Všeobecný

A o všetkom možnom.
O kultúrnom šoku napríklad. Nikdy som nestretla živého černocha napríklad. Nikdy predtým teda. No a som o sebe presvedčená že som veľmi tolerantná a tak (ale viete, nedá sa to na 100%, lebo napríklad takí cigoši - už len to že si dovolím ich takto označiť by niektorým zvarilo krv, ale JTJ - ale o tom teraz nie).

Lenže keď sa nasťahujete do baráku kde polovica, ak ne viac, obyvateľstva sú Afričania, kultúrny šok vás dostane či chcete či nie. (Okrem toho som si vždy myslela že pojem kultúrny šok je umelo vytvorená kokotina pojem, aby bolo o čom hovoriť, ale fakt to existuje!)
No a musíte sa s tým nejako vysporiadať, ale v podstate som dnes zistila že zrejme stačí si zvyknúť a mne stačí relatívne krátka doba. Len si musíte uvedomiť, že iná kultúra je iná kultúra a nie je lepšia ani horšia ako vaša (to je ale prednáška, čooo?) a môžte z toho hneď aj niečo vyťažiť. Napríklad my sme oproti nim chladní jak cecek čarodejnice (také pekné americké prirovnanie), takže všetko to vstupovanie do môjho osobného priestoru som najprv prijímala s nevôľou (pričom som si zároveň uvedomovala odlišnosť kultúr, ale ono sa to nedá hneď prijať tak bezproblémovo), ale teraz už to beriem ako normálnu vec, lebo keby ne, asi by ma aj tak jeblo. (Moc možností tu nemáte.)

Okrem toho je to dosť zaujímavé, napríklad ten spôsob akým sa socializujú. Európania sedia na svojej izbe a vylezú, len keď už nemôžu vydržať a pošťali by sa, zato Afrika je večne nastúpená v kuchyni a tam sa hučí, kecá a varí a hocikto príde a môže sa s nimi najesť, lebo oni to tak berú, že keď sa varí, tak sa varí pre všetkých. Ešte som prisámpiču nevidela Afričana, čo by si varil sám pre seba. To my sme teda iní, tu si každý uvarí a zežere, alebo napchá do chladničky, lebo zjavne nikto nevie variť pre jedného (stále tvrdím že je to nemožné).
Až dnes som kecala s babami v kuchyni, že by sme si mohli kúpiť spoločný chleba (no lebo jeden chleba budete jesť týždeň a ešte vám zvyšok splesnivie) a spolu si niekedy uvariť, čo by bolo super, lebo ešte aj pri tom ochutnáte nejaké nové jedlo. No nie? No áno. Na Európanov treba ísť skrátka pomaly a takticky. (Teraz to píšem ako nejaký mimozemšťan, no ale na mňa tiež treba ísť pomaly a takticky...viete, aby som mala pocit že som to sama tak chcela, niektorí chlapi v tejto disciplíne dosiahli majstrovstvo a preto keď majú prsty vo vašich nohavičkách, len rozmýšľate, že ako sa tam dostali a kedy ste sa s nimi vlastne dali vôbec do reči. Alebo sa vám to ešte nestalo? Mne celkom často.) (To bol taký odveci príklad, ale platí to aj na iné oblasti, víme?)

A o starnutí a zodpovednosti. Nikdy som nechcela byť dospelá a zodpovedná, lebo to je nuda, ale ono to prišlo samé. Proste nehovorím, že sa neopijem do nemoty, alebo si nesadnem do auta k cudzím ľuďom, až tak ďaleko to nezašlo. Ale taká všeobecná zodpovednosť. Napríklad - potrebujem cvičiť, lebo inak sa necítim dobre. Alebo - musím jesť veľa ovocia a zeleniny a nejesť večer a nejesť fast food, lebo mi to nerobí dobre. Alebo  - keď som už na erazme, musím z toho vyťažiť čo najviac a musím sa aj učiť. A sere ma že naša škola nám nič poriadne neponúka a že som štyri roky skysla na Slovensku a zabíjala čas ničím, že som sa neposunula tam kde by som mohla teraz byť. Chápete? No pred pár rokmi som taká nebola a teraz to tak chcem a ešte ma to aj teší/trápi.
To je len taká úvaha.

Posledná vec. Na nete som našla ponuku dobrovoľníckej práce v Magdeburgu. Neviem presne čo to tam obnáša a to čo tam písali robiť neviem (ale tak byrokraciu sa vždy naučím, alebo?). Neviem či chcem ísť do Magdeburgu (skôr ne, ale je to konkrétna príležitosť, ktorá je tam vypísaná, čo je pohodlné, lebo inak to treba hľadať). Treba napísať motivačný list a to neznášam, ale budem musieť a okrem toho moja motivácia je hlavne vypadnúť zo Slovenska. To tam nemôžem napísať. Alebo hej?
Treba to poslať do októbra...ja neviem. Asi to aspoň skúsim.