Línie dotykov - časť tretia

Deň tretí - Kalisz

Tretí deň sme mali stráviť v Kaliszi, teda v meste, kde sme bývali. Ráno o deviatej bol zraz pred intrákom, aby sme stihli linkáč a nemuseli šlapať pešo. Cieľ bola univerzita, s ktorou máme nejakú družbu či čeho a na pláne bolo kolokvium s poľskými študentami o spôsobe vyučovania na ich uni. Kráľovné nám nakázali pipraviť si nejaké inteligentné otázočky a Zoli tak aj urobil. Zoli je inak veliký bavič a on keď volačo zavalaší, tak to už sa dá tesať.
Všetci boli o deviatej nastúpení poslušne pred naším hotelom (začali sme to volať hotel, nejak), a hádajte kto chýbal, lebo sa tak sťal, že nevládal ráno vstať. Haha, presne, náš milý pedagogický dozor, pán doktor. Keď vyliezol jeho kamoš, oznámil nám že p. doky už ide a Soňa zakričala tak aby šecia počuli "Ešte kaká, ale už tu bude za chvíľku!"

Keď vyliezol aj doktor, všetci mu zatlieskali a zakričali (ako na koncerte) a on nám oznámil že bohužiaľ sme zmeškali bus a ten ide len raz za hodinu, tak musíme ísť pešo. Podľa mňa je to dosť smiešne.
Tak sme teda šli a pri univerzite nás už čakali netrpezlivo kráľovné (spomínala som už, že nebývali s nami, ale na intrákoch v tej uni? Našťastieeee, heh.)
Tam sme si posadali do jednej triedy, všetci do kruhu a poľský profesor (taký asi padesátnik, velice zlatý a vtipný chlapík - furt chodil okolo nás a s úsmevom nám vyprával jaké sličné dievky my sme) a nejakí poľskí študenti prišli, aby sme mali to slávne kolokvium. Zoli čítal otázky (boli jak odpísané z poznámok k didaktike, všetci sme sa potichu kosili, lebo to bolo presne to, čo kráľovné chceli počuť), Poliaci odpovedali a doktor musel prekladať (musel vždy, aj keď sme rozumeli, lebo kráľovná č. 1 na tom trvala).

My sme tam sedeli a fotili sa navzájom a tie znudené xichty teda stáli za to. Naša strana bola dosť ďaleko od dozoru, tak sme sa kŕmili kyslými žížalami - keď to zbadal Jari, čo sedel cez celú miestnosť oproti nám, bez váhania vstal a nasurovku si prišiel po cukríky. Potom zase oni mali na druhej strane kolu, tak jedna z nás šla po fľašu, všetci na našej strane si odpili a ona ju zasa šla vrátiť. Keď Zoli skončil s otázkami, dozor sa spýtal, či majú aj poľskí študenti nejaké a ten pekný povedal - "Dnes ideme piť večer?"
Potlesk a súhlasné hučanie.

Po kolokviu nám dovolili sa vycikať, potom nasledovala spoločná fotka a potom sme dokonca smeli ísť do bufetu. To bolo asi 12 hodín a ja som ešte nebola hladná (skôr mi bolo blbo, lebo som spala si tri hodiny, alebo aj menej a pila...a ráno som mala jednu fit tyčinku, no chápete, cítila som sa dosť najedená). Ale nejaká prozreteľnosť mi našepkala, že predsa len by bola jedna žemlička fajn. Inak my sme im ten bufet vykúpili. Tie žemličky boli super. A až do pol deviatej večer posledné jedlo. Veď hovorím, že program bol nabitý, obed sa vynechával...

V Kalizsi zrejme neni nič hodné videnia, lebo sme mali na programe dva cintoríny (pravoslávny a židovský...ale viete, veľké rozdiely tam aj tak nejsú, proste ľudia v zemi a pomníky...no bóže) a jedno archeologické oné. Areál, alebo čeho.
Pravoslávny cinotrín bol ešte celkom v poho, posedávali sme na hroboch (bohužel...ale nevládali sme), fotili sme chujoviny (asi by veriaci boli aj pohoršení) a občas sme sa započúvali do výkladu Drákulu (to bol taký iný poľský profák a vypadal úplne ako Drákula).
Boli tam s nami aj tí poľskí študenti (asi päť ich bolo). Jeden z nich bol taký pekný (všetkým sa páčil, len chalani furt pičovali, ale to bola čistá žiarlivosť) a stal sa obeťou Soni a jej kamošky ("Nonšalatne by som ho prejebala zo všetkých strán."), ktoré naňho furt vykrikovali nech ide k nim, sadnúť na kolienko, zrobiť deti (to už sa na nás chytala poľština a všetci rozprávali dvojjazyčne) a také. Samozrejme hrozne ziapali, takže to všetci počuli a ani to nikto nekomentoval, len sme sa rehotali (kámka Soni povedal, že keď sa jej pozre do očí, vidí tam dva kokoty...:D) a Soňa povedala že šak sranda musí byť a je síce zadaná ale keď Poliak je taký jebač (dokonca mu povedali "Ty si taký múdry a pekný!").

