Zavrem oči, dupnem na plyn

Viete čo? Ja už som to asi spomínala, ale fakt...toto skúškové ide tak krásne, ubieha a ja skoro nič nerobím, iba ak otváram a zaspávam nad poznámkami a zatiaľ mám všetko, už len dve skúšky mi zostávajú. Teda tie najťažšie, ale aj tak...dve. DVE!

A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.

A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.

A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?

Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.

Som abstinent aj keď nemusím

Jedna z hymien exkurzie a bohapusté klamstvo. Učím sa štylistiku...teda učila som sa doteraz, ale potom som si otvorila pívo (absťák z Poľska, málokedy mám takú akútnu chuť zrovna na pivo) a teraz som mierne pripitá a neche sa mi  nič, iba hybernovať. Viete čo? Dnešná skúška bola eňo-ňuňo. (Píše sa to tak?) (Jebáááááť.)
Pali dal taký test že dovidenia, bol strašne ľahký. Teda, keby ste si to aspoň dvakrát prečítali, máte s prehľadom áčko, ale ja len raz a preto som to akurát tak asi len prešla. A bolo 15 otázok a on zahlásil, že minimálne šesť treba mať na éčko. No neni tento Pali popiči? Šak taká stupnica už ani na základke neni...asi ho milujem. Ale len tak platonicky-univerzitne, chápete. (Bože, to robí to pivo, inak by som to ani v päte nemala, takéto písať.)

Sedel tam a keď sme si radili, tak len tak zazrel, aby sme prestali, ale inak pohoda jahoda. Nezabudol veru na tie prechlastané noci. (Už som sa aj chystala mu ísť povedať, že prečo taká atraktívna žena ako ja nedostane áčko...)
Potom som šla domov, pre zmenu som nezmokla jak zmok (včera...cez ten najväčší lejak, aj gaťky som mala mokré a veru od vzrušenia to nebolo).
A teraz predstieram učenie, ale hovorím, že po tom pive už ani predstierať neviem... Ejha.

Dnes sme sa na skúške zišli ako rodinka, aspoň väčšia časť z nás bola v Poľsku a len sme riešili a kecali a všeobecne to bolo také iné, ako predtým a strašne milé. Všetci sme teraz veľkí kamaráti. Lajkujem!
Bol tam aj Supermário, ale on na exkurzii nebol. Nebol, lebo je príliš fajnový na osemhodinovú cestu autobusom a celodenné šlapanie po meste, on je proste pozér a musí furt vypadať super a po ôsmych hodinách na slnku proste super nevypadáte, to je jasné.
No a on tam volačo ondil, lebo my sme sa bavili, ako sa nedalo učiť, keď sme si museli fotky na FB kukať a tak a on zatrepal že - celkovo nechápem ten element fotenia (no fakt, fakt povedal že element...pozér jeden, musí byť vkuse kurevsky erudovaný), keď sú všetci oblečení...
(DEBIL!)

Sedel za mnou a hneď sa ma začal vypytovať - Lucinka, ty ako sa máš vlastne? (Akože kedy my sme pokročili do štádia, že on ma volá Lucinka?? Chachachaaaa...skoro som zemrela.)
Ja hovorím že úplne najlepšie. Lebo je to pravda.
Potom sa ešte chvíľu riešilo, že čo ja a Whiskey, samozrejme Mário sa tváril že nič a potom povedal - Inak ty ideš na Novarock? (Btw, my už sme s ao tom bavili asi stokrát, takže to vie.)
A ja že jasné. A on že, no lebo ja mám jeden voľný pas do bekstejdža (odkiaľ to vlastne má???) a neviem koho by som vzal...
Chápete???!!!
Hovorím - samozrejme mňa, dúfam že nepochybuješ.
On - ale šak ty sa tam aj tak dostaneš...
(Och bodajby.)
A potom sa mi zadíval do očí a hovorí - ty máš takú zvláštnu farbu očí, to som si nikdy predtým nevšimol...
Ja: No to asi preto, že sa mi nikdy nepozeráš do očí.
On: No...musím priznať, že to je pravda...
Chacha. Mám farebné čočky, víme? Aj som mu to povedala potom, ale stále bol fascinovaný. A viete čo? Pri jeho hlbokom pohľade do očí som už nič nepociťovala. Skvelé, či?

Och ozaj...na fejsi si ma pridal ten poľský profesor. Ten, ktorý keď sa na mňa pozrel, povzdychol si, aké krásne devy sú Slovenky. OMFJ, práve mi píše na FB chate! Skaping!!!

