Deň bez konca

To je pre mňa každý štvrtok. No len sa nebojte, nejdem vás zasa nudiť zabávať detailným opisom jedného dňa Wicked Lady, to si prečítajte niekde nižšie.
Dnes aspoň chalanko z Pétržky zrušil doučko, a tak som tu a nemusím sa tam trepať. Samozrejme to aj zaplatí, lebo moja kapitalistická časť osobnosti si to tak výhodne zariadila. A on to často ruší a vždy platí - hotové požehnanie.

Dnes som sa cítila o dosť lepšie než včera (aj keď posledná prednáška bola kultiváciou nudy, ale to on je vždy taký a ešte nás trestá tým, že dáva body za účasť, čiže pre ľudí ako som ja - t.j. takých čo sa im nechce veľa učiť - sa oplatí nazbierať aspoň tie), priam ako znovuzrodená. Ešte stále sa všetci bavili o katedrálke, bola to fakticky podarená akcia, okrem toho sa ma všetci pýtali či som bola ok a ako som došla domov. Kks, keď vám je TROŠKU zle, každý si to všimne.
Dokonca som stretla Pána Šukača dnes na chodbe a už sa na mňa zďaleka usmieval (ja si samozrejme nepamätám, čo som mu navykladala v utorok) a zatiahol "Wickeeed...! Tak čo, žiješ?" (No, samozrejme že nepovedal Wicked, ale chápete, šak nejste blbí, či ste?)

Potom sa ma (ale už asi tak štvrtýkrát) pýtal, čo je za predmet tá diagnostika a či je tam ešte miesto (tak ten predmet je povinný a on už aj tak predlžuje, čiže predpokladám že si ho zrejme zapíše) a či ja tam chodím.
A tie dva predmety z dejáku, kde bol zapísaný aj so mnou, tak tam sa ešte neukázal a ja potajme dúfam že tam chodiť nebude, lebo sú dosť zaujímavé (aj keď ostatní sa pri názvoch "Vznik, vývoj a zánik sovietskeho bloku" a "Národná otázka v dejinách Balkánu" tvária dosť čudne) a ja by som sa potom nemohla sústrediť. Teda mohla, ale ne na Balkán. A to samozrejme nikto nechce.