Always

Počúvam najgýčovejšiu pesničku všetkých čias, s najgýčovejším klipom všetkých čias (hádam ešte okrem Crucified od Army of Lovers) - Erasure, Always.

Pri tej hudbe mám chuť naskočiť na jednorožca a odcválať ďaleko preč z šedivého sveta, medzi dúhy, delfíny a západy slnka. Asi by som si vážne mala zaobstarať LSD (lúb svoju drogu) lebo inak pôjdem akurát tak do prdele a ne do zámku. Lenže aj LSD trip niekedy skončí a potom tiež móžete ísť akurát tak do prdele (do prdele, do prdele, oh Joe) ako slečna ktorá prehajdákala úspory na filharmóniu.

Sedím doma a ľutujem sa (ale nemyslite si že sa okázalo utápam v pyžame a opúšťam v hromade zasmrkaných vreckoviek a okolo mňa sa povaľujú krabice od pizze z celého týždňa, lebo na to veru dnes nijaký tragéd nemá čas, to sa dá robiť, až keď prídete domov z mesta, kde ste obiehali katedry v nádeji že niečo vybavíte, prípadne sa jebali do štvrte zvanej honosne Montekarlova Ves, aby ste si zarobili 10 euro ľahkou konverzáciou v nemčine) (btw na katedrách som aj čo to vybavila, najprv mi jeden dobrodinec - mimochodom môj bývalý (školiteľ, haha) uznal predmet, v ktorý som ani nedúfala a potom mi iný dobrodinec - mimochodom môj súčasný (školiteľ) nechcel uznať predmet ktorým som si bola absolútne istá, že by mi ho uznať mal. (Tak som sa totiž dohodla s pani docentkou ešte minulý rok, ale ona bola pošahaná a minulý semester sa im ju po dlhých desaťročiach konečne podarilo vystrnadiť z katedry.) Ale spolu sme vyčkali príchodu vedúcej katedry a súčasne jeho manželky, ktorá so slovami "To je jedno" jednou rukou podpisovala môj papier a druhou rukou otvárala plastovú krabičku s obedom. Svedkom nám bola ešte aj ich dcéra, proste rodinná idylka v univerzitnom kancli). Hádam by tých zátvoriek už aj stačilo.

Tak mi povedzte, kto je na tom horšie než ja. Ne, deti v Rwande sa nerátajú, ani obyvatelia vo Fukušime, či kde, proste to je moc ďaleko. Diplomovku plánujem napísať v rekordnom čase za necelé dva mesiace (či celé? Ale skôr už asi necelé.) a nemám ani čiarku. Ani môj školiteľ to nevie, dnes už mi stačilo ho vidieť sa zdráhať podpísať jeden papier o nejakom bezvýznamnom voliteľnom seminári, ani som sa neodvážila ho vyrušovať v ládovaní sa zemiakovou kašou, ktorú mu doniesla jeho žena.

Okrem toho som si naplno uvedomila (až dnes, veď som so všetkým tradične opozdená), že Erasmus nadobro skončil a už nikdy nebude a že som v tejto hnusnej zajebanej diere a kurva nestíham s diplomovkou (tá diplomovka je akosi stále on my mind, a ja neviem čo s tým).

Okrem toho som pribrala a neviem sa donútiť chudnúť a dnes som k mojej diétnej večeri (šalát) spásla ešte krajec chleba so syrom (aký dobrý) a klinec do rakvy predstavovali Miňonky (ale majú presne takú istú kalorickú hodnotu ako müsli tyčinka ktorú som tam našla, takže som sa vyjebala na to a dala si radšej tie Miňonky, hodinku na stacionárnom bicykli).

Ne len že som tlstá, ale ešte mám aj narušený príjem potravy, ale ne tak vážne aby som šla k doktorovi, skôr by som to nazvala syndróm Bridget Jones. Som presvedčená, že ideálny príjem kalórií denne je 0 (áno, slovom NULA!) a po každom jedle sa ma zmocňujú výčitky svedomia jak sviňa. Okolo seba vidím samé štíhle ženy, čo ma nekonečne rozčuľuje a prehlbuje to môj pocit beznádeje. Leto sa nezadržateľne blíži, dnes boli už 4 stupne, za chvíľu bude treba zhodiť kabát a ukázať svetu špeky. Na to nie som pripravená, ani zďaleka. Hoci neznášam zimu, istým spôsobom sme kamošky, lebo hrubý sveter čo to skryje. A v kabáte a klobúku vyzerám cool (vždy sa sledujem vo výkladoch) a dnes som mala ešte aj slnečné okuliare, no uznajte, to dokonca aj zakrylo polovicu tváre, ktorá sa mi hneď po príchode do tohto špinavého mesta vyhádzala jak puberťáčke. Život v malej diere má niečo do seba a teraz oceňujem zdravé ovzdušie Esch-sur-Alzette, kde som mastičku na jebáky nepoužila 4 mesiace. Fakt.

