Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky

Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.

Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz  - ????? To myslel smrteľne vážne???

Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?

Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).

Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.

Rozlúčka

Som chudiatko! Vyhodila sa mi nejaká hnusná alergia a mám ju už tri dni a nechce zmiznúť! Možno zomriem. Tak len aby ste vedeli, skôr než sa poberiem do večných lovíšť, ešte postnem jeden koláč, aby ste netvrdili že som svoje poslanie bloggerky-neorettigovej nebrala vážne. Ja to myslím úprimne vážne! (Dostáva ceny doma i v zahraničí? Na celom svete!)
A mala som vás rada, vás 17, aj keď upodozrievam isté osoby, že majú viac kont a preto je vás vlastne asi menej, ale to už bude jedno, keď budem po drnom, však... ach.
Idem naposledy skontrolovať face.

Vtedy do mňa zapičoval chalan od susedov

Bola som Chantal vyzvaná, aby som aj ja zapičovala na blogu. Som si myslela, že vás nechám trochu vydýchnuť a pozrime sa...je tu istý dopyt. Lenže, drahí moji (a drahuše...nezabudnem pripomenúť, že je to MOJA hláška), neni toho moc čo povedať. Som chorá, včera moje telo hrdinsky bojovalo s vysokými teplotami a zmietala som sa v horúčkach (no dobre, asi 37 stupňov, ale preto som nemohla robiť práce do školy). Dnes už mám len plné dutiny (asi všetky čo v hlave mám a dobre vidím vás škodoradostníkov, ktorí sa teraz uškŕňate, že jasné, tých dutín máš v hlave veľa...pcha, len sa smejte, ja budem mlčať a len poznamenám "múdrejší ustúpi, krava sa utopí") a nemožem dýchať a mám zaľahnuté v ušiach... zaujíma vás to, však?
A inak - zajtra si idem pre ten bycigel a odveziem sa na ňom domov, neviem sa dočkať. Kedy presne sa bude konať akcia "Stříkej!" ešte nie je známe, lebo slepačí výbor je zamestatnaný a má nabitý program.

Vo štvrtok sme oslavovali dvoje narodky - my germanisti z pedagogickej fakulty (už viem, trochu mi to pripomína "my deti zo stanice ZOO" - no to je dosť blbé).
Na konci nás už zostalo len šesť a prisadli si k nám dvaja zúfalci. Ale nebolo to zlé... Boli totiž natoľko zúfalí, že nám zaplatili účet (viac než 100 euro), lebo dúfali, že s nimi ešte niekam pôjdeme, prípadne že si zašukajú.
No povedzte. Myslím, že tieto dva exempláre sa budú skvelo vynímať v jazykovedno-kritickej rozprave o mužoch, ktorú sa chystám napísať. Len neviem kedy, lebo teraz sa mi nechce, musím totiž pozerať Twin Peaks.

Let it roll

Rada by som tvrdila že trávim dni v činorodom ruchu, ale nechcem vás klamať. Dneska som odložila papiere z litiky, už nemám síl na nijakých básnikov-gynekológov (hnisajúce pohlavné orgány, rozpad tela spôsobený syfilisom (nepíše sa to sifylis? Tuším ne, to vyzerá dosť čudne.) a rakovinou, krvavé vnútornosti a iné večierkové dobrôtky), ani na úchylákov, čo zavrhnú vlastného hrdinu, pretože nedokáže zanevrieť na bezobsažné konvencie a pretiahnuť vlastnú sestru, napriek tomu že po nej túži. A už vôbec nemám náladu na 15-ročných chovancov rakúskeho internátu, ktorí skúšajú v internátnom podkroví sado-maso, rozkoš z psychickej tyranie alebo sa proste len trtkajú do sráku. Kto má toto čítať celý deň? A kto sa to má učiť? Chvalabohu je to v nemčine, lebo keby som mala odpovedať z takejto látky v rodnom jazyku, asi sa aj začervenám.

A ešte furt som chorá, už to začína byť trápne. A ten pocit neukojeného revízora. Viete čo? Včera sme so Chantal kukali 13 going to 30 a to bol taký dobrý film. Viete, presne taký aký si potrebujete cez skúškové pozreť. Bolo to vtipné a romantické a na konci srdcervúce ale skončilo to dobre. Och bože.

