Nočná cesta autobusom
Dnes som ešte nespravila ani kokot, ledva som vstala a šla učiť krpcov a som tak rozjebaná, že som im dovolila počúvať hudbu z mobilu (dokonca aj z môjho...totálny regres, takto sa školstvo nikdy nevzchopí...čo už).
A teraz som na fejsi, pridávam si priateľov a fotky a pozerám plno iných, podobných albumov z Poľska a mám nostalgickú náladu, lebo tam bolo táááááák dobre.
A teraz k veci. Cesta busom v noci bola ako...cesta busom v noci. Vzadu sa niektorí ožierali a ja som spala, lebo čo môžete robiť keď sa vám nechce baviť s nudnou slečnou o škole a ani stáť pri tých opíjajúcich sa. Okrem toho mám takú zásadu, že v buse nepijem (no, mala som aspoň).
Ráno sme mali hoďku na pumpe aby sme sa trošku poľudštili, lenže na pumpe si akurát tak zuby umyjete a to je všetko, takže moc čerstvo som sa necítila. Okrem toho - a to je podľa mňa veľký problém - vybavte si na pumpe ranné sranie!! Keďže my sme boli takí na jednej vlne, riešili sme všetko a furt a preto viem, kto sa na pumpe vysral a kto nie. No ale to sem písať nejdem...
Deň prvý - Wroclaw (to mi pripomína Dva dni v Chujove, lenže my sme neboli dva ale štyri dni ane v Chujove...tak nič)
O siedmej (či kedy), keď sme už zase sedeli v buse, začal oficoš program. Oficoš program znamenalo okrem preháňania sa po všetkýcm múzeách aj referátiky. Každý účastník zájazdu si musel pripraviť referát na nejakú vopred danú tému (vopred znamená že sme ich dostali asi štyri dni pred odchodom, takže to bol taký prierez wikipédiou a najviac sme sa smiali keď Sonička - už v posledný deň, teda včera - zapotila že "Dočítala som sa v literatúre...") a potom ho odprednášať svojim spolužiakom. (A všetci nadšene počúvali.)
Takže vyvolení, ktorí smeli ísť prví, sa pekne posadili dopredu a do mikrofónu nám rozprávali zaujímavosti.
Do mesta Wroclaw sme dorazili niekedy ráno a náš autobusár (podľa mňa bývalí kolotočár - prvý raz sedel v buse a hneď aj šoféroval) dlho hľadal miesto na parking až sa nakoniec nasurovku otočil cez plnú v strede mesta, aby sa dostal kam sme potrebovali. (Btw, on nemal ani diaľničnú známku, čo vám poviem.)
Vystúpili sme a hneď pred autobusom niektorých nešťastníkov osral holub (kks, ja som stála ďalej, chvalabohu). Vo Wroclavi bola pičná zima a fúkalo. Vydali sme sa na cestu po meste, do zmenárne, referáty čítať a sto múzeí pozreť. Dokonca nám niekedy dovolili aj na päť minút na nejaké wecko odbehnúť. Milé od kráľovien, že. Heh.
Keď sme boli asi v 51. inštitúcii (radnica), už ani nikto nepredstieral že si tam niečo pozerá, proste sme sa zvalili na studené múriky a hybernovali. Bol tam príjemný chládok, lebo medzitým sa oteplilo asi na 30 stupňov (a toto počasie nás neopustilo až do konca pobytu, tak som sa aj trochu opálila) a viete si predstaviť akí sme boli už zmorení. Mali sme aj obednú prestávku ale, nesmim im krivdiť...
Po radnici už bol rozchod, tak sme sa zvalili rovno pred ňou na námestie. Mali tam také lehátka žlté, jak my na T-com pláži, kde sme ležkali jedli zmrzku a pili pívo (boli tam stánky a všade mali chlast).
Soňa začala svoj eštebácky výsluch a vysoko rúbala, lebo začala hneď s pánom doktorom (u ktorého mám inak v stredu skúšku). Že reku čo jeho frajerka (už sa rozišli), ako, prečo, kedy atď...proste šecko, ale to ste ešte mali počuť ten tón a slovník! (Sonička je z Myjavy a zrovna servítku pred ústa si nedáva. Ona je jedna z tých ...ehm, niektorí by povedali vulgárnych uziapaných. Ale ja ju mám rada, lebo je s ňou sranda a okrem toho keď spustí tak sa nedá nesmiať, aj keby ste ju neznášali.) My ostatní sme počúvali a rehotali sa. A pán doktor odpovedal. Haha.
