Január je späť

Nie v podobe počasia, bože uchovaj, ale v podobe divokých žúrov, ktoré nemajú obdobu. Včera sa konal náš slávny preslávny festival dobrovoľníctva, ktorý sme všetci s takou bohovskou chuťou pripravovali. Pracovala som do 12 v noci a odtiaľ som sa v skurvenom pičúskom lejaku svinským krokom presunula do krčmy, s alkoholickým smädom a svietiacimi očami. Bolo nám najprv povedané, že na Inselplatz je party, ale to bola falošná informácia (žiaľ), tak sme sedeli vo Floweri. Tradične sa tam nič poriadne nedialo. Keď sme dopili, trepali sme sa do inej krčmy, o ktorej som už počula veľa. Volá sa Rocket a hrajú tam hlavne hardcore (keď dosť pijem, nevadí mi ani to grcanie do mikrofónu). Zišla sa zaujímavá partia, ktorá sľubovala, že noc bude grande. Ja, Aitana, Ana s chlapom (sú nudní, odkedy sú spolu, totiž Ana znudnela a už toľko nežúruje), Mauricio (ten čílsky srandista), Maritza, Janny a Peterlein. Oni sú taká zaujímavá skupina - všetko Juhoameričania a jeden Nemec (to je ten Peterlein, pre nechápavých) (a pre ešte menej chápavých, Peterlein je Peťko po nemecky, čo je strašne smiešne). (Aitana si ráno nemohla spomenúť, ako ho volajú a nazvala ho Petersilie) (zemírám ešte stále pri tom slove). 

Peterlein je celkom milý, lenže vždy to na mňa skúša. Ono my sme raz mali taký incident, že sme sa (vraj) bozkávali, lenže ja si to nepamätám. Preto mi ani potom nebolo trápne sa s ním baviť, lebo viete, nepamätám si. (Ale Peter, čo si nepamätáš?!) No. A keďže ani on, ani ja nevieme po španielsky, tak nejak prirodzene sme spolu veľa kecali. Keď nás vyhodili z Rocketu, trepali sme sa do Quirinusu, kde nám zas oznámili, že nám nalejú jedno pivo a potom dopijeme dofajčíme záverečná. Sedeli sme tam a dumali čo ďalej. Aitana zúrivo esemeskovala s Martinom, ktorý bol na nejakej WG party a náš cieľ bolo dostať sa tam. Nakoniec sa to nejak vyriešilo a predsa len sme sa tam dovliekli (asi o pol štvrtej, len tak aby ste mali predstavu) ale Martin a jeho kamoši šli domov a nás ostatní nechceli pustiť dnu, lebo nás nikto nepoznal. Ale nakoniec sme sa tam nejak vpašovali. Tieto nemecké žúrky, kokso, to je vám vec. Nechápem, ako je možné, že to tak funguje, lebo tam bol normálny DJ aj s nádobíčkom, hudba bola hovadsky nahlas (susedia nič?) a vraj tam už predtým obchendovala polícia. A bolo tam mega veľa ľudí, na to aká bola už pokročilá hodina. Ja som sa zasekla v kuchyni, kde boli chlapi v ženských šatách a s podprsenkou z kokosových orechov. Nejak som sa s nimi ťahala viac menej striedavo až do konca. Neviem o čom sme celý čas diskutovali, ale pár zábleskov zostalo.

"Ty si zo Španielska?"

"Mám podľa teba španielsky prízvuk?"

"Nie."

Ehm...nerozumiem otázke.

"Chceš ísť s nami do trojky?"

"Možno."

"My sme al dente."

Skúseným chmatom do rozkroku som to otestovala a vyhlásila:

"To teda rozhodne nie ste."

Peterlein to skúšal naďalej, hneď ako sa dostal do mojej blízkosti. Sápal sa a ja som predvádzala niečo na štýl Matrixu, jak som sa snažila uhýbať (keď som najebaná, moje ťažisko sa presunie nevedno kam a ustojím aj najšialenejšie pozície). Prípadne ma tam opieral o stenu a ja som vykrucovala krk, aby sa mu nepodarilo vraziť mi jazyk do papule a prakticky sa čudujem, že som sa cez tú stenu nepretlačila do susednej miestnosti...

