Línie dotykov - časť štvrtá

Štvrtý deň - cesta domov a Český Tešín/Polski Czesin

Po výdatnom dvojdinovom spánku (dokonca som si ešte príčetne v noci ráno umyla vlasy) som sa poloslepo zbalila a dúfala, že som si nič nezabudla. Tak strašne ma boleli očky, že som si ani čočky nemohla dať, takže pekne okuliare, ale to som sa potom nemohla maskovať za slnečnými, ako dni predtým. Takže kruhy pod očami až po bradu, ako by povedala Trsalka a o siedmej odchod. O siedmej, chápete!!! Hrozné. Všetci spali, iba naša skupinka vpredu vykecávala a Zoli fotil chudákov, čo zaspali s otvorenými ústami. Nevyhol sa tomu ani pán doktor, ktorý má fotku, kde mu Soňa akože pchá cukrík do úst. Vôbec ho to nezobudilo a to sme teda mali riadne újeby.

O nejakej normálnejšej hodine sa museli čítať referáty, ktoré sa nestihli v sobotu (v sobotu sa všeobecne nejak nečítali, už sme dúfali, že sa na to zabudlo).
Nikto nepočúval, len sme sa furt kosili na pičovinách. A všetci sa ma chodili vypytovať, čo bolo s Whiskeym. A ja že niiič, šak len tak počestne, veď on bol mladší, tak som ho nechcela kaziť, veď som pedagogička. Soňa tvrdila, že som ho mala proste prejebať a hotovo a Morrison sa len spýtal "Ty si ešte nemala mladšieho?" (On je totiž o pol roka mladší odo mňa.) Som sa zamyslela a potom ma to napadlo, tak hovorím, že veď vlastne hej a vlastne to ani nebolo tak dávno a on že no tak vidíš. A taký ten jeho úsmev.
Btw, celú nedeľu sme sa bavili spolu, samé narážky (aj keď najviac narážok mal kámka Miško a furt len na mňa žmurkal a pýtal sa či sa nechcem s ním vymeniť a sedieť vedľa Morrisona a neviem čo), sranda veliká.

Keď sa zrovna nečítali referáty, spievali sme Iné kafe, prípadne ľudovky a sprostonárodné (Ide herpes dokola, okolo stola-la-la...) a hviezdila samozrejme Soňa s hitom "Ten kto piču líže, nebolia ho kríže". Ona do každej pesničky, kde už sme nevedeli pokračovať (čo boli všetky okrem Rána od Kafe) dala ešte la-la-la (ale také bez melódie, len zahučala) a zatlieskala. My sme dali újeb. Ako inak.

V Tešíne sme boli okolo obeda a našťastie povinná prechádzka trvala veľmi krátko (teda veľmi ne ale oproti ostatným dňom...ako blesk) a potom sme šli obedovať. Štyri baby (ja, spolubývajúca Mari, Soňa a jej kamoška - tá čo spolu so Soňou chcela nonšalantne prejebať Pawela zo všetkých strán) sme si sadli do takého fastfoodu a riešili sme sex (BT-čko...ja som sa nepriznávala k prvej noci, lebo to už by som mala furt na tanieri) a sranie. Nakoniec hlavne to sranie, lebo z fastfoodu nás všetky prehnalo na záchod a kým my ostatné sme čakali, tak sme dávali detaily, v akej fáze sa nachádzame a kto už nevydrží. Poviem vám, velice vtipné. Človek sa cíti tak slobodne potom.

Kráľovné nám nakázali pozreť ešte nejaký zámok v Tešíne, ale my sme celý čas presrali v tej reštike (chacha), takže sme potom išli kúpiť krowky (a ja som si kúpila aj dve malé minerálky, lebo ma v tej únave ani nenapadlo že jedna väčšia fľaša sa nosí praktickejšie) a k busu.
Nasledovala už iba cesta domov, asi štyri hodiny. Boli sme totálne mimo, ale ešte sme sa držali, Iné Kafe fičalo a ja s kámkou sme spievali najhlasnejšie. Okrem toho sme my dvaja spievali ešte aj Offspring. Teda spievali neni dobrý výraz, lebo my sme dávali len začiatok pesničky Self esteem (stačí keď si pustíte prvých 10 sekúnd asi). Hučali sme to v intervaloch asi piatich minút. A zakaždým hrozný údrb. Bola to zároveň aj odpoveď na všetko.

