Tento víkend nebol veľmi berlínsky. Strávila som ho v práci (nebolo to samo o sebe až také strašné, hoci ma čaká ešte päť ďalších dní do ďalšieho víkendu a v piatok vám potom poviem, aké to je ťahať sedem dní v kuse, ok?) a po večeroch som sa vyžierala. Býva u mňa Arašídová, takže trávime večery v kuchyni, fajčíme (pre zmenu len tabak, podľa predsavzatia "Povedz zdraviu NIE") a varíme. V piatok jeden koláč, v sobotu iný. Gazdinky jak kurva. Môj spolubývajúci mi za seba a svoju frajerku napísal dnes velebný odkaz na fejsi, že ten koláč bol absolútne božský. No bodaj by ne, môžte si pozrieť na mojom druhom blogu, ako vyzeral. Ale to neni téma, ktorej sa chcem venovať.
Chcem sa venovať svojmu spleenu, keď už je tu, aby sa necítil nepovšimnutý. Netrávim teraz až toľko času úplne osamote, čo je naozaj prospešné, ale napriek tomu mám párkrát za deň chvíľku, kedy sa môžem utápať v pocitových splaškoch. Vybavujem si každý jeden pekný moment s Properom s masochistickou presnosťou. Tie menej dobré som vytesnila a aj keď sa vedome snažím, akosi si ich neviem vybaviť. Sú zahmlené. V auguste som si myslela, ako dobre som to celé uzavrela, ako kruh, koniec EVS, posledné stretnutie, nový život Vojtechovce v Berlíne. A po poslednom víkende som do toho spadla po hlave a neviem sa pozbierať. A nejak sa mi ani nechce. Neviem ani sama, v čo vlastne dúfam. V decembri mám už iba jeden voľný víkend, ten budúci. Som zvedavá, čo sa stane. (Asi nič.)
Okrem toho mám pocit, že stále len čakám. Na výplatu, na to, čo sa stane, na cestu domov, na cestu naspäť, na Aitanu, na to či mi Proper nenapíše z jasného neba SMS-ku (občas to robieva), na to, či sa už konečne prestanem napchávať, na to, či sa mi bude chcieť upratať. A kadečo iné. Ako zaobchádzate so svojimi depresiami? Kupujete si lexaurin? Alebo ordinérnu fľašu vína? Fajčíte jednu od druhej? (Musím si kúpiť filtre a papieriky, niekam sa zašili.) Počúvate dokola rovnakú hudbu, ktorá vám pripomína dávno stratené spomienky? Flirtujete so škaredým kolegom? (Prisámpiču už s tým prestanem, lebo začne hroziť, že si v práci niekto niečo všimne a potom sa o tom budú šíriť reči a to fakt nepotrebujem.)
Och, keď ja neviem. A hrá mi taká smutná piesňa!
5 komentárov:
no ako som ti už pisala aj u seba cítim sa uplne dokonalo presne rovnako, to je nechutné! Možno to už ani neni nami, či?:D
A inak so svojimi depresiami zaobchadzam tak, že preslopem každú jednu korunu, čo si samozrejme nemožem dovolit, a to tak, že každý den(už by ma fakt mohli zavolat do roboty, to by som zas nepila a mala penaze, to je pekna kombinacia:D) fajčím jednu od druhej a pozerám a počuvam depresivne filmy a pesničky.... :D pesničky od koho, radsej ani nebudem hovorit, lebo to je na tom celom asi aj najhoršie vlastne :D
och...to je fakt napicu. ja pocuvam tiez hudbu co mi pripomina propera. lebo preco sa psychicky netyrat, ked mozem :D
v krčme som našla balenie papierikov na cigy, mozem poslat. neflirtujem so skaredymi kolegami, iba s jednym co ma decko a je rozvedeny ale to iba tak nemecky, že mi hovori joky pri kopirke, takze to ani nie je flirtovanie. pijem sama vodku alebo s kamaratmi cez skype a pozeram romanticke sracky. a cakam ci sa mi ozvu byvali, ze ma chcu. Ale neozyvaju sa
Eh, vydedávam po krčmách a nemám silu sa dvihnúť a ísť domov, kým nie je záverečná, ale vtedy sa obvykle len presunieme inam, takže poslednou dobou keď idem von, výnimočno prídem domov pred siedmou. Lebo keď sedím na pive, tk som v pohode, ale akonáhle som sama, som v depresii. Napr. včera ešte že moji kamoši musli ísť domov, lebo ja napriek predsavzatiam by som tam pekne ešte slopala do aleluja a to dnes musím ísť do práce...ale dnes som v pohode, lebo sme celú noc skypovali popri spaní, tak mám doplnenú potrebu. A si nemožná, lebo si nepostla link na tú depresívnu piesňu!
Ale si aj možná, keď pečieš koláče, sľľľp.
postnem. neboj sa. ked dojdem domov. teraz vyuzivam svoju obednu prestavku na to aby som citala blogy...treba s aodreagovat od tych kundich problemov.
Zverejnenie komentára