Fear of the dark

Posledný deň v zasľúbenej zemi. Chce to pobaliť, upratať, dojesť zvyšky (zhola nemožné, lebo každý kto odišiel mi to volačo nechal a tak sa asi dnes prejem), rozlúčiť sa a s gestom veľkého hrdinu zamávať na diaľku.

A najdôležitejšie je napísať nejakú bilanciu. Ale je vôbec možné napísať report z celého polroka? Neni. Necháme to tak? Ani ne.

Začnime porade. Škola? Nuda. Skúšky som spravila, okrem jedného výsledku teda už mám všetky, to posledné bola úchvatná seminárka o lyrike 20. storočia (a vy viete aký je môj vzťah k lyrike...nazvime ho indiferentný), ktorú som zbúchala za tri dni (skoro ma jeblo) a aj tak vyzerá, ale nezájem, hádam aspoň desať bodov dostanem.

Party boli super, to viete dobre. Och. A niektoré si ani nepamätám, ani si nepamätám koľkokrát som sa vygrcala z podoby. Posledná mini-party bola vo štvrtok u nás v kuchyni, kde sme sa najebali z vína a piva ("dobré víno je vždy dobré") a ja som tancovala s Mariusom na Mein Land a potom som sa (vraj - viem z rozprávania) vykotila a pritom som si poranila malíček a to dosť hnusne, ale aspoň to nebolí. Akurát som ráno našla na zemi krv, aj na stenách krvavé šmuhy a dokonca aj v kuchyni je jedna, podľa tej sme odhalili približné miesto činu. Marius spadol tiež ale jemu sa nestalo nič. Ale aspoň môžem povedať, že Erasmus som prežila v zdraví, ak nerátame 6 týždňov chrípky a potom tú angínu, že, haha.

Chcelo by to aj nejaké čísla, čo? Ale odkedy som sa tu prestala priznávať so vším všudy, máte medzery a štatistiky sú nepresné, aj keď ja si vediem zoznamy (ako ŠtB, nebojte, aj s prezývkami) a môžem povedať len toto: 5 - 2 (1) - 2. Sami si môžete vybájiť, ktoré číslo sa k čomu viaže. Ale asi na to nedojdete, lebo vlastne aj ja to možno do zajtra zabudnem.

Nechce sa mi: baliť, cestovať domov do rodného tragic kingdom, učiť, písať skurvené seminárky, stretnúť so všetkými čo ma chcú vidieť a rozprávať im ako bolo. Ale možno ani to nebude potrebné, lebo ľudia sa postupne prestali pýtať a keď sa to tak vezme, moja rodina sa ma na Vianoce nespýtala vôbec na nič, takže ich zrejme až tak strašne nezaujímam, čo je na jednej strane super a na druhej vyvstáva ten pocit zbytočného človeka a predstavy o pohľade z rakvy a rátanie pozostalých - totiž, komu som stála za to, aby posunul povinnosti kvôli môjmu pohrebu. No, zasa sme sa dostali kam sme nechceli, nemyslím na umieranie, to ma len napadla taká pekná metafora.(Nechcem ale dopadnúť ako otec Goriot, to iste chápete.)

Napríklad čo ma čaká doma? Napríklad vlastne nič. Ešte aj o prácu som došla, lebo za dobrotu na žobrotu, ale nech, ja v tej zabudnutej diere musím vydržať už iba sedem (sedem!) mesiacov a potom sa odjebem do D-landu, krajiny snov a tak a tam budem trčať rok a potom sa uvidí, lebo ako som už raz hovorila, pre mňa je svet a ne tá zaprdená diera.

A tak a inak a všelijak podobne. Viete čo, dnes  mi to vôbec nepíše, asi sa fakt idem baliť. A od ľútosti nad sebou zežerem celú čokoládu a bárs nech aj stlstnem, tým sa budeme zaoberať nabudúce. (Ale začala som cukríkmi s kyslým cukrom, ktoré sa kurevsky lepia na zuby a je z nich zodratý jazyk.)