Cry to me

Prší a vonku je svet bezútešný, katastrofa na obzore a preto sa mi nechce učiť, lebo čo ak zajtra skončí svet a ja strávim posledný deň prácou??

Včera pri obede:
(diskusia o konci sveta)
Chantal: "Ale, veď v 2012 to skončí a tak je to úplne jedno."
Foter: "Nič neskončí, len sa znovu začne nový cyklus."
Ja: "Ďakujem pekne, ak je to ako menštruačný cyklus, nemáme sa na čo tešiť..."
Všetci: údrb.

And now something completely different. Vyhrabala som medzi cd-čkami starú výberovku, úplne prastarú, z roka 2007 a volá sa Cry to me. Bolo to moje obdobie depresií, samozrejme sa to týkalo chlapa (no veď ako inak), pamätáte si ako som minule písala o dvoch mužoch, ktorých som v živote milovala? (Tuším som aj poznamenala, aké úbohé je to číslo v porovnaní s počtom tých, ktorí sa mi dostali do nohavičiek...)
Jeden z nich bol lover, no a toto bol ten druhý, ten anglický Číňan. Všetci máme? Ok.

No a to bolo presne v roku 2007, bola som prváčka, Chantal bola pol roka vo Francúzsku a ja som revala pravidelne každý druhý večer a aby sa mi lepšie revalo, napaľovala som si výberovky so smutnou hudbou. Smutnou hudbou, smutnými textami, alebo ak neboli smutné, tak mi aspoň niečo smutné pripomínali. Poznáte to, keď plačete a už ste tak vyčerpané, že nevládzete a zrazu počujete úryvok z nejakej pesničky a dostanete nový záchvat plaču? Presne takto som trávila svoje osamelé noci.
(Je mi teraz úplne jasné, že masturbácia by bola prínosnejšia, ale nie je každý deň nedeľa, všakže.)

A teraz som tú výberovku našla, už som ju nepočúvala strašne dlho, vlastne odkedy som skončila s depkou kvôli nejakému nehodnému mužovi a počúvam to a fakt je to nejaké depresívne a ponuré. V každom druhom názve pesničky slovo cry, už len keď si ten zoznam pozrete, ukápne vám slza. (Pre ilustráciu - Love Hurts, Cryin´, Scarlet Rose, Stirb nicht vor mir, Love To Love, Cry To Me, When A Blind Man Cries - btw hrá práve teraz, Fall To Pieces, I Don´t Wanna Miss A Thing....)

Hm, teraz som zabudla, prečo som o tom vlastne chcela písať...pôvodne som mala hlbší zámer, než len zavaliť vás tri roky starou depkou. Ale viete čo? Je to celé také nostalgické a ja milujem nostalgiu, lebo od prírody sa rada utápam v sebaľútosti. Tak čo už...nikomu tým neškodím, preto si v súkromí svojho domova môžem s pokojným svedomím počúvať cd, ktorému som dala podtitul Instantná depka.

Glücklich werd ich hier wohl nicht

Nemôžem spať, tak som tu. Púšťam si Faith No More, lebo majú takú agresívnu hudbu.
Spala som celé poobedie, chlapec zrušil doučko, takže som sa ani nemusela nikam trepať, proste som si pustila rock tak nahlas, že ma takmer boleli uši a ležala. Keď spím, nevnímam svet a to je dobre.
Poznáte taký ten pocit, keď vám zviera žalúdok a srdce, predstavujem si že takto musí prichádzať infarkt, tá bolesť pri srdci. Ale možno infarkt nie je až taký hrozný a možno prichádza rýchlejšie.
Nič ma nedokáže rozosmiať, nie naozaj a keď som sa dnes aj zasmiala, v tej sekunde som si uvedomila že niet na čom.
Nehovorte mi že preháňam. Predstavte si jedinú vec ktorú v živote chcete. Máte? A potom ju získate a za mesiac vám povedia, že aha, tak sorry...musíte to vrátiť.
(Asi mi prestane fungovať klávesnica...alebo jej slzy neškodia?)