Edit

Nesere sa s tým:
A ja zobacit veleme raz vase krasne sylvetky., Jakby ubylo 15 lat:)
Buia-tvar, po anglicine face, super perfektni nohy...nebo tez dobre duse:)

Línie dotykov - časť štvrtá

Štvrtý deň - cesta domov a Český Tešín/Polski Czesin

Po výdatnom dvojdinovom spánku (dokonca som si ešte príčetne v noci ráno umyla vlasy) som sa poloslepo zbalila a dúfala, že som si nič nezabudla. Tak strašne ma boleli očky, že som si ani čočky nemohla dať, takže pekne okuliare, ale to som sa potom nemohla maskovať za slnečnými, ako dni predtým. Takže kruhy pod očami až po bradu, ako by povedala Trsalka a o siedmej odchod. O siedmej, chápete!!! Hrozné. Všetci spali, iba naša skupinka vpredu vykecávala a Zoli fotil chudákov, čo zaspali s otvorenými ústami. Nevyhol sa tomu ani pán doktor, ktorý má fotku, kde mu Soňa akože pchá cukrík do úst. Vôbec ho to nezobudilo a to sme teda mali riadne újeby.

O nejakej normálnejšej hodine sa museli čítať referáty, ktoré sa nestihli v sobotu (v sobotu sa všeobecne nejak nečítali, už sme dúfali, že sa na to zabudlo).
Nikto nepočúval, len sme sa furt kosili na pičovinách. A všetci sa ma chodili vypytovať, čo bolo s Whiskeym. A ja že niiič, šak len tak počestne, veď on bol mladší, tak som ho nechcela kaziť, veď som pedagogička. Soňa tvrdila, že som ho mala proste prejebať a hotovo a Morrison sa len spýtal "Ty si ešte nemala mladšieho?" (On je totiž o pol roka mladší odo mňa.) Som sa zamyslela a potom ma to napadlo, tak hovorím, že veď vlastne hej a vlastne to ani nebolo tak dávno a on že no tak vidíš. A taký ten jeho úsmev.
Btw, celú nedeľu sme sa bavili spolu, samé narážky (aj keď najviac narážok mal kámka Miško a furt len na mňa žmurkal a pýtal sa či sa nechcem s ním vymeniť a sedieť vedľa Morrisona a neviem čo), sranda veliká.

Keď sa zrovna nečítali referáty, spievali sme Iné kafe, prípadne ľudovky a sprostonárodné (Ide herpes dokola, okolo stola-la-la...) a hviezdila samozrejme Soňa s hitom "Ten kto piču líže, nebolia ho kríže". Ona do každej pesničky, kde už sme nevedeli pokračovať (čo boli všetky okrem Rána od Kafe) dala ešte la-la-la (ale také bez melódie, len zahučala) a zatlieskala. My sme dali újeb. Ako inak.

V Tešíne sme boli okolo obeda a našťastie povinná prechádzka trvala veľmi krátko (teda veľmi ne ale oproti ostatným dňom...ako blesk) a potom sme šli obedovať. Štyri baby (ja, spolubývajúca Mari, Soňa a jej kamoška - tá čo spolu so Soňou chcela nonšalantne prejebať Pawela zo všetkých strán) sme si sadli do takého fastfoodu a riešili sme sex (BT-čko...ja som sa nepriznávala k prvej noci, lebo to už by som mala furt na tanieri) a sranie. Nakoniec hlavne to sranie, lebo z fastfoodu nás všetky prehnalo na záchod a kým my ostatné sme čakali, tak sme dávali detaily, v akej fáze sa nachádzame a kto už nevydrží. Poviem vám, velice vtipné. Človek sa cíti tak slobodne potom.

Kráľovné nám nakázali pozreť ešte nejaký zámok v Tešíne, ale my sme celý čas presrali v tej reštike (chacha), takže sme potom išli kúpiť krowky (a ja som si kúpila aj dve malé minerálky, lebo ma v tej únave ani nenapadlo že jedna väčšia fľaša sa nosí praktickejšie) a k busu.
Nasledovala už iba cesta domov, asi štyri hodiny. Boli sme totálne mimo, ale ešte sme sa držali, Iné Kafe fičalo a ja s kámkou sme spievali najhlasnejšie. Okrem toho sme my dvaja spievali ešte aj Offspring. Teda spievali neni dobrý výraz, lebo my sme dávali len začiatok pesničky Self esteem (stačí keď si pustíte prvých 10 sekúnd asi). Hučali sme to v intervaloch asi piatich minút. A zakaždým hrozný údrb. Bola to zároveň aj odpoveď na všetko.

Morrison mal nejaké pivo, ktoré si nechal v autobuse, kým sme boli v Tešíne. Viete si predstaviť, akú malo asi teplotu. On neváhal a pil ho a potom mi ho začal dávať ako liek (len už neviem že proti čomu, lebo som sa sťažovala že mi volačo je). Ja že nééé, veď ja nepijem v buse. A vždy som si odpila. Chalani sa na mne strašne kosili a mali furt nejaké poznámky, ktorým som väčšinou nerozumela, lebo bol hluk a ešte aj moja vnímavosť bola otupená úplne najviac ale vždy som sa smiala s nimi, lebo...lebo stavy. Za každou poznámkou sme s kámkou museli dať high five.
Potom chalani začali skandovať že Wicked referát! a ja som ich vždy posielala do piče a kámka na to že to ne mne hovor, to tomu vedľa mňa. Morrison asi 10-krát ondil že on chce vidieť môj referát a nech mu ho ukážem a potom sa to nejako zvrhlo celé a už vlastne ani neviem čo kto si predstavoval pod slovom referát...ale asi ne to čo pani doktorky-kráľovné (stále som navrhovala, aby sme sa ich spýtali "paní doktorko, vy jste doktorka?").

