Výlevka

Kto nemá chuť na duševné splašky, nech rovno odíde, lebo dnes mi je tak trochu clivo. Ne preto že Chantal sa vytrepala na mesiac z domu, teda to ešte len príde, keď sa začnem regulérne nudiť ale tak na mňa doľahli všetky tie veci. 

Chápete, život nezamestnaného. Totiž, neni to zlé, zatiaľ. Lebo dnes som mala prvý taký echt deň, kedy som sa neumytá iba povaľovala. Najprv pol trištvrte dňa pred facebookom a potom som piekla tortu a potom som si čítala. Akože, fajn. Ale už stačilo. Nechce sa mi nič nerobiť. Aj keď, asi to ešte chvíľu vydržím. A keď bude najhoršie, môžem umývať tie okná. No. A čítať, mám kopu kníh, ktoré chcem prečítať za leto, lebo potom už nebude čas a mám sklz. (No, hej, mám kvázi taký harmonogram ale samozrejme nestíham.) 

Skôr než sa začnem sťažovať, chcem vám povedať čo som dnes čítala. Breakfast at Tiffany´s. To je kráááááásna poviedka, je to hrozne zlaté. (Fakt, a vy viete že ja takéto prívlastky nepoužívam v každej vete, takže to myslím naozaj doslova.) Keď čítate Breakfast at Tiffany´s, váš vlastný život vám pripadá nudný a túžite sa stať Holly Golightly. Ale mne sa to stáva skoro pri každej knihe alebo filme, ja odjakživa snívam o tom, že som niekto iný. (Ako malá som chcela byť Číňanka...kvôli tým očiam.) Mala by som uvažovať, prečo sa neviem vyrovnať so svojou identitou a prečo sa mi zdá, že všetci ostatní to majú lepšie než ja. Našťastie poznám dosť nudných a konvenčných ľudí, takže viem, že nie som na tom až tak zle, lebo ešte stále nie som ako oni. Ale prosím, ak raz usporiadam narodeninovú oslavu v kultúrnom dome so svadbovým DJ-om, objednajte ma do ústavu Filipa Pinela na najbližší možný termín. No, ale každopádne, tá poviedka je trošku smutná, taká clivá. A vôbec sa nekončí ako ten film!!!! Vedeli ste to? Film som videla relatívne nedávno, asi pred rokom alebo tak a predtým som vôbec ten príbeh nepoznala a knihu som si kúpila minulé leto, pred tým než som išla na erasmus a až teraz som mala konečne čas to čítať. A v originále, samozrejme, to hovorím len preto aby som sa pochvastala, že rozumiem dobre po anglicky. Popojedem. Neviem či máte v pláne to čítať, ale akože, ten filmový koniec sa mi páčil viac, lebo to bolo také...americké. Smrk. A kniha bola realistická. Aká škoda. Ale aj tak som si na chvíľu želala byť Holly. Nevadí.

Okrem toho, čo ma dnes rozoclivelo? Ani neviem. A to nemám ani prekrámie. Ale v Aligátore hrali pesničku (akože v tom rádiu) o armáde a také texty ma tiež vždy make feel blue, neviem prečo. Ale veď uznajte že je to tragické. 

Okrem toho. V sobotu sme boli u babky a hypo-tety (hopochondrickej, víme) lebo došla babkina sestra - obed s pratetou, čo viac si môže človek želať. Nezaujímali sme ich (prateta and co.) ani natoľko, aby sa spýtali obligátne "a čo škola", čo ma neurazilo (oni ma tiež nezaujímali, ale slušnú konverzáciu udržiavali naši, takže som mohla ostentatívne zízať na stenu) (strašne som sa nudila a bola som dosť unavená) ale prekvapilo. Nevadí.