Podvečer sme zase nasadli do železného tátoša a cestovali sme do Kalisza, kde sme
Navrhovali sme, že netreba vôbec ísť do Kalisza na intráky, lebo na druhý deň aj tak cestujeme do Poznane, tak nech rovno zostaneme v buse, aj umývať sme sa už odvykli za ten čas. Nakoniec sme ale predsa len dorazili. Dozvedeli sme sa, že izby sú dvojky a ja som vduchu tŕpla, ako sa vyhnem ubytku s Nudnou, keď všetci tak nejak automaticky plánovali bývať so svojimi susedmi z autobusu.
Keď sme konečne vyliezli a intrákový správca nám rozdával kľúče, jedny som schmatla a zamiešala sa do davu a ešte som rozmýšľala, koho chňapnem za spolubývajúcu. Vtom šla okolo jedna baba, ktorú síce poznám z prednášok, ale nie moc a nikdy som sa s ňou nejak nebavila (ona neštudovala u nás bakalára tak preto...) a hovorí - Ja nemám s kým bývať. Hneď som sa chytila šance a povedala som že ani ja, tak sme bývali spolu a veru vám poviem, že sa nemohlo lepšie prihodiť. Tak sme si sadli, jak riť na šerbel a ešte aj ona bola partymejkerka, takže keď zo žúru odchádzalo posledných päť ľudí spať, boli sme my dve medzi nimi.
Btw, poľské intráky sú brutálne (a aj ich škola - jak na západe, ne jak u nás). Mali sme svoju sprchu, takže sa nikto nezdržoval...skvelé.
Rýchlo sme sa umyli a hneď sa šlo piť (aj keď niektorí plánovali počas dňa že sa pôjde spinkať, veď keď ťaháte 24-ku, tak to pociťujete...ale nakoniec sa osprchujete a poviete si že žijeme len raz...a tak dále.
Chlastalo sa najprv v kuchynke na chodbe (tam som si dala jedného Jacka, to doniesli absolventi...tí už robia a majú prachy. My ostatní sme mali všetci Nicolausku, heh.), ale potom nám došiel správca hrozne vypičovať (nerozumeli sme mu, lebo pičoval rýchlo a nahlas, po poľsky), tak sme sa stiahli k Zolimu na izbu. Býval sám (neviem prečo) a mal najväčšiu izbu, tak sa tam vždy pilo. Tam som pokračovala Nicolauskou (ne mojou...nakoniec som nič nekupovala, len som sa priživovala) a hrali sme sa hru sochy. Jednému sa zaviažu oči, druhý má urobiť nejakú pózu a ten so zaviazanými očami ho musí ohmatať, aby zistil aká to je póza a potom tak isto namodelovať niekoho tretieho. Najvtipnejšie na tom je, že neviete koho máte pred sebou a ostatní na vás čumia a kosia sa. Tak som ja dostala ako sochu pána doktora a keď som skončila a rozviazala som si oči, tak ma skoro prekotilo. (Inak on je hrozne nudný patrón na prednáškach, ale tuto bol úplne v poho...stále s nami pil. :D)
Potom si chalani zo mňa robili srandu, že už mám áčko isté, (No, snáď...)
Postupne všetci poodpadávali a Zoli nás vyrazil, že ide spať. Zostalo nás päť (slávna päťka), ale mne sa zdá že možno aj šesť. Len neviem prečo sme sa nazvali slávna päťka. Teda ja, Mari (moja spolubývajúca), pán doktor, jeho kamoš (s našou fakultou nemá nič spoločné, len chcel ísť do Poľska), Morrison a moja kámka (teda Miško - viete, Morrisonov kamoš). Presunuli sme sa k doktorovi na izbu a pili sme ďalej. A teraz nastáva okno, a poradie už presne neviem, ale skrátka - nejak, niekedy som ja a Morrison odišla hore a nejak som sa ocitla tak trošku v jeho posteli. (Kto by to bol volakedy povedal...teda ja by som to rozhodne nepredvídala, vtedy keď som ho tak strašne chcela.)
Boli sme tak najebaní že sme sa nakoniec rozhodli vrátiť chlastať. :D
Ešte chvíľu sme sedeli u doktora (pedagogický dozor jak sviňa) a potom šli už všetci spať. Zase neviem ako, ale všetci štyria sme sa ocitli pred izbou chalanov (teda oni dvaja a my dve) a Miško-kámka sa ma pýta - "No, kde budeš spať teraz?" Ja sa otočím na Morrisona, potom naspať a vidím že moja spolubývajúca a Miško sú vo vášnivom objatí. Zrazu. Takže to bolo vyriešené, zavrela som dvere (zvnútra) a šli sme spať. Ráno som len zaškrabkala na naše dvere a vymenila sa s Mišom ešte kým všetci spali, aby neboli reči.
1 komentár:
az placem ako sa smejem :D
Zverejnenie komentára