

Posledný marcový oný

Marcové ídy nenávratne v prdeli, rovnako ako jarný sneh (ale bol nejaký?) a za chvíľu tu máme prvý apríl, kedy pár vtipných jedincov...no, každopádne dúfam že sa im vyhnem. Neholdujem tejto zábave. Radšej sa bohapusto opíjam, prípadne bohapusto šukám. V ostatných mesiacoch sa dostalo iba na to prvé a to sa mi tiež vždy nepodarí tak ako si to predstavujem. Nerozumiem, ako mi môže nič nebyť po ôsmych vodkách, keď inak to spoľahlivo zapríčiní ľahkosť bytia (ráno po niekedy aj neznesiteľnú, ale už nie ľahkosť), alebo dokonca aj blízke stretnutie tretieho druhu so záchodovou misou. Neslúži mi ku cti, koľko bratislavských záchodových mís v rôznych podnikoch som už vrúcne objímala, ale čo sa dá robiť.

Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.

Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)

Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...

Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala som mylých milých (edit: hej, už ste to videli, tak to nezmažem, ale prepíšem...len chcem aby ste vedeli že to bol preklep!!! :D) Čechov za to že nám málo rozumejú a nevedia hovoriť po slovensky. Aby som demonštrovala, o čo sme na tom lepšie, bavila som sa s nimi po česky a ešte som aj za každou vetou nezabudla na "vole". Strašne sa smiali (a povedali že oni nehovoria vole, že to len Pražáci) a povedali, že majú na škole nejakého Slováka (Bratislavčana) a ten vraj stále hovorí "no hej" a "ty kokos". Ja: "No hej, to my často hovorievame. Ty kokos."

Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.

Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!

Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.

Never let them tell you that they're all the same

Ok, povedala som si, že si to fakt zaslúžite vedieť. Totiž, určite toho už viete kopu, ale ja vnášam do vecí poriadok a súvislosti. Niekedy. Tak teda.
Ešte mi zostávajú dva diely Twin Peaks. OMG, čo bude potom??? Chápete, žiadne ďalšie diely už nebudú. Dúfam že Lynch čoskoro natočí nejaký nový film, aby som zase mohla zabudnúť na Lýbiu, Fukushimu, Univerzitu Komenského a svetovú krízu a mohla sledovať nevysvetliteľné úmrtia, šialencov s dlhými hnusnými šedivými vlasmi menom Bob a sexi special agentov. Alebo nejaké zajace čo žehlia uprostred filmu o niečom úplne inom. (Ak nechápete, pozrite si Inland Empire.)

Ale aby sme sa dostali k veci. Nie každý muž pôsobí tak dokonale ako special agent Dale Cooper. (Ááále, nič nehovorte, kde-kto sa tu už vyznával zo svojej platonickej lásky k filmovým, seriálovým a iným hrdinom.)
Správne...nasleduje moja malá literárno-kritická rozprava o mužoch. Literárno-kritická, vlastne jazykovedno...no to je teraz jedno, to ma napadlo len kvôli tomu Hviezdoslavovi (ale...to asi nebol on, kto teda napísal tú onú o slovenských písmenách? Fándly? Nezdá sa mi, ten chlapík sa skôr zaoberal včelármi, zelinkármi a bojoval proti alkoholizmu...oh dear. Keď si spomeniete, dajte vedieť.)

Hlavne bude tá rozprava kritická a páni odpustia. (Alebo ma ráčia poslať do piče...ako uznajú za vhodné, ja sa neurazím. Teda možno.)
Kde začať? Je to ťažké...mohla by som tu hmlisto a obšírne polemizovať a vziať zavďak abstraktým pojmom, ale čo som? Autor brožúrky 100 otázok a odpovedí o ZSSR? (Vydavateľstvo APN, 1986, neskôr vydala PRÁCA, Bratislava, 1988).
Rozhodne nie. Prejdem k veci a hodlám svoje dohady a závery empiricky toto...no viete, podložiť. Alebo ako sa to hovorí. (Chcela som tomu dodať trošku vzletnejší ráz, ale ako vidíte, nejde mi to, asi preto že som minulý týždeň vynechala štylistiku. Mimochodm, pripomeňte mi, že vám ešte uverejním nejaké perly z môjho detstva...čo sa týka štylistiky.)

