Kecy

Sama sa čudujem že vôbec pociťujem hlad (poznáte ten vtip, že aj muži majú pocity, hlad napríklad? Chacha.), po tom čo som dneska spratala. Obed jak pre drevorubača, ak ne pre dvoch. Lebo normálna porcia mi pripadá malá. A keď nevládzem, tak to nechám a dotlačím sa hneď ako mi prestane byť zle. Môže niekto s takouto stravovacou morálkou schudnúť? Ani neodpovedajte, radšej. Znova ma chytila povestná depresia, lebo som si pozrela fotky, teda stále si pozerám fotky z Eurocampu, lebo každý nejaké pridáva a ja len čumím kto všetko stihol odfotiť moje obrovské brucho...ale zas, ťažko ho minúť, keď je tak veľké, že áno.

Inak sa pekelne nudím, vlastne ne až tak pekelne, ale neni čo napísať a ja napriek tomu píšem a potom mám pocit že sa nudím, lebo neni čo napísať (toto znie ako tá pesnička že "pes jitrničku sežral, v kuchyni maličkú", tiež sa to móže opakovať do aleluja). A tak a inak a všelijak podobne.

V pondelok sme si urobili so slepačím výborom rodinný výlet (my si občas také robíme, aby sme utužovali vzťahy aj inde než v krčme za pološera, prípadne u niekoho v kuchyni ale rovnako s fľašou a šišou a inými zdraviu prospešnými utenzíliami...tak niekedy nás je možno stretnúť na slniečku aj) do ZOO, aby sme pokukali zvery, napríklad surikaty (ako sme už poznamenali, sú STRAŠNE zlaté) a aby si niektorí osvojili základné znalosti o veľkosti zvierat (pozdravujem Triss, ktorá číta veľa, ale zrejme obchádza encyklopédie o zvieratkách oblúkom! Chacha.). (Znervózňuje ma, že sú tu dve bodky za sebou, teda oddelené zátvorkou prirodzene, ale aj tak, ale nejde to inak.)

No a potom sme spali u Martiny, pozreli si romantickú pičovinu a my s Maťou sme ešte boli chvíľu nostalgické (chytá nás to čoraz častejšie, vlastne sa mi zdá, že to už ani neprestáva, len vždy pokračujeme kde sme prestali...ojojoj.)
A viete čo? Idem si čítať ten Posledný kabriolet. Je to fakt dobré, aj keď je to o vojne.

Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky

Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.

Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz  - ????? To myslel smrteľne vážne???

Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?

Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).

Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.

Look at that stupid girl

Neznášam balenie. Kufrov, ne mužov, prirodzene. Prosím vás...ako sa ja zbalím do Luxemburgu, keď sa nedokážem ani rozhodnúť, čo si vezmem na trojdňovú exkurziu do Poľska? Nehovorte že ľahko, lebo si budem brať všetko...do toho pidikufru, ktorý mi naša domácnosť poskytuje budem musieť prísne vyselektovať len určité veci a už teraz sa toho hrozím.

Viete, keď som si po hodine rozhodovania vybrala 5 tričiek (je to veľa na tri dni?) (lenže v podstate je to viac, lebo cestujeme dnes v noci a teda sú to štyri dni, a jedna noc navyše), pozrela som si aké tam vlastne má byť počasie a teraz som na pochybách. 40%-ná šanca že bude pršať v sobotu, ale má byť asi 30°C. Tak čo teraz? Preboha, čo teraz??? Nebude mi v čiernom tričku teplo?

Ale keď skoro všetky moje veci sú čierne a keď nejsú čierne, buď sú prastaré, alebo v nich vyzerám hrozne, alebo majú nejakú inú závadu. Treba mi ísť nakupovať, ale viete, aj naposledy som si kúpila čierne tričko...ale čo mám robiť, keď som tučná, to už je mi predestinované, kupovať si čierne veci. Och ako rada by som si obliekla biele tielko. Ale viete ako, nesvedčí mi a preto nebudem v ňom behať po svete v klamnej predstave že to tak je, ako tie devy s riťou veľkosti parížskeho letiska čo sa promenádujú po Eurovei v legínach. Fuj.

Veríte že už trávim balením asi hodinu a pol a zatiaľ mám ledva vybraté a teraz to musím zase zmeniť, aby som sa neuvarila...to je nad moje sily. Myslím, že sa najprv pôjdem naobedovať. Plus si potrebujem odlakovať nechty a zase nalakovať, umyť hlavu a ... no, pripraviť ten referát, ktorý má každý na exkurzii predniesť (ale to mi bude trvať asi 5 minút, nie ako vyberanie vhodných tričiek) (btw ja sa neviem rozhodnúť, ani ktoré ponožky...). Aha a zavolať na technickú podporu (ale to ne kvôli Poľsku), lebo môj notebook píska, tak čudne, už odkedy ho mám a nefunguje mi tá hnusná malá myš, aj keď modrý zub sa tvári byť v porádečku.
Tak čo teraz? Ach, keby ma tak niekto zbalil, lebo toto je utrpenie. A za týždeň zasa, to na Novarock. Jaaaj, ale aj tak...keď ja by som si vzala všetko, ale kto to má potom nosiť na chrbte???