Nemám chuť nikam chodiť, ani výjsť z postele, je to oveľa horšie než akýkoľvek chlap, ktorý mi kedy zlomil srdce a hrdosť a čokoľvek a to som si myslela že to je ten najhorší pocit. Nie je. Horšie by bolo už len keby mi do rána umreli rodičia. Fakt.
Nerozumiem. Neorzumiem, či som v minulom živote bola fašista (ale asi hej, lebo sa mi o tom často sníva), keď som sa narodila v tejto debilnej krajine (a neželám si nijaké poznámky o afrických deťoch, jasné?).

Človek nemá motiváciu niečo dosiahnuť, nie tu. Ako  naschvál som dnes na FB videla asi tri posty od UK...mala som chuť kliknúť na unlike page, ale to už by som nemala nijaký prístup k informáciám, lebo stránka našej spíčenej hnilej školy je na holý kokot.
Viete, komu by som mohla dresovať oficiálnu sťažnosť? Dekanátu? Rektorátu?

Ešte stále síce nemám oficiálne potvrdené že nikam nejdem, ale neverím im. Neverím tej skurvenej škole ani slovo, nič mi nedala, iba sa zbytočne stresujem aby som potom mohla zarábať skurvených päť korún (aby som skapal, presne, aké smutné, že musím citovať Rytmusa, ale keď on vážne reprezentuje našu krajinu, presne takú ako je - teda napiču).
Nemám chuť.
Dnes som sa aj na školu vyjebala, bola som tam len chvíľu, za babami a potom som sa išla domov ľutovať. Ale ešte predtým som sa rozrevala na hajzli (vlastne ešte na chodbe) a zarevala na celú budovu hlasné "Do PIČE!"
Nemám zábrany, vidíte. Asi ani úroveň. Ale kde som mala nejakú nabrať, v tejto zajebanej diere, že. Vodnárka, dobre si urobila, že si odtiaľto odišla.
Moje najväčšie zlyhanie bude, ak v starobe eše stále budem v tejto skurvenej krajine. Nech sa pojebú aj s Tatrami aj s hokejistami aj s haluškami.

Máj, chlastu čas

Nemám rada poopičné depky. Je to nechutný pocit a navyše to ani neni poriadna depka, taká že sa vyrevete a máte na to dôvod, je to len taký neurčitý divný pocit samoty a otupelosti, clivosti a pochmúrnosti. A otupnosti.
Mala som to včera, ako vždy keď sa opijem.
Celý deň som pozerala telku (televízne filmy...čo vám poviem, aj ten dabing bol v rovnakej kvalite ako tie filmy...), jebala na školu a žrala. Keď hovorím žrala, myslím tým ŽRALA a teraz mám výčitky svedomia. A piekla som koláč, ktorý som žrala dnes ráno a ešte je mi zle, lebo som si dala priveľa. (No, ráno, to ako asi pred hodinou.)

Ešte k tým filmom. Dúfala som, že na MTV czech pôjde Paris Hilton BFF contest (inak čo znamená BFF? Chantal tvrdí že best fucking friend. Asi hej, lebo to druhé F tam je mrte odveci.) alebo aspoň My super sweet 16 (nerozumiem, prečo sú tak na vetvy z toho že majú 16, keď aj tak ešte nesmú piť) ale išla len "hudba", tak som sa musela zmieriť s HBO. Najprv niečo o nejakom stroskotancovi (Mark Pease Experience tuším), ktorý na strednej patril do zboru a bol akože super a teraz už má 21 a ešte stále má pocit, že je super a chcel by nahrať demo a pičoviny kokotiny a nakoniec zistil že jeho frajerku (stredoškoláčku) mu šuká jeho bývalý učiteľ (učiteľ spevu a divadla) a tento Mark to zistil tak, že - z neznámeho dôvodu - upratoval bordel v izbe jeho slečny a našiel tam pásku "Mac singing" (Mac je tá jeho puča) a to si vzal a počúval to v aute a to bola nahrávka zo skúšky či čo, mac spievala, učiteľ jej hral na klavíri a na konci bolo niečo ako "Prečo sa smejeme?" "Neviem.", cmuk-cmuk-cmuk "Takto?" "Ooooh, áno, áno, presne takto. .... Au!"  "Prepáčte, to moje hodinky..." "Nevadí." "Tu?" "Ooooh, uuuh, ó bože, presne tam."
A také zvuky, ako keby ho ťahala za gule, alebo páriace sa mačky (imitujú detský nárek)...fakt otrasné, neviem aký bol originál, ale ten dabing bol PRÍŠERNÝ.