Na pravoslávnom cintoríne sme si pozreli aj kryptu (ja som najprv nechcela ísť dnu, lebo tam bol taký úzky vchod a úplná tma a hlavne pavučiny) ale nakoniec ma kráľovná č. 1 presvedčila že veď je to zaujímavé a tak keď Drákula vyliezol, že či už boli všetci a všetci povedali hlasné áááááno tak ja som pípla, že chcem ešte aj ja ísť. Tak som bola v krypte sama s Drákulom (zasa sa mi všetci smiali...mne sa všeobecne furt niekto smial).

Potom sme sa presunuli na židovský cintorín (znudene sme posedávali na schodoch, lebo nám nechceli dovoliť návštevu supermarketu (bol oproti cintorínu a vypadal lákavejšie). Nakoniec niektorí zdrhli z cmitera a šli si kúpiť vodu. My ostatní sme sa trošku pofotili.

Pokračujeme.

Po cmiteri nás čakala archeologická nejaká oná, kde kvitlo všetko na čo som alergická, takže som to celé presmrkala a potom som si sadla ešte s ďalšou alergičkou do tiena ku vchodu a jebali sme na to. A to ešte stále nebol koniec! Po archeologickom areáli sme sa ťahali po meste a nepočúvali výklad pána profesora z Poľska a potom ešte aj pravoslávny kostol sme mali rezervnutý, špeci pre nás. Tam som si sadla vedľa Braňa a potom som si ľahla na bok a hlavu som mala na jeho kolenách. Asi to nevyzeralo veľmi kostolne. (Ešte aj tá vyhrnutá minisukňa...)

Po kostole nás nechali ísť konečne domenkov, aby sme sa trošku najedli a dali dokopy a potom sa šlo opekať. Profáci sa šli najesť do mesta a určili za dozor Morrisona a Miša (kámku). To bol teda fakt gól, lebo oni dvaja sú stelesnená nezodpovednosť. O všetkom svedčí fakt, že nás zabudli. Nikto nevedel kedy presne sa odchádza (aby sme trafili na miesto opekačky, čo síce nebolo ďaleko, ale celkom v riti, takže sme mali ísť s Poliakmi) a my sme sa neponáhľali a zrazu nám zaklope na dvere spolužiačka že baby, kde sú všetci? A my že nevieme, už tu nejsú? (A to Mari sa ešte sprchovala...)
Nakoniec sme museli vytelefonovať aby nás Pawel (pekný Poliak) došiel zobrať autom. Hehe. To nám zasa baby ostatné závideli.

Na opekačku došli ešte aj nejakí iní Poliaci a všetci sme tam chlastali (aj s poľským profákom...ten tam behal s denaturákom a tvrdil že to oni pijú, lebo to stojí len jedno euro :D) a opekali a ja som sa začala baviť s Whiskeym. Whiskey je druhý Poliak (ne ten pekný, ale stál za hriech) a hral na gitaru a mal skvelý kovbojský klobúk. Ten som mu zobrala a celý večer som ho mala na hlave. Spolužiačky sa ma pýtali, či som si ho už rezervovala, hovorím že samozrejme, lebo nebudem sa tlačiť na Pawela, keď jeho tam balia všetky.
Tak som sa bavila hlavne s Whiskeym a zrazu dokvitol Morrison (ktorý ma tie dva dni tak trošku obchádzal...ne že úplne ignoroval, ale viete...ako keby sa bál, že od neho volačo budem chceť) a objal ma okolo pliec (a potom už aj za riť ma chytal) a velice bol prítulný a vraj kde večer spím a podobne (smiešneeeeeeeeeeeeeeeeeeee) a ja že šak kámka ma už včera posielal k nemu a že teda dójdem a ešte ten posledný kondóm minieme. Pičoviny kokotiny... haha.

Ale nakoniec to bolo tak, že som sa nejako (!!!) začala bozkávať s Whiskeym a potom sme sa vyparili trošku ďalej od ohňa, na lúčke sme sedeli a bozkávali sa (také milené to bolo, nevinné).
Späť k ohníku sme sa vrátili až veľmi neskoro, keď už väčšina bola preč. Sedeli tam ešte nejaké Poľky, ich profák (teda ten zaspával, nadrbaný), Pawel a moja spolubývajúca s inými Poliakmi (my sme si vo veľa veciach sadli...haha). Whiskey hral na gitaru, ja som mu opekala špekáčku (hrozná romantika) a potom to jedol chcel mi dať odhryznúť. Poľský profák sedel vedľa nás, pozeral a hovorí mu - "Vieš, ona už asi videla aj väčšie..."
Veď hovorím, že taký haluzák. Keď sme sa s ním lúčili, všetky nás vybozkával a buchol po riti. Nuž...