Rock is all you need

Neviem ako začať, lebo vám idem opísať niečo super a samozrejme sa mi zasekávajú myšlienky a tak začnem takto trápne. Nikdy nedosiahnem Goetheho úroveň s mojím prístupom. Och, trochu ma to aj mrzí. Ale keby Goethe začal ako blogger, ktovie ako by to dopadlo.

Piatok bol jeden z tých dní, na ktoré nikdy nezabudnete, ktoré vám život občas nadelí (ako Mikuláš) a vy si ich vychutnáte a keď všetko skončí, máte pocit, že to netrvalo ani päť minút a vôbec...niekto určite pretočil hodiny dopredu aby vás odrbal...
Ako som už spomínala (ale ako študentka pedagogiky som sa už naučila, že všetko treba donekonečna opakovať, lebo ľudia nepočúvajú, sedia si na ušiach - čo by mohlo byť zaujímavé číslo do cirkusu, nie? - alebo podobne), v piatok hrali v Bratislave Wishbone Ash. Ja ako dobre vychovaná rockerská dcéra som sa rozhodla, že sa treba hudobne dovzdelať a kúpila som si lístok na koncert, aj napriek tomu že som ich predtým veľmi nepoznala (no dobre dobre...vôbec som ich nepoznala, ale to znie tak hlúpo). Tatovo odporúčanie je spoľahlivé. Vždy.

Tak som išla v piatok večer na koncert s tatom a jeho tromi kamošmi. Hrali v MMC (bývalý Babylon), čo je malý klub a to mi už hneď bolo sympatické, lebo ja mám malé koncerty najradšej. Neviem odhadnúť koľko tam prišlo ľudí, lebo nie som dobrá v odhadoch (vôbec ale vôbec...), ale plné to rozhodne nebolo. Vekový priemer som znižovala asi na 50 rokov a patrila som k asi 10 osobám ženského pohlavia, ktoré boli prítomné.
Čo z toho vyplýva? Keď som sa motala po klube, všetci sa na mňa usmievali a zjavne som ich zaujala. (Ale nie je ťažké zaujať starých chlapov, že.)
Fotrovi kamoši sa najprv pýtali či máme lístky na sedenie (kupoval ich totiž foter), tak som im hneď oznámila, že hádam ešte nejsú takí starí, aby na rockovom koncerte sedeli a oni že ne, to ne (ale netvárili sa až tak presvedčivo, takže ktovie...) .

Postavili sme sa k výčapu (no...) a tam sme stáli počas celej predkapely. Ja som po dvoch pivách usúdila, že mi bude lepšie vpredu, tak som svoj doprovod zanechala ich osudu a ladne som sa premiestnila do davu. Haha, no...dav to bol hovadský, pekne som zaujala neohrozenú pozíciu v druhej rade a všade okolo bolo plno miesta. Keď dohrala predkapela, ešte sa to tam preriedilo, lebo starci si šli doplniť zásoby chmelu. Stála som tam sama a počúvala som troch chlapíkov. Bola tam s nimi aj taká mladá baba (dcéra jedného z nich) a keď na chvíľu odišla, hneď tí dvaja začali debatu o tom že takú dcéru by aj oni chceli mať (už mali vypité...čo vám poviem) a tak podobne a už si nepamätám čo to tam presne trepali, ale musela som sa hrozne smiať. Keď si všimli že sa kosím, hneď ma zavolali do družnej debaty (slečna sem a slečna tam, len sa predháňali v lichôtkach). Tak som s nimi kecala a strašne som sa bavila na tom, ako sa tí dvaja neotcovia snažia na mňa zapôsobiť. Och, tie kecy...to by trebalo nahrávať. A ja som mala dobrý deň, išlo mi to a bola som vtipná (no niekedy sa proste darí) a dávala som im celkom slušné odjeby (ale len v rámci srandy a vždy s nevinným úsmevom). (Ale povedzte mi lepšiu odpoveď než "Nihil nove sub sole" keď vám niekto vykladá volačo po latinsky, čomu pravdepodobne ani sám nerozumie a navyše to trochu pletie - pivá sa nezapreli.)

Najlepšie na tom bolo, že oni po každej mojej poznámke spustili taký smiech a navzájom sa zhadzovali, aby vynikli. Ja som to už povedala a hovorím to znova - muži sú proste na smiech a hotovo.
Slečna dcéra tam bola tiež a cítila sa asi trochu trápne - mala 16 a ja som ju ubezpečila, že fotrovi kamoši si z nej neprestanú robiť srandu ani po 23, lebo aj mňa stíha rovnaký osud.
Problém nastal, keď jeden z nich akosi neodhadol mieru srandy a doternosti a vkuse mi niečo húdol, čo ma do značnej miery otravovalo, lebo už aj kapela začala hrať. A on ne a ne prestať. A to som  mu aj pripomenula, že je predsa určite ženatý (sa zatváril a priznal že fakt je). Našťastie si jeho kamoši potom všimli čo tam vyvádza a spacifikovali si ho.

