Rodinný krb

Máme za sebou plodné poobedie strávené u babky. Keď sa človek naučí mlčať v správnej chvíli a reagovať iba prihlúplym úsmevom (t.j. skoro stále), nevznikajú hádky ani trápne situácie.

Takže jediný raz keď som odporovala bolo (ale uznajte že som mala plné právo), keď mi babka povedala "ale ne že sa vydáš tam v tom Nemecku". Ona si predstavuje že sa usadím v tragickom kráľovstve, ale tu sa naše predstavy rozchádzajú.

Inak? Chantal bolo odporúčené, aby šla učiť náboženstvo (ako vždy), ale vlastne by mohla aj etiku (to sme tu ešte nemali). A mne že by som mala myslieť na budúcnosť a dobrovoľníctvo nie je životný cieľ a roky utekajú rýchlejšie než dni. (Nabudúce sa dozviem, že moje biologické hodiny tikajú tak nahlas, že ich už počujú aj oni.)

Aha a ešte vtipná historka s poučením (alebo aj bez).

Reč bola o opere a filharmónii. Že už teraz je to tak drahé, že si to takmer nikto nemóže dovoliť a nejaká slečna na ktorej meno si už nikto nespomenul (slečna znamená že bola stará dievka, aby sme si rozumeli, ale to nemusí každý pochopiť, lebo aj ja mám niekedy problém s treťohornou slovnou zásobou...dobre, som ako vždy hnusne uštipačná, ale smejete sa, však) stále chodila na operu a filharmóniu a vždy keď bol podnikový zájazd do DDR, alebo Odesy (alebo kam) tak všetci šli do krčmy, ale ona tie peniaze minula na operu. A dokonca žila u svojej kamošky a nikdy nič nenašetrila, len míňala prachy na operu. (Teraz to znie celkom humorne, že.) A keď jej kamoška umrela (akože už bola stará babka, chápete) tak jej rodina byt predala a slečna bez mena nemala kde bývať a nemala ani našetrené a "robila bezdomovkyňu" (koniec citátu) pred elektrozávodmi, či kde. 

Spýtala som sa teda, či poučením príbehu je, že je lepšie chodiť do krčmy s ostatnými, než do opery, ale vraj ne. Poučenie mi v hlasnej vrave nejak ušlo.

Viete čo? Teraz si idem triediť fotky, aby som nejaké mohla dať vyvolať.