No a milý Mark takto zistil že mu ju jebe ten učiteľ (btw, učiteľa hral Ben Stiller a mal šediny, také dosť divné...to mu mohli aj prirodzenejšie urobiť) a dostal depku a vlastne tá baba vôbec nezistila že on má tú pásku. Nevidela som koniec, lebo som musela ísť na WC, takže fakt neviem, ale keď to budú opakovať, asi si to kuknem, lebo to bola kokotina jak traky.

Potom išlo Vychovávať Hope (nejaký HBO seriál, fakt hrozný, ani nekomentujem) a potom išla Vojna neviest...no tak to stojí za to. Popri tom som piekla, takže som to pozerala len tak jedným okom, ale tie scény sú neopísateľné. Neopísateľne debilný film. O dvoch najlepších kamoškách, ktoré sa rozhádali kvôli tomu, že obe chceli mať svadbu v júni v hoteli Plaza a bol iba jeden termín a tak si robili hrozne zle, ale nakoniec to dobre dopadlo (ale bola aj záverečná bitka pred oltárom v šatách a trhali si závoje), jedna sa vydala a druhá zistila, že vlastne si s tým svojím nerozumie a obaja sa zmenili a fňuk fňuk, rozišli sa priamo v kostole a ona si začala s bratom tej svojej kamošky.
(Moje nervy.)

Potom som stihla koniec Pretty Woman (aspoň niečo dobré) a zasmiala som sa na tých ich handrách.
Vlastne ešte niekedy medzitým išiel Otčim (tuším už som to raz videla), thriller, skrátka otčim bol vrah (vyzabíjal svoju rodinu, lebo mu išli na nervy, alebo tak nejak) a príbeh bol o tom, že matka troch deciek sa s ním zoznámila a samozrejme vtedy nevedeli že on je vrah ale bol podozrivý a šecko bolo podozrivé a susedka videla na nete nejakú fotku najhľadanejšieho zločinca a došla im povedať že sa naňho podobá a tak ju zabil a tak podobne. Nakonci veľká bojová scéna v interiéri ich obrovského baráku a sčasti na streche domu (pršalo a blýskalo sa, samozrejme), vrah ušiel, 18-ročný syn zostal v kóme a prebral sa po pol roku.
Film končil desivo a dramaticky scénkou, kde iná matka dvoch soplákov v supermarkete stretla nášho vraha a zoznámili sa. Titulky.

Potom som ešte pozerala nejaký film s Nicholasom Cageom, ktorý riešil nejakú misiu v Bangkoku. Ale nedávala som pozor, takže neviem o čom to bolo.
Vidíte, deň som strávila plodne. A dnes idem do Malaciek a kupujem si víno, lebo za a) moje telo nie je schopné sa vysporiadať s takým množstvom tvrdého chlastu a zostať potom ešte pojazdné (a ja zajtra učím) a za b) šetrím.
Na druhej strane - viem, že keď si vypijem svoju fľašu vína, už budem mať chuť dať si čokoľvek a nebude mi ani vadiť že miešam. To so mnou robí vínčisko. (Keby som pila tvrdé, nemiešala by som to s iným tvrdým...aspoň väčšinou,.) Ach, ja budem zajtra vyzerať...

O nakupovaní, móde, frustrácii a malinovej torte

Na chrbát mi svieti slniečko, aké príjemné.
Nechcem týmto článkom vo vás vzbudiť ľútosť (ani posmech, Chantal!) a podobné záležitosti, len sa chcem niekde nerušene rozpísať.

Napriek niekoľkoročnej výchove najrôznejšími ženskými časopismi sa mi nepodarilo vybudovať to, čo na vás hučí Dívka, Eva alebo hoci Ema Tekeliová (sorry, ale fakt neviem ako sa to jej sprosté meno píše). Sú to samé kecy a ja som skončila len ako Bridget Jones. Nejsom slobodná 30-čka, ani ma to nejak netrápi, ale ten problém s postavou a hmotnosťou. Je otrasným zistením, že nenávidíte vlastné telo. (Ja vždy dodávam - je ale možné takéto telo milovať? NE!)

Akože vždy som to tak trochu tušila, ale až tento mesiac som si naplno uvedomila, ako hlboko to siaha. Keď sme boli v Olomouci (nehorázny výžer, ale ja neviem odolať takým tým strašne dobrým chlebíčkom s majonézou...ale aby ste si nemysleli, radšej som ich obchádzala, aby som sa na ne zakaždým nevrhla), s Dašou sme stále riešili naše postavy. (Napríklad sme stáli pri tom stole s chlebíčkami, žrali keksíky a debatovali a nadváhe.)

Ako som písala nedávno, v piatok začala konferencia improvizačným divadlom. Súťažili dva tímy hercov a jedno kolo sa volalo Love Song. Vtedy vytiahli jednu babu z publika a dvaja herci jej mali zaspievať svoj love song a ona sa mala rozhodnúť, ktoré družstvo dostane hlas. Keď rozhodca vysvetľoval pravidlá, trnula som hrôzou. Sedela som dosť blízko ehm, pódia (nebolo tam nijaké pódium, len plocha) a na kraji rady. Keď som si predstavila, že sa budem musieť posadiť na tú stoličku a celé publikum sa na mňa bude dívať a sledovať moje brucho, tak ma oblial studený pot. Potom si vybral inú, z prvej rady.
Na druhý deň Daša povedala, že sa strašne bála, aby ju nevybrali (sedela predo mnou, tiež na kraji), lebo je tučná. Skôr, než som s tým začala ja. Bola som prekvapená, že to napadlo aj niekoho iného, lebo som si myslela, že len ja sa tak strašne zhadzujem (aj keď vačšinou len v duchu, prípadne pred kamoškami, ale ani by ma nenapadlo trepať nejakému chlapovi čo o mňa javí záujem, že pozri, netrčí mi tu sadlo? No to zas ne.)

Daša totiž vôbec neni tučná. Má prsia a zadok a štíhly pás (omg, čo by som ja dala za jej pás). Aj tak som presvedčená, že je lepšie mať väčší zadok než obrovské brucho. Pcha.
No a keď už sme si navzájom prijali svoje frustrácie a navzájom sme sa uistili že "preboha, ty predsa vôbec nejsi tlstá!", riešime to s prestávkami doteraz. Napríklad keď ideme po ulici a ja pozerám na figuríny a hovorím si - piče aké sú chudé, je to jedno že sú umelé a Daša povie - nenávidím figuríny!
No, je to normálne? Bežné asi hej, ale je to normálne?
Je normálne nenávidieť svoje vlastné telo? Podľa mňa je to nezdravé a viem to a napriek tomu si nepomôžem, lebo ako som už povedala, je možné milovať (alebo sa aspoň zmieriť) s takýmto telom? Ne.
Napríklad včera som sekla s krátkou a neúspešnou diétou, po deviatich dňoch predstierania. Koniec koncov, predstierať niečo druhým má ešte aký-taký význam (ak to neni orgazmus teda), ale sebe? Nejsom zasa psychicky chorá. (Som len narušená, čo sa týka príjmu potravy. Prijímam jej priveľa. Vlastne ani ne priveľa ale v idiotských dobách, ako napríklad noc. Jasné jasné - nejdez v noci. Keby sa to robilo tak ľahko, už dávno mám miery 90-60-90. Totiž k tomu mi už len chýba, vlastne prebýva ten pás. Ostatné sa zmestí do normy. Síce, tie kozy už asi tiež ne...bohatstvo!)

Po normálnom obede som mala nenormálne výčitky svedomia. (V tejto časti pristúpme rovno k malinovej torte, ktorú som mala dnes, takej torte že čistý sex s viacnásobným orgazmom. Vypýtam si recept.)
A navyše, včera som išla nakupovať. Nelenže majú HOVNO (presne - veľké H, malé o, rímska päťka, N a O), ešte aj strihy sú čudné, akoby celý svet trpel podváhou a vzory sú tiež čudné a vôbec, proste toto je tá časť o frustrácii a móde.
Doniesla som si jedny úzke gate (veľmi úzke a jediné čo mi vadí, že to neni veľkosť 34, ale ...ehm, pomlčíme, okrem toho Levi aj tak nečísluje klasickými konfekčnými veľkosťami, takže v páse sú samozrejme menšie než 34...omg, to už by čo bolo) a depresiu.