Flamin´ heart

A aj head, lebo nejak ma pobolieva, tak chorobne veď viete. Už mi to ide na nerv. Inak, dobre som dnes robila že som s avyjebala na učenie, lebo nakoniec pribudli iné termíny a ja som sa rozhodla inak a na frazu pôjdem až vo februári (využijem plnú dĺžku skúškového, koniec-koncov je tu pre mňa). Aj tam to nejde inak, keď všetko začína až desiateho. Lebo skôr sú všetci leniví. Ach, žiť tak život vysokoškolského učiteľa...nasrať im do ruky a nepustiť k vode.
Okrem toho som zistila, že sa ma hromadne snažíte vysmiať za Pičiníniho. Tsss...šak sa dosmejete keď uvidíte jaký je to jebač. :D

Keď si to vydržalo doteraz, tak si to dáme ešte raz

Tak ešte jeden, oddelene, aby som nemiešala piate cez deviate a Pétržku so štáckami.
Na štácky sa učím, ide to, jak to ide, teda pomaly, lebo je to nuda a nechce sa mi.
Nikam nechodím, tak som sa potešila skutočnosti, že musím ísť k dokymu po výsledky krvného rozboru. Vyšlo mi, že som hovadsky zdravá, okrem tej pojebanej alergie, ale to sme vedeli, takže obličky zdravé, pečienka super (na počudovanie), cholesterol výborný (šak nežerem vyprážané, bo u nás sa nevypráža, lahké, ne).
A spievajúci do-do-do-do-do-doktor mi pichol tetanovku. Až na to že nebol spievajúci a nepichol mi ju on, ale sestrička. Bóžinku, šak nebuďte také detailistky!!! Pichol mi tetanovku, ešte furt ma bolí ruka a mám tam hrču, ale hodí sa to, taká tetanovka, lebo ja budem učka, už od septembra (ale to vydrží až 15 rokov, to očkovanie, ťažko ppč, né) a keby ma náhodou kuslo nejaké decko, tak sa nemusím báť. Ešte proti besnote a som v suchu.

Btw, ešte krátko čo sa týka môjho sexuálneho života, nebojte sa, stále je bezútešný. Ale ak by som náhle skapala a niekto by sa dostal k mojej úbohej trápnej pozostalosti, ako je korešpondencia (viete, listy slávnych spisovateľov, kdekto uverejňuje, ale tie moje keby svet uzrel...no ďakovala by som si, že už som pod drnom), celkom by ho zrejme zaujala jedna časť. Totiž samozrejme v digitálnej podobe, keď už žijeme v infoveku, či kde to, ale z toho čo si popíšem so svojím Nemcom za chvíľu bude celkom slušná zbierka pornografických poviedok. Alebo, ak chcete, pridá sa k tomu nejaký rozumný dej a budú to erotické poviedky, to znie oveľa umeleckejšie hodnotnejšie lepšejšie.
Ak sa všetko vydarí, dójde ma chlapec v septembri pozreť, lebo vždy vraj túžil vyvesiť v hoteli ceduľku Do not disturb. Haha. Veru, v hoteli, lebo bývam s našimi a nemám ani len vlastnú izbu a pre nich bude už tak celkom drsné že sa odtrepem na víkend do hotela s cudzím chlapom, ne to doviesť ho domov, taký hardcore by neprežili asi. Ale fakt, cvičím sa veľmi v nemčine, písaním tých prasačín, takže vlastne ide o self-made-pornografiu v nie celkom bezchybnej nemčine, ó bože, chuťovka pre fetišistov.

Ženy, držte palce, nech sa dotrepe, lebo toto je fakt na palicu. A ešte aj tie štátnice do toho...

Where did you come from, where did you go?

