SS ako smutná sobota

Vonku je také nehostinné počasie, že by jeden (aj dvaja) povedal(i) že je november a nie máj. (Presne takto si ja aspoň november predstavujem, aj keď taký majú asi leda v subtropickom pásme.) Ale studený máj, v stodole raj, lenže v mojej stodole by radšej mohla byť hladová dolina, lebo sa len nechutne vyžieram (nehovorím, že by o mňa chlapi nemali záujem, ale to s tým nesúvisí - viete, ja nejsom škaredá, len tučná!)

Som smutná, bez nálady a to napriek návšeteve a vydarenému Länderabendu (je to istá satisfakcia, keď sa vám podarí vec, ktorú organizujete, lenže potom nastane ten moment vytriezvenia, že ešte stále ste nevyriešili, čo so svojím mizerným životom). Hľadám prácu a posielam motivačné listy, najhorší je ten prvý, potom to akosi samo zo mňa plynie, píšem a preháňam a prifarbujem, ale nerobia to tak všetci? Našla som aj jedno super miesto. Super sa mi zdalo po prvom preletení opisu činnosti, pri dôkladnom čítaní (tentokrát aj s porozumením) som zistila že sa jedná o nejaký socialistický spolok Sokoli (panbože!!!) a tam teda rozhodne svoj životopis nepošlem. Socanov nemôžem ani cítiť, už tak mám dosť čo robiť, keď trénujem sebaovládanie pri všetkých tých ľavičiaroch, čo majú vytetované červené hviezdy. (Hmýri sa ich tu viac než je treba.)

Takže späť a ďalej. 

Ale ja vám poviem, čo mi tak poondialo náladu. V stredu doobeda som sa potulovala po meste, lebo som vybavovala nejaké veci a keďže som mala veľa času a mesto je malé, chodila som z jedného miesta na druhé pomaly a veľkými okľukami. (Ale bolo pekne, tak sa to oplatilo.) Na jednom prechode som videla chlapa na bicykli, čo mi bol nesmierne povedomý. Bodajby ne, keď to bol môj zasraný bývalý. Zastavila som teda asi dva metre za ním, lebo som nemala žalúdok na rozhovor s ním. Nevšimol si ma. Rozmýšľala som, či je to dobre, že som ho neoslovila a povedala som si že hej, jedine by mi to pokazilo deň. Keď som sa vracala, znova sme sa stretli. Tentokrát sme šli oproti sebe, on stále na tom bicykli, ale pomaly, akoby sa rozhodoval, kam má odbočiť. Boli sme na ulici v tom momente sami a delili nás asi dva metre. Pozeral sa mojím smerom (mal slnečné okuliare, takže neviem či mi pozeral do očí, ale aj ja som mala) a potom sa prudko otočil. Prešli sme okolo seba bez slova. Šanca že ma naozaj nevidel je asi 5%, pravdepodobnosť, že ma len nechutne odignoroval je 95%. Neviem sa zbaviť toho trpkého pocitu. Viem že mi je bez neho lepšie, ak je to taký kokot, že mi nedokáže ani povedať "Ahoj", ale napriek tomu to bolí. (Mám fľašu vína, ktorú stiahnem dnes večer, len tak terapeuticky a potom sa odtackám smerom Kassablanca.)

Neviem, či by mi viac pokazilo deň, keby som sa s ním predsa len rozprávala, alebo či ten ignor nebol ešte horší. 

Napíšem ešte jeden motivačný list a idem si zabehať. (Alebo sa vyvracať.) (Stále zvažujem či sa nestanem bulimičkou, ale keď ja fakt nerada šablím.)