Nakoniec ten môj referát aj tak prespal, lebo som ho čítala ako predposledná a to už všetci spali alebo sa bavili. Takže ma aj tak nikto nepočúval, ale to nevadí, lebo ja som ani poriadne nevnímala čo čítam.
Morrison spal rozvalený na dvoch sedadlách a tak si kámka sadol ku mne a spolu sme ohovárali a to bola šupa, ešte som totiž nezažila aby chlap hentak začal ohovárať, prisámpiču, jak baby. Nasmiali sme sa jak hovado.
Hnusný autobusár polovodič nám pustil Klub sráčov (celkom fail po Účastníkoch zájazdu a Kurvahošigutntag) a to bolo taaaaak nechutné (už som to raz videla, ale to som bola v puberte takže mi to prišlo ešte aspoň trochu smiešne), že sme revali nech to vypne. Dusil nás tým presne 37 minút, kým to naozaj vypol. S kámkou sme ale usúdili, že to je asi o nás, aspoň to si myslí ten polovodič. Kričali sme naňho že sme univerzitní študenti a hento nemá našu úroveň a že chceme náročný film (to ja) a kámka vždy za tým dal "Jack Frost!".

Zhodnotenie výletu

Bolo ťažko popiči. Mega. Najvác. Mocne. Ach jaj, chýba nám Poľsko...
Napriek tomu že som sa nedočkala nijakých didaktických hier (napríklad Fľaša a Kamenná tvár - aj keď chalani vždy súhlasili, že chcú so mnou hrať, nikdy k tomu nedošlo). A tú fľašu mi sľubovali hneď v prvý deň vo Wroclavi, keď som si prisadla k pár ľuďom a Jari hovorí: "...že, Wicked." Ja: "Čo, že?" "Nevadí, stačí keď povieš áno." A ja: "Šak vy viete že aj tak poviem áno, ak je to prasačina, tak mi povedzte..."
Jasné že mysleli že večer sa bude fľaša hrať. Ale vidíte...zabavili sme sa aj bez toho.

Kráľovné raz dali niečo v zmysle že "Keď prídete s indexom na skúšku..." a my že čoooo, jaká skúška pre krista z exkurzie...potom sme sa rehotali, že keď nespravíme exkurziu, opravná bude v Čáčove. Čáčov sa celkovo rozmohol, čo je dosť vtipné, lebo historky o Čáčove sú z úplne inej krúžkovice s inými ľuďmi (z nemčiny), kde som bola len ja a Braňo...ale keďže ja furt o tom vyprávam a hustím do Braniho, že kedy ma vezme do Čáčova, tak to začali používať všetci a potom sa len chodili pýtať, že čo je vlastne ten Čáčov (Braniho odpoveď: "Volakedy tam šli kolaje, ale Cigáni ich ujebali a dali do zberu."). Pri ohni vznikla aj myšlienka napísať bedeker o Čáčove a volili sme aj prezidenta Čáčova, ale už som zabudla kto to mal byť. (Pawel bol tiež navrhovaný, jeho tam všeobecne potom už každý uznával a kričalo sa "Pawel na hrad!" vždy keď pre nás volačo vybavil. Ešte sa pri ohni kričalo aj "My sme tu doma", ale len chvíľu a potom sa kričalo "Vy ste tu doma". Pre istotu.)
Neviem, čo by som vám ešte povedala. Hovadsky podrobný report a to som asi zabudla a vynechala milión vecí. Ale najpodstatnejšie je tu, tak komentujte! =)
Bylo bardzo dobrze.

Línie dotykov - časť tretia

Deň tretí - Kalisz

Tretí deň sme mali stráviť v Kaliszi, teda v meste, kde sme bývali. Ráno o deviatej bol zraz pred intrákom, aby sme stihli linkáč a nemuseli šlapať pešo. Cieľ bola univerzita, s ktorou máme nejakú družbu či čeho a na pláne bolo kolokvium s poľskými študentami o spôsobe vyučovania na ich uni. Kráľovné nám nakázali pipraviť si nejaké inteligentné otázočky a Zoli tak aj urobil. Zoli je inak veliký bavič a on keď volačo zavalaší, tak to už sa dá tesať.
Všetci boli o deviatej nastúpení poslušne pred naším hotelom (začali sme to volať hotel, nejak), a hádajte kto chýbal, lebo sa tak sťal, že nevládal ráno vstať. Haha, presne, náš milý pedagogický dozor, pán doktor. Keď vyliezol jeho kamoš, oznámil nám že p. doky už ide a Soňa zakričala tak aby šecia počuli "Ešte kaká, ale už tu bude za chvíľku!"

