Prichádza zima

Už som bola takmer presvedčená, že si idem hľadať nový podnájom, lebo som neni ochotná financovať niekomu meditácie v indickom kláštore. A potom som mala dve návštevy, ktoré boli z môjho bydla nadšené a ešte sa stala jedna vec, ktorá bola dojímavá a vtipná zároveň. A rozhodla som sa vyjebať na to a zostať, napriek zvýšenému nájomnému. Môj spolubidlo sa totiž pre jeden raz zatváril vážne a so slovami "Môžem ťa o niečo poprosiť?" spustil "Neodcháááááááááááááááááádzaj!!!!" (Tak trochu štýlom "Baby pleaaaaaaaaaaaaaaase don´t go".) A to bolo také zlaté a vlastne má pravdu, lebo my sme ako spolubývajúci absolútne perfect match a ako nájdete druhého takého?)

V piatok večer som namiesto divokého žúrovania a znepokojovania Berlína prekladala texty pre drahú mať a trávila večer slušne doma. V sobotu ráno som sa vytrepala na Westkreuz vyzdvihnúť šialenú Maďarku. Ešte si na ňu pamätáte, či? Spolubývajúca z Jeny, ktorá ma neskutočne vytáčala. A ako to už býva, nakoniec mi aj ona začala chýbať (aj keď som si to takto otvorene zatiaľ nepriznala) a keď mi napísala, že ide do Berlína a nejak jej nevyšiel nocľah, a tak či nemôže prespať u mňa, radostne som jej odpovedala, že jasné!

A čuduj sa svete, ale je to s ňou v pohode! Správa sa celý čas normálne, tie najhoršie stavy ktoré mala po príchode do Jeny akosi pominuli. Čo je trochu smutné je, že ma navštívila zrovna ona, hoci my dve sme spolu nemali nejaký extra super vzťah a všetci kamaráti, ktorí mi rozprávali ako im budem chýbať a chystali sa prísť do Berlína, na mňa viac-menej kašlú a nikdy nemajú čas ani odpísať na správy. Hm, vidíte ako to je. Každopádne ja idem do Jeny budúci víkend a už sa neviem dočkať, je to ako ísť domov.

Tak sme v sobotu preliezli nákupné centrum (mám len tri úlovky, je to suboptimálne) a večer došla ešte Justina a varili sme. (Plnené baklažány, moja špecialita.) (Dokonca som zvládla obhospodáriť plynovú trúbu!!!)

Plán bol ísť do Magdaleny a keď sme sa tam po siahodlhých peripetiách, ktoré sa mi teraz nechce vysvetľovať konečne dotrepali, zistili sme k mojej nevôli, že vlezné je 15 euro. To ja teda nejsom ochotná zaplatiť, tak sme hľadali niečo iné. Cestou sme stretli dvoch chalanov, ktorí sa spýtali, či mi môžu nejak pomôcť (pobiehala som okolo Ostbahnhof, lebo som čakala ešte na Justinu a nevedeli sme sa nájsť). Bola kurevská zima, tak som im povedala, že ak chcú, môžu ma zohriať, lebo to by mi teraz naozaj padlo vhod.

Nejak sa nemali k činu, iba klipkali očami, tak som im navrhla, nech sa k nám pripoja, lebo hľadáme nejaký klub. Bez problémov. No a viete čo, nakoniec sme akurát dve a pol hodiny chodili hore dolu, mrzli sme a mne krehli prsty lebo som držala v paprči pivo. Tých dvoch som nazvala Helmut a Otto, najprv sa bránili, ale nakoniec sa poddali a začali sa tak oslovovať sčasti aj navzájom (taký mám ja vplyv). Tvrdila som, že sa volám Svetlana a rozprávala som so silným prízvukom (ale to ma po chvíli prestalo baviť).

Keď sme po tejto nočnej prechdázdke klesli do stavu najhlbšieho zúfalstva, vliezli sme niekam, kde už ma v živote nikto neuvidí. Fritz Club. Typická turistická diskotéka s komerčnými rádiovkami a diskofilným osadenstvom. Absolútne príšerné. Mali aj electro floor, ale prosím vás, to aj taký neznalec a elektrický začiatočník ako ja dokáže rozlíšiť, že to bolo pekne napiču electro a vlastne to ani nebolo, len to oni tvrdili.

Nemala som chuť tancovať, tak som sedela na nejakých schodíkoch s Ottom (či Helmutom?) a kecali sme. Hovno som počula a čakala som, kedy mi strčí jazyk do papule. Nejak sa k tomu neschyľovalo, aj keď sme mali ksichty asi tri milimetre od seba, tak som nakoniec prevzala iniciatívu a spravila som prvý krok sama. Vôbec s tým nemal problém. Nejaký čas sme sa ocicmávali a potom som ho bezostyšne pozvala k sebe, pozrieť si moju zbierku motýľov. Nad odpoveďou nerozmýšľal a stále sa na mňa lepil, presne tak si predstavujem optimálny one night stand.

Musím povedať že po dlhej dobe konečne jeden, čo stál za to a stál dokonca aj za tú tabletku po, čo som si dnes musela šupnúť. (Nerobili sme to bez gumy, ale aj tak mám svoje dôvody a verte že sú opodstatnené, lebo ja som tabletku po ešte nikdy nebrala, ako tvrdí Foxy Roxy, mám zrejme nervy zo železa.)

Odišiel dnes okolo obeda bez zbytočných rečí a otázok, takže sa nikto nemusel cítiť trápne. Jediné, čo tu po ňom zostalo je hovadský cucflek na mojom krku, ktorý musím zajtra nejak zamaskovať, lebo v práci to nemusí každý vidieť.

Osadenstvo v kuchyni na mňa hneď vrhlo vševedúce pohľady a spolubidlo si spieval "She got laid, lalalaaa". Heh. Potom sme preriešili tabletku po a cucfleky, každý pridal svoju trošku do mlyna a osobnú historku (teda baby, spolubidlo samozrejme tabletku po nikdy nežral...a predpokladám, že ani s cucflekmi nemá nejaký veľký problém, lebo je černoch a to tak nebije do očí).

Bolo aj navarené, tak ma nakŕmili a potom sme počúvali na youtube kadejaký trash, ako každú nedeľu (hlavne Günthera s jeho neprekonateľným Oh you touch my tralala) a Willst du mit mir Drogen nehmen (to sú zasa nedeľné lekcie nemčiny s využitím hudobnej metódy). Môj spolubidlo totiž vie po nemecky asi päť slov (medzi iným wunderbar, ale len preto, že v tom slove je bar), ale teraz už ovláda aj frázy ako "Wir gehen zusammen den Bach runter". Som na seba hrdá, že aj v ťažkých časoch cholery stále niekoho niečo učím. Chacha.

A viete čo? Teraz idem piecť palacinky.