Morrison mal nejaké pivo, ktoré si nechal v autobuse, kým sme boli v Tešíne. Viete si predstaviť, akú malo asi teplotu. On neváhal a pil ho a potom mi ho začal dávať ako liek (len už neviem že proti čomu, lebo som sa sťažovala že mi volačo je). Ja že nééé, veď ja nepijem v buse. A vždy som si odpila. Chalani sa na mne strašne kosili a mali furt nejaké poznámky, ktorým som väčšinou nerozumela, lebo bol hluk a ešte aj moja vnímavosť bola otupená úplne najviac ale vždy som sa smiala s nimi, lebo...lebo stavy. Za každou poznámkou sme s kámkou museli dať high five.
Potom chalani začali skandovať že Wicked referát! a ja som ich vždy posielala do piče a kámka na to že to ne mne hovor, to tomu vedľa mňa. Morrison asi 10-krát ondil že on chce vidieť môj referát a nech mu ho ukážem a potom sa to nejako zvrhlo celé a už vlastne ani neviem čo kto si predstavoval pod slovom referát...ale asi ne to čo pani doktorky-kráľovné (stále som navrhovala, aby sme sa ich spýtali "paní doktorko, vy jste doktorka?").

Nakoniec ten môj referát aj tak prespal, lebo som ho čítala ako predposledná a to už všetci spali alebo sa bavili. Takže ma aj tak nikto nepočúval, ale to nevadí, lebo ja som ani poriadne nevnímala čo čítam.
Morrison spal rozvalený na dvoch sedadlách a tak si kámka sadol ku mne a spolu sme ohovárali a to bola šupa, ešte som totiž nezažila aby chlap hentak začal ohovárať, prisámpiču, jak baby. Nasmiali sme sa jak hovado.
Hnusný autobusár polovodič nám pustil Klub sráčov (celkom fail po Účastníkoch zájazdu a Kurvahošigutntag) a to bolo taaaaak nechutné (už som to raz videla, ale to som bola v puberte takže mi to prišlo ešte aspoň trochu smiešne), že sme revali nech to vypne. Dusil nás tým presne 37 minút, kým to naozaj vypol. S kámkou sme ale usúdili, že to je asi o nás, aspoň to si myslí ten polovodič. Kričali sme naňho že sme univerzitní študenti a hento nemá našu úroveň a že chceme náročný film (to ja) a kámka vždy za tým dal "Jack Frost!".

Zhodnotenie výletu

Bolo ťažko popiči. Mega. Najvác. Mocne. Ach jaj, chýba nám Poľsko...
Napriek tomu že som sa nedočkala nijakých didaktických hier (napríklad Fľaša a Kamenná tvár - aj keď chalani vždy súhlasili, že chcú so mnou hrať, nikdy k tomu nedošlo). A tú fľašu mi sľubovali hneď v prvý deň vo Wroclavi, keď som si prisadla k pár ľuďom a Jari hovorí: "...že, Wicked." Ja: "Čo, že?" "Nevadí, stačí keď povieš áno." A ja: "Šak vy viete že aj tak poviem áno, ak je to prasačina, tak mi povedzte..."
Jasné že mysleli že večer sa bude fľaša hrať. Ale vidíte...zabavili sme sa aj bez toho.

Kráľovné raz dali niečo v zmysle že "Keď prídete s indexom na skúšku..." a my že čoooo, jaká skúška pre krista z exkurzie...potom sme sa rehotali, že keď nespravíme exkurziu, opravná bude v Čáčove. Čáčov sa celkovo rozmohol, čo je dosť vtipné, lebo historky o Čáčove sú z úplne inej krúžkovice s inými ľuďmi (z nemčiny), kde som bola len ja a Braňo...ale keďže ja furt o tom vyprávam a hustím do Braniho, že kedy ma vezme do Čáčova, tak to začali používať všetci a potom sa len chodili pýtať, že čo je vlastne ten Čáčov (Braniho odpoveď: "Volakedy tam šli kolaje, ale Cigáni ich ujebali a dali do zberu."). Pri ohni vznikla aj myšlienka napísať bedeker o Čáčove a volili sme aj prezidenta Čáčova, ale už som zabudla kto to mal byť. (Pawel bol tiež navrhovaný, jeho tam všeobecne potom už každý uznával a kričalo sa "Pawel na hrad!" vždy keď pre nás volačo vybavil. Ešte sa pri ohni kričalo aj "My sme tu doma", ale len chvíľu a potom sa kričalo "Vy ste tu doma". Pre istotu.)
Neviem, čo by som vám ešte povedala. Hovadsky podrobný report a to som asi zabudla a vynechala milión vecí. Ale najpodstatnejšie je tu, tak komentujte! =)
Bylo bardzo dobrze.