Mám taký vodojem, že by nebolo od veci zase trocha zapičovať, aby ste si nemysleli, že som na vás zanevrela. Bože uchovaj!
Tak, ale neni moc na čo...akože, pedagogiku sa učím, do gebule mi to nejde, nič nové, také chujoviny a moc sa mi o tom ani nechce. V pátek som bola v divadle (šak troška kultúry musí byť...).
Inak ma zase začalo bolieť hrdielko, lebo hneď jak som sa vyliečila, som sa aj dala do práce (chacha) a hlavne som šla na pivo a všade možne a potom ma v stredu zas začalo bolieť. Hrdielko moje úbohé.
Akože, v podstate to už v pátek bolo také zlé, že som sa bála že možno onemiem a som si nadávala aká som ja krava, že som šla na to pívo. Ale dávala som si obklady a neverili by ste čo dokážu také obklady v kombi s horúcim čajom! Hrdlo ma už nebolí. Takže dobre že som na tom pive bola. :D
Okrem toho nič moc nerobím, len furt čumím na VH1, dneska šli zase nejaké perly, aj Spice Girls, skoro som sa zadrhla, lebo som práve obedovala. Jak som sa smiala. Pipočííííí. (Ježííííš, to čo som dala...jasné že som myslela popiči.)
No a tak. A furt sa nám jebe net, takže chvíľu ide a chvíľu nejde, proste na kokot, foter nadáva a hromží a volá na tú ich hot linku prvej pomoci a už vypičoval tomu chlapcovi radostnému, ktorý mal tú česť s mojím nasratým fotrom. Ale akože chlapec radostný to trošku prepískol, keď sa spýtal, či máme v porádku káble. Kokot, šak asi hej, keď to chvíľu ide a chvíľu ne...či??? Napríklad dnes to nešlo celý deň a teraz zrazu hej. A kým sme nemali pojebané chello tak išlo všetko dobre. No ale to má človek za to, že chce lacnejšieho operátora. Tak tak.
A inak akože mám nejakých nových žiakov, tak super, zarábať budem jak sviňa (no...haha, taká vychudnutá sviňa) a rozhodla som sa že sa budem učiť taliansky (zase), tak som si hľadala nejaké súkromné doučovanie (hlavne lacné haha) ale ani jedna z tých oných, no chápete, sa neozvala. Teda písala som im maily, ale šak si myslia že v nedeľu sa nepracuje? To ja odpovedám aj v nedeľu, aj v pátek aj vo svátek, proste prachy sú prachy (a život taký krátky). A keď už sme pri tom, nájdem si to na youtube.
Tak. Už hrá. Hehe, takéto vypalovačky ja posledný mesiac dávam, neviem čo sa mi to deje.
No, kde sme to?
Aha a ešte aj po anglicky sa chcem učiť (vidíte? Budem tráviť leto v činorodom ruchu, venujem kopu času sebavzdelávaniu - keď furt o tom čítam v tých poznámkach, že učiteľ sa neustále vzdeláva...tak treba mi). A to som už tiež vyriešila, našla som nejakého radostného človeka (nie som si istá pohlavím, ale myslím že je to muž a asi Angličan alebo Američan...no, to je jedno), skrátka našla som nejaké radostné anglicky hovoriace čokoľvek neurčitej národnosti a pohlavia, čo by sa rado učilo po slovensky. Na oplátku to ponúka lekcie angličtiny, alebo prachy (sú prachy, máš prachy, tak nepozeraj spiatky). Ja som si vybrala anglinu (to už čo je so mnou...?) a keď sa v septembri vrátim do kurzu v štátnej jazykovke (olalaaa), budem za hviezdu!!
No, neni to popiči? Akože, né že by som nejako vedela vyučovať slovenčinu, naposledy to skončilo neslávne, okrem toho ešte takého Nemca zvládnem, lebo mám aspoň slovnú zásobu, ale po anglicky neviem ani ako sa povie minulý čas, alebo sloveso (no...verb?), takýže chacha, bude to trapas, ale tak budem robiť formu, kaliť vodu a čo ja viem, to mi ide, zoženiem si knihu a hlavne sa budem tváriť že všetko chápem.
No a za tú angličtinu to zas bude v poho, tiež si nepredstavujem, že to sa vyzná v gramatike, oni väčšinou majú ešte menší šajn, než ja.
Nevadíííí! (Požičala som si náš slovenský hokejový pokrik...inak, akože neviem ktorá iná krajina má ešte takí neschopné tímy, že má na to aj pokrik, keby dačo, ako my...haha.)
A tak a inak a všelijak podobne.
Už sa neviem dočkať, kedy toto úžasné leto plné jazykových kurzov začne. Dúfam, že ma po prvom týždni neprejde ten entuziazmus (to sa fakt takto píše? No...tak fajn.). (Nikdy neviem kam mám tú posranú bodku jebnúť...či pred, či za zátvorku...)