Tak najprv Super Mário. (Dobrá hra inak, čo?)
Super Mário (dúfam že ma nevygoogli) je najnamyslenejší a najegocentrickejší chlap na planéte. Alebo nie. Nebudem preháňať, už som párkrát mala česť stretnúť podobné exempláre a vždy som si myslela, že ich už nič neprekoná, ale potom prišiel ON.
Okrem toho že výborne šuká (chacha), nosí sa po škole ako páv (aké super prirovnanie) a rozdáva tie svoje podmanivo-zvodné úsmevy. Je to ten typ, ktorého keď vidíte, máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a ...(nechala som sa uniesť). A potom otvorí držku a máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a dať mu pár faciek. Aby som to kategorizovala, typ "Ty radšej buď pekný a potichu".
Nemci na to majú výborné slovo - Klugscheißer. Chodí po svete a trúsi múdrosti ako huba výtrusnica. Nemám teraz chuť to tu celé rozmazávať, koniec koncov vás pravidelne informujem. Bohužiaľ aj ja (ó áno, dokonca aj ja) zvádzam boj s vlastným libidom (zriedka sa mi podarí tak pekne patetická veta, len si ju užite). Preto som toho názoru, že by Super Mário rozhodne nemal pristupovať ku mne na blízkosť 10cm, hľadieť mi do očí a pýtať sa, čo sledujem za tým oknom. Lebo ja sa zmôžem iba na "A...hoj." A ešte aj priblblý úsmev. Ukameňujte ma...kto ste bez viny. (Cha.)

Druhý adept tu má dokonca aj vlastný tag. Prisahám, že už žiaden muž nedostane vlastný tag na nijakom mojom blogu, nezaslúžia si to, pekne ich budem zhŕňať do kolónky "chlapi", tam patria, neexistujú výnimky. Volajte to cynizmus. Ja volám cynizmom to, keď ma niekto označí za rasistu a ja odpoviem - "Blbosť, to nie je rasizmus, to je xenofóbia." (Ale dosť už o tom.)
Lover. Hm...hmmm hmmm, lover. To je tak dlhý príbeh (žiada sa mi povedať o láske a nenávisti...ale tuším už bolo dosť pátosu). Lover je jeden z dvoch mužov, ktorých som naozaj milovala (ak si pamätáte na jeden nedávny článok, práve tejto téme som sa venovala, akurát že bol o tom druhom...o tom čo momentálne čaká dieťa). Bohužiaľ, pre mňa. Bol aj posledným a asi na dlho bude. Zabil vo mne akékoľvek romantické predstavy, ak som nejaké mala. Odvtedy som sa spustila. Nuž...neviním ho za to, koniec koncov som si svoje spúšťanie veľmi užívala. Že.
Tak lover bola aféra trvajú s prestávkami asi deväť mesiacov (počujte, samo o sebe je to žalostné...keď vezmeme do úvahy že je to ďaleko dlhší čas, než trval akýkoľvek môj vzťah) a za ten čas ma dokázal dostať psychicky na dno. Keď som sa konečne oslobodila, bolo mi oveľa lepšie. Lover bol citový vydierač, kokot sladká panenka (podľa klasifikácie z knižky Dosť bylo kokotů) a mal bolestínske sklony. (Samé dobré vlastnosti.) A bol je schwanzgesteuert. (Ďalšie výborné nemecké slovo. Znamená to doslova "riadený kokotom". Kokot je ako strelka na kompase, len neukazuje sever, ale zase...kto z nich hľadá sever?!)
Vedel situáciu vždy interpretovať tak, aby z toho vyšiel ako chudáčik a bol v tom fakt dobrý...dokázal vás presvedčiť o svojej pravde a normálne vám ho prišlo úprimne ľúto. Aj teraz je mi ho ľúto, ale len preto, ako sa dokáže sám strápňovať. Keď v 43 rokoch niekto nedokáže prežrieť, že jeho "ex" (alebo nech už som čokoľvek) žije vlastným životom a nenarieka nad osamelsoťou, je to asi stratený prípad. Žiada sa mi povedať že je to najješitnejší muž, aký chodí po tejto planéte, ale už sme si sľúbili, že nebudeme hyperbolizovať. (Nakoniec, kto som ja, aby som stretla najješitnejšieho, najnamyslenejšieho a v nasledujúcom prípade uvidíte že aj najneotesanejšieho chlapa na svete?)

