Po stopách Štúrovcov

Inak píše sa to vlastne s veľkým? Včera mi bolo nanič a dnes som vynašla liek na depku - turistika!!! Fakt. Vstala som zaránky (už o siedmej), aby som stihla umývanie vlasov, raňajky a decentný make-up (do lesa, aby sa ma veveričky nezľakli) a o deviatej som bola nastúpená na bratislavskom hrade. Zišli sme sa v biednom počte, lebo ostatní spolužiaci sú mrochty hnilé, bolo nás asi desať. Prvú fotku sme si dali pod Sväťom, aj s konským kokotom a vyrazili sme smerom na Devín. 

Keby všetci vedeli, aký to bude výstup, šli by sme asi len traja. Vedúci oddielu bol skaut, takže ten problémy nemal a nahodil vražedné tempo (celý čas sme riešili či aj Štúr dal takú brutálnu túru a či mal tenisky z Treksportu), takže my sme za ním len fučali. Ja našťastie tenisky z Treksportu mám, náhodou, ale prezieravo som ich dnes vyhrabala z pivnice a dobre som urobila. Keď sme prešli Slávičie údolie, okolo intrákov a Karlovku, už sme boli celkom upachtení (aspoň ženská časť) a našli sme tam ceduľku že Devín 3:15. (Vtip - 3:15 zomrieš, na Devíne.) Poviem vám, vypukla bezmála panika, že to je nejak ďaleko. A to sme prosím ešte stále kráčali po asfaltke. 

Pravá lahoda nastala v lese, kde sme sa trepali originál lesnými cestičkami (vtedy mi moje tenisky prišli veľmi vhod, lebo majú poriadny dezén a ne jak tie mestské s úzkou špičkou, aké mali moje spolužiačky, ktoré postupne začali mať vážne otlačené malíčky). Šli sme a šli a ešte stále nás neopúšťala dobrá nálada a dejepisné vtipy. Čo nás opúšťalo bola voda a sily a čoho pribúdalo, boli komáre, tie hnusné lietajúce kurvy. Nechápem kedy sa tak premnožili, keď bolo doteraz stále sucho. Človek by potreboval so sebou chameleóna, aby to požral a aj ten by sa za chvíľu prežral. Nepomáhal ani repelent (niektorí mysleli aj na to, ja ne) takže teraz sme všetci obhryzení na kosť.

Čím hlbšie v lese, tým viac sme pičovali, totiž ja som výnimočne nepičovala najviac, lebo za prvé som mala dobré boty a za druhé som zistila že moje (ne)pravidelné chodenie na Fredyho prinieslo výsledky a moja kondička neni taká katastrofálna ako som si myslela. Síce som stále tlstá jak prasnica, ale aspoň som prasnica s kondičkou a turistika je dobré kardio cvičenie, takže dnes som okrem chytania alergie uprostred lúky a pôsobenia ako potrava pre komáre robila niečo zdravé pre svoje srdco. Takže mňa ani nohy neboleli, aj som vládala, to je výborný pocit, hlavne keď ostatní odpadávajú a hlavne keď ste len nedávno aj vy boli takí zdochliaci. Som na seba hrdá a preto som si na večeru uvalila zvyšok torty a drevorubačský krajec chleba so smotanovým nátierkovým maslom. Yes.

Inak sme mali pocit, že ideme stále dokola a ten hrad už musí byť niekde poblíž, lebo tá cesta sa stále stáčala a raz sme šli hore strmým kopcom a potom hneď dole (nechápem čo za debila robí takú cestu že sa trepete hore a potom sa div že nezjebete po uvoľnených kameňoch, mohla to byť radšej rovinka), ale po prekonaní niekoľkých mét (nejaký vrch ktorého meno som zabudla a Devínska kobyla, kde sme stáli päť minút kvôli fotke a za ten čas sa na nás stihol vrhnúť roj komárov, takže sme ani neoddychovali, lebo by z nás ostali len kosti) sme sa ocitli na parkovisku pod hradom. Prosím pekne, presne o pol tretej. Takže to je od 9:00 ako dlho? Päť a pol hodiny, preboha! Viete si asi predstaviť jak sme vyzerali, jak sme smrdeli a jak sme sa cítili. 

Tam sme sa uložili do reštaurácie (cestoviny za 6 euro, nech sa páči, ale bola som tak hladná, že som výnimočne neprepočítavala) a ešte tam mali aj taký luxus že hajzel, to bola parádička. Časť sa rozhodla zvyšný kúsoček vzdať a s otlakmi veľkosti 50-centoviek odkrivkali na autobus domov. Zároveň sa k nám pripojila nová várka lenivých mrochiet, ktoré na pol tretiu dorazili busom, vyvoňaní a v žabkách. Tsss. Spoločne sme sa teda vybrali na hrad (zľavnené vstupné 1,50 len za to že chcete ísť do areálu, chápete to???) a tam sme si prezreli areál. Dôkladne. Najprv sme hučali do studne (školský výlet oproti nám šuviks) a potom, po slávnostnom prejave jedného spolužiaka (dementným hlasom a dementným prízvukom, ako keby čítal komunistický úvodník) pod pamätnou tabuľou Ľudovíta Š. prijali slovanské mená. Volajte ma Slavomila.

Keď nás prešli záchvaty smiechu, prešli sme si celý areál, kde ďalší spolužiak nahlas čítal informačné tabule a my sme mu tlieskali. Veľmi vydarený výlet, poviem vám. Vzdelali sme sa, niečo nové sme sa naučili (budeme môcť malým zmrdom deťom rozprávať z vlastnej skúsenosti, aké to bolo pre Ľuda vyšlapať ten kopec) a zároveň to bola výborná zdravotná prechádzka! Som nadšená a plánujem nejaký ďalší výlet, napríklad na Kačín. Lanovkou.

Domov som sa dovliekla o pol siedmej a teraz už lehním s vyloženými nohami a začína sa mi driemať. Strašne ma svrbí hlava, boha dúfam že som nechytila nejakú háveď, nechce sa mi zdechnúť na boreliózu.

Tu prikladám pre ilustráciu mapku: (šli sme po červenej, tej čo je tu vyznačená zelenou farbou)