A viete koho som tam ešte stretla? Toho chlapíka z Mikro Clubu!!!! Presne, posledný na zemi, koho by som v tom momente rada videla. To bol ten škaredý s pearcingom v jazyku, ktorého som síce dotiahla domov ale nakoniec nič nebolo, lebo som si to rozmyslela. A on včera vyzeral prešťastný že ma znova vidí (nechápem). Tiež sa na mňa lepil, ale takým spôsobom, že za ručičky ma držal (keď sa mu to podarilo) a prepletal si so mnou prsty a podobné záležitosti a ja som sa snažila uniknúť. (Lenže za druhým rohom zas číhal Petersilie...tak si vyberte.) Bolo mi to mega trápne že sa vidíme, ale on tvrdil, že nééé, neni to trápne, v pohodičke a či nejdeme tancovať a ja že eeeh, eeeh, no tak poďme, ale ten byt bol dosť veľký a vždy som sa niekam zašila. Tá dvojka z kuchyne (jeden v nejakom buzerantskom neónovom tielku a druhý s kokosovou podprdou) vyzerali dosť dobre (aspoň v mojom stave mi to tak pripadalo) ale k ničomu sa nemali. A ja som vďakabohu bola natoľko pri zmysloch, aby som sa na nich nevrhla, takže som sa nestrápnila (totiž ak nerátate to že som ich chytila oboch za gule, ale to neni moc trápne, čo si myslíte?) a ani nemám zlé svedomie, že som páchala dačo, čo som nechcela. Viem že jeden z nich mal 22 (tomu som hovorila, že "zlatko ale ty si pre mňa moc mladý" a on že "ale tie skúsenosti, čo mám!") a ten v neónovom tielku mal 32 a tomu som zas donekonečna opakovala "32? Fakt 32? Kokso, 32?" No proste...a keď došla za nami na chvíľu Aitana, tak som vyhŕkla "Aitana, guck mal, on má 32!" Eeeech.

Každopádne - toto mesto je pre mňa malé! Na každom rohu stretnem niekoho s kým som mala techtle-mechtle a potom sa musím cítiť trápne alebo skrývať. Mój ty kokot.

Domov sme odtiaľ mašírovali zaránky o siedmej, keď nás obyvatelia bytu doslova vyrazili, že party skončila. Doma sme raňajkovali nejaké zeleninové curry (hrozne pikantné) a riešili problém, ako za hodinku vstaneme. Ono totiž bolo treba ísť dnes ráno na desiatu do Polarisu upratať po tom včerajšom candrbáli. Hovorím Aitane - ja nejdem spať, to je ešte horšie keď spíš hodinu, ako keď nespíš vôbec. Ona - presne. Ale zaspala na gauči v kuchyni a ja na stole na supermana. Potom som šla na hajzel, kde som tiež zaspala a keď som sa prebrala a vyliezla, Aitana bola vo svojej izbe. Tak som sa natiahla na posteľ tak ako som bola (ale topánky som si vyzula). Za chvíľku nás došli ostatní vyhnať z postele, že treba ísť. Vstala som - oblečená a namaľovaná (výhoda toho keď sa na vyzliekanie a odličovanie vykašlete) a šli sme. Vlastne som vôbec nepriložila ruku k dielu, bola som na to príliš mimo. Len som sa tam ťahala z miestnosti do miestnosti a nakoniec som zmietla špinu na lopatku, to bola celá moja práca. (Lenže ja som už upratovala aj včera v noci!!! Zmotávala som káble a vláčila aparatúru, ešte dvakrát a môžem byť roadie. Hoci ja by som radšej bola groupie. V tom mám aj oveľa bohatšie skúsenosti.)

Potom sme zežrali zvyšok tiramisu (bolo mi už dosť zle, ale jebať) a šli domov. Spala som asi päť hodín alkoholickým spánkom (t.j. napiču) a teraz vyzerám a cítim sa ako ľudská troska (ale medzičasom aspoň osprchovaná a odlíčená). Mój ty kokot. Ani nechcem vedieť, koľko som včera prepila. Na to, aký je môj mesačný obnos, si žijem celkom nad pomery.