Sama sa čudujem že vôbec pociťujem hlad (poznáte ten vtip, že aj muži majú pocity, hlad napríklad? Chacha.), po tom čo som dneska spratala. Obed jak pre drevorubača, ak ne pre dvoch. Lebo normálna porcia mi pripadá malá. A keď nevládzem, tak to nechám a dotlačím sa hneď ako mi prestane byť zle. Môže niekto s takouto stravovacou morálkou schudnúť? Ani neodpovedajte, radšej. Znova ma chytila povestná depresia, lebo som si pozrela fotky, teda stále si pozerám fotky z Eurocampu, lebo každý nejaké pridáva a ja len čumím kto všetko stihol odfotiť moje obrovské brucho...ale zas, ťažko ho minúť, keď je tak veľké, že áno.
Inak sa pekelne nudím, vlastne ne až tak pekelne, ale neni čo napísať a ja napriek tomu píšem a potom mám pocit že sa nudím, lebo neni čo napísať (toto znie ako tá pesnička že "pes jitrničku sežral, v kuchyni maličkú", tiež sa to móže opakovať do aleluja). A tak a inak a všelijak podobne.
V pondelok sme si urobili so slepačím výborom rodinný výlet (my si občas také robíme, aby sme utužovali vzťahy aj inde než v krčme za pološera, prípadne u niekoho v kuchyni ale rovnako s fľašou a šišou a inými zdraviu prospešnými utenzíliami...tak niekedy nás je možno stretnúť na slniečku aj) do ZOO, aby sme pokukali zvery, napríklad surikaty (ako sme už poznamenali, sú STRAŠNE zlaté) a aby si niektorí osvojili základné znalosti o veľkosti zvierat (pozdravujem Triss, ktorá číta veľa, ale zrejme obchádza encyklopédie o zvieratkách oblúkom! Chacha.). (Znervózňuje ma, že sú tu dve bodky za sebou, teda oddelené zátvorkou prirodzene, ale aj tak, ale nejde to inak.)
No a potom sme spali u Martiny, pozreli si romantickú pičovinu a my s Maťou sme ešte boli chvíľu nostalgické (chytá nás to čoraz častejšie, vlastne sa mi zdá, že to už ani neprestáva, len vždy pokračujeme kde sme prestali...ojojoj.)
A viete čo? Idem si čítať ten Posledný kabriolet. Je to fakt dobré, aj keď je to o vojne.
Zobrazujú sa príspevky s označením obžerstvo. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením obžerstvo. Zobraziť všetky príspevky
utorok 30. augusta 2011
štvrtok 21. júla 2011
Nadbytok potravín
Viete mi poradiť jedlo pre jednu osobu z pollitra mlieka? Alebo to mám nechať skysnúť a vyliať? Och, nenávidím vyhadzovanie potravín!
nedeľa 19. júna 2011
Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky
Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
štvrtok 26. mája 2011
Domáce kurvy
Domáce kurvy je bežne používaný pojem. Aspoň v našich kruhoch. V kruhoch slepačieho výboru. Neviem ako to vzniklo, ale ide o to, že - sme gazdinky jak kurva. Proste, aby som to nekomplikovala a aby ste to pochopili, poviem to jazykom ľudu - my sme totiž mrte popiči.
A preto sme vhodné do každej domácnosti, lebo vieme super navariť a napiecť a máme aj šišu a ešte po sebe aj pekne upraceme a vôbec, ja som Miazga otec. Dneska to je ruka hore, noha v torte (strašne sa mi to páči Girl, začnem to používať!), vymysleli sme vlastnú čerešnovo-tvarohovú tortu, lebo sme mali tvaroh a máme čerešňu. Akože strom. Ale o tom nie tu...lebo teraz prichádza niečo super. Keďže ja nemám čo od dobroty robiť (ale ale...prd...som vážny človek a riešim vážne veci), tak mi Triss navrhla, že nech robím blog o varení. Tematické blogy sú in a frčia a proste keď taký máte, ste to vychytali. A možno aj zabili. (Všeobecne si myslím, že je lepšie to robiť v tomto poradí - teda vychytať najprv a zabiť potom, lebo naopak...no neviem.)
Takže sme včera (keď som mala riešiť vážne veci a dorábať práce na edukačnú psychológiu, lebo som celý semester čo? No, neviem čo...ale nemala som ich hotové) vymýšľali layout (teda lejaut) a header (teda heder) a názov (názov bude naďalej názov, či?) a šecko. Baby mi posielali svoje návrhy a ja som komentovala ("eeeh a nie je to moc...zelené?" alebo "eeeh a nie je to moc....žlté?") a potom ma poslali do prdele a Triss našla celkom pekný lejaut, lenže na ňom boli perly a Martina pučovala, že perly sa do kuchyne nehodia, ale Triss tvrdila, že do kuchyne, kde varí Wicked áno. Neviem, ale nakoniec sme vybrali iný. Zelený. Ale ne moc, iba tak príjemne zelený, veď uvidíte.
Medzitým ma posielali variť, nech mám o čom blogovať. Plus sme nahovárali Martinu, nech tiež bloguje a aby si založila fešn blog, lebo taký ešte v našej komunite nikto nemá a my týmto ovládneme blogosféru (a ja so svojím počtom blogov tri - jeden po nemecky - sa teda rozširujem hodne). Martina sa bráni, hoci my sme jej predložili pádne argumenty. Napríklad - že majú v dome výťah so zrkadlom, kde by každé ráno mohla urobiť mini fotoshooting mobilom. My s Triss bývame v rodinných domoch a výťahy nemáme a ani na schodoch nemáme žiadne zrkadlá. Proste to MUSÍ robiť Martina. Tak jej povedzte vy, nech vie, že to si nerobíme srandu!
A teraz k tomu blogu o varení. Bude super, lebo ja viem super variť. Niekto by mohol namietnuť, že možno by som radšej mala robiť blog o chudnutí (ale zase...to by tiež mohla aj Martina, hehehe, Mati, voľná téma, sa teraz rozhodni!)
A hneď prvý príspevok je home made koláč domácich kuriev, ktorý sme dnes vymysleli s Triss. Naša obchodná značka je Tricked.
Nech sa páči, klikajte, slintajte, sledujte, varte!
A preto sme vhodné do každej domácnosti, lebo vieme super navariť a napiecť a máme aