Správy zo sveta

Uvedomila som si, že to čo som vám naposledy prezentovala ako víkend, bol vlastne štvrtok. Dlhé víkendy sú pre mňa vysoko rizikové. V piatok som nikam nešla, aby som sa do soboty zotavila a vyzerala sviežo a mlado. Moja šéfka mala totiž Polterabend. Taký nemecký predsvadobný zvyk, kde sa rozbíja porcelán (ak sa také dačo robí aj u nás, poučte ma, ale myslím že ne). Jebali sme šálky s logom nášho sponzora o betón a hrozne nás to tešilo. Bolo tam mega veľa dobrého jedla a mega veľa chlastu, takže som sa nacengala (a zadarmiko!) s kolegami. Bolo tam plno ľudí, ktorých som nepoznala (kadejaká stárež)  a keď naša praktikantka povedala že ide ešte do mesta za nejakými kamarátmi, rozhodla som sa pridať (mali to byť samí chlapi, viete ako). Lenže to bolo nanič, lebo sa so mnou nebavili a keď sa mi prestalo chcieť spovedať jedného (zadaného a aj tak ne pekného) o jeho hudobnom vkuse, začala som zaspávať a tak som sa zbalila a šla domov, trápne už o druhej. 

Na čerstvom vzduchu som sa prebrala k životu a doma som sa rozhodla že chcem dačo zožrať. Mám také žemle, čo sú predpečené a treba ich ešte na 10 minút hodiť do trúby. Lenže naša nefunguje a máme mikrovlnku s pečiacou funkciou, ktorú som sa rozhodla premiérovo vyskúšať. Ako by som vám to skrátka...nastavila som to na pečenie pizze a šla som na hajzel. Keď som sa asi o minútu vrátila do kuchyne, z mikrovlnky sa šíril hustý dym, asi ako keď pálite pneumatiku. V panike som to vybrala a rozrezala, žemla bola zvonka normálna a zvnútra absolútne čierna. Ja sa tej mikrovolnky už nikdy nedotknem. Doteraz to celé smrdí spáleninou, hoci vetrám vkuse už tri dni a mikrovlnku som aj vyčistila, ale...asi sa toho smradu už nezbavíme. Meine Fresse! Myslela som si, že fáza kuchynských nešťastí (už sa mi podarilo založiť požiar na sporáku a spáliť digestor a tiež zničiť toastovač) u mňa už definitívne skončila, ale zjavne ne.

V nedeľu sme si doma robili brunch (v poobedňajších hodinách) a ja som piekla lievance (mňamiky, mňam). Potom sme s Aitanou ležali v jej posteli a sťažovali sa na opicu a riešili naše životy (a spievali si Final Countdown, čo sme momentálne pasovali za náš song, lebo EVS sa blíži ku koncu). A večer sme pozerali Pomádu (aj sme spievali a tancovali poležiačky, ak si také dačo viete predstaviť).

Dnes ráno som bola nastúpená v jednom gymnáziu, kde nás v rámci ich Projektwoche poprosili o prezentáciu našich rodných zemí. Spravila som popičóznu prezentáciu (ako inak) (lebo v piatok mám v práci aj tak slovenský večer) s videami a šeckým, lenže je uložená na internete. Sľubovali že majú WLAN a všetko, ale viete čo? Proste škola - mali kokot. Nakoniec sa im podarilo ju aspoň stiahnuť, ale bez videí. Je to naozaj hrozné. Takže deti nevideli, ako sa u nás oslavuje Veľká Noc (aspoň som im to kvetnato opísala a po hurónskom smiechu a piskote sa začali chlapci ozývať, že rozhodne sa prídu na Slovensko pozrieť), ale zato som im zarecitovala Mor ho!. Viete čo, keby moja pani slovenčinárka vedela, ako teraz siaham do bezodnej studnice vedomostí, čo mi dala základná škola... Sama som bola zo seba v úžase. Samozrejme si pamätám len ten jeden slovutný odsek z konca básne, ale stále to má efekt. Navyše som recitovala spamäti, no jaká som? (Ale radšej som nemáchala rukou divoko vo vzduchu, ako mám vo zvyku, keď trochu pripitá prezentujem Morh ho! mojim spolubývajúcim...) 

Ale v duchu som škodoradostne usúdila, že viem najlepšie prezentovať. Moje dve spolubývajúce síce nevedia tak dobre po nemecky, ale to by nebol ani taký problém si myslím, lenže ich prezentácie boli pridlhé (pre šiestakov) a bolo tam veľa (podľa mňa) zbytočných detailov a nič vtipné. V mojej bol napríklad Štúr. Možno si myslíte, že Štúr je nuda, lenže to ste ešte mňa nepočuli o ňom hovoriť (a keď rozosmejete deti z inej krajiny historkami o Štúrovi, o niečom to svedčí! A síce o tom že - bože som kokšo.) (To je taký insider, vzniklo to prekrútením "Kokšo, som Boh!")

Inak by som aj vám vedela povedať kadečo o Šťúrovi (to ť je tam naschvál), čo som si viac-menej vymyslela, ale príde mi to vtipné a na základe toho som si dosť o ňom zapamätala, keď som sa onehdy učila na maturitu. (No dobre, keď tak naliehate, ja vám to poviem - napríklad keď mali tie svoje stretká, či zjazdy, či čo to robili keď pripravovali Žiadosti a Memorandum, tak všetci šťúrovci sa dotrepali na Harleyoch v kožených bundách a potom sa rozdávalo lacné pivo a párky a Štúr aby zaujal pozornosť, tak si rozbil plechovku o hlavu - viete, tak ako to robia v prudko intelektuálnych amerických filmoch. A ešte všeličo iné, ja proste keď som sa učila dejepis, musela som to trochu oživiť.) (Ale toto som nemeckým gymnazistom nehovorila, žiadne obavy.)

A ešte niečo vám chcem povedať! Nefunguje mi ľavý reproduktor! (Áno, naozaj reproduktor a ne reflektor, jak z toho vtipu o policajtovi, čo zahlásil že "vy ste nejaký suterén" ... alebo ako to bolo.)

Do piče aj s takou robotou. Teraz aby som sa jebala neviem kam to reklamovať, keby som si aspoň pamätala, kde som ich kupovala boha jeho. Ešte že Jena je tak malá diera milé malé mestečko, že to nebude dlho trvať, kým sa vymotám do tej ulice.