Keby boli ryby v riti, neboli by v rybníku

Viete čo iným fakt závidím? Že sú mladší. Lebo teraz keď mi do konca štúdia (dúfajme) zostávajú už len dva týždne, dostala som existenciálnu krízu. Uvedomila som si, že mladosť je nenávratne v piči, do dôchodku ďaleko, dokonca ešte aj na krízu stredného veku je priskoro a ja som sa zrazu ocitla vo vzduchoprázdne (skoro) a neviem čo... No. Akože, viem čo so životom, ale vlastne sa mi tie možnosti nepáčia. Kde sú tie roky keď som mohla všetko a robila som čo? Nič, presne. Neviem ani, ako som tú vysokú prejebala ale už tuším, že keď budem mať vlastné deti, utýram ich svojimi vlastnými nesplnenými snami a túžbami a oni ma budú za to nenávidieť. Lebo chápete...ešte stále mám 5 rokov života, lenže postupne, keď sa blížite k 30-ke, začínajú vám tikať biologické hodiny a už by ste mali viesť aspoň trošku vážny život, aspoň nejaké istoty (a nie také čo ponúka Fico), ale akože trvalý vzťah a all that shit. To ma desí. Keby som mala znova 20 a aspoň trochu vedela o čom je život (alebo o čom bude) a nebola by som zo všetkého taká posraná, zariadila by som kopu vecí inak. Predovšetkým by som neštudovala na Slovensku (vidíte, po piatich rokoch končím absolútne zbytočnú školu, so zbytočným titulom a ani mi toho veľa nedala) a viac by som cestovala. Hoci, keď sa pozerám na veci spätne, nikdy som nemala prachy na riadne cestovanie, takže kto vie. Ale zasa keď vidím ako naši fotri dotujú Chantal, len si hlavu trieskam, že som ich nikdy nežiadala o prachy (akože ne že nikdy, ale ne o veľké sumy) lebo možno by mi ich aj dali. Chápete, nebola som ani len na lyžiarskom zo strednej, lebo naša rodina nelyžuje, tudíž nemám ničovité nič (akože výzbroj...ale čo výzbroj, ja nemám ani len vhodnú bundu) (totiž, teraz už nemám vôbec žiadnu bundu, iba kabát) a tak som si nechcela pýtať, lebo je to drahé. Mala som z toho čo? Táždeň som musela chodiť do školy (s druhákmi, ktorých som nepoznala), kým ostatní lyžovali. Asi si za to môžem sama. No a keď teraz vidím, ako som stratila päť rokov, tak moje rozhodnutia začínajú byť oveľa ... ehm, no... rozhodnejšie. A preto som ochotná trochu zavádzať a zastierať v motivačných listoch, aby som sa dostala kam ja chcem. 

Keby tak moje sny boli aspoň trochu konvenčné, všetko by sa zjednodušilo, lebo nájsť si prácu a manžela a usadiť sa, to môžete bárskedy. Alebo aspoň tú prácu. Boha, keď už sme pri tom, nemám ani tú a na účte sto euro (mama na to - to je bohatstvo!) a za chvíľu sa budem poslušne hlásiť na úrade práce. Hodila by sa mi ešte nejaká práca na čierno, aby mi úrad platil tie blbé odvody, kým odtiaľto odídem. Na mne tento štát až tak veľa nestratí. Vlastne...stratí. Chacha. Na účet štátu som vyštudovala. Ale za také štúdium necítim povinnosť niečo mu vracať svojou prácou. Radšej budem dane platiť inde.

Dohovorila som, idem si porevať, alebo sa nažrať, existenciálna kríza v spojení s predkrámím môže mať katastrofálne následky.