Vyzerám obrovsky (nechajte si tie kecy že chlapi majú radi keď majú ženu za čo chytiť...lebo aj chudé ženy majú chlapov, takže nemám obavy že keby som schudla už ma nikto nebude chcieť. Na tomto mieste sa hodí spomenúť jeden výrok z Prahy, ktorý možno patrí do Fragmentov: "My SME pekné...len sme tučné.")
S Martinou sme sa chceli uchýliť k čiernej mágii, ale povedala, že by sme asi museli jesť hadie oči a obetovať mačiatka. To by som fakt nezvládla. A zapredať dušu sa mi ešte nepodarilo. Keď to človek potrebuje, Satan ne a ne sa zjaviť. (Síce, včera som videla takého pudla...dofrasa, možno som si nadobro presrala šancu.)
Chantal tvrdí, že Diabol má moju dušu istú a nemá dôvod mi za ňu ešte čosi ponúkať. Pravda. Dopiče.

Who do we think we are

Kým Chantal stihne vytrúbiť svetu ešte iné tajomstvo našich kúpeľnových rozhovorov, chcem všetkým dopredu oznámiť, že inak sme obe kompletné. Takmer.
Zasa sa musím posťažovať...no, nechcem povedať že nemôžem za to (lebo možno aj môžem), ale keď sa inak nedá, treba pičovať, a tu je to také, že...keď vás to nebaví, aj tak ma vypnete tak ani nemusím mať výčitky že som na vás vykydla tonu negatívnej energie.

(Mám nový header, pekný, že? Martina je iste nadšená, že už sú preč motýle. Ten predtým sa mi zdal málo sick...chápete.)
Tak dnes som stihla asi polovicu toho čo som si plánovala, navyše som sa u babky nasrala do vývrtky. Som samoser, o tom potom, ale moja rodina ma vie dostať do stavu beztiaže.
Uznávam, že som dneska preháňala (keby som aspoň bola nasratý teenager, dalo by sa to ospravedlniť, ale nejsom, na také výstupy už som pristará, no jedine že by som to zvalila na hormonálne zmeny po 23. roku života, ktoré, ako všetci vieme sú nesmierne...asi).
A išla som ostentatívne trucovať do zadnej izby. Po asi pol hodine došla babka ma akože zavolať naspäť a snažila sa mi dohovoriť.

Ale ona nechápe o čo mi ide (jasné že nechápe, keď som jej nepovedala, lenže to by nemalo význam, lebo by to nepochopila, proste sa narodila v inej dobe a to neni prázdna fráza, sračka, to je fakt).
Ona nechápe, ako by som mohla maž blbé obdobie. (Niekedy ani ja nechápem, ako ho môžem mať tak dlho.)
Totiž už som si myslela, že prestalo, ale ono sa, kurva jedna, vrátilo. A tak som ne len že unudená na smrť celou mojou tragickou existenciou (isteže preháňam a fabulujem, ale chcelo by sa vám čítať niečo čo znie príliš obyčajne??), ale ešte som aj nevyrovnaný singel. (Haha, hej, naschvál singel...veď viete, že som gramotná.) Vôbec sa mi nedarí nemyslieť na chalana. Keby aspoň nebol kompletne môj typ. Už vidím tie ubíjajúce hodiny strávené na jeho profile (vďakabohu to on nevidí, koľkokrát denne tam oxidujem, jedine že by mu teda Cukerburg zavolal), kým sa moja myseľ zmieri s neúspechom.

Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.