K hlavnému programu - dostala som dar za štátnice. Myslela som si, že dary sa odovzdávajú na promócii a že kvôli tomu sa celá tá ceremónia koná, aby vám mohla rodina niečo dať a tak a vy si za to odtrpíte nudný rodinný obed v slušných šatách (btw už som si jedny zohnala, malé čierne a stáli ma len 34 euro, yaaay, tomu hovorím nákup, plánujem ich využívať najbližších 10 rokov, teda ak neschudnem - v čo dúfam - lebo ja si také šaty oblieka raz za rok). Ale hypo-teta s babkou už asi nemohli vydržať s tým fantastickým darom. Dúfala som, že dostanem prachy. Nechápte ma zle, ja nie som taká nenásytná, ale čo si myslíte vy, že by ste mali dostať za promócie? Nedostala som prachy. Dostala som tradičný a konvenčný darček, akému by som sa iste potešila, keby som sa bola narodila pred rokom 1940. Zlatý presteň s perlou. A maličkým briliantom. 

Nemyslite si o mne že som nevďačná mrcha, ale vyzerám ja ako niekto kto potrebuje prsteň? Nenosím perly a ne preto že žiadne nemám, ale preto že nejsom kráľovná Alžbeta a nemám 100 rokov. Rovnako chápem, že babka určite chcela ulahodiť môjmu vkusu (aj keď si myslím, že vplyv na výber mala skôr moja teta), ale preboha!!! Ja a perly a zlato? Tak som musela trikrát povedať že sa mi fakt páči a pritom sa cítiť nehorázne trápne. Ne lenže je to prsteň (ja inak milujem prstene, ale jedine strieborné, alebo bižutériu, to len aby ste vedeli), ale ešte je aj škaredý. Totiž, to je vec vkusu, ale ak nemáte 50, asi by ste zdieľali môj názor. Budem si ho musieť dať na promóciu, aby videli že ho "nosím" ("vieš, veď také veci sa nenosia každý deň, iba na špeciálne príležitosti...") (koľká škoda že promócia je pre mňa tak nedôležitá udalosť) a potom ho zahrabem na dno skrine spolu s ostatným zlatom, ktoré nenosím a čaká tam na dedičov. Ak to takto pôjde ďalej, budem mať malé imanie. 

Nechápem, prečo si niekto myslí, že by som chcela zlato a perly a prstene, keď na mne vidí vždy len bižutériu. A reči o pamiatkach si nechajte. Ja by som radšej spomínala na nejakú dovolenku, ktorú som si kúpila za ich prachy, alebo by som si vybrala sama niečo čo chcem a môžem nejak upotrebiť - foťák, iPod, bársčo... A mama zdesene odmietla, keď som navrhla, že by som prsteň predala. ("To predsa nesmieš! To je pamiatka aj na babku, to nech ťa ani nenapadne!" a "A perly sa veľmi hodia na svadbu.") (Na svadbu sa hodí mať aj napríklad ženícha, ale nechajme to, ja sa ešte nechcem vydávať.) Cítila som sa ešte horšie. Pamiatka na babku asi ťažko, jednak to nebolo niečo čo jej patrilo a druhak si nespájam babku s podobnými vecami. Aké citové vydieranie. Teraz musím doživotne skladovať prsteň, ktorý nikdy nebudem nosiť. Viem, že pociťovať ako krivdu, že ste dostali drahý prsteň (akože tá perla je pravá! No uznajte.) je trochu na hlavu, ale chápete čo chcem povedať? Mám ho poslať deťom v Afrike? Pffff. A mojej mame sa páči. Hneď som jej ho ponúkla. Ale ona ho tiež nemôže nosiť, keď tam bude babka s tetou, tak neviem. Ale ja by som sa ho najradšej zbavila s nejakým osohom, teda viete...také dačo veru nechcem ani pre svoje deti, lebo to by sa mi pekne poďakovali, leda že by fetovali a vzali ho do záložne, ale to sa mi nezdá vhodné. Tak či tak, je to nahovno. 