Keď vyliezol aj doktor, všetci mu zatlieskali a zakričali (ako na koncerte) a on nám oznámil že bohužiaľ sme zmeškali bus a ten ide len raz za hodinu, tak musíme ísť pešo. Podľa mňa je to dosť smiešne.
Tak sme teda šli a pri univerzite nás už čakali netrpezlivo kráľovné (spomínala som už, že nebývali s nami, ale na intrákoch v tej uni? Našťastieeee, heh.)
Tam sme si posadali do jednej triedy, všetci do kruhu a poľský profesor (taký asi padesátnik, velice zlatý a vtipný chlapík - furt chodil okolo nás a s úsmevom nám vyprával jaké sličné dievky my sme) a nejakí poľskí študenti prišli, aby sme mali to slávne kolokvium. Zoli čítal otázky (boli jak odpísané z poznámok k didaktike, všetci sme sa potichu kosili, lebo to bolo presne to, čo kráľovné chceli počuť), Poliaci odpovedali a doktor musel prekladať (musel vždy, aj keď sme rozumeli, lebo kráľovná č. 1 na tom trvala).

My sme tam sedeli a fotili sa navzájom a tie znudené xichty teda stáli za to. Naša strana bola dosť ďaleko od dozoru, tak sme sa kŕmili kyslými žížalami - keď to zbadal Jari, čo sedel cez celú miestnosť oproti nám, bez váhania vstal a nasurovku si prišiel po cukríky. Potom zase oni mali na druhej strane kolu, tak jedna z nás šla po fľašu, všetci na našej strane si odpili a ona ju zasa šla vrátiť. Keď Zoli skončil s otázkami, dozor sa spýtal, či majú aj poľskí študenti nejaké a ten pekný povedal - "Dnes ideme piť večer?"
Potlesk a súhlasné hučanie.

Po kolokviu nám dovolili sa vycikať, potom nasledovala spoločná fotka a potom sme dokonca smeli ísť do bufetu. To bolo asi 12 hodín a ja som ešte nebola hladná (skôr mi bolo blbo, lebo som spala si tri hodiny, alebo aj menej a pila...a ráno som mala jednu fit tyčinku, no chápete, cítila som sa dosť najedená). Ale nejaká prozreteľnosť mi našepkala, že predsa len by bola jedna žemlička fajn. Inak my sme im ten bufet vykúpili. Tie žemličky boli super. A až do pol deviatej večer posledné jedlo. Veď hovorím, že program bol nabitý, obed sa vynechával...

V Kalizsi zrejme neni nič hodné videnia, lebo sme mali na programe dva cintoríny (pravoslávny a židovský...ale viete, veľké rozdiely tam aj tak nejsú, proste ľudia v zemi a pomníky...no bóže) a jedno archeologické oné. Areál, alebo čeho.
Pravoslávny cinotrín bol ešte celkom v poho, posedávali sme na hroboch (bohužel...ale nevládali sme), fotili sme chujoviny (asi by veriaci boli aj pohoršení) a občas sme sa započúvali do výkladu Drákulu (to bol taký iný poľský profák a vypadal úplne ako Drákula).
Boli tam s nami aj tí poľskí študenti (asi päť ich bolo). Jeden z nich bol taký pekný (všetkým sa páčil, len chalani furt pičovali, ale to bola čistá žiarlivosť) a stal sa obeťou Soni a jej kamošky ("Nonšalatne by som ho prejebala zo všetkých strán."), ktoré naňho furt vykrikovali nech ide k nim, sadnúť na kolienko, zrobiť deti (to už sa na nás chytala poľština a všetci rozprávali dvojjazyčne) a také. Samozrejme hrozne ziapali, takže to všetci počuli a ani to nikto nekomentoval, len sme sa rehotali (kámka Soni povedal, že keď sa jej pozre do očí, vidí tam dva kokoty...:D) a Soňa povedala že šak sranda musí byť a je síce zadaná ale keď Poliak je taký jebač (dokonca mu povedali "Ty si taký múdry a pekný!").

Na pravoslávnom cintoríne sme si pozreli aj kryptu (ja som najprv nechcela ísť dnu, lebo tam bol taký úzky vchod a úplná tma a hlavne pavučiny) ale nakoniec ma kráľovná č. 1 presvedčila že veď je to zaujímavé a tak keď Drákula vyliezol, že či už boli všetci a všetci povedali hlasné áááááno tak ja som pípla, že chcem ešte aj ja ísť. Tak som bola v krypte sama s Drákulom (zasa sa mi všetci smiali...mne sa všeobecne furt niekto smial).

Potom sme sa presunuli na židovský cintorín (znudene sme posedávali na schodoch, lebo nám nechceli dovoliť návštevu supermarketu (bol oproti cintorínu a vypadal lákavejšie). Nakoniec niektorí zdrhli z cmitera a šli si kúpiť vodu. My ostatní sme sa trošku pofotili.

Pokračujeme.

Po cmiteri nás čakala archeologická nejaká oná, kde kvitlo všetko na čo som alergická, takže som to celé presmrkala a potom som si sadla ešte s ďalšou alergičkou do tiena ku vchodu a jebali sme na to. A to ešte stále nebol koniec! Po archeologickom areáli sme sa ťahali po meste a nepočúvali výklad pána profesora z Poľska a potom ešte aj pravoslávny kostol sme mali rezervnutý, špeci pre nás. Tam som si sadla vedľa Braňa a potom som si ľahla na bok a hlavu som mala na jeho kolenách. Asi to nevyzeralo veľmi kostolne. (Ešte aj tá vyhrnutá minisukňa...)

Po kostole nás nechali ísť konečne domenkov, aby sme sa trošku najedli a dali dokopy a potom sa šlo opekať. Profáci sa šli najesť do mesta a určili za dozor Morrisona a Miša (kámku). To bol teda fakt gól, lebo oni dvaja sú stelesnená nezodpovednosť. O všetkom svedčí fakt, že nás zabudli. Nikto nevedel kedy presne sa odchádza (aby sme trafili na miesto opekačky, čo síce nebolo ďaleko, ale celkom v riti, takže sme mali ísť s Poliakmi) a my sme sa neponáhľali a zrazu nám zaklope na dvere spolužiačka že baby, kde sú všetci? A my že nevieme, už tu nejsú? (A to Mari sa ešte sprchovala...)
Nakoniec sme museli vytelefonovať aby nás Pawel (pekný Poliak) došiel zobrať autom. Hehe. To nám zasa baby ostatné závideli.

Na opekačku došli ešte aj nejakí iní Poliaci a všetci sme tam chlastali (aj s poľským profákom...ten tam behal s denaturákom a tvrdil že to oni pijú, lebo to stojí len jedno euro :D) a opekali a ja som sa začala baviť s Whiskeym. Whiskey je druhý Poliak (ne ten pekný, ale stál za hriech) a hral na gitaru a mal skvelý kovbojský klobúk. Ten som mu zobrala a celý večer som ho mala na hlave. Spolužiačky sa ma pýtali, či som si ho už rezervovala, hovorím že samozrejme, lebo nebudem sa tlačiť na Pawela, keď jeho tam balia všetky.
Tak som sa bavila hlavne s Whiskeym a zrazu dokvitol Morrison (ktorý ma tie dva dni tak trošku obchádzal...ne že úplne ignoroval, ale viete...ako keby sa bál, že od neho volačo budem chceť) a objal ma okolo pliec (a potom už aj za riť ma chytal) a velice bol prítulný a vraj kde večer spím a podobne (smiešneeeeeeeeeeeeeeeeeeee) a ja že šak kámka ma už včera posielal k nemu a že teda dójdem a ešte ten posledný kondóm minieme. Pičoviny kokotiny... haha.

Ale nakoniec to bolo tak, že som sa nejako (!!!) začala bozkávať s Whiskeym a potom sme sa vyparili trošku ďalej od ohňa, na lúčke sme sedeli a bozkávali sa (také milené to bolo, nevinné).
Späť k ohníku sme sa vrátili až veľmi neskoro, keď už väčšina bola preč. Sedeli tam ešte nejaké Poľky, ich profák (teda ten zaspával, nadrbaný), Pawel a moja spolubývajúca s inými Poliakmi (my sme si vo veľa veciach sadli...haha). Whiskey hral na gitaru, ja som mu opekala špekáčku (hrozná romantika) a potom to jedol chcel mi dať odhryznúť. Poľský profák sedel vedľa nás, pozeral a hovorí mu - "Vieš, ona už asi videla aj väčšie..."
Veď hovorím, že taký haluzák. Keď sme sa s ním lúčili, všetky nás vybozkával a buchol po riti. Nuž...

Línie dotykov - časť druhá

Deň druhý - Poznaň

Odchádzalo sa už o ôsmej (neľudské) a v buse všetci pospávali (a niektorí aj čítali referáty, chacha).
Z Poznane si pamätám univerzitné wécka a taký pekný park s fontánkou.
Najprv nás prehnali po všetkom možnom a ani pauzu na obed sme nemali, lebo nejaký Poliak si myslel že by nás zaujímalo ešte voľačo o nejakých budovách. Totiž bolo tam také malé múzeum, kam sme šli po častiach a my čo sme chceli ísť ako druhí, sme plánovali využiť tú polhodinku na jedlo a vodu. Lenže ujo Poliak sa šiel pretrhnúť, tak sme nesmeli a ja som potom v múzeu skoro odpadla, lebo som mala okrem iného aj úpal a bola som dehydrovaná. Inak škoda, lebo to bolo zaujímavé múzeum, o povstaní v roku 1956. Ale keď zemíráte, tak vládzete akurát sedieť, alebo sa opierať o chalanov. :D (Ja som sa tam inak vlastne furt na niekoho vešala...veď sa to aj volalo Línie dotykov...teda aj oficiálne, to som si ja nevymyslela.)

