Rada by som tvrdila že trávim dni v činorodom ruchu, ale nechcem vás klamať. Dneska som odložila papiere z litiky, už nemám síl na nijakých básnikov-gynekológov (hnisajúce pohlavné orgány, rozpad tela spôsobený syfilisom (nepíše sa to sifylis? Tuším ne, to vyzerá dosť čudne.) a rakovinou, krvavé vnútornosti a iné večierkové dobrôtky), ani na úchylákov, čo zavrhnú vlastného hrdinu, pretože nedokáže zanevrieť na bezobsažné konvencie a pretiahnuť vlastnú sestru, napriek tomu že po nej túži. A už vôbec nemám náladu na 15-ročných chovancov rakúskeho internátu, ktorí skúšajú v internátnom podkroví sado-maso, rozkoš z psychickej tyranie alebo sa proste len trtkajú do sráku. Kto má toto čítať celý deň? A kto sa to má učiť? Chvalabohu je to v nemčine, lebo keby som mala odpovedať z takejto látky v rodnom jazyku, asi sa aj začervenám.
A ešte furt som chorá, už to začína byť trápne. A ten pocit neukojeného revízora. Viete čo? Včera sme so Chantal kukali 13 going to 30 a to bol taký dobrý film. Viete, presne taký aký si potrebujete cez skúškové pozreť. Bolo to vtipné a romantické a na konci srdcervúce ale skončilo to dobre. Och bože.
2 komentáre:
Presne! Žiadne cudzie choré pohlavia by sa nemali dostať do literatúry a tobôž nie do školy! Fuj to!
Hod autorov a nazvy knih. Vyzera to zaujimavo a nic z toho som nespoznala. :) Hadam, ked sa to nemusim ucit, aj sa mi to bude pacit.
Zverejnenie komentára