Tak slečna, vyzlečte sa. Ale to nie ja, ale mama je chorá... Tak pani, otvorte ústa.

Dobrá správa: dnes som obdržala CD Kiss, koncert v Bratislave 29.5.
Je super, ako inak.
Zlá správa: musela som sa trepať k dokymu a ten mi oznámil že mám zápal priedušiek a zapálené hrdlo (radšej som mu nehovorila o tých dvoch drinkoch v sobotu) a naordinoval mi kľud na lôžku (na lôžku by som síce bola rada, ale ne so zápalom) a antibiotiká (juch, čiže teraz budem grcať, srať, halucinovať, stratím čuch a sluch - teda dočasne - a budem mať čudné sny, stavy úzkosti, deozorientovanosť a čo ešte?).
Aspoň som nemusela čakať, v čakárni žiadne babky, neviem sama čo sa deje, že nejsú choré... Divné.
No ale mne sa nechce kvasiť doma, navyše nesmiem ísť na slnko, samozrejme, s liekmi a nesmiem ísť ani do práce, ani vlastne nikam, len doma ležať a papkať tie žlté tabletky a piť nejaký pičus šumivý a ešte aj kloktať tamtum verde a ja že to nechcem a on že ale mali by ste, tak ja že ok. A teta v lekárni, že to hradíte celé vy, tak chcete to? A ja že ne, aj tak by som to nekloktala a ona že ok.
Život je super. (Asi vám teraz napadlo že - koho?!)
Nuž, tak sa má vec, že nemôžem ísť do Aligáča, ani za spolužiačkami, lebo to už aj naši by pičovali kam sa trepem chorá. Ale za spolužiačkami možno pôjdem, lebo oni nepijú a tak trošku decentne by ma hádam nezabilo (aj keď tie studené nápoje mi práve zaistili sedem dní grcania, srania, úzkosti, dezorientácie, halucinácie...chápete).
Ale tak jedna dobrá vec na tom je - môj doktorko je sexoš. Má asi tak 40 a vlastne vôbec nie je pekný, ale je to taký celkom jebavý chlap, na to že je doky a tak. A vždy sa na mňa usmieva a vypytuje sa ma čo študujem a potom hovorí jééj, dejepis, to ja mám rád, ja si kupujem Historickú revue a to si vždy čítam cez víkend.
Hehe.
Asi by sa vám nepáčil (možno ešte Mati, chichi), ale je taký milý. Síce nevyzerá jak doktor Clooney, ako ten z Georgie (to je taká kniha pre teenagerky, vtipná), ale aj tak.
No, idem preč, si vypiť tú šumivú blbosť.

Kvapky proti kašľu

Mám ešte chvíľu času, kým pôjdem učiť, tak sedím tu a strašne sa nudím. Neni do čoho pichnúť, dneska som zas bola doma, lebo som v noci mala taký záchvat kašľa, že ešte ráno ma z toho bolelo hrdlo. A je teplo a ja sa nudím, to je nechutná kombi, navyše za chvíľu sa už budem zasa musieť učiť na štácky, tak dopiči, nech som aspoň chvíľu zdravá, šak si vôbec nemôžem užívať teplé počasie!
Tak si tu sedím, nudím sa a kašlem (keby tak na všetko, ale trt). Práve došiel niekto domov, idem sa tam mrknúť, aspoň sa porozprávam o živote, ale keď celý deň sú šecia preč v riti, len ja som doma, tak môžem iba do stropu civieť, ale ani to ne, lebo ma kurevsky bolia oči, krvou podliate (nádhera proste) a slzia a slzia, takže ja ležím a tečú mi slzy a ja som ani neni smutná, len nasratá a hovorím si doboha! Presne, tak sa rúham.
A našla som dokonca kvapky proti kašľu čo nejsú štyri roky po záruke, ako väčšina liekov čo sa u nás nachádza (facebook sa zhrozil keď som hodila status, či mi uškodia lieky po záruke - vraj áno - a ja že aj keď je to len jeden rok? A facebook že LEN jeden rok??? Tak hej, lebo my máme aj také že exp. 2006, poprípade 2004...). Mama tvrdí že jeden rok po záruke ešte nemôžu byť pokazené (aj ja mám takú životnú filozofiu a a vzhľadom na to, že mama stále žije a je zdravá, zrejme je to pravda), tak som si chcela aj dať, ale potom som našla ešte čerstvé, tak si hovorím, veď nebudeme sa ondiť. Tieto zasa vraj majú vplyv na pozornosť, takže dneska riadim pomaly. (Keď môžu ľudia šoférovať zhúlení, tak troška kvapiek nebude takým rizikom. Či? Jaj, doráža ma moja bezohľadnosť, ale fakt sa mi nechce ísť busom, ešte v tomto stave. Žeby som zrušila doučko, o tom ani reči, som chamtivá ani Harpagon. Už viem čo sa myslí tým, keď niekto povie "Doviedla ho do hrobu jeho vlastná chamtivosť." Ja sa neliečim, lebo musím zarábať.)
A o čom som to...? Hej, o ničom. Nudaaaaaaaaaaaa.
Chcem ísť chlastať. A do Aligáča na karaoke a trtkať a na zmrzlinu a kúpať sa...chcem už leto, boháča! A né sople. A naši už vymákli, že som chorá, takže ma nahnali k doktorkovi, zajtra tam musím ísť, voľky-nevoľky a čakať s tisíckou babiek na ortieľ. Juchú.