Ale už si bohužel nepomůžou

Tak...aká som? No, nebudem sa chváliť cudzím perím, dneska som si písala s Triss a ona mi poradila že čo a ako a čo (zrejme som posledný človek na zemeguli, ktorý sa nauči pracovať s programami, ale nech). A teraz mám popiči header, ešte vyriešiť ako ho dostať do stredu, ale to ne dnes, lebo to neviem a nechce sa mi nad tým dumať. Vlastne Triss mi povedala že mám pozerať tutorials, keď už na tej stránke sú...dobrý nápad, ne?
No, tie motýle (Martina, ticho!) sa asi moc nehodia k názvu, ale nemohla som odolať, chápete! Dalo sa tam porobiť toľko pičovín, že som radšej sejvla čo som mala, aby som to nepreplácla (akože blikajúce a svetielkujúce písmenká a obrázky a podobne...mám novú zábavu. Je to oveľa lepšie ako písať kódy v HTML. Presne tak si predstavujem prácu s programom, že klikám na zrozumiteľne označené ikonky a potom to robí to čo má, a ne jak word, že vás iba zbytočne rozčuľuje. Mám niekde doma aj nervoguľu, ale kto ju má furt hľadať...

A tak. Včera som stretla kamošku zo strednej a bolo to super. (Ožrala som sa z vína a videla som dvojmo, hehe. Ale ten chlap na ktorého som pozerala, keď som si uvedomila svoje dvojité videnie, vôbec nebol pekný, čiže načo je človeku, že vidí veci dvojmo, keď neni poruke nijaká pastva pre oči???)

Ozaj, ešte taký problémik sa mi vyskytol, že spravila som header a mám na ňom názov, lenže názov treba udať aj do toho okienka v bloggeri a ja som tam dala len bodku (lebo niečo tam byť musí) aby som tam nemala názvy dva a tak, no a teraz ma napadlo že keď niekto bude sledovať môj blog, bude tam mať len bodku? Och dokelu. Predsa len nejsom taký macherko. Safra. Idem sa kuknúť čo sa dá v tejto veci urobiť. och bože, práve ma napadlo, že dnes mi asi opakujú seriál, ktorý som nestihla, musím zistiť kedy.
A mám poopičnú depku. Neznášam ju, celý deň myslím na pominuteľnosť bytia a na to že v budúcom semestri si musím zapísať asi 14 predmetov (budem v škole dňom i nocou, oh yes) a to skúškové si viem predstaviť už teraz (hlavne si viem predstaviť ako budem nekonečne cirkusiť).
Inak dnes je vonku úžasný vzduch, taký jarný, Triss, neni to fatamorgána, podľa mňa je to fakticky okúňajúca sa jar!!!

Hovoriť striebro, mlčať zlato

Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).

A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).

A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).

Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.

New massage from (...)

Vy my mi (začínam mať problémy s pravopisom) veľmi pomáhate. Začnem asi robiť štatistiku, či som viac nemožná, alebo viac zábavná. Vždy som bola skromne presvedčená, že som viac zábavná, ale ako vidím, zrejme som žila celé roky v omyle.
Cítim sa nahovno, nevládzem sa učiť a sťažujem sa? Sťažujem. Tak...to som vlastne nechcela teraz, chcela som to, že mi v posledných dňoch vypisujú rôzni muži, ktorých viac-menej (ne)poznám a niečo si asi sľubujú...to mám za to, aká som priateľská...(hej, nazvime to že priateľská, znie to celkom dobre..).
Upozorňujem, že ne so všetkými som spala...vlastne s väčšinou ani ne a som zmätená. Prečo mi zrazu píšu muži, keď som nešťastná a keď to vlastne nesúvisí (pre zmenu) s tým ich plemenom? Nepíše sa to plemäno? Tak asi ne...
Každopádne by ma mohol niekto upovedomiť a oznámiť mi, čo vlastne chcem.

Výsledky

Z didaktiky mám prenádherné Fx. Nemám tu povraz, len fľašu vodky, ktorá mi nepatrí. (Urazila by sa Chantal?)
Tak sa dlávim čipsami a do konca skúšok asi stlstnem (bože to je koľko tých konzonantov za sebou, na skapanie), že sa ani cez dvere nepretrepem.
Chce sa mi umreť. (Moje každovečerné priania ešte stále nikto nevyslyšal, lebo už si to hovorím asi týždeň a furt som tu.)
Idem si po nejaké tabletky na modzog a hurá do učenia. Hurá, hurá, hurá. Babka čurá. (Verili by ste že ten drbo editor podčiarkne temer každé slovo, ale čurá nepodčiarkne??? Končím tvoj Fero, to je na mňa moc.)