Po krátkom úvode k loverovej osobnosti si predstavíme konkrétnu situáciu. Prosím pekne, posledný (a veľmi rozpačitý) kontakt sme mali v apríli 2010. Ale nie je všetkým dňom koniec, lover sa prebral po 100 rokoch ako Šípková Ruženka a pred (cca) tromi týždňami mi napísal SMS-ku. Nemala som mu vôbec odpisovať, to je jasné...ale viete ako to chodí. A prosím, odpustite si tie káravé pohľady, úplne to cítim, nemajte obavy, Triss už mi vyhubovala. (Heh. =)
Jeho správa znela približne "spomenul som si na staré časy". Pcha.
Neviem už, čo som mu odpísala (hej, mohla by som sa teraz pozrieť, ale fakt sa mi nechce), ale bolo to v noci a vypla som telefón. Ráno keď som ho zapla, došli mi tri správy. Prvá neviem, druhá, či som v Aligáči a tretia "už viem, Aligáč zavreli".
Tak teda.
To bolo v sobotu, vymenili sme si ešte asi tri-štyri maily a ja som navrhla či chce ísť na kávu. (Viem, vieeeem.)
Lebo bol milý a normálny. Chvalabohu (!!!) že sa hneď na to pripomenul, aký je kokot, lebo viete, ktovie čo by sa ešte mohlo stať.
Ďalšia správa došla až o tri dni nato, že on nevie, radšej ani ne, že on čítal môj blog a zdá sa že mám zjavne dosť zábavy a blablabla a že on nechce byť jeden z mnohých.
Nevim, co říct.
Odpísala som mu polonasratý mail, že si hádam nemyslí, že bol posledný v mojom živote a ak mi chce niečo vyčítať, nech mi vôbec nepíše. Odpísal presne typicky vo svojom bolestínskom duchu - on nechce a nevie a nebude a prepáč a nevie čo by ešte napísal a kecy v kleci. Už som neodpísala. (Chacha som na seba hrdá.)
Dôvod, prečo mi napísal je jednoduchý. Na dvore neni koho jebať.

Ale popojedem, aby sme stihli aj tretieho skunka. Zostávam ešte stále bez slov, lebo na to niet čo dodať. Tak len sled udalostí a na konci si ešte trochu posypem popol na hlavu, kým sa odoberiem do postele.
Taký Škót. Mimojazdom, známy lovera. Občas si píšeme (asi by som to mala udať v minulom čase, lebo ja mu rozhodne už nikdy písať nemienim) a už dlho sme sa dohadovali, kedy sa stretneme.
Nakoniec sme to dali na jednu sobotu (inak tú, čo som bola potom s Martinou v Harleyi a balil nás zelovocár).

Prosím. On došiel najebaný jak činka. Mám k tomu povedať viac? Neviem, prečo som rovno neodišla preč, asi som bola tak konsternovaná, že som sa dve hodiny nezmohla na rozhodnutie. (Ja mám vždy plno rečí, ale keď mám konať, ide to pomaly...vždy sa bojím aby som niekoho neurazila. Ale úprimne - môžete uraziť niekoho kto je tak nadrbaný, že nevie rovno stáť?)
Chlastal predošlý večer a spal celý deň a keď sa zobudil, nebol o nič triezvejší (alebo možno bol ale v tom prípade si ani neviem predstaviť ten stav predtým), nevedel artikulovať, chodiť ani myslieť, štyrikrát sa ma pýtal rovnakú otázku (myslím tým štyrikrát v priebehu desiatich minút) a vždy zabudol odpoveď a vrcholom bolo, že nechápal, prečo som naštvaná. Nechápal!!!

Ja neviem, či to mal byť nejaký trest boží (Bože, ver že som sa v tej reštike cítila trápne jak nikdy v živote a výnimočne to nebolo kvôli mne), alebo či mi osud niečo naznačuje, alebo či mi vesmír prihráva to, čo sama vysielam...alebo? Je to teraz už fakt jedno. Ale ešte sa niekto bude čudovať, že ja chcem zostať single? Jasné že ne navždy, ani nejsom feministka...ale pri tom, čo sa okolo mňa hemží, nemám chuť na nijaký kontakt tretieho druhu. Muži sú na smiech. Niektorí sú do plaču. A sú vhodní na sex. Ale zatiaľ sa nepreukázali, že by z nich káplo niečo užitočné. Je to tak...buďme egoisti. Nakoniec, Super Mário to so svojím životným postojom celkom uhádol.

Jaj, skoro som zabudla na poučenie na záver. Muži nemajú hlavu na to, aby im nepršalo do krku, to je príliš krátkozraký názor. Majú ju na to, aby nám mohli robiť orálny sex. (Cha a teraz ma označte za cynika!)

Vtedy do mňa zapičoval chalan od susedov

Bola som Chantal vyzvaná, aby som aj ja zapičovala na blogu. Som si myslela, že vás nechám trochu vydýchnuť a pozrime sa...je tu istý dopyt. Lenže, drahí moji (a drahuše...nezabudnem pripomenúť, že je to MOJA hláška), neni toho moc čo povedať. Som chorá, včera moje telo hrdinsky bojovalo s vysokými teplotami a zmietala som sa v horúčkach (no dobre, asi 37 stupňov, ale preto som nemohla robiť práce do školy). Dnes už mám len plné dutiny (asi všetky čo v hlave mám a dobre vidím vás škodoradostníkov, ktorí sa teraz uškŕňate, že jasné, tých dutín máš v hlave veľa...pcha, len sa smejte, ja budem mlčať a len poznamenám "múdrejší ustúpi, krava sa utopí") a nemožem dýchať a mám zaľahnuté v ušiach... zaujíma vás to, však?
A inak - zajtra si idem pre ten bycigel a odveziem sa na ňom domov, neviem sa dočkať. Kedy presne sa bude konať akcia "Stříkej!" ešte nie je známe, lebo slepačí výbor je zamestatnaný a má nabitý program.

Vo štvrtok sme oslavovali dvoje narodky - my germanisti z pedagogickej fakulty (už viem, trochu mi to pripomína "my deti zo stanice ZOO" - no to je dosť blbé).
Na konci nás už zostalo len šesť a prisadli si k nám dvaja zúfalci. Ale nebolo to zlé... Boli totiž natoľko zúfalí, že nám zaplatili účet (viac než 100 euro), lebo dúfali, že s nimi ešte niekam pôjdeme, prípadne že si zašukajú.
No povedzte. Myslím, že tieto dva exempláre sa budú skvelo vynímať v jazykovedno-kritickej rozprave o mužoch, ktorú sa chystám napísať. Len neviem kedy, lebo teraz sa mi nechce, musím totiž pozerať Twin Peaks.

Pár slov o včerajšom večeri

Taká spontánna akcia v Harleyi.Ja s Martinou. Začali sme piť jak panie - Johnnieho Walkera. A založíme si mníšsky rád (som sestra Hortenzia a ona sestra Jolana), spovedať sa budeme na chlapských hajzloch v Harleyi, tomu milému chlapíkovi - zelovocárovi (pestuje hlavne kaleráby), čo nám kupoval dvojité whisky.

My sme strašne namyslené. Došli sme tam a každého sme ohovorili (ale keby ste ich videli! Mančaft, Lacný Kúzelník, baba v čudných gatiach čo jej zväčšovali zadok, dvaja tragici, niečo medzi pankáčom a depešákom, chalanko s kondómom na hlave a Arab čo ušiel pred Mubarakom a krútil panvou vo veľkom štýle), ale aspoň sme sa nasmiali. (Moje svedomie je čisté, aj nás určite niekto ohovoril.)

Zhodli sme sa na tom, že nás priťahujú najmä hajzli. To je hlavný dôvod, prečo sa mi napríklad nedarilo ostentatívne ignorovať (Girl, ostentatívne je fakt dosť nákazlivé slovo, zachvíľu bude na tomto blogu celkom preexponované používanie slova ostentatívne!) Mr. Šukača v ten osudný utorkový večer. Lebo dobrí chlapci sú nudní a ženy sa k nim chodia vyplakať, ako nás informovala aj skupina na FB. Nám sa páčia tí hajzli, aby sme mali kvôli komu plakať do vankúša, prípadne u tých dobrých chlapcov (vidíte chlapi...tuto to máte a je to čistá pravda). Lenže môžme my za to že hajzli sú sexi???
Preto často rozmýšľam, či je Mr. naozaj tak dobrý v posteli, ako o sebe tvrdí (popravde o tom pochybujem, ale viete ako to je... keď neviete, stále si môžete predstavovať).
Ale to nebolo celovečernou témou.

Dôležité zistenie napríklad bolo, že by sme dali Sebastiana. Neviete, kto je Sebastian? Nuž.
Každá návštevníčka Harley Clubu by vám to vedela vysvetliť, ale keby ho mala rozoznať na ulici, zrejme by ho nikto nespoznal. Sebastian je miestny striptér a musím uznať, že má čo ukázať (samozrejme nikdy neukáže všetko, ten svoj poklad si vždy starostlivo zakrýva rukou). Ale to telo! Tvár si vybaviť neviem, ale koho to zaujíma? Myslím ale, že neni moc pekný. Preto sme usúdili, že najlepšie by bolo, keby bol pri sexe dole (aby ste mali výhľad na to jeho brucho) a tvár by mal zakrytú svojím kovbojským klobúkom.