Šťastie je, že človek ma ludi okolo seba o ktorych sa moze opriet kedykolvek

17 hours ago . Like . Comment
Nejaký T.D. : niekedy staci aj operadlo :)
Autorka statusu: si zabil :)

Mám chuť tam tiež napísať niečo podobné, napríklad - ste obaja zabili. Aha, a ešte smajlík. :) Takýto.
Vlastne by som to mohla vyriešiť naraz, keby som do svojho vlastného statusu napísala Vsetci ste zabili :). Lebo to neviem ani spočítať, koľko podobných žvástov si človek prečíta, keď prezerá, čo nové na FB. Hej...veď sa môžem aj odhlásiť - ale kde by som sa potom dozvedala nové informácie? Myslím tým školského charakteru. A kde by som potom špehovala bývalých? Bývalých bývalých, bývalých spolužiakov, bývalých kamarátov, súčasných spolužiakov, súčasných známych a kadečo, čo mám pripojené na tomto fenoméne doby. Takže zákonite tu a tam (ach, keby to bolo len tu a tam, tak o tom vôbec nepíšem, viete...ale táto slečna, btw spolužiačka zo SŠ má takéto statusy vkuse!) si musím prečítať podobné chujády. Aj keď ona sa skôr zameriava na svoj športový program dňa - kedy, ako, na ako dlho a s kým pôjde do plavárne. Vždy so smajlíkom-debilíkom. Ja ten typ smajla ani vidieť nemôžem, lebo už sa mi v hlave vybaví "tak dneska na plaváreň :)".
Uáááááááááááááááááááááááá. Humus. Když je člověku dvacet, chce se mu ze všeho zvracet. To je moje heslo.


A inak - dnes som mala úplne hnusné ráno (ale preboha, PMS!) a potom som 5 (slovom päť, naozaj, nevymýšľam si) hodín strávila v škole čakaním na skúšku. Mám zatiaľ tri áčka (cha, aspoň dačo), bez námahy, nejaké nezapísané (si myslím že tiež áčka, iné nepripúšťam) a jedno neviem, ale to vyzerá dosť biedne, hádam to nebudem musieť opakovať...ako jediná z ročníku. Bolo by pritom stačilo tú knihu aspoň poriadne prečítať a nie selektívnym štýlom, že len vyznačené vety. 
A keď som to počítala, zostáva mi už iba 11 skúšok, pohoda-jahoda (aj keď tri z toho sú brutality). Celkom dobré, na to že oficiálne skúškové začína v pondelok. 

Jáááj a Daša mi dnes oznámila, že vraj ideme v auguste do Nemeckááááá!!!! To sa mi páči, toto lajkujem, keď mi takto plány vychádzajú. Budem tam tri týždne ploty natierať a záhony okopávať a po večeroch sa ožierať s ľuďmi rôznych národností. To bude multikultúrna výchova v praxi. Heh. A ešte dačo - bude tam asi 80 ľudí...chápete? Chápete? Koľko z toho by mohlo byť chlapov? Haaaaaaaaaaaaaaa.

http://www.eurocamp-agsa.eu/eurocamp/info/infoeurocamp.html

Neotravujte fakultných pracovníkov so svojimi problémami

To nám povedali na erazmáckom stretnutí. Aj som si to zapísala. Viete, naša uni pre vás urobí všetko, idú do roztrhania a fakticky sa snažia. (A teraz pravdu.)
Včera som myslela, že ma porazí.
Dokvitli sme za tetou z nemeckej katedry, že reku ideme vyriešiť taký problémik s naším erasmom. A samé jobovky.
Ani neviem, ako to mám povedať bez nadávania. Jednoducho, naša úžasná škola nemá zmluvu na magisterské štúdium s univerzitou v Luxemburgu. Znamená to, že "je to v procese vybavovania a dúfam že vám do konca týždňa budem vedieť dať pozitívnu odpoveď".
Rozumiete. To sa môže staž len u nás. Vedela som že mám pravdu, keď som vyhlásila, že naša škola je prijebaná rovnako ako tento štát.