No a koncert samotný: famózny. Úžasný, skvelý, fantastický, neviem ešte aký, proste zážitok. Na to že som ani pesničky moc nepoznala (z rýchlokurzu na youtube som si zapamätala len pár), som sa výborne bavila a keďže ten klub je taký malý a ja som stála v druhej rade, všetko som super videla.
Hlavne som videla na basáka. Bol mi hneď sympatický, tak som sa naňho usmiala a on sa tiež na mňa usmial. (To som si ešte ani nebola istá, či to bolo na mňa, ale viete aká som domýšľavá.) A ja som sa potom naňho usmievala už celý zvyšok koncertu, ale to sa ani nedalo inak, on bol proste hrozne zlatý (jasné, má asi 60, ale to je jedno!). Navyše som bola jediná žena pod 50 v okruhu 50 míľ, okolo mňa kopa páprdov, žiadna konkurencia, samozrejme že si ma všimol.

Okrem tejto nepopierateľnej devízy som bola asi jediná, kto to tam poriadne roztočil. Väčšinou mám zábrany a dlho mi trvá kým sa uvoľním, ale v piatok som sa proste na všetko vykašlala a užila som si to. V publiku čo maximálne tak podupkávalo nohou do rytmu som ja skákala, tancovala, tlieskala a vykrikovala. Všimla si ma ne len kapela, ale aj ostatní fanúšikovia. Hehe.
No a samozrejme som sa krásne usmievala na svojho basáka a on na mňa. Ľudia sa začali dokonca postupne otáčať mojím smerom, lebo on sa fakt na mňa usmieval celý čas. Ku koncu sa už usmieval aj popri spievaní. Milé ne? (Ja som naňho čumela ešte aj počas bubeníkovho sóla - opačným smerom ako celé publikum, ale on sa tiež kukal. Ne na bubeníka, ale na mňa. No povedzte.)
Po prídavku som mu posielala vzdušné bozky (taká som ja osoba!) a on mi zakýval. Bola som nanajvýš polichotená. (On asi tiež, keď sa to tak vezme, predsa len, mohla by som v podstate byť jeho vnučka.)

Po koncerte som od roadieho dostala playlist, čo odtrhol z pódia (vlastne ho najprv podal takému chalanovi čo tam stál, a ja som sa asi musela zatváriť úplne strašne, len som vystrela ruky na prázdno, lebo ten chalan sa na mňa tak ľútostivo kukol a ten papier mi dal).

Potom som znova stretla svojich nápadníkov. Podnapito sa usmievali a opierali sa o zátarasy. Mala som na sebe tričko Def Leppard. Jeden z nich kuká na to tričko a hovorí: "Ty si takto úplne že Led Zeppelin?"
Ja: "Akože hej, ale inak je to Def Leppard."
A oni sa začali smiať a on zahlásil: "No heeej, ale ja už som opitýýý....!" (Bolo to strašne smiešne, lebo presne viem, že mám rovnaké ťahy, to je moja veta, aj s takým tým pripitým vyhehneným úsmevom.)
Ja: "No, tak čaute, ja idem hľadať svojho otca."
(Bože, keď to teraz píšem, strašne sa smejem.)

Otca som našla rýchlo a spolu sme čakali na kapelu. Ešte medzitým som si zbehla do šatne pre kabát. Keď som sa tak predierala pomedzi pamätníkov, zbadala som tretieho namotávača (toho otravného) ako sa opiera o stĺp so šťastným opitým úsmevom na perách. Hneď som zrýchlila krok, ale on si ma aj tak všimol a ešte za mnou volal "Wickeeeeed...!"
(Tak ešte raz - sú na smiech, na smiech, na smiech! :D )

Kapela sa poponáhľala, vôbec sme na nich nečakali dlho. Prvý vyšiel spevák a kým sa mi podpisoval na môj ukoristený playlist, pýtala som sa ho, či príde aj basák. On sa na mňa usmial a povedal: "He´s coming I promise!" A potom na mňa ešte žmurkol: "His name´s Bob."
Bob došiel za chvíľu a hneď sa vybral mojím smerom.(Jóóój toto moje nadšenie pre staré rockové hviezdy síce nikto nechápe, ale hádam si dokážete predstaviť tú eufóriu!)
Tak sme si podávali ruky a on ma tam furt objímal a pusy na líčka rozdával a ja som mu len opakovala že koncert bol just great a hovadziny (viete, vždy si plánujem, čo tým hudobníkom poviem a potom ma nenapadne nič okrem toho že to bolo fakt great a že I really enjoyed it). Odfotil sa so mnou a potom sa spýtal, či sa môžme odfotiť aj jeho mobilom. (Cha!) A ja že eheeee, jasné, no proste som len vyvalovala oči, že hudobník sa chce fotiť so mnou, omfg.

Potom som obehla aj ostatných členov kapely a zasa som sa vrátila k mójmu basákovi a on ma tam furt objímal a potom foter hovorí - she´s my daughter. A basák ma tak trochu pustil že ok, ok. Hovadská scénka, ja som sa smiala.
Na koniec sa ma spýtal či mám mail. (Skoro som tam odpadla.) Asi som nepreukázala dostatočnú reakciu, lebo povedal - "Tak ja ti dám svoj, dobre?"
Tak dámy, ja mám osobný mail rockovej hviezdy! (Nevadí, že je starý, hlavne že je rocker.)