Vtipná časť večera nastala až nadránom, keď nás začal baliť taký chlapík. (Chlapík je najlepšie označenie, vyzeral presne ako niečo čo si predstavíte pod pojmom chlapík.)
Bol zrejme docela solventný, lebo sa nesral a kupoval nám tých vyššie spomínaných dvojitých Walkerov a to sme mu tvrdili, že sme rádové sestry, Saphir (Martinu jej nové meno Jolana napadlo až ráno) a Hortenzia, študujeme teológiu a nosíme bombiše. On nám tvrdil, že vyzeráme na 17 a sme herečky. Nechápal, ako sa nám celý čas darilo držať líniu, navyše všetky tie kecy sme vždy povedali naraz a rovnako. Nie vo všetkom sme sa zhodli síce - ja pestujem hortenzie a Martina banánay, ale inak ok. V Harleyi sme boli len preto, že sme z kláštora dostali vychádzku. Nechápal z nás.
(Hej, on je ten zelovocár.)
Ani si už nepamätám, čo sme mu všetko natrepali, ale celkom sa chytal a bol vtipný, vedel kontrovať a netváril sa ako vyoraná myš. Navyše nebol vlezlý a doterný. Takých by malo po Harleyi chodiť viac.

Rock is all you need

Neviem ako začať, lebo vám idem opísať niečo super a samozrejme sa mi zasekávajú myšlienky a tak začnem takto trápne. Nikdy nedosiahnem Goetheho úroveň s mojím prístupom. Och, trochu ma to aj mrzí. Ale keby Goethe začal ako blogger, ktovie ako by to dopadlo.

Piatok bol jeden z tých dní, na ktoré nikdy nezabudnete, ktoré vám život občas nadelí (ako Mikuláš) a vy si ich vychutnáte a keď všetko skončí, máte pocit, že to netrvalo ani päť minút a vôbec...niekto určite pretočil hodiny dopredu aby vás odrbal...
Ako som už spomínala (ale ako študentka pedagogiky som sa už naučila, že všetko treba donekonečna opakovať, lebo ľudia nepočúvajú, sedia si na ušiach - čo by mohlo byť zaujímavé číslo do cirkusu, nie? - alebo podobne), v piatok hrali v Bratislave Wishbone Ash. Ja ako dobre vychovaná rockerská dcéra som sa rozhodla, že sa treba hudobne dovzdelať a kúpila som si lístok na koncert, aj napriek tomu že som ich predtým veľmi nepoznala (no dobre dobre...vôbec som ich nepoznala, ale to znie tak hlúpo). Tatovo odporúčanie je spoľahlivé. Vždy.

Tak som išla v piatok večer na koncert s tatom a jeho tromi kamošmi. Hrali v MMC (bývalý Babylon), čo je malý klub a to mi už hneď bolo sympatické, lebo ja mám malé koncerty najradšej. Neviem odhadnúť koľko tam prišlo ľudí, lebo nie som dobrá v odhadoch (vôbec ale vôbec...), ale plné to rozhodne nebolo. Vekový priemer som znižovala asi na 50 rokov a patrila som k asi 10 osobám ženského pohlavia, ktoré boli prítomné.
Čo z toho vyplýva? Keď som sa motala po klube, všetci sa na mňa usmievali a zjavne som ich zaujala. (Ale nie je ťažké zaujať starých chlapov, že.)
Fotrovi kamoši sa najprv pýtali či máme lístky na sedenie (kupoval ich totiž foter), tak som im hneď oznámila, že hádam ešte nejsú takí starí, aby na rockovom koncerte sedeli a oni že ne, to ne (ale netvárili sa až tak presvedčivo, takže ktovie...) .

Postavili sme sa k výčapu (no...) a tam sme stáli počas celej predkapely. Ja som po dvoch pivách usúdila, že mi bude lepšie vpredu, tak som svoj doprovod zanechala ich osudu a ladne som sa premiestnila do davu. Haha, no...dav to bol hovadský, pekne som zaujala neohrozenú pozíciu v druhej rade a všade okolo bolo plno miesta. Keď dohrala predkapela, ešte sa to tam preriedilo, lebo starci si šli doplniť zásoby chmelu. Stála som tam sama a počúvala som troch chlapíkov. Bola tam s nimi aj taká mladá baba (dcéra jedného z nich) a keď na chvíľu odišla, hneď tí dvaja začali debatu o tom že takú dcéru by aj oni chceli mať (už mali vypité...čo vám poviem) a tak podobne a už si nepamätám čo to tam presne trepali, ale musela som sa hrozne smiať. Keď si všimli že sa kosím, hneď ma zavolali do družnej debaty (slečna sem a slečna tam, len sa predháňali v lichôtkach). Tak som s nimi kecala a strašne som sa bavila na tom, ako sa tí dvaja neotcovia snažia na mňa zapôsobiť. Och, tie kecy...to by trebalo nahrávať. A ja som mala dobrý deň, išlo mi to a bola som vtipná (no niekedy sa proste darí) a dávala som im celkom slušné odjeby (ale len v rámci srandy a vždy s nevinným úsmevom). (Ale povedzte mi lepšiu odpoveď než "Nihil nove sub sole" keď vám niekto vykladá volačo po latinsky, čomu pravdepodobne ani sám nerozumie a navyše to trochu pletie - pivá sa nezapreli.)