Mala som včera pravdu, keď som napísala "všetko je napiču, všetko je nakokot".
Nech všetci pália do piče už. Ja vieeem, som hrozne negatívna. Teší ma.

Načo názov

Hej hej viem, mala by som sa učiť a ne tu pičovať a nemala by som sa toľko sťažovať, ale už som sa dlho ne (páči sa mi tento štylistický zvrat(ok), keď vynecháte polku vety, či čoho, že už dlho som sa ne. Môže to byť čokoľvek).
Včera som dala tú skúšku a chvíľu som bola v eufórii (a matka to považovala za dostatočný dôvod aby mi kúpila pančuchy - jasné že ne nejaké obyč silonky, ale hanbaté, ktoré boli zlacnené a pôvodne stáli nejakých 15 euro, tak si to predstavte, to už stojí za to) a tešila som sa. Dnes som si uvedomila, že už som štúdiu tento mesiac venovala presne toľko času, koľko ostatní, akurvát ja mám za sebou jednu poriadnu skúšku a oni už takmer všetky. Takže zrovna nejasám blahom.
A dneska som začala s dejinami ran(n)ého novoveku (akože musím, že ranný, keď je to aj v AIS-e tak zapísané a trištvrťka spolužiakov to tak píše do svojich poznámok...) a je to nuda a nechce sa mi. A mám to v pondelok a dneska sa chystám na stretávku zo ZŠ, ktorú som už odriekla (aj na Facebooku som zrušila event, dala som si že not attending, to viete, mám takú obsesiu, že keď sa niekde pridám a potom si to rozmyslím, musím to zrušiť, lebo by som pociťovla veľký vnútorný nepokoj) ale potom mi písala spolužiačka čo to organizuje a bola taká nešťastná a nasratá zároveň, že koľko ľudí sa na to vyjebalo (no hej, dala to doprostred skúškového...), že mi to došlo až ľúto a sľúbila som že sa zastavím. Ale ja sa najviac naučím večer, lebo cez deň sa neviem donútiť a večer už mi lepí a proste som taká nejaká...no neviem. A namiesto toho aby som s ateraz učila, tu vypisujem, ako by som sa mala učiť. Vidíte?
A okrem toho, učím sa to z cudzích poznámok (lebo ja žiadne nemám, keďže som tam nechodila...dokonca som nedošla ani na priebežný test, asi mi ho dá napísať v pondelok pred skúškou, on je taký dobrý. Teda dúfam že mi ho dá, lebo to je 80 bodov...strach pomysleť, keby som išla s mínus 80 bodmi na skúšku...och) a rozčuľujú ma tie pravopisné chyby a najviac ma rozčuľuje, že to je baba čo študuje slovenčinu a má hentaké chyby!! A strašne zle sa to číta, lebo hrozne škrabe. No ale darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, že.
Takže sa mi nič nechce (už som spomínala?) a tá stretávka...no, keďže sa nechystám piť, mohla by som sa tam aspoň vypraviť autom, ak mi tato požičá, ale ktovie či nebude drndať a nebude mi veriť že fakt nechcem piť...Hm.

Deti drahé...móže ma škola tak nebaviť? Sama nechápem kedy a prečo to dospelo až sem. Nebaví ma nič a tá všeobjímajúca nuda je hrozne ubíjajúca. A aj predstava že by som nedajbože predlžovala štúdium, to som vyhlásila, že radšej by som so školou sekla, ako tu tvrdnúť (mama sa netešila moc), to ešte pred tou skúškou...ale ja musím mať priemer, viete, aby som sa dostala na Erazmus, a keď sa naňho nedostanem, tak ma bude okolie nanávidieť asi...(viete, komu by sa tiež chcelo ma ľutovať dlhšie než mesiac, že. Mne rozhodne ne.)
Ježiš, mala by som si umyť hlavu a opilníkovať nechty. Hlavu kvôli stretávke  z nechtov ma ide drbnúť, aké su hnusné už. Idem ja, prečítať si niečo o baroku, to je aspon zaujímavé. (Wikipedia, haha.)

Let it roll

Rada by som tvrdila že trávim dni v činorodom ruchu, ale nechcem vás klamať. Dneska som odložila papiere z litiky, už nemám síl na nijakých básnikov-gynekológov (hnisajúce pohlavné orgány, rozpad tela spôsobený syfilisom (nepíše sa to sifylis? Tuším ne, to vyzerá dosť čudne.) a rakovinou, krvavé vnútornosti a iné večierkové dobrôtky), ani na úchylákov, čo zavrhnú vlastného hrdinu, pretože nedokáže zanevrieť na bezobsažné konvencie a pretiahnuť vlastnú sestru, napriek tomu že po nej túži. A už vôbec nemám náladu na 15-ročných chovancov rakúskeho internátu, ktorí skúšajú v internátnom podkroví sado-maso, rozkoš z psychickej tyranie alebo sa proste len trtkajú do sráku. Kto má toto čítať celý deň? A kto sa to má učiť? Chvalabohu je to v nemčine, lebo keby som mala odpovedať z takejto látky v rodnom jazyku, asi sa aj začervenám.

A ešte furt som chorá, už to začína byť trápne. A ten pocit neukojeného revízora. Viete čo? Včera sme so Chantal kukali 13 going to 30 a to bol taký dobrý film. Viete, presne taký aký si potrebujete cez skúškové pozreť. Bolo to vtipné a romantické a na konci srdcervúce ale skončilo to dobre. Och bože.

Chorí ľudia smrdia

Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...

No I´m not drunk i´m just dancing

Kokos Chantal, keď už sa nezabudneš tristokrát pripomenúť, že jaký koment si mi nechala, tak napíš aspoň vác než len jednu vetu! Haha. Akože, vidíš, píšem o tebe, aby si mala viac tagov, ne aby si bola rada že máš viac než ten chuj lover, ale pindáš že máš menej ako...čo vlastne? Veď ti večne na fejsi píšem ako ti fandím a lajkujem celú tvoju stenu aj tvoju existenciu, ale proste človeku sa nezavďačíš...skončila som ako Fredy Špáršvajn, dočkala som sa vysokého nevďaku.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom  niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.

A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.

Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.

(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!

A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)

To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.

Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.

Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.

Stop. Odchádzam k zemskému jadru.

Hovorím to stále, ale teraz už definitívne. Zahrabem sa tam, je tam teplo...a počkám kým prehrmia štátnice. Dnes som si vytlačila tie otázky a skoro ma obarilo...tak veľa??? No dobre...čakala som to, ale aj tak.
A zjavne som emocionálne nevyrovnaná. Prší a mne je do revu. Lebo preto. Lebo nestíham a namiesto učenia si lakujem nechty (aj na nohách, keď je už vonku tak pekne...) a píšem debiliny na blog. A do denníčka drahého, lebo tam sa môžem beztrestne vyžalovať, ešte beztrestnejšie než tu. Niektorí ľudia si vedú blog a sami netušia, čo by tam mali napísať a potom majú tie príspevky aj takú úroveň...šumiaca tráva. Hovorím o jednom konkrétnom, ale nebudem to tu rozmazávať, chuderka je ešte mladá a blog si založila, lebo aj jej spolužiaci ho majú (podľa jej vlastných slov v jednom z dvoch príspevkov, ktoré na blogu uverejnila). Ja ich mám dva a stíham pičovať na oboch, navyše sa ani veľmi neopakujem a ešte aj denník zapĺňam drístami...kto by to bol povedal. (Každý.)
A chce sa mi plakať. Ale nie len kvôli štátniciam, ale tak všeobecne, som opustená ako starý hrob. A tečú mi slzy na klávesnicu. A sopel. (Nepáči sa mi sopeľ s ľ, je to blbosť.)
Lover neodpisuje. Okrem toho, v podstate sme sa kvázi rozišli, ale v takomto, ehm, "vzťahu" či čo to vlastne je (bolo), si nikto nie je ničím istý. Ja najmenej. Tak nech láskavo odpíše.
Lebo zaslzím klávesnicu a nebude fungovať a zas to bude na mňa.
Idem si opraviť nechty a už si fakt začnem čítať tú lexu. či radšej morfu? Čo z toho je horšie???
Je 13:13. No.