Novinky zo života hmyzu

Minulý týždeň som bola na WG party. Moc si z nej nepamätám, lebo najprv som (ešte doma počas maľovania) v priebehu hodinky a pol do seba hodila cca päť gintonicov (mali sme sklz) a potom keď sme sa tam dotrepali, pila som všetko, čo mi prišlo do paprčí. (V rámci opitého chvastania som okrem iného live predvádzala, ako pijú Slováci a exla som príliš veľké množstvo príliš hnusného rumu, až mi slzy vyhŕkli.)

Pamätám si, že ma niekto pozdravil a spýtal sa ako sa volám. Povedala som mu a on sa so mnou prestal baviť. Tak som ho rozhorčene zdrapla za mikinu, že či to malo byť akože všetko. A on že - som nechcel hneď tak brutálne flirtovať. Vtedy sa do toho zamiešal jeho kamoš, žmurkol na mňa a povedal smerom k tomu chalanovi - ale chcel a smerom ku mne - počkaj, on je trošku spomalený, jasné že chcel. Ja som už bola dosť opitá na to, aby som na také dačo reagovala záchvatom smiechu (inak ja tu v Nemecku som si všeobecne zvykla reagovať smiechom, lebo niekedy nerozumiem a vtedy je najlepšie keď sa smejete, nech už si oni myslia čokoľvek).

Pamätám si že som tancovala jak divá na nejaké čudné pesničky. Pamätám si, že mi niekto ponúkal halucinogénne huby. Pamätám si, že mi niekto hovoril, že došla polícia. (Boli ste už na žúrke, kam zavolali políciu? Lebo ja už párkrát hej a to ma neskonale teší, lebo mám taký pocit výnimočnosti, že hááá, vidíte na aké party ja chodím. No dobre, ja viem, ja viem, ale aj tak.) Pamätám si, že som nadránom zožrala asi pol balíka čipsov na ex. (A nejaké chlebíčky - to mi dala odhryznúť nejaká baba, čo práve šla okolo.) Pamätám si, že za mnou došiel nejaký týpek a spýtal sa - chceš jebať? Povedala som mu - hej, ale ne s tebou.

Prišiel ešte asi trikrát.

Nepamätám si ale, ako som šla domov, teda viem že to bola strastiplná krížová cesta a skoro som prešvihla svoju odbočku. Pamätám si že som si líhala o pol šiestej, aby som sa pred cestou na lyžovačku vyspala aspoň dve hodiny.

Nemám čo robiť. Ale ešte stále je tu to sklo, čo treba vyniesť, tak možno dnes. Svieti slnko, ale sú mínus tri stupne. Píšem si na chate so spolubývajúcou, ktorá je vo vedľajšej izbe. How sick is that? (Nečudujem sa, že si múdre hlavy robia starosti, ako našu generáciu ovplyvňuje internet.) Ale na moje ospravedlnenie - posielala som jej moje playlisty, lebo z mojej izby sa už od božieho rána ozýva electro jak na nejakej drogovej party a ona si to pýtala. Dnes môžem celý deň sledovať tie rádoby nasraté statusy žien na fejsbuku, jak ich niekto zlial (ja sa zlejem aj sama, ale ne vodou, chachacha). Pritom by dobre nariekali, keby nikto nedošiel. Zato ja ne. Neznášam slovenské veľkonočné zlozvyky a u nás doma sa nikdy nepraktikovali. Preto sa necítim na ocot, keď nikto nepríde. A sem to majú aj tak ďaleko. Boha svieti mi slnko na krk a cítim sa jak v skleníku. Idem do piče.