Lady Wicked príhody a skúsenosti

Takže. Dnes som bola po troch mesiacoch (trimester, haha!) tvrdej makačky (štácky, bakalárka, zajebávanie) zase v robote. A vôbec mi to tam nevadilo! Čiže stačí tam dlho neísť a už vám ani nudná práca nevadí, ani že musíte vstávať.
A jaká bola moja radosť, keď som v kancli uvidela Odpora! No vážne, počula som chýry, že pracuje v nejakom obchode, ale nakoniec zostáva aj tu, verný (teda verná, Odpor je žena) aj našemu úchvatnému zamestnávateľovi.
Takže som si dobre pokecala (po takej dlhej dobe, čo som strávila medzi knihám som bola nadmieru ukecaná a skoro som nepustila ostatných k slovu, čo ja aj inokedy robievam, ale dneska som sa aj sama cítila nejaká extrémna).
A deje sa mi neprávosť a krivda! Chorľaviem! Ne, nemám tuberu (ale ktovie), ale bolí ma hrdielko. No, takto. Ako hovorievam v poslednej dobe - šak toto, viete ako to je.
Dokonca som sa dnes ale ani nezajebávala, napriek tej strašnej chorobe (no dobre, bolí ma trochu hrdlo a to je všetko, aj keď mi to vôbec nezabránilo celý deň trepať).
A prší! Nespokojná som, tenhle způsob léta zdá se mi poněkud podivný.
A neviem čo by som vám ešte také...no, mám nové tenisky (konečne - Triss, viem že som ťa volala na nákupy, ale bolo to také akútne, že som včera donútila sestru tak nečakane a už ich mám, ale rada pôjdem nakupovať iné veci, vecí nikdy nie je dosť, akýchkoľvek), a nezateká do nich a sú to Nike a sú strašne krásne, čierne a majú ružovú fajku a tak a môžem v nich čvachtať po Osviští a nohy mám suché, paráda. Mimochodm, už nezablúdim v ten Pétržke, pekne trafím kam chcem, aj rôznymi spojmi a idem vždy správnym smerom a cestou si pozerám z okna bilboardy, hlavne tie volebné. Napríklad taká martináková, tá ma zaujala, má reklamu jak andělé světla, svieti za ňou taká žiara (možno Černobyľ, ale človek nikdy nevie) a voľačo sľubuje, ale už neviem čo, tá žiara pohltila moju pozornosť. Ďalej tu máme rasovo a národne podfarbené (to už ani nejde povedať že podfarbené, lebo oni sa s tým vôbec neskrývajú) protimaďarské kydy, odkedy som sa ich naučila ignorovať, už ma ani nevzrušuje, že sú také prijebané. A najlepšia je samozrejme fantastická štvorka, ktorá sľubuje istotu ťažkých časov a tak.
Nuž, ťažké sa rozhodnúť. Ako by povedal Jánošík (či kto) - mať pána je neprávosť, no väčšia byť pánom. Niekto by to mal Ficovi už konečne povedať. A potom bude anarchia. Juchú!
(Ale ja naozaj chorľaviem, už aj hlávka mi oťažela nejako.)