Potom nás konečne pustili, tak sme sa šli najesť a potom bola ešte prehliadka mesta (ale to sa mi páčilo, lebo už som nebola hladná na smrť a mala som vodu a mesto bolo fakt pekné). Pozreli sme si aj taký pekný barokový kostol a Brani mi došiel povedať, že sa čuduje že som nezhorela rovno pri vchode, alebo že celý kostol nepadol, keď som taký neznaboh. Pche. :D A to ani nevie, čo bolo s Morrisonom. Vlastne to nikto nevie, okrem tých čo končili ten žúr vo štvrtok (nuž a medzi nich patrí aj pán doktor...ale o tom potom). Tak ne že to budete všade roztrubovať!!!
Po kostole bol rozchod, to znamenalo že sme sa vrátili do toho milého parku s fontánkou a tam sme hybernovali asi dve hodiny a niektorí pili pivo (ale niektorých som tam bez plechovky v ruke ani nevidela za celý čas...).
Soňa v parku spovedala Morrisona, že koľko mal žien ale nechcel jej nič povedať. Potom sa spýtala, či tu má kondómy a on že hej (ale piču, to boli vlastne moje, len u neho zostali) a ona že a koho si si myslel že tu bohapusto vytrtkáš? (BéTéčko, teda BT je bohapustá trtkačka...taký pojem z exkurzie.) Ja som sa len nenápadne dívala do diaľky a tvárila zamyslene.
Toto je ten poznaňský parčík:

Potom nás ten hnusný autobusár (kámka ho nazval polovodič) odviezol naspátek do Kalisza. Smiali sme sa, že sme ešte mohli dať pár múzeí, lebo ich nebolo dosť.
Piatok večer sa zase pilo (ja som vždy došla a povedala - dnes už by sme sa konečne mohli opiť). Keď sme sa rozchádzali do izieb sprchovať, pán doktor na mňa a Mari zavolal "Baby, potom sa chlastá u nás, dobre?".
No neni to pedagogický prístup? No je.
Ale chlastalo sa zase najprv u Zoliho, tentokrát tam bolo ešte viac ľudí (skor všetci). Morrison namotával nejakú inú spolužiačku a potom sa nejak všetci vytratili a ja som nakoniec šla spať. Neviem kde bola Mari, ale izba bola odomknutá a prázdna. Aj tak som spala jak zabitá.

Inak ešte niekedy medzitým (len teraz vlastne ani neviem kedy) sme chlastali aj u doktora a tam sa stalo tak, že ja som sedela na posteli medzi ním a jeho kamošom (ten nás nepočúval). A ja som sa snažila dokyho presvedčiť, že tá skúška nech je len taká formalitka ale nenechal sa (a to som ho porád skoro za kolienko chytila, ale včas som sa spamätala). Bol na sračky a ja tiež a preto dúfam, že si z nasledovného rozhovoru pamätá ešte menej než ja. Najprv mi ponúkal svojho kamoška (ale pochopil že ne-eee) a potom sa ma vypytoval, že ako to, že taká pekná a príťažlivá žena ako ja, nemá priateľa. A jak bol najebaný tak sa to spýtal asi trikrát ("No, ale vráťme sa ešte k tomu, že prečo taká príťažlivá slečna ako Vy..." alebo "Veď Vy dobre vyzeráte..."). A ja že nevieeeem, nechceeeem (najebaným hlasom) a takto mi je lepšieeee (viete si predstaviť ten najebaný hlas, že?).
Potom sa začal pýtať, že čo ja a Morrison a ja že šak nič, sme poriešili a on že hej? A bolo niečo? A ja že jasné že bolo. (OMG, chápete, prečo dúfam, že si to nepamätá?) A on že a nebudete s ním chodiť? A ja že čo ja viem, ne, asi ne, prečo vlastne? On - veď vy by ste sa k sebe tak hodili, ja som si to všimol že on vás tu balil (chacha...no to je tiež také diskutabilné, že kto koho vlastne balil). A ja že aleeee, nehodiliiiiii, pome pííííííť.
Tak asi tak nejak. A ešte som kecala aj s kámkou, že kde budem spať v piatok a ja že šak to uvidíme podľa situácie a on že "No ja si to tak predstavujem že ty pôjdeš k nám a ja budem zase u vás..."
Ale nevyšlo...Morrison sa najebal skôr a šiel spať a ja som sa najebala neskôr a tiež som šla spať.