Keď sa to nepodarí vybaviť, pôjdeme do prdele a ne do zámku a jedine a len preto, že ten kokot čo podpisoval zmulvy zabudol zaškrtnúť políčko master...takže máme len zmluvu pre bachelor.
Včera som bola tak unavená, že keď nám to oznámila, nezmohla som sa na nijakú reakciu, ani vnútornú, ani nijakú. Myslela som že tam skameniem u nej v kancli.
Večer mi to došlo poriadne a dneska už som v stave trieskať vecami, kopať do dverí a rozbíjať okná.
Nasrať do ruky a nepustiť k vode, nech do rána zdochnú a nech tá škola zhorí do tla. Ako môže niekto urobiť tak spíčenú chybu, že nezaškrtnúť políčko, preboba???!!!!
Že keď sa to nepodarí, tak nemôžeme ísť nikam. Včera sa ma ešte jeden spolužiak snažil povzbudiť, že ak to je osud, tak možno ma šťastie nečaká tam, ale tu, ale mala som chuť s ním zatriasť a zarevať, že na Slovensku nečaká šťastie NIKOHO kto tu zhnije a že to neni fér...no, ovládla som sa. Ale teraz už nemusím.

DO PIČE AJ SO SKURVENOU UNIVERZITOU KOMENSKÉHO!!!!!!!!!!!!!

Janko Chodec

Verili by ste že Janíčko Janko ešte asi pred mesiacom stál v Harleyi dve eurá a včera už dve dvadsať? Nehorázne. (Nehovoriac o tom, že v Kozoli 2,30!)
Aj tak sme ho pili. Včerajší večer bol taký, že asi (ale hlavu pod gilotínu za to nedám) deväť whisiek a jedna kola. Kola na konci, nadránom a len a jedine preto, že sa mi začalo hovadsky štikútať a nemohla som to zastaviť zadržaním dychu. (Dosť ťažko môžete v bare zadržiavať dych a  tváriť sa pri tom normálne, tak aby si to nikto nevšimol a  nezačali si myslieť že vám je zle.) Pili sme na S. Sex, sláva, smrť, sebaľútosť - samohana - sračka a tak ďalej, všetko podstatné je na S. Lebo ja hovorím, že smrť alebo sláva (sa teraz pochváľte kto viete odkiaľ to je, rockeri, ha!)
V konečnom dôsledku som teda neminula viac, než inokedy, ale minula som aj tak priveľa na to, aké sú moje pomery. Som chudobná a preto sa opíjam. Ale mala by som sa možno opíjať lacnejším chlastom.

Nakoniec som bola tak strašne unavená (možno je predsa len - neviem či sa to nepíše predsalen, posúďte, čo vypadá čudnejšie - dobré aspoň trochu brzdiť...život ma naučil - teraz sa mi natíska citovať jeden FB status čo som si dnes prečítala u bývalého spolužiaka zo ZŠ "...byť takou špinou, akou ste vy ku mne" - ale mňa život naučil, že nejsom tetrov ako Martina, lebo mňa nadájali mliekom a ne zlým ovocím), že som zaspávala postojačky. Dýdžej hral kokotiny na ktoré bolo zhola nemožné tancovať a okrem toho nás obletovali (aspoň chvíľu) nejaké bravčové hlavy.
Tak sme šli domov. Ale aj tak neškodí raz za čas sa opiť. V Harleyi bola lesbická show, baby zostali pohoršené či znechutené, či čo vlastne, celkovo som to nepochopila, lebo na mňa to nejako nezanechalo výrazný dojem - a no a čo, že tam behali úplne nahé... (skôr som si kládla otázku, prečo sa Sebastián vždy tak úzkostlivo zakrýva a trochu s ním nezatrasie pred publikom, ako onehdy Jim Morrison...lenže ja som mu aj tak videla, lebo som dobre naťahovala krk! Chacha.)
Len to trvalo trochu dlho. Ale ja nejsom prudérna, takže už som na to takmer aj zabudla. Taká každodenná záležitosť. Heh.

Girl, musím ťa tu spomenúť, lebo tak nejak mám chuť sa tebou inšpirovať a vyraziť do mesta po nejakom zápase, kde budú hrať Nemci a vyhrajú (hahaha), alebo aj nejaký iný národ, ja nejsom rasista. Hlavne aby platili, lebo včera som zistila, že mám menej peňazí ako som si myslela a to s človekom zamáva. A potom sa musí ísť opiť. Viete, začarovaný kruh.

Zajtra ideme na prvý máj do Malaciek. Cool, že. Bude to vyzerať asi tak, že sa opijeme u spolužiaka doma a potom vyrazíme cez nejaké pole, či čeho do Malaciek na majáles a on mi už prízvukoval že v každom stánku si treba jeden jebnúť, lebo pitný režim. Prespíme u neho a ja v pondelok doobeda hajde domenkov a do školy učiť harantov. Boha, ale budem vypadať po takom víkendovom záťahu. Ale velice sa mi páči tento nápad, ísť chlastať v nedeľu, lebo to už som dlho nerobila. Pamätám si ako v druhom ročníku počas skúškového som pila viac než počas celého semestra dokopy, začalo to takým trojdňovým kolotočom, že nedeľa, pondelok, utorok a potom o nejaký ten týždeň znova nedeľa, a v pondelok na skúšku z lieteratúry 18. storočia. Samozrejme som ju nespravila, lebo som nedokázala mysleť na nič a tobôž ne na nejakých nemeckých štúrovcov.

