There she goes, she goes and nobody knows

Hlavne nobody knows, že ... hovadzina. Už som na to predsa došla včera. Že majú (máte) tú hlavu zrejme len na orál. Byciglový mechanik (už tak vytrvalo píšem bycigel takto, že mi začína robiť problémy spomenúť si, ako to má byť správne) mi nezabudol štyridsaťsedemkrát naznačiť, ako rád by so mnou šiel na kávu, že budem najkrajšia cyklistka v meste a že (no povedzte) mám dlhé nohy (!!! a to ma ani nevidel v sukni), ale akosi pozabudol skontrolovať brzdu. A tá rozhodne nefunguje. Ešteže nejsom fan of predné brzdy. Vystačím si so zadnou. Rozhodne nemám v pláne tam zasa dojsť, už by si mohol mysleť že predsalen chcem ísť na tú kávu.
Ľudia boží...veď viem, hovorí sa "piči nerozkážeš", ale zasa ja často myslím hlavou. Ale toto? Hovadá božie, či ako sa to písalo v tej knižke, myslia len vtákom. (Musím už prestať, lebo od smiechu robím strašné preklepy.)
No nie nieee, ja si mužov naozaj vážim pre ich prínos...ehm, svetu. A tak. (Aby ste si nedajbože nezačali myslieť že som feministka, bože uchovaj, ja nemám tak rada ženy. - To preto že majú také ťahy ako ja. - Hohohooooo. Dokonca aj na tých malých odrzlých piatakov som milšia než na ich spolužiačky. Neviem si pomôcť.)

OMG. BEST. IDEA. EVER.

Dám si vyrobiť na bycigel (heh) nálepku wicked lady!!!! Ó Bože, som cool.