Easy living

V prvom rade chcem privítať svojho prvého následníka, je to Nerváčka (nadmieru sympatické, cítim, že sme na spoločnej vlne).
No a ďalej, aby som sa neopakovala, (viete, písať dva blogy je dosť náročné, aj keď sú v rôznych jazykoch), môžem vám, drahúšikovia, porozprávať niečo o svojej bakalárskej práci. Keď sa ten lolo, čo sa honosne pýši názvom školiteľ po týždni unúval mi odpísať mail, že mu je jedno, čo budem mať v závere a úvode (ktoré mi mimochodom dal prerobiť a kázal poslať), mohla som to veľdielo dnes vytlačiť. A zajtra zviazať, tak tak. Stálo ma to trochu (mrte) nervov a už som mala slzy na krajíčku, lebo som psychicky labilná, ale nakoniec som zvládla číslovanie, aj titulné listy a už zostávajú len nervy s PDF verziou, ale tie nebudú moje, ale niekoho kto to vie. Lebo ja také neviem, že prerobiť text do PDF, bohatstvo, kto to kedy videl...zato viem rôzne iné veci (ale na to tu nie je priestor). A samozrejme nervy s licenčnými zmluvami, zadávacími listami, prihláškami na štátnu skúšku a podobnými kokotinami, ktoré sú hrozne podstatné. Ak chcete vedieť, ešte som sa nezačala učiť, ale veď času dosť, okrem toho mám lepru (ten spálený prst mám na mysli).
Keď som ráno svojmu drahému otcovi oznámila, že sa vrátim na lôžko utrpenia a budem tíško čakať na svoj skon, len sa zasmial. Vidíte, moji rodičia sú cynickí. A ja som to (našťastie) zdedila. V takýchto situáciách im vždy pripomínam, ako horko zaplačú na mojom hrobe, ale aj to im príde smiešne.
Ale neviem, no...lepra nie je veľmi reprezentatívna choroba. Úbohí malomocní boli nenávidení už za Ježiša, navyše, ten už tiež dávno nebehá po zemeguli a má iné veci na práci, než liečiť malomocných (a spálené prsty s kvapkajúcim hnisom). Taká tuberkulóza, to je dačo! (Tak hovorieva moja sestra - ktorá sa teraz mimochodom sťažuje, že "prečo ja mám toľko označení ako sex a závislosti??!!" a ja jej odpovedám, "buď rada, že si sa im vyrovnala a že tam neni viac sexu". A ešte sa ma pýta, ako sa píše klystýr. No čo ja viem? Našla blog o klystýre. Nebesá, čo je toto za svet???)
Späť k tubere. Ako správny hypochonder (ale nie, ak ja som hypochonder, čo je potom moja teta, ktorá bedáka nie len nad mojím tetovaním, ale ešte aj na prepichnutými ušami?) vždy tvrdím, že mám tuberu, keď len trošku zakašlem. Možno preto, že sa rada nechávam ľutovať a som melodramatická (no čo sa dá robiť...hej, mohla by som sa zmeniť, veď viete, môžem všetko, ale...niekedy sa mi nechce. Teda väčšinou sa mi nechce).
Tubera je taká elegantná, pár kvapiek krvi na snehobielej vreckovke a smutné pohľady príbuzných. A kde tu decentné zakašľanie a nenápadná poznámka: "Na jeseň nás zrejme opustí..."
No (je mi trochu zle, prežrala som sa tortilami s tvarohovým dipom...) a čo z toho celého vyplýva? Správne, vôbec nič. Ale oplatí sa mi študovať, keď mám lepru???
Okrem toho je viac než pravdepodobné, že som skutočne prekonala niekedy tuberu, lebo ako mi vysvetlil náš známy, doktorko (a okrem iného aj to, koľko promile by som mala v krvi, ak by som čisto teoreticky niekedy vypila 10 gin tonicov a ešte asi pol litra šampanského...), tubera je taká bežná, že väčšina ľudí ju vôbec nezaregistruje. A u mála sa vyvinie do tej formy.

A sestra sa ešte aj ohradila, že ona toho od Francúzov ani tak veľa nepochytila, koľko toho pochytala. Nuž, každému čo jeho je. A hladnej svini sa len o kukurici sníva. A ja čakám odpoveď na jednu celkom explicitnú SMS-ku. A tiež som hladná sviňa, keď už sme v ríši metafor.