Línie dotykov - časť prvá

Nočná cesta autobusom

Dnes som ešte nespravila ani kokot, ledva som vstala a šla učiť krpcov a som tak rozjebaná, že som im dovolila počúvať hudbu z mobilu (dokonca aj z môjho...totálny regres, takto sa školstvo nikdy nevzchopí...čo už).
A teraz som na fejsi, pridávam si priateľov a fotky a pozerám plno iných, podobných albumov z Poľska a mám nostalgickú náladu, lebo tam bolo táááááák dobre.
A teraz k veci. Cesta busom v noci bola ako...cesta busom v noci. Vzadu sa niektorí ožierali a ja som spala, lebo čo môžete robiť keď sa vám nechce baviť s nudnou slečnou o škole a ani stáť pri tých opíjajúcich sa. Okrem toho mám takú zásadu, že v buse nepijem (no, mala som aspoň).

Ráno sme mali hoďku na pumpe aby sme sa trošku poľudštili, lenže na pumpe si akurát tak zuby umyjete a to je všetko, takže moc čerstvo som sa necítila. Okrem toho - a to je podľa mňa veľký problém - vybavte si na pumpe ranné sranie!! Keďže my sme boli takí na jednej vlne, riešili sme všetko a furt a preto viem, kto sa na pumpe vysral a kto nie. No ale to sem písať nejdem...

Deň prvý - Wroclaw (to mi pripomína Dva dni v Chujove, lenže my sme neboli dva ale štyri dni ane v Chujove...tak nič)

O siedmej (či kedy), keď sme už zase sedeli v buse, začal oficoš program. Oficoš program znamenalo okrem preháňania sa po všetkýcm múzeách aj referátiky. Každý účastník zájazdu si musel pripraviť referát na nejakú vopred danú tému (vopred znamená že sme ich dostali asi štyri dni pred odchodom, takže to bol taký prierez wikipédiou a najviac sme sa smiali keď Sonička - už v posledný deň, teda včera - zapotila že "Dočítala som sa v literatúre...") a potom ho odprednášať svojim spolužiakom. (A všetci nadšene počúvali.)
Takže vyvolení, ktorí smeli ísť prví, sa pekne posadili dopredu a do mikrofónu nám rozprávali zaujímavosti.

Do mesta Wroclaw sme dorazili niekedy ráno a náš autobusár (podľa mňa bývalí kolotočár - prvý raz sedel v buse a hneď aj šoféroval) dlho hľadal miesto na parking až sa nakoniec nasurovku otočil cez plnú v strede mesta, aby sa dostal kam sme potrebovali. (Btw, on nemal ani diaľničnú známku, čo vám poviem.)
Vystúpili sme a hneď pred autobusom niektorých nešťastníkov osral holub (kks, ja som stála ďalej, chvalabohu). Vo Wroclavi bola pičná zima a fúkalo. Vydali sme sa na cestu po meste, do zmenárne, referáty čítať a sto múzeí pozreť. Dokonca nám niekedy dovolili aj na päť minút na nejaké wecko odbehnúť. Milé od kráľovien, že. Heh.
Keď sme boli asi v 51. inštitúcii (radnica), už ani nikto nepredstieral že si tam niečo pozerá, proste sme sa zvalili na studené múriky a hybernovali. Bol tam príjemný chládok, lebo medzitým sa oteplilo asi na 30 stupňov (a toto počasie nás neopustilo až do konca pobytu, tak som sa aj trochu opálila) a viete si predstaviť akí sme boli už zmorení. Mali sme aj obednú prestávku ale, nesmim im krivdiť...
Po radnici už bol rozchod, tak sme sa zvalili rovno pred ňou na námestie. Mali tam také lehátka žlté, jak my na T-com pláži, kde sme ležkali jedli zmrzku a pili pívo (boli tam stánky a všade mali chlast).

Soňa začala svoj eštebácky výsluch a vysoko rúbala, lebo začala hneď s pánom doktorom (u ktorého mám inak v stredu skúšku). Že reku čo jeho frajerka (už sa rozišli), ako, prečo, kedy atď...proste šecko, ale to ste ešte mali počuť ten tón a slovník! (Sonička je z Myjavy a zrovna servítku pred ústa si nedáva. Ona je jedna z tých ...ehm, niektorí by povedali vulgárnych uziapaných. Ale ja ju mám rada, lebo je s ňou sranda a okrem toho keď spustí tak sa nedá nesmiať, aj keby ste ju neznášali.) My ostatní sme počúvali a rehotali sa. A pán doktor odpovedal. Haha.

Podvečer sme zase nasadli do železného tátoša a cestovali sme do Kalisza, kde sme spali chlastali tri noci. Cestovali sme tam strašne dlho, aspoň na náš vkus, boli sme spotení, ulepení, unavení a v dobrej nálade. (Začínali postupne stavy...ale najlepšie stavy sme aj tam mali až v nedeľu, lebo to už sme sa smiali aj keď nikto nič nepovedal.)
Navrhovali sme, že netreba vôbec ísť do Kalisza na intráky, lebo na druhý deň aj tak cestujeme do Poznane, tak nech rovno zostaneme v buse, aj umývať sme sa už odvykli za ten čas. Nakoniec sme ale predsa len dorazili. Dozvedeli sme sa, že izby sú dvojky a ja som  vduchu tŕpla, ako sa vyhnem ubytku s Nudnou, keď všetci tak nejak automaticky plánovali bývať so svojimi susedmi z autobusu.
Keď sme konečne vyliezli a intrákový správca nám rozdával kľúče, jedny som schmatla a zamiešala sa do davu a ešte som rozmýšľala, koho chňapnem za spolubývajúcu. Vtom šla okolo jedna baba, ktorú síce poznám z prednášok, ale nie moc a nikdy som sa s ňou nejak nebavila (ona neštudovala u nás bakalára tak preto...) a hovorí - Ja nemám s kým bývať. Hneď som sa chytila šance a povedala som že ani ja, tak sme bývali spolu a veru vám poviem, že sa nemohlo lepšie prihodiť. Tak sme si sadli, jak riť na šerbel a ešte aj ona bola partymejkerka, takže keď zo žúru odchádzalo posledných päť ľudí spať, boli sme my dve medzi nimi.

Btw, poľské intráky sú brutálne (a aj ich škola - jak na západe, ne jak u nás). Mali sme svoju sprchu, takže sa nikto nezdržoval...skvelé.
Rýchlo sme sa umyli a hneď sa šlo piť (aj keď niektorí plánovali počas dňa že sa pôjde spinkať, veď keď ťaháte 24-ku, tak to pociťujete...ale nakoniec sa osprchujete a poviete si že žijeme len raz...a tak dále.
Chlastalo sa najprv v kuchynke na chodbe (tam som si dala jedného Jacka, to doniesli absolventi...tí už robia a majú prachy. My ostatní sme mali všetci Nicolausku, heh.), ale potom nám došiel správca hrozne vypičovať (nerozumeli sme mu, lebo pičoval rýchlo a nahlas, po poľsky), tak sme sa stiahli k Zolimu na izbu. Býval sám (neviem prečo) a mal najväčšiu izbu, tak sa tam vždy pilo. Tam som pokračovala Nicolauskou (ne mojou...nakoniec som nič nekupovala, len som sa priživovala) a hrali sme sa hru sochy. Jednému sa zaviažu oči, druhý má urobiť nejakú pózu a ten so zaviazanými očami ho musí ohmatať, aby zistil aká to je póza a potom tak isto namodelovať niekoho tretieho. Najvtipnejšie na tom je, že neviete koho máte pred sebou a ostatní na vás čumia a kosia sa. Tak som ja dostala ako sochu pána doktora a keď som skončila a rozviazala som si oči, tak ma skoro prekotilo. (Inak on je hrozne nudný patrón na prednáškach, ale tuto bol úplne v poho...stále s nami pil. :D)
Potom si chalani zo mňa robili srandu, že už mám áčko isté, (No, snáď...)

Postupne všetci poodpadávali a Zoli nás vyrazil, že ide spať. Zostalo nás päť (slávna päťka), ale mne sa zdá že možno aj šesť. Len neviem prečo sme sa nazvali slávna päťka. Teda ja, Mari (moja spolubývajúca), pán doktor, jeho kamoš (s našou fakultou nemá nič spoločné, len chcel ísť do Poľska), Morrison a moja kámka (teda Miško - viete, Morrisonov kamoš). Presunuli sme sa k doktorovi na izbu a pili sme ďalej. A teraz nastáva okno, a poradie už presne neviem, ale skrátka - nejak, niekedy som ja a Morrison odišla hore a nejak som sa ocitla tak trošku v jeho posteli. (Kto by to bol volakedy povedal...teda ja by som to rozhodne nepredvídala, vtedy keď som ho tak strašne chcela.)
Boli sme tak najebaní že sme sa nakoniec rozhodli vrátiť chlastať. :D

Ešte chvíľu sme sedeli u doktora (pedagogický dozor jak sviňa) a potom šli už všetci spať. Zase neviem ako, ale všetci štyria sme sa ocitli pred izbou chalanov (teda oni dvaja a my dve) a Miško-kámka sa ma pýta - "No, kde budeš spať teraz?" Ja sa otočím na Morrisona, potom naspať a vidím že moja spolubývajúca a Miško sú vo vášnivom objatí. Zrazu. Takže to bolo vyriešené, zavrela som dvere (zvnútra) a šli sme spať. Ráno som len zaškrabkala na naše dvere a vymenila sa s Mišom  ešte kým všetci spali, aby neboli reči.