No a tak. Inak nuda (v Brne), nijaké wicked zážitky, len opijáše a to predsa nie je wicked. Bože bože...deti moje. Šukala by som.

Stepná laň a chorá vrana

Znie to trochu ako bájka, ale prd.
V podstate išlo o to...že hneď po škole som sa opila z jedného piva a teraz som frustrovaná. Lebo čo? Mám nedostatok sexu. Seksu? Už ani neviem, ako sa to píše. Teda, nedostatok by bol ešte fajn, ale ja nemám ani jediný sex. Ani kúsoček. A som nadržaná jak stepná laň, ale môžem len pičovať ako chorá vrana.
By som si šla oškrabať nejaké steny.
A inak. Dneska zasa dve prednášky so Supermáriom, na jednej som si prezieravo sadla do lavice pred neho a na druhej som naňho mala parádny výhľad a poviem vám, že nemám ani predstavy o čom tá prednáška bola. Musela som naňho vkuse čumeť a rozhodne som nemyslela na dejiny Balkánu.
Chantal včera povedala múdru vec.

"Všetci sú zadaní."
"No jasné, všetci. Vlastne sú všetci na šachovnici. Keď niečo chceš, musíš niekoho iného vyjebať z jeho poľa."

O nakupovaní, móde, frustrácii a malinovej torte

Na chrbát mi svieti slniečko, aké príjemné.
Nechcem týmto článkom vo vás vzbudiť ľútosť (ani posmech, Chantal!) a podobné záležitosti, len sa chcem niekde nerušene rozpísať.

Napriek niekoľkoročnej výchove najrôznejšími ženskými časopismi sa mi nepodarilo vybudovať to, čo na vás hučí Dívka, Eva alebo hoci Ema Tekeliová (sorry, ale fakt neviem ako sa to jej sprosté meno píše). Sú to samé kecy a ja som skončila len ako Bridget Jones. Nejsom slobodná 30-čka, ani ma to nejak netrápi, ale ten problém s postavou a hmotnosťou. Je otrasným zistením, že nenávidíte vlastné telo. (Ja vždy dodávam - je ale možné takéto telo milovať? NE!)

Akože vždy som to tak trochu tušila, ale až tento mesiac som si naplno uvedomila, ako hlboko to siaha. Keď sme boli v Olomouci (nehorázny výžer, ale ja neviem odolať takým tým strašne dobrým chlebíčkom s majonézou...ale aby ste si nemysleli, radšej som ich obchádzala, aby som sa na ne zakaždým nevrhla), s Dašou sme stále riešili naše postavy. (Napríklad sme stáli pri tom stole s chlebíčkami, žrali keksíky a debatovali a nadváhe.)

Ako som písala nedávno, v piatok začala konferencia improvizačným divadlom. Súťažili dva tímy hercov a jedno kolo sa volalo Love Song. Vtedy vytiahli jednu babu z publika a dvaja herci jej mali zaspievať svoj love song a ona sa mala rozhodnúť, ktoré družstvo dostane hlas. Keď rozhodca vysvetľoval pravidlá, trnula som hrôzou. Sedela som dosť blízko ehm, pódia (nebolo tam nijaké pódium, len plocha) a na kraji rady. Keď som si predstavila, že sa budem musieť posadiť na tú stoličku a celé publikum sa na mňa bude dívať a sledovať moje brucho, tak ma oblial studený pot. Potom si vybral inú, z prvej rady.
Na druhý deň Daša povedala, že sa strašne bála, aby ju nevybrali (sedela predo mnou, tiež na kraji), lebo je tučná. Skôr, než som s tým začala ja. Bola som prekvapená, že to napadlo aj niekoho iného, lebo som si myslela, že len ja sa tak strašne zhadzujem (aj keď vačšinou len v duchu, prípadne pred kamoškami, ale ani by ma nenapadlo trepať nejakému chlapovi čo o mňa javí záujem, že pozri, netrčí mi tu sadlo? No to zas ne.)

Daša totiž vôbec neni tučná. Má prsia a zadok a štíhly pás (omg, čo by som ja dala za jej pás). Aj tak som presvedčená, že je lepšie mať väčší zadok než obrovské brucho. Pcha.
No a keď už sme si navzájom prijali svoje frustrácie a navzájom sme sa uistili že "preboha, ty predsa vôbec nejsi tlstá!", riešime to s prestávkami doteraz. Napríklad keď ideme po ulici a ja pozerám na figuríny a hovorím si - piče aké sú chudé, je to jedno že sú umelé a Daša povie - nenávidím figuríny!
No, je to normálne? Bežné asi hej, ale je to normálne?
Je normálne nenávidieť svoje vlastné telo? Podľa mňa je to nezdravé a viem to a napriek tomu si nepomôžem, lebo ako som už povedala, je možné milovať (alebo sa aspoň zmieriť) s takýmto telom? Ne.
Napríklad včera som sekla s krátkou a neúspešnou diétou, po deviatich dňoch predstierania. Koniec koncov, predstierať niečo druhým má ešte aký-taký význam (ak to neni orgazmus teda), ale sebe? Nejsom zasa psychicky chorá. (Som len narušená, čo sa týka príjmu potravy. Prijímam jej priveľa. Vlastne ani ne priveľa ale v idiotských dobách, ako napríklad noc. Jasné jasné - nejdez v noci. Keby sa to robilo tak ľahko, už dávno mám miery 90-60-90. Totiž k tomu mi už len chýba, vlastne prebýva ten pás. Ostatné sa zmestí do normy. Síce, tie kozy už asi tiež ne...bohatstvo!)

