You don´t have to tell the truth

Víkend v Jene ma psychicky rozjebal a zároveň mi pomohol z berlínskej depky. Som rozpoltená ako romantický hrdina, aj keď na mne nič romantické nie je.

V piatok keď som pelášila po jenských uliciach smerom domov do domu dobrovoľníkov, mala som v krvi viac adrenalínu, než sa vám vyplaví po požití pol gramu pervitínu. S backpackom na chrbte a mojou mizernou kondičkou som teda vyvinula obdivuhodnú rýchlosť. Potom som až do polnoci poskakovala po dome ako naspeedovaná lasica a nevedela sa ukľudniť. Bolo to ako návrat domov. Cítila som obrovskú radosť a zároveň sa mi do očí tlačili slzy, lebo som si uvedomovala, že v pondelok sa budem musieť vrátiť do Berlína (ktorý mi mimochodom tak veľa ľudí závidí a ešte aj ten Prenzl-Berg, vysnívaná štvrť každého hipstera, hej, tak je to). 

V sobotu ráno sme vstali, dali si super raňajky a šli trochu do mesta nakupovať (irónia, ja viem, ale ja som zatiaľ nedošla na to, kde je tu nablízku Yves Rocher a potrebovala som odličovač, tak som si ho kúpila v Jene) a ja som bola šťastná, že sa môžem prejsť po svojom meste. Viete, taký pocit som mala keď som sa po dlhšej dobe vrátila prvýkrát do Bratislavy, ale som zvedavá, či tento rok na Vianoce príde ten moment, keď sa vrátim do svojho skutočného rodného mesta.

Potom sme nakúpili nejaké potraviny a vrátili sa domov variť večeru. Všetko bolo tak trochu slávnostné. Jedli sme pri sviečkach, potom sme vyprázdnili fľaše, schystali sa a vyrazili do Cafe Wagner, kde sa konal koncert (dobrovoľníci mali vstup zadarmo, lebo pomáhali pri organizácii a ja som s nevôľou musela zaplatiť desinku za vlezné) a bolo tam nastúpené celé Ibero, lebo jedna z kapiel bola juhoamerická. Speváčku som mimojazdom doučovala v mojom kurze nemčiny. Takže som stretla na jednom mieste všetkých priateľov a keďže nikto okrem dobrovoľníkov nevedel, že prídem do Jeny, bolo to veľké prekvapkanie a len sme sa objímali a vítali a bolo to absolútne úžasné. Po koncerte som sa chystala na Inselplatz (mala som fakt šťastie, že zrovna v ten víkend sa tam konala party) a medzitým mi došla ešte aj SMS od Propera, že tam je tiež. (Samozrejme som mu písala že prídem do Jeny, viete...a teraz je čas skončiť so sebaklamom a klamom ostatných a priznať si, že ho ešte milujem. Bodka. Popojedem, späť k textu.)

Takže som vyrazila jak divá sviňa a v rekordnom čase sa dostavila na miesto činu. (Ja viem...ale dajte pokoj.) Bolo to...brutálne. Žúr hodný Berlína so všetkým čo k tomu patrí. Na Inselplatz sme boli do pol 4 v nedeľu poobede a potom som šla spať k Properovi. Asi o 11 večer som sa konečne vyplazila, že idem domov, lebo som mala na pondelok plány a tak bolo pre mňa praktickejšie spať tam kde mám všetky veci. Lúčili sme sa hodinu. Bolo to smutné a pekné zároveň. Len sme sa objímali, ja som revala že nechcem ísť naspäť a neviem čo so životom a on ma utešoval a hovoril mi, že všetko bude dobré. Nie som moc poetická a tak neviem opísať tú chvíľu, ale bolo to krásne, to vám musí stačiť a myslite si čo chcete.

V pondelok som si vyhradila celé poobedie na moje Jugendzentrum. Ani tam nikto nevedel, že prídem, takže len pleštili oči a bežali sa so mnou zvítať. Smutné a veselé zároveň. Pre nich viac veselé, pre mňa viac smutné, povedala by som. Najdojemnejšie (a to bez irónie) bolo, keď mi tri moje teenagerky zaspievali v štúdiu Shine bright like a diamond od Rihanny (minulý rok som mala chuť vyhodiť poistky, keď som to niekde počula a teraz som tam sedela a chcelo sa mi plakať a dnes som si to na youtube púšťala trikrát za sebou...) a potom mi vyrobili tašku - nasprejovali tam logo Huga a napísali svoje mená a aj moje meno a ešte mi to aj dali s úplne nádherným venovaním. Fakt mi skoro slzy tiekli. Pýtali sa ma, či mi chýbajú...keby vedeli koľko som sa tu už naplakala, ani by mi neverili. Bolo to celé fakt úžasné, ako z nejakého gýčového filmu. A noví dobrovoľníci povedali - ty si zanechala fakt dobrý dojem! (A celý rok som to netušila, vidíte...)

Takže keď som sa vrátila do Berlína, bola som smutná a pri pomyslení, že v utorok mám ísť do práce, ktorú neznášam, mi zasa bolo len do revu. Našťastie som bola unavená a okrem toho tu mám návštevu (pokračujem v páchaní dobrých skutkov a poskytujem azyl ľuďom čo prichádzajú do Berlína hľadať šťastie, alebo čokoľvek). Býva u mňa Arašídová. A to ona dorazila ku mne vlastne ešte v nedeľu a keď som to niekomu hovorila (lebo sme sa vlastne reálne nepoznali), ľudia na mňa kukali trochu čudne, v zmysle - ty necháš u seba niekoho, koho si v živote nevidela? No...hej. Lebo ja mám inštinkt a ešte som aj naivná a verím v ľudské dobro. A to sa vypláca. No každopádne som nemala čas sa utápať v depresii (a dostala som slovenské sladkosti a kofolu, juchú!!!), takže super.

No a po včerajšku, keď som mala zas jeden z dní, kedy sa mám chuť hodiť pod prichádzajúce metro, prišiel dnešok a napriek celodennému daždu a poobednej šichte sa cítim super. Dokonca bola v robote sranda, lebo som sedela s chalanmi a ne s tetami v strednom veku. Uf a dokonca som s jedným zákazníkom debatila po anglicky ("You have to do the Überweisung please, we can´t abbuchen again.") Okrem toho mi zazvonil telefón zrovna uprostred údrbu a mala som čo robiť aby som to predýchala, zatiaľ čo moji kolegovia sa od smiechu váľali po stoloch, keď ma videli ako lapám dych. Čiže dnešok je pozitívny. Inak vám nemám čo povedať, už toho aj tak viete priveľa. Teraz ma môžete kľudne odsudzovať alebo ľutovať, prípadne mi dať nejaké rady do života, každý podľa chuti.