Najlepšie na tom bolo, že oni po každej mojej poznámke spustili taký smiech a navzájom sa zhadzovali, aby vynikli. Ja som to už povedala a hovorím to znova - muži sú proste na smiech a hotovo.
Slečna dcéra tam bola tiež a cítila sa asi trochu trápne - mala 16 a ja som ju ubezpečila, že fotrovi kamoši si z nej neprestanú robiť srandu ani po 23, lebo aj mňa stíha rovnaký osud.
Problém nastal, keď jeden z nich akosi neodhadol mieru srandy a doternosti a vkuse mi niečo húdol, čo ma do značnej miery otravovalo, lebo už aj kapela začala hrať. A on ne a ne prestať. A to som  mu aj pripomenula, že je predsa určite ženatý (sa zatváril a priznal že fakt je). Našťastie si jeho kamoši potom všimli čo tam vyvádza a spacifikovali si ho.

No a koncert samotný: famózny. Úžasný, skvelý, fantastický, neviem ešte aký, proste zážitok. Na to že som ani pesničky moc nepoznala (z rýchlokurzu na youtube som si zapamätala len pár), som sa výborne bavila a keďže ten klub je taký malý a ja som stála v druhej rade, všetko som super videla.
Hlavne som videla na basáka. Bol mi hneď sympatický, tak som sa naňho usmiala a on sa tiež na mňa usmial. (To som si ešte ani nebola istá, či to bolo na mňa, ale viete aká som domýšľavá.) A ja som sa potom naňho usmievala už celý zvyšok koncertu, ale to sa ani nedalo inak, on bol proste hrozne zlatý (jasné, má asi 60, ale to je jedno!). Navyše som bola jediná žena pod 50 v okruhu 50 míľ, okolo mňa kopa páprdov, žiadna konkurencia, samozrejme že si ma všimol.

Okrem tejto nepopierateľnej devízy som bola asi jediná, kto to tam poriadne roztočil. Väčšinou mám zábrany a dlho mi trvá kým sa uvoľním, ale v piatok som sa proste na všetko vykašlala a užila som si to. V publiku čo maximálne tak podupkávalo nohou do rytmu som ja skákala, tancovala, tlieskala a vykrikovala. Všimla si ma ne len kapela, ale aj ostatní fanúšikovia. Hehe.
No a samozrejme som sa krásne usmievala na svojho basáka a on na mňa. Ľudia sa začali dokonca postupne otáčať mojím smerom, lebo on sa fakt na mňa usmieval celý čas. Ku koncu sa už usmieval aj popri spievaní. Milé ne? (Ja som naňho čumela ešte aj počas bubeníkovho sóla - opačným smerom ako celé publikum, ale on sa tiež kukal. Ne na bubeníka, ale na mňa. No povedzte.)
Po prídavku som mu posielala vzdušné bozky (taká som ja osoba!) a on mi zakýval. Bola som nanajvýš polichotená. (On asi tiež, keď sa to tak vezme, predsa len, mohla by som v podstate byť jeho vnučka.)

Po koncerte som od roadieho dostala playlist, čo odtrhol z pódia (vlastne ho najprv podal takému chalanovi čo tam stál, a ja som sa asi musela zatváriť úplne strašne, len som vystrela ruky na prázdno, lebo ten chalan sa na mňa tak ľútostivo kukol a ten papier mi dal).

Potom som znova stretla svojich nápadníkov. Podnapito sa usmievali a opierali sa o zátarasy. Mala som na sebe tričko Def Leppard. Jeden z nich kuká na to tričko a hovorí: "Ty si takto úplne že Led Zeppelin?"
Ja: "Akože hej, ale inak je to Def Leppard."
A oni sa začali smiať a on zahlásil: "No heeej, ale ja už som opitýýý....!" (Bolo to strašne smiešne, lebo presne viem, že mám rovnaké ťahy, to je moja veta, aj s takým tým pripitým vyhehneným úsmevom.)
Ja: "No, tak čaute, ja idem hľadať svojho otca."
(Bože, keď to teraz píšem, strašne sa smejem.)

Otca som našla rýchlo a spolu sme čakali na kapelu. Ešte medzitým som si zbehla do šatne pre kabát. Keď som sa tak predierala pomedzi pamätníkov, zbadala som tretieho namotávača (toho otravného) ako sa opiera o stĺp so šťastným opitým úsmevom na perách. Hneď som zrýchlila krok, ale on si ma aj tak všimol a ešte za mnou volal "Wickeeeeed...!"
(Tak ešte raz - sú na smiech, na smiech, na smiech! :D )

Kapela sa poponáhľala, vôbec sme na nich nečakali dlho. Prvý vyšiel spevák a kým sa mi podpisoval na môj ukoristený playlist, pýtala som sa ho, či príde aj basák. On sa na mňa usmial a povedal: "He´s coming I promise!" A potom na mňa ešte žmurkol: "His name´s Bob."
Bob došiel za chvíľu a hneď sa vybral mojím smerom.(Jóóój toto moje nadšenie pre staré rockové hviezdy síce nikto nechápe, ale hádam si dokážete predstaviť tú eufóriu!)
Tak sme si podávali ruky a on ma tam furt objímal a pusy na líčka rozdával a ja som mu len opakovala že koncert bol just great a hovadziny (viete, vždy si plánujem, čo tým hudobníkom poviem a potom ma nenapadne nič okrem toho že to bolo fakt great a že I really enjoyed it). Odfotil sa so mnou a potom sa spýtal, či sa môžme odfotiť aj jeho mobilom. (Cha!) A ja že eheeee, jasné, no proste som len vyvalovala oči, že hudobník sa chce fotiť so mnou, omfg.

Potom som obehla aj ostatných členov kapely a zasa som sa vrátila k mójmu basákovi a on ma tam furt objímal a potom foter hovorí - she´s my daughter. A basák ma tak trochu pustil že ok, ok. Hovadská scénka, ja som sa smiala.
Na koniec sa ma spýtal či mám mail. (Skoro som tam odpadla.) Asi som nepreukázala dostatočnú reakciu, lebo povedal - "Tak ja ti dám svoj, dobre?"
Tak dámy, ja mám osobný mail rockovej hviezdy! (Nevadí, že je starý, hlavne že je rocker.)

Deň bez konca

To je pre mňa každý štvrtok. No len sa nebojte, nejdem vás zasa nudiť zabávať detailným opisom jedného dňa Wicked Lady, to si prečítajte niekde nižšie.
Dnes aspoň chalanko z Pétržky zrušil doučko, a tak som tu a nemusím sa tam trepať. Samozrejme to aj zaplatí, lebo moja kapitalistická časť osobnosti si to tak výhodne zariadila. A on to často ruší a vždy platí - hotové požehnanie.

Dnes som sa cítila o dosť lepšie než včera (aj keď posledná prednáška bola kultiváciou nudy, ale to on je vždy taký a ešte nás trestá tým, že dáva body za účasť, čiže pre ľudí ako som ja - t.j. takých čo sa im nechce veľa učiť - sa oplatí nazbierať aspoň tie), priam ako znovuzrodená. Ešte stále sa všetci bavili o katedrálke, bola to fakticky podarená akcia, okrem toho sa ma všetci pýtali či som bola ok a ako som došla domov. Kks, keď vám je TROŠKU zle, každý si to všimne.
Dokonca som stretla Pána Šukača dnes na chodbe a už sa na mňa zďaleka usmieval (ja si samozrejme nepamätám, čo som mu navykladala v utorok) a zatiahol "Wickeeed...! Tak čo, žiješ?" (No, samozrejme že nepovedal Wicked, ale chápete, šak nejste blbí, či ste?)

Potom sa ma (ale už asi tak štvrtýkrát) pýtal, čo je za predmet tá diagnostika a či je tam ešte miesto (tak ten predmet je povinný a on už aj tak predlžuje, čiže predpokladám že si ho zrejme zapíše) a či ja tam chodím.
A tie dva predmety z dejáku, kde bol zapísaný aj so mnou, tak tam sa ešte neukázal a ja potajme dúfam že tam chodiť nebude, lebo sú dosť zaujímavé (aj keď ostatní sa pri názvoch "Vznik, vývoj a zánik sovietskeho bloku" a "Národná otázka v dejinách Balkánu" tvária dosť čudne) a ja by som sa potom nemohla sústrediť. Teda mohla, ale ne na Balkán. A to samozrejme nikto nechce.

Učitelka, ale naprosto nepoučitelná

Taká katedrálka je dobrá vec, lebo sa stretnete s toľkými spolužiakmi naraz že je to až priveľa. Možno. Ale bola sranda. Len som sa zliala ako mužik a elegantne ako dáma som ošablila celý hajzel. Nuž...stáva sa.
Aspoň sa mi podarilo nestrápniť pred nejakým profákom (najhorší možný scenár...), takže som pokojná.
A inak? Bolo tam celé moje panoptikum. Došla som až o deviatej, takže ma privítali búrlivé ovácie prítomných (cítila som sa ako hviezda). V prvom rade (samozrejme) som si všimla Pána Super Šukám. Napriek tomu, že celý Machnáč sa hemžil miliardou dejepisárov, všimla som si ho ako prvého.
Prvú polku večera som ho ostentatívne ignorovala. (Druhú polku sa mi to už nedarilo ani za mak, ale o tom teraz radšej nie...)

Hneď si ku mne sadol Morrison, moja platonická láska z druhého či ktorého ročníka. Vyzerá ako Morrison, pochopiteľne. Vtedy, keď som ho šialene chcela (asi dva mesiace to trvalo a k ničomu nedošlo), sa rozhodne netváril tak družne, ani sa nám pod stolom nedotýkali kolená a podobné záležitosti. Ale teraz už ho nechcem, takže som sa v duchu zasmiala (takto: haha, irónia) a celkom som sa bavila. Sranda musí byť. Keď som v priebehu hodiny dobehla spolužiakov (stavom opitosti), už som si aj zatancovala (aj keď nie na Vyjebanú zlatokopku, to som prenechala pánom docentom).
No a keby mi potom nedošlo tak šialene zle (prišlo to tak náhle...musela som doslova vyletieť od stola, ostatní sa asi čudovali) zostala by som aj dlhšie. Možno. Na druhej strane, aj tak už sa to tam pomaly rozpúšťalo...

Ale dnešné ráno bolo extrémne kruté. Želala som si umrieť.

Zuby mi trhá dentista, chce mít děti - optimista, atentát chystá terorista

Jako...nudím sa. Trochu. Mám dosť roboty, ale veď viete aká som..."mám tolik práce, že si raději lehnu".
Zas tolik jej nemám, ale dosť na to aby som si lehla.
Tak sa zajebávam na nete, lebo mala som ísť doučovať, ale babu pichá v hrudníku, či seklo v chrbte, či čo to...bolo ju zle počuť, tak si nejsom istá. Hlavne že to zistila pol hodinu pred začiatkom, takže ja už pomaly na ceste...prdele to je děs, prdele řiti.
(Ejha, mohla som ísť za školitelom diplomky...ale veď to počká.)
Tak si tu púšťam Wishbone Ash, keď už idem v piatok na ich koncert, aby som vedela že čo a ako a čo. Chacha.
A pozerám si svoje profily na kadejakých stránkach a upravujem, prepisujem, opravujem chyby a proste robím všetko možné, len nič osožné. Vlastne - bavím Triss. Píšem hovadiny, dneska som zedla vtipné jeblko (hej, to MÁ byť jEblko) a tak mi to ide.

Presviedčam sa o tom, že taktika "nepíš mu, on sa hneď ozve aj sám" platí v každom prípade.
Lebo chalan mi aj včera napísal, že prečo sa vždy tvárim tak čudne, keď sa stretneme. No to teda móže trikrát hádať...ale pravda je taká že neviem presne ako by som sa mala tváriť, každopádne nerobím naňho naschvál čudné xichty, to len on je domýšľavý. A naposledy keď ma videl v škole, práve v tej sekunde som sa dozvedela, že idem na Erasmus, takže som sa nezmohla ani na to, ho odzdraviť a asi som sa tvárila dosť čudne. A pozrime sa...on nad tým rozmýšľa. Chacha. Muži sú na smiech.

Chcete vidieť zoznam mojich obľúbených slov v poslednej dobe? (Ako mrte do toho nerátam...)
Jasné, že chcete!

• preexponovaný (hodí sa to na všetko, napríklad keď jete hamburger a vypadáva vám z neho šalát, je tiež preexponovaný)
• celá fráza "mój ty kokot!"
• kontinuálny transfunkcionér (móžete povedať napríklad "učím sa kontinuálne, ako transfunkcionér")
• predimenzovaný (ešte ho nepoužívam tak často, ale striehnem na príležitosť)
• outfit (keď idem nakupovať, dokážem to vyziapovať po celom Auparku aj dve hodiny v kuse, hlavne aby to bolo v každej vete)