Po normálnom obede som mala nenormálne výčitky svedomia. (V tejto časti pristúpme rovno k malinovej torte, ktorú som mala dnes, takej torte že čistý sex s viacnásobným orgazmom. Vypýtam si recept.)
A navyše, včera som išla nakupovať. Nelenže majú HOVNO (presne - veľké H, malé o, rímska päťka, N a O), ešte aj strihy sú čudné, akoby celý svet trpel podváhou a vzory sú tiež čudné a vôbec, proste toto je tá časť o frustrácii a móde.
Doniesla som si jedny úzke gate (veľmi úzke a jediné čo mi vadí, že to neni veľkosť 34, ale ...ehm, pomlčíme, okrem toho Levi aj tak nečísluje klasickými konfekčnými veľkosťami, takže v páse sú samozrejme menšie než 34...omg, to už by čo bolo) a depresiu.

Vyzerám obrovsky (nechajte si tie kecy že chlapi majú radi keď majú ženu za čo chytiť...lebo aj chudé ženy majú chlapov, takže nemám obavy že keby som schudla už ma nikto nebude chcieť. Na tomto mieste sa hodí spomenúť jeden výrok z Prahy, ktorý možno patrí do Fragmentov: "My SME pekné...len sme tučné.")
S Martinou sme sa chceli uchýliť k čiernej mágii, ale povedala, že by sme asi museli jesť hadie oči a obetovať mačiatka. To by som fakt nezvládla. A zapredať dušu sa mi ešte nepodarilo. Keď to človek potrebuje, Satan ne a ne sa zjaviť. (Síce, včera som videla takého pudla...dofrasa, možno som si nadobro presrala šancu.)
Chantal tvrdí, že Diabol má moju dušu istú a nemá dôvod mi za ňu ešte čosi ponúkať. Pravda. Dopiče.

O chvíľu sa zas vynorím ako z rožku párok

(Ak chcete počuť môj názor, je to dosť čudné prirovnanie.)
Dnes som nemala komu vynadať, tak sa spŕška sračiek zákonite musí vyliať sem.
Neberte to osobne, kľudne vypnite - teraz. Ak ste tak neurobili, trpte.
Slnko svieti, fakt krásne, lenže ja mám predkrámie a už trvá o dva dni dlhšie než by malo a už ma to sere, ne že by bol dôvod obávať sa, ale proste ma to sere, LEBO. Okrem toho idem v piatok do Olomouca a kto má chuť na študentskú kvapku krvi (aký to eufemizmus. Obyčajné krvavé sonety sú to.) zrovna na výlete? Nikto. Dopiče aj s cyklom.
Preto to dnes bude čisto v negatívnom duchu, asi ako cez skúškové. Zoznam toho čo neznášam. (Na druhej strane, v mnohom mi iste dáte za pravdu. A aby ste si nemysleli že furt iba pičujem - predsa ne furt, niekedy sa musím nadýchnuť - zvyšok týždňa si dám pauzu.)
Takže. Nenávidím:

• keď niekto v električke už ráno smrdí po cibuli/cesnaku (ktorý človek pri zmysloch žere ráno cibulu???), je mi z toho na grcanie
• keď musím v rannej električke počúvať tie ich kydy, našťastie nám boh dal mp3-ku
• keď sa mi baterka v mp3-ke vybije a mám pred sebou dlhú cestu bezútešnou Bratislavou
• keď sa dotrepem do školy ako chudera, ponáhľam sa (lebo samozrejme meškám) a zistím, že prednáška odpadá, ale nikto sa neunúval nám to dopredu oznámiť
• keď mi meškajú krámy (mhhhhhhhhhhhhhhhhwwwwwwwwwwwwwwwww)
• keď moderátori v rannej show rádia Viva neprekonateľne trapošia a sú bodrí už o pol siedmej (keď ja mám ešte noc)
• keď takmer prídem o živote pri prechádzaní na zelenú po prechode, lebo niektorí ignorujú zákaz odbočenia a ešte sa na mňa drzo smejú (ale nebojte, ukázala som im fakera a mračila som sa ako boh vojny)
• keď mi meškajú krámy
• keď mám neskutočne nudnú prednášku a akoby nestačilo, že nudný je obsah, musí byť nudný ako prof (či čeho on vlastne je, ale myslím že fakt prof) a rozpráva tak pomaly, že pri čakaní na ďalšie slovo zostarnete a úplne vnímate ako vám mladosť uniká pomedzi prsty a vidíte že život sa odohráva za oknami školy (navyše sa prechádza a vkuse sa na vás pozerá a chvíľami sa musíte prestať baviť, aby ste aspoň predstierali že dávate pozor a potom zabudnete čo ste vlastne hovorili...)
• keď sú ku mne predavačky oprsklé (neni môj problém že makajú ako predavačky, tak nech sa snažia...ja som sa tiež nexichtila na ľudí, to som si nechala až na čas, kedy sa mi otočili chrbtom)
• keď ma ľudia volajú bifla, na to som úplne alergická, neznášam to asi najviac zo všetkého, lebo nie som (veď vy viete ako to je, však), ja akurát len stresujem, ale to je, poviem vám, veliký rozdiel
• keď mi ľudia hovoria že som lenivec, lebo sa mi nechce ísť behať - tak po prvé, viem že som lenivec a po druhé neznášam behanie (mala by som mu venovať osobitný bod?), behávam každý rok len dva týždne (v rámci ošiaľu "už konene schudnem tých sto kíl nadváhy, ktoré som nabrala počas strednej neviem ako a odkiaľ"), lebo potom ma to prestane baviť - aby som bola presná, nebaví ma to nikdy ale po dvoch týždňoch buď nemám už čas, alebo chuť, alebo oboje. A vôbec, behanie je otravné a nudné, rovnako ako bicyklovať sa na stacionárnom bicykli (hej máme ho v obývačke a hej, vešiame naňho uteráky a iné veci, ktoré potrebujú dočasne uskladniť), nemá význam presviedčať sám seba že je to zábava, lebo nie je. (Mňa napríklad nebaví ani aerobic - a do toho zahŕňam všetko od klasického aerobicu až po skackanie s Fredym Aisim (píše sa to tak?), ale dokážem pochopiť, prečo to baví iných. Ale behanie?? Behanie je dobré len na chudnutie, na nič iné.)
• keď ma nenapadá ďalší bod do tohoto skvelého zoznamu...
• aha...už som hovorila že neznášam keď mi meškajú krámy???

Who do we think we are

Kým Chantal stihne vytrúbiť svetu ešte iné tajomstvo našich kúpeľnových rozhovorov, chcem všetkým dopredu oznámiť, že inak sme obe kompletné. Takmer.
Zasa sa musím posťažovať...no, nechcem povedať že nemôžem za to (lebo možno aj môžem), ale keď sa inak nedá, treba pičovať, a tu je to také, že...keď vás to nebaví, aj tak ma vypnete tak ani nemusím mať výčitky že som na vás vykydla tonu negatívnej energie.

(Mám nový header, pekný, že? Martina je iste nadšená, že už sú preč motýle. Ten predtým sa mi zdal málo sick...chápete.)
Tak dnes som stihla asi polovicu toho čo som si plánovala, navyše som sa u babky nasrala do vývrtky. Som samoser, o tom potom, ale moja rodina ma vie dostať do stavu beztiaže.
Uznávam, že som dneska preháňala (keby som aspoň bola nasratý teenager, dalo by sa to ospravedlniť, ale nejsom, na také výstupy už som pristará, no jedine že by som to zvalila na hormonálne zmeny po 23. roku života, ktoré, ako všetci vieme sú nesmierne...asi).
A išla som ostentatívne trucovať do zadnej izby. Po asi pol hodine došla babka ma akože zavolať naspäť a snažila sa mi dohovoriť.

Ale ona nechápe o čo mi ide (jasné že nechápe, keď som jej nepovedala, lenže to by nemalo význam, lebo by to nepochopila, proste sa narodila v inej dobe a to neni prázdna fráza, sračka, to je fakt).
Ona nechápe, ako by som mohla maž blbé obdobie. (Niekedy ani ja nechápem, ako ho môžem mať tak dlho.)
Totiž už som si myslela, že prestalo, ale ono sa, kurva jedna, vrátilo. A tak som ne len že unudená na smrť celou mojou tragickou existenciou (isteže preháňam a fabulujem, ale chcelo by sa vám čítať niečo čo znie príliš obyčajne??), ale ešte som aj nevyrovnaný singel. (Haha, hej, naschvál singel...veď viete, že som gramotná.) Vôbec sa mi nedarí nemyslieť na chalana. Keby aspoň nebol kompletne môj typ. Už vidím tie ubíjajúce hodiny strávené na jeho profile (vďakabohu to on nevidí, koľkokrát denne tam oxidujem, jedine že by mu teda Cukerburg zavolal), kým sa moja myseľ zmieri s neúspechom.

Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.

Hovoriť striebro, mlčať zlato

Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).

A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).

A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).

Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.

Načo názov

Hej hej viem, mala by som sa učiť a ne tu pičovať a nemala by som sa toľko sťažovať, ale už som sa dlho ne (páči sa mi tento štylistický zvrat(ok), keď vynecháte polku vety, či čoho, že už dlho som sa ne. Môže to byť čokoľvek).
Včera som dala tú skúšku a chvíľu som bola v eufórii (a matka to považovala za dostatočný dôvod aby mi kúpila pančuchy - jasné že ne nejaké obyč silonky, ale hanbaté, ktoré boli zlacnené a pôvodne stáli nejakých 15 euro, tak si to predstavte, to už stojí za to) a tešila som sa. Dnes som si uvedomila, že už som štúdiu tento mesiac venovala presne toľko času, koľko ostatní, akurvát ja mám za sebou jednu poriadnu skúšku a oni už takmer všetky. Takže zrovna nejasám blahom.
A dneska som začala s dejinami ran(n)ého novoveku (akože musím, že ranný, keď je to aj v AIS-e tak zapísané a trištvrťka spolužiakov to tak píše do svojich poznámok...) a je to nuda a nechce sa mi. A mám to v pondelok a dneska sa chystám na stretávku zo ZŠ, ktorú som už odriekla (aj na Facebooku som zrušila event, dala som si že not attending, to viete, mám takú obsesiu, že keď sa niekde pridám a potom si to rozmyslím, musím to zrušiť, lebo by som pociťovla veľký vnútorný nepokoj) ale potom mi písala spolužiačka čo to organizuje a bola taká nešťastná a nasratá zároveň, že koľko ľudí sa na to vyjebalo (no hej, dala to doprostred skúškového...), že mi to došlo až ľúto a sľúbila som že sa zastavím. Ale ja sa najviac naučím večer, lebo cez deň sa neviem donútiť a večer už mi lepí a proste som taká nejaká...no neviem. A namiesto toho aby som s ateraz učila, tu vypisujem, ako by som sa mala učiť. Vidíte?
A okrem toho, učím sa to z cudzích poznámok (lebo ja žiadne nemám, keďže som tam nechodila...dokonca som nedošla ani na priebežný test, asi mi ho dá napísať v pondelok pred skúškou, on je taký dobrý. Teda dúfam že mi ho dá, lebo to je 80 bodov...strach pomysleť, keby som išla s mínus 80 bodmi na skúšku...och) a rozčuľujú ma tie pravopisné chyby a najviac ma rozčuľuje, že to je baba čo študuje slovenčinu a má hentaké chyby!! A strašne zle sa to číta, lebo hrozne škrabe. No ale darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, že.
Takže sa mi nič nechce (už som spomínala?) a tá stretávka...no, keďže sa nechystám piť, mohla by som sa tam aspoň vypraviť autom, ak mi tato požičá, ale ktovie či nebude drndať a nebude mi veriť že fakt nechcem piť...Hm.

Deti drahé...móže ma škola tak nebaviť? Sama nechápem kedy a prečo to dospelo až sem. Nebaví ma nič a tá všeobjímajúca nuda je hrozne ubíjajúca. A aj predstava že by som nedajbože predlžovala štúdium, to som vyhlásila, že radšej by som so školou sekla, ako tu tvrdnúť (mama sa netešila moc), to ešte pred tou skúškou...ale ja musím mať priemer, viete, aby som sa dostala na Erazmus, a keď sa naňho nedostanem, tak ma bude okolie nanávidieť asi...(viete, komu by sa tiež chcelo ma ľutovať dlhšie než mesiac, že. Mne rozhodne ne.)
Ježiš, mala by som si umyť hlavu a opilníkovať nechty. Hlavu kvôli stretávke  z nechtov ma ide drbnúť, aké su hnusné už. Idem ja, prečítať si niečo o baroku, to je aspon zaujímavé. (Wikipedia, haha.)

Let it roll

Rada by som tvrdila že trávim dni v činorodom ruchu, ale nechcem vás klamať. Dneska som odložila papiere z litiky, už nemám síl na nijakých básnikov-gynekológov (hnisajúce pohlavné orgány, rozpad tela spôsobený syfilisom (nepíše sa to sifylis? Tuším ne, to vyzerá dosť čudne.) a rakovinou, krvavé vnútornosti a iné večierkové dobrôtky), ani na úchylákov, čo zavrhnú vlastného hrdinu, pretože nedokáže zanevrieť na bezobsažné konvencie a pretiahnuť vlastnú sestru, napriek tomu že po nej túži. A už vôbec nemám náladu na 15-ročných chovancov rakúskeho internátu, ktorí skúšajú v internátnom podkroví sado-maso, rozkoš z psychickej tyranie alebo sa proste len trtkajú do sráku. Kto má toto čítať celý deň? A kto sa to má učiť? Chvalabohu je to v nemčine, lebo keby som mala odpovedať z takejto látky v rodnom jazyku, asi sa aj začervenám.

A ešte furt som chorá, už to začína byť trápne. A ten pocit neukojeného revízora. Viete čo? Včera sme so Chantal kukali 13 going to 30 a to bol taký dobrý film. Viete, presne taký aký si potrebujete cez skúškové pozreť. Bolo to vtipné a romantické a na konci srdcervúce ale skončilo to dobre. Och bože.

Chorí ľudia smrdia

Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...

Lebo!

Som v zajatí hormonálnych výkyvov. Môj cyklus si so mnou robí čo chce! Dofrasa aj s cyklom. Nečudo, že vyzerám jak vyzerám, keď bežím na krámovom režime celý mesiac a po večeroch sa napchávam jak keby ma na druhý deň mali odviezť do koncentráku. Satana si predstavujem ako obriu misu cestovinového šalátu. Ojóóój.
Na druhej strane, aspoň ma už prešla tá wannabe emocinonálna nevyrovnanosť, či čo mi to bolo posledné tri dni. Ok, už som ticho, ja viem že toto by som asi mohla radšej rozprávať gunďošovi, alebo psychoušovi, ale mám na to ja čas?

Pozor, štátnica!

To je akože narážka na Pozor zákruta, chápeme sa?
Bieda, bieda...ako by povedala moja babka, márnosť šedivá!
Neviem ani holý kokot (ach...veď práve) a už nevládzem a to ešte mám pred sebou iba prvú štátnicu a čakajú ma ďalšie dve, neviem ako po štvrtku zvládnem ešte nejakú knihu otvoriť.
Kokooooooooooooooooos. (To bolo také silno afektované kokoooooos.)
Ehm, sere ma to nervy mám, paos chanika, neviem čo skôr, tak som išla sem. Pekne.
Viete čo, keby som po štvrtku nepodala nijaký riport z tej bratislavskej tragédie (bude to skoro ako tragédia v Černovej v roku...ó áno, 1907, predsa len nie som úplne dutá ešte aj z dejepisu, aj keď takmer, moja hlava je ako vtáčie kosti, teda dutá, viete, skrátka bude to masaker), tak to znamenalo, že som sa prepila na onen svet. (Že onen, to je čo za slovo, haha.)
Lebo to mám presne v pláne, spiť sa pod obraz, hneď po štáckach. A ja mám trojo, keď sa po každých spijem pod obraz, budem vyzerať ako Ozzy Osbourne, zruším konto v banke (už na ňom aj tak nebude ani vindra...btw, to čo je tá vindra vlastne?) a začnem pustovnícky život. Alebo proste zapadnem medzi tých čo popíjajú na námestí pred tržnicou.
No idem sa ja radšej vrátiť tam k lexe. (Inak, taký humorný súkromný vtip - že s lexou do plynu, haha, chápete, akože narážka na Lexu I., teda pardon, Ivana L.)

A nezaprší a nezaprší

A už to síce hovorím tretíkrát (v skutočnosti asi miliónty), ale musím sa posťažovať aj tu.
Nechala som si zviazať prácu  v dobrej nádeji, že dnes ju odovzdám. Žiadna panika, aj som ju odovzdala, akurvát s chybou v názve, lebo kokoti dojebali názov, hneď na obale je to zle, no nevyjebem sa na to? asi vstúpim do tej skupiny Móžem to jebať, lebo už ma z toho celého iba bolí hlava. (Myslím, že ma bolí hlavne preto, že som mala dlho v očiach čočky, ale to je scheißegal).
Proste, čo si nedodrbem sama, to mi dodrbú vo Fax Copy, aspoň na to sa dá spoľahnúť. Snáď sa v škole neposerú. A keď sa poserú...nič s tým neurobím. Dnes som sa dokonca dozvedela, že by sme mali spraviť chlebíčky pre skúšajúcich na štátniciach. Akože, prosíííím???!!! JA mám robiť hentej zberbe občerstvenie??? JA? Ja sa mám naučiť a odpovedať a né kokotom ešte chleby natierať, to kde sme, čo je toto vôbec sa pojebaný zvyk? Hovorte si čo chcete, ale je to choré. Ide o princíp. Okrem toho, prečo by som mala zo svojich peňazí niečo kupovať, keď u nás v škole ani len nečistia hajzle, proste...jasné že profáci nič s hajzlami nemajú, ale tak...ja nemám slov. Samozrejme, odo mňa sa ničoho nedočkajú, ja sa dokážem dosť dlho tváriť, že sa ma také veci netýkajú, a nakoniec sa nájde niekto kto to urobí. Lebo niektorí nemajú nervy a potom si len vypočujem "ježiš a to ti robí taký problém?!" Úprimne? Robí.

 Obrázok som ukradla a vôbec sa za to nehanbím. Ani neuvediem zdroj, lebo je mi to jedno.