Wochenende

Ak sa chcete zoznámiť s novými ľuďmi, stačí sa voziť v S-Bahne. V piatok som nezohnala nikoho, kto by so mnou chcel žúrovať a tak som sa rozhodla, že pôjdem sama. Prvýkrát v živote a bol to čudný pocit, ale vlastne som sama nebola ani päť minút. Aitana bola u mňa na večeri a keď sme šli S-Bahnom (ona domov a ja niekam), hneď tam som stretla nejakých dvoch chalanov, na ktorých som sa prilepila s vysvetlením, že potrebujem spoločnosť. Oni si od mojej prítomnosti sľubovali, že nás pustia do klubu (lebo berlínske kluby sú otrasné v tom, že môžete čakať aj dve hodiny a ak sa nepozdávate sekuriťákovi - a to nemusí mať normálny dôvod, stačí, že sa mu nepáčia vaše gate - tak vás otočia a pošlú do piče). Vystúpili sme na Ostkreuz a chvíľu chodili hore dolu (odmietla som vyčakať tristometrovú radu pred Wilde Renate, nech je to akokoľvek slávne miesto, mám ich v piči) a cestou stretli nejakého Poliaka. Celý čas sa chvastal, že on pozná všetky party v Berlíne a už bol trimiliónkrát v Berghain (klub so železnou bránou, kam je hrozne ťažké sa dostať a všetci tam chcú ísť, lebo tam neplatia žiadne pravidlá, môžete mať sex kde chcete a s kým chcete, šňupať koks priamo na bare a čojaviemčo ešte, moja predstavivosť asi ani tak ďaleko nesiaha) a pozná ochrankárov a blablabla. Šiel mi hrozne na nervy. 

Nakoniec sme skončili v About Blank, kde som udolala ochrankára 10-minútovým monológom, že ak sa mu nepáčim, nech ma pošle preč, ale nech to urobí hneď a neskúša ma či viem aká party sa tam práve koná (lesbická) (myslím, že testujú, či sa tam nedostanú nejakí homofóbni ľudia, ale uf...bože, toto nie je cesta!)

Nakoniec už ho nebavilo ma počúvať a poslal nás dnu. Zaplatila som vstupné a odvtedy už nič. Poliak sa vyvrbil ako dobrá spoločnosť a hentých dvoch sme postupne stratili a zostali len vo dvojke až do deviatej, kedy nás vyrazili, že dopijeme dofajčíme záverečná.

Sobotu som celú prespala, konc celú, keď som sa prebrala, už bola zase tma a akurát som sa pozviechala, osprchovala a šla naspäť do pelechu. O desiatej došla Aitana, že ideme žiť. Tak sme šli, ale veru musím povedať, že moje telo takéto víkendy už neprijíma najlepšie, haha. S-Bahn zastal v polovici cesty, lebo nejakí šialenci behali po koľajách a tak sme nakoniec vystúpili na Warschauer Str. a našli nejaký bar kde sa neplatilo vstupné. Bolo to aj presne tak narvané a hudba nič extra, ale aspoň zadarmo, eh. Tam sme stretli nejakého Aitaninho borca aj s borčím kamošom (ktorí mimojazdom vyčakali včera radu pred Renate a nepustili ich dnu, tak čo som hovorila). Neviem ako inak ich nazvať, lebo to boli presne také tie typy jak z magazínu, hezouni a dobré postavy a tak. No, prečo ne. Neopila som sa, ale prekecala som noc s kamošom a akosi sme sa nakoniec začali bozkávať. Už som to tušila dlhšie, že k tomu dojde, ani sa mi moc nechcelo, ale keď už raz začal... Potom sme šli ku mne a ... nebolo nič. Asi mám zlú karmu, alebo mi nie je súdené byť prejebaná, alebo ja už neviem. Telo dokonalé, kokot adekvátny a viete čo? Nepostavil sa mu. Myslím, že sa cítil dosť trápne, lebo sa vyparil dosť skoro ráno, už o pol deviatej ho nebolo. Ale nechal mi tu číslo. Ešte si rozmyslím, či sa ozvem. Jednak je to zajac o štyri roky mladší (och), ale zasa...keby ste videli to telo. Brucho jak doska. Ale hovorím...ktovie či bol nervózny, lebo som staršia alebo čo. (To ja som zase nervózna, lebo moje brucho je všetko možné, len ne podobné doske, ale on nevyzeral že by mal s tým nejaký problém.)

Každopádne, dnes som po dvoch týždňoch upratala brloh, konečne vymenila periny a pozrite na to, je pol 12 a ja už mám za sebou pol nedele. Zaujímavé. Občas je pekné nepreháňať to s excesívnym žúrovaním, napríklad včera ráno som myslela že dostanem infarkt. (Ale nedostala.)