Hannoversche Allgemeine

Poslušne hlásim, že Hannover je pekné mesto a určite veľmi vhodné miesto na život. Majú veľa zelene a parkov a všetci fujazdia na bicykloch a tak. Zvažujem že ho zaradím do užšieho výberu. Ale teraz o tom, čo vám najviac nedá spať a to určite neni moje chodenie po múzeách (ale naozaj som v jednom bola!).

Piatková noc je hodná zmienky, aspoň teda to, čo si z nej pamätám. Pili sme biele víno (lebo to vám nezafarbí jazyk a pery a je to lacná záležitosť) a fajčili Marlborky na balkóne. Kotvy sme zdvihli ešte pred polnocou (nezvyčajné, naposledy sa nám tak nedarilo). Prvú zastávku sme mali v nejakej krčme po ceste do Fausta. Tam sme skysli nečakane dlho, lebo s nami začali konverzovať nejakí starí páni (jeden mal 64 a celý čas som bola v šoku že ako dobre hovorí po anglicky a musela som si pripomínať, že to je na západe normálne...ale aj tak). Neviem už o čom bola presne reč, ale viem, že sme riešili že kto kedy upratuje (on v sobotu a ja v nedeľu, ale už neviem, prečo sme sa o tom bavili).

Potom sme sa konečne dotrepali do Fausta, kde bola electro party. Je to mega veľký klub, trochu ako Kassa a jedna časť sa volá Faust a jedna Mephisto. Cool, ne? Presne pre mňa. Hneď zo začiatku sa na nás nalepil nejaký mladík, ktorý nás netúžil opustiť. Kúpil nám drink a asi si myslel že si na nás môže robiť nároky, lenže bol tak hrozne lepkavý a stále sa nám striedavo snažil napchať jazyk do papule, takže naše heslo bolo "Let´s run, he´s coming!" a seriózne sme dávali šprinty z jednej strany na druhú. Z tej party si nepamätám inak skoro nič. Hrali dobre a viem, že som chcela tancovať, ale akosi sme sa zabudli pri bare, kde nám barman nalieval shoty zadarmiko. Neviem prečo, ešte som také dačo nezažila, ale platili sme len raz - prvýkrát a potom nám už iba posúval ďalšie a ďalšie tequilly a pil s nami. No. (Potom som videla tie naše fotky - naše lesklé očká hovoria za všetko a môj rozmazaný rúž tu radšej ani nebudem riešiť...)

Neviem kedy a prečo sme sa vybrali na cestu domov, ale v našom rozjebanom stave sme zablúdili a cesta, ktorá by trvala asi 10 minút sa pretiahla na dobrých 40 (podľa mňa, ale ktovie, lebo keď som ožratá, mám celkom pokazené vnímanie času). Pamätám si len, že ma už hrozne boleli nohy a chcelo sa mi spať a potom nás zrazu niekto viezol domov autom. Ten chlap bol dosť čudný, vliezol s nami až do bytu (a mňa vyniesol hore schodmi, hoci som ešte bola v stave chodiť, aj keď sťažka a ja som sa celý čas bránila a dvakrát som zoskočila dole, ale on si nedal povedať) a potom sa nechcel odpratať. Ja som sa zvalila do postele tak ako som bola (v poslednej dobe som rada že si zvládnem vyzuť boty...) a viem len, že on tam ešte oxidoval a chvíľu sedel na mojej posteli a hladkal ma po tvári a ja som bola príliš unavená aby som ho poslala do piče, hoci som v duchu zúrila a dúfala že už vypadne.

Zobudili sme sa v sobotu asi o štvrtej poobede. Tuku videla na svojom telefóne sedem neprijatých hovorov (ten chlap si v noci vynútil jej číslo a on je podobne ako ja neveľmi schopná odporovať). Spolu sme zistili, že si nepamätáme skoro nič z celej noci (ale možno sme naozaj iba pili a preto si nebolo čo pamätať) a trávili nádherný slnečný deň v posteli s bolesťami hlavy a zatiahnutými závesmi.

Podvečer sme sa rozhodli, že je čas jesť a potom si pozrieť nejaký film a ja som sa šla osprchovať, aby som sa cítila aspoň o trochu menej ako ľudská troska. Keď som sa vrátila z kúpeľne, čakalo ma hovadské prekvapko. Náš kamoško z piatkovej noci usadený na zemi v našej izbe. Skoro ma kleplo, keď som ho videla. Ublížene vysvetľoval, že volal toľkokrát, lebo mi chcel vrátiť môj pulóvrik (kým s tým nezačal, ani som nevedela, že som ho stratila...) a bol veľmi nešťastný, že sme nezdvihli a nezavolali naspäť. A že on má bar a môžme ísť večer k nemu na pivo (a my stále že ne, neee...my sme hrozne hangover) a furt kaleráboval a hustil. Bol to nejaký Iračan a hneď nám aj vysvetlil, že on nemá v Nemecku skoro nijakých kamarátov a preto je hrozne rád že nás stretol (my sme boli radi oveľa menej) a že on bol včera tiež dosť opitý (tu som ho prerušila otázkou, či nás viezol domov autom a on zaraz zmenil výpoveď na "pil som len trošku") a nepamätal si našu adresu, ale mal ju v navigačnom systéme a tak nás našiel a potom sa pýtal susedov, v ktorom byte bývajú zahraniční študenti. Potom sa spýtal, že keď sme študentky, prečo sme nezložili nejakú skúšku z nemčiny (neviem ako došiel na to prvé a ani na to druhé, ale veď no stáva sa), tak sme mu vysvetlili, že nie sme. Celkovo hlavne on tam vyprával a my sme prikyvovali a dúfali že už vypadne, nakoniec sme sa dočkali, ale poviem vám - hrôza!!! Najhoršie je, že teraz vie, kde Tuku býva, tak dúfame, že už sa tam neukáže (aj mu to povedala, že nech nechodí). A inak dával také kydy, že on to s ňou myslí vážne a že ak budeme dačo potrebovať, hocičo, tak on nám pomôže, pošle peniaze a neviem čo ešte. No kalerábista par excellence.

Jaj. 

Nakoniec sme sa dostali aj k tomu filmu (videla som grónsky film, záviďte!) a potom sme ešte riešili chlapov a neviem čo. V nedeľu musela ísť Tuku do Frankfurtu, takže som bola celý deň sama v meste, počasie bolo popiči a ja som sa motkala po nejakých uliciach, lebo som sa trochu stratila, ale našla som parádny lesík v strede mesta. Okrem toho ma dvakrát oslovili nejakí chlapi, čo si mysleli že som Ruska a boli sklamaní, keď som povedala že ne a že sa s nimi odmietam baviť. WTF??? Ja nevyzerám ani trochu rusky, pche. Domov som šla vlakom a to bola útrpná 5-hodinová cesta rôznymi regionálnymi spojmi (hovorila som už, že neznášam Deutsche Bahn?) aj s meškaním (preto to trvalo tak dlho), ale zoznámila som sa s jednou strašne zlatou babou, čo býva v Erfurte a aj sme si vymenili kontakt. Aspoň na niečo to bolo dobré, aj keď ma v tom vlaku skoro drblo. 

A vy ste mali aký víkend? Nenaháňali vás nejakí splašení Iračania? (Aj tak si myslím, že mu len za chvíľu vypršia víza a už mu lepí.)