Iný môj problém je, ako oznámiť rodičom, že mám nového frajera. Jasné, normálne by sa asi potešili, lebo už pred dvoma-troma rokmi vraj meditovali nad tým, prečo furt nikoho nemám a čo vlastne od života chcem (keby som to vedela, nesedela by som tu teraz a rozhodne by som neštudovala PdF UK) keď som stále single (nepomáha ani vysvetlenie "som single lebo som double" - viď moje problémy s nadváhou). Ale moja matka (ktorá sa nikdy nezmierila s Angličanom čínskeho pôvodu - ha, to znie inak fajne - a stále mi vyhadzovala na oči, že musím mať vždy niečo exotické) asi neprekusne, že môj chlap je z Nigérie. No veru, kto by to bol povedal, ja rozhodne ne. Zatiaľ čo ja vidím ako väčší problém, že ja mám rada rock´n´roll a on hip-hop, naši asi skolabujú pri predstave černocha u nás v kuchyni. Hovorte mi niečo o rasizme prosím. (A moja hypochondrická teta sa to nesmie dozvedieť, v záujme zachovania môjho duševného a jej fyzického zdravia.)

Ale na druhej strane, vždy môžem ostatným vyhadzovať na oči ten spomínaný rasizmus. Lebo žiaden latentný rasista (a to je väčšina Slovákov vrátane mojej rodiny) nechce byť označený za rasistu, lebo to už sa nenosí. (Neviem ako sú na tom voliči toho oného...no viete...práve mi vypadlo jeho meno, ten vyholený. Aha, Kotleba. Vedela som že niečo okolo mäsa...vždy musím myslieť na kotlety. Či sa tiež tvária že to neni rasizmus, alebo či sa k nemu nepokrytecky hlásia.)

A tak by som ich mohla vždy na chvíľu umlčať. Aj tak viem, že v kútku duše budú dúfať, že sa čo najskôr rozídeme, lenže vážení - to u mňa aj tak nikdy neni isté, lebo ja končím vzťahy rýchlejšie než Jamie Oliver naseká pažítku (ako raz vtipne prirovnala Trsalka) a nesúvisí to s národnosťou ani farbou a dokonca ani hudobným vkusom, ale mojou vlastnou márnivosťou (pravdepodobne) (hoci by možno nejaký psychológ vo mne našiel vďačný objekt na pozorovanie nestálosti žien).

Čo ale neznamená, že teraz môžu dúfať. Ale když se to vezme kolem a kolem, mám z toho všetkého len stres a nervy a včera som aj slzu uronila (ale asi iba jednu, dve) a dnes tiež - v kancli môjho súčasného školitela, keď sa zdráhal mi podpísať ten vzácny dokument. Viete, vlastne šlo o literatúru 20. storočia, ktorá je u nás rozdelená na dve časti a k nej sú dva semináre. A ja som chcela ten seminár II. Ale v Luxembursku majú iba jednu jedinú - literatúru 20./21. storočia. A môžem hádam za to ja??? Viac sme sa sústredili na prvú polku (preto tento cvočík neprestajne húdol, že by mi to rád uznal za jednotku, ale za dvojku, no on nevie...) a aj moja práca bola o expresionizme a ne o niečom súčasnejšom. Mala som slzy na krajíčku, keď sa spýtal, či si to nemôžem zapísať do letného semestra. Akoby som na to mala čas! A chuť!!! Ten hnusný seminár som si tam zapísala jedine kvôli tomu, aby mi to potom na Slovensku uznali, lebo inak som tam celý čas iba trpela a potom analyzovala báseň, čo ja z duše neznášam, veď vy viete dobre. A on mi potom povie, že mi to neuzná? Keby mi to naozaj neuznal (bože, nebyť jeho ženy, som fakticky v piči), naskutku sa mu tam rozrevem, jedno že by mi maskara tiekla na sveter.

Ehm, zdá sa, že dnes je to tu nejaké predimenzované mojimi problémami. Odchádzam...asi googliť niečo k svojej sprostej diplomovke. Prečo som nezačala skôr??? A prečo som si já nevzala Pištu Hufnágela?