A včera sa ma druhá babka už pýtala, aký prsteň by sa mi páčil. S patričným zdesením, ale veľmi jemne som jej vysvetlila, že v žiadnom prípade, žiadny prsteň, ani zlato, ani nijaké šperky. Bože, keby mi radšej dali padíka (a to ten prsteň stál určite oveľa viac), mohla som sa aspoň úprimne potešiť. Len si zoberte čo som všetko mohla mať za padíka. No dobre, prestávam so sebaľútosťou. A tí čo by chceli namietať, že mať moje problémy a prezidentský plat, nech sú radšej ticho. Neni nič horšie než dostať drahý dar ktorý ste nechceli a navyše sa vám ani nepáči. Totiž, jasné že sú aj horšie veci, ale po tom ako ste spravili štátnice a očakávate že sa stane niečo super... ale nechajme to. Neviem ani, prečo mám kvôli tomu také výčitky. A celkovo. Naša rodina je hrozne konzervatívna a konvenčná. Neviem odkiaľ sa vzali moje gény, lebo ja som schopná robiť cirkus už len keď sa musím navliecť do slušných šiat a šaškovať na blbej promócii. 

Btw, tá promócia je pre všetkých dôležitejšia než pre mňa. Keby to záležalo na mne, nič nebude, nikam nejdem a nebudem sa strápňovať. Okrem toho je to príšerná nuda. Včera sme boli na bratrancovej a trvalo to trištvrte hodinu. Za ten čas sme si vypočuli kecy a príhovory kadejakých excelencií, či čo oni sú, spektakulárne spektability, proste kokotiny o tom ako by budúci právnici mali ctiť svoju fakultu a v dobrom na ňu spomínať (žalúdok sa mi obracal pri predstave že aj nám to budú vyprávať) a že dúfajú, že aj naše deti budú promovať v aule UK (hohohóóó, to ja zas dúfam že ne, lebo ja si pre svoje deti predstavujem lepšiu budúcnosť a v nej rozhodne nefiguruje slovenské vzdelanie). A okrem toho púšťali hymnovú výberovku (najprv išla tá školská - taká trochu ako od Iron Maiden, dokonca aj hlava Komenského pri troche predstavivosti pripomína Eddieho, potom štátna a na konci ešte Gaudeamus, pri ktorom vždy myslím na našu stužkovú a na to, ako sme ho dojebali a musím sa strašne smiať). Tak som sa aj väčšinu času triasla od zadržiavaného smiechu, lebo smiať sa počas hymny dokonca aj mne pripadá nepatričné, ale zato o to smiešnejšie...a tak dokola. Veď viete. A inak tie spektability jak majú tie čapičky na hlavách nakrivo, vyzerá to hrozne smiešne a trocha prispato jak sa tam neprítomne usmievajú. Chacha. 

Čo ešte? No...

Tak pičung o daroch sme už mali...bože čo som to chcela ďalej? Inak aj vám občas napíše nejaký ten bývalý, že ahoj a vy zo slušnosti že ahoj a on že už sme si dlho nepísali a vy že hm (lebo čo sa má na to odpovedať?) a on dlho nič a nakoniec sa odhlási? Totiž konkrétne murín. Ale akože už ma ani nesere, už zostávam iba nechápavo čumieť. Najviac milujem také tie otázky, či už som naňho zabudla. Ako keby sa to dalo. A keď poviem že samozrejme ne (ešte budem mať len 25 a ne 95) tak je potešený. Nechápem prečo. Ja si pamätám kadečo a to ešte neznamená, že spomínam v dobrom. Ale veď nevadí.

Mala by som ísť spať, lebo zajra ráno vstávam. Dokonca aj my nezamestnaní máme nejaké aktivity, to sa čudujete, však? S dejepisármi máme naplánovanú takú záverečnú akciu, výlet na Devín. Ak myslíte na Štúrovcov, je to správne, budeme aj prijímať slovanské mená. Ja už mám svoje vybrané, chcem sa volať Slavomila. No dobre deti, dosť bolo rozkoše, dúfam že ste si počítali, čtenářové, upečte si malinovú tortu a čaute...pre vaše dobro dúfam, že ak ste práve zoštátnicovali, vaša rodina vás neoblaží niečím, čo ste z celej duše nechceli. Amen.