A za ňou dve nedele

Dnes máme u Nemcov svátek (K tvému svátku na památku, tu máš kytku, ty dobytku. Abys věděl že si tele, strč si kytku do prdele.) a to je ako druhá nedeľa, čiže Nemci sú vylezení v parku a v kaviarňach, ale všetko ostatné je zavreté a pre to prišli na rad moje mrazené potraviny (aj tak ich mám priveľa, už to musím podojedať). Svící slnko a tak. Včerajší deň som strávila plodne. Všetko, čo som spravila, môžem zhrnúť do jednočlennej vety: Hovno.

Spala som do obeda a potom som si čítala v záhrade (no, aspoň nejaká intelektuálna činnosť, však). Ani jeden poslaný mail, proste konc nič a utápala som sa v žiali. Lebo viete k čomu dospela smutná sobota? Najprv to dobre začalo. Martin zavolal Aitane že s kamošmi griluje (na trávniku pred barákom, ak by vás to zaujímalo) (kamoš nemá záhradu, nemá záhradu, nemá záhradu) a či chce prísť. Tak povedala, že ale dojdem aj ja. Náš plán bol potom Kassa, pamätáte si? Tak sme sa namaľovali jak obrázky abstraktné, na úrovni ohákli, vzali mäso (moje bolo ešte od stredy, najvyšší čas ho zjesť kým sa zazelená) a vybrali sa na tú adresu. Bolo ešte svetlo, ulice prázdne, len kde tu nejaký bicyklista škaredý a my namachlené a overdressed (oveľa nenápadnejšie to je v zime za tmy, ale tak čo už, ja som onehdy s Vranou kopala so seba tequilly keď ešte večerné slnko rozpaľovalo asfalt, podotýkam že nemenej zmaľovaná, a rodičia s deťmi chodili okolo so zmrzlinou) (lenže treba si určiť priority a keď chcete byť v správnom čase v nálade, musíte pre to niečo urobiť a alkohol potrebuje dlhší čas než chemické drogy, to viete aj sami!)

Kde som bola? Aha, dorazili sme na tú lúčku, totiž na ten trávniček a tam sedelo 5 Nemcov aj s prenosným grilom a samozrejme športovo oblečení, lebo boli predtým hrať volejbal. Ale tie počiatočné rozpaky, ktoré mi spôsobili naše outfity, ma rýchlo prešli, lebo boli fakt milí, bavili sa s nami a hlavne nerečnili o veciach, o ktorých nemáme ani šajn, takže sme sa mohli zapojiť. A dali nám aj soľ a korenie, lebo my sme samozrejme nemali to mäso napácované. Aha a chutili im bryndzové pagáčiky! 

Keď sa úplne zozimilo, šli sme hore do bytu k tomu, čo tam býval (kráááásny podkrovný bytík!) a kým sme sa všetci nejak zbierali a Stefan nedával pozor (hej, presne ten, čo mi ho Aitana chcela dohodiť), Martin na mňa sprisahanecky žmurkol - "ale má veľkú posteľ". Mala som chuť spraviť facepalm, ehehe. (Btw naposledy zas Aitana vymyslela, že si pozreme spolu porno, aby sme sa niečo nové naučili a ja som jej povedala, že to nie je veľmi edukačné a že sa nič nové nenaučí. Ona to potom rozprávala Martinovi a vyšlo to tak, že o mne vyhlásila - Wicked nechce, lebo ona už všetko robila a všetko vie. Tak chápete, a to som si myslela, že už trápnejšie sa pred tým chalanom cítiť nebudem, ale už sa neodvažujem ani pomyslieť, čo ešte príde. Ak vás to zaujíma, naozaj sme pozerali porno, pri čom Aitana pri prvom obraze zhíkla že božéééé, to je strašné a ja som vševedúco vyhlásila, že čo si čakala? Haha. Bolo to inak typické, ako keď tri ženy kukajú porno: "Páči sa mi ten gauč." a "Mne tie závesy." alebo "Aj ja chcem mať také brucho." a ešte aj "Nemali by púštať toľko vody, to je drahé." Videli sme jedno fakt dobré - teda najlepšie bolo to, keď sa kamera zrazu stočila a niekto ju handričkou vyleštil, taký újeb sme mali, že nás určite bolo počuť až do centra. A videli sme aj jedno fakt hrozné, kde tá žena celý čas skučala od bolesti - ani sa nečudujem, pri tom kokote - a nedalo sa to počúvať, lebo mi jej bolo ľúto. Uf, koho to môže vzrušiť, okrem markýza de Sade?)

Ale späť k Stefanovi a jeho posteli. Ne a ne a ne! Je milý, ale viete ako...proste ne.

Hore sme pokračovali v pití a hrali sme spoločenské hry (keď pri nich chlastáte, je to oveľa väčšia zábava, než keď ich hrám v práci s deckami, to by vás nenapadlo, že). Potom sme sa my dve vybrali do klubu a ostatní zostali, lebo boli unavení (pfff...majú pred 30-kou).

A čo nastalo v Kassa? Presne. Stretla som tam Propera. Akoby nestačilo, že už som ho v stredu dvakrát videla v meste. Tentokrát sme do seba kvázi narazili, takže ma pozdravil a pýtal sa ako sa mám. Ja som sa nespýtala, lebo ma to nezaujíma a tak sme na seba chvíľu zízali a on že čo a ja že nič. A potom som povedala že ideme a pohla som sa bez ďalších diskusií. Pokazilo mi to náladu a Aitana bola unavená a zaspala niekde na lavičke, takže keď som dofajčila, zbalili sme sa domov. Už o pol piatej som bola v posteli! Smutné. Ale ísť žiť vo dvojici je také...no...smutné. Včera som mala celý deň depku a krámy a preto som kvalitne prokrastinovala. Ale dnes som všetkých presvedčila, že chcú ísť do parku, keď je tak pekne. A bola som aj behať. Môžem zaspať s pocitom že som nepremárnila deň. (Ale premárnila...ale takto to znie lepšie.)