Glücklich werd ich hier wohl nicht

Nemôžem spať, tak som tu. Púšťam si Faith No More, lebo majú takú agresívnu hudbu.
Spala som celé poobedie, chlapec zrušil doučko, takže som sa ani nemusela nikam trepať, proste som si pustila rock tak nahlas, že ma takmer boleli uši a ležala. Keď spím, nevnímam svet a to je dobre.
Poznáte taký ten pocit, keď vám zviera žalúdok a srdce, predstavujem si že takto musí prichádzať infarkt, tá bolesť pri srdci. Ale možno infarkt nie je až taký hrozný a možno prichádza rýchlejšie.
Nič ma nedokáže rozosmiať, nie naozaj a keď som sa dnes aj zasmiala, v tej sekunde som si uvedomila že niet na čom.
Nehovorte mi že preháňam. Predstavte si jedinú vec ktorú v živote chcete. Máte? A potom ju získate a za mesiac vám povedia, že aha, tak sorry...musíte to vrátiť.
(Asi mi prestane fungovať klávesnica...alebo jej slzy neškodia?)

Nemám chuť nikam chodiť, ani výjsť z postele, je to oveľa horšie než akýkoľvek chlap, ktorý mi kedy zlomil srdce a hrdosť a čokoľvek a to som si myslela že to je ten najhorší pocit. Nie je. Horšie by bolo už len keby mi do rána umreli rodičia. Fakt.
Nerozumiem. Neorzumiem, či som v minulom živote bola fašista (ale asi hej, lebo sa mi o tom často sníva), keď som sa narodila v tejto debilnej krajine (a neželám si nijaké poznámky o afrických deťoch, jasné?).

Človek nemá motiváciu niečo dosiahnuť, nie tu. Ako  naschvál som dnes na FB videla asi tri posty od UK...mala som chuť kliknúť na unlike page, ale to už by som nemala nijaký prístup k informáciám, lebo stránka našej spíčenej hnilej školy je na holý kokot.
Viete, komu by som mohla dresovať oficiálnu sťažnosť? Dekanátu? Rektorátu?

Ešte stále síce nemám oficiálne potvrdené že nikam nejdem, ale neverím im. Neverím tej skurvenej škole ani slovo, nič mi nedala, iba sa zbytočne stresujem aby som potom mohla zarábať skurvených päť korún (aby som skapal, presne, aké smutné, že musím citovať Rytmusa, ale keď on vážne reprezentuje našu krajinu, presne takú ako je - teda napiču).
Nemám chuť.
Dnes som sa aj na školu vyjebala, bola som tam len chvíľu, za babami a potom som sa išla domov ľutovať. Ale ešte predtým som sa rozrevala na hajzli (vlastne ešte na chodbe) a zarevala na celú budovu hlasné "Do PIČE!"
Nemám zábrany, vidíte. Asi ani úroveň. Ale kde som mala nejakú nabrať, v tejto zajebanej diere, že. Vodnárka, dobre si urobila, že si odtiaľto odišla.
Moje najväčšie zlyhanie bude, ak v starobe eše stále budem v tejto skurvenej krajine. Nech sa pojebú aj s Tatrami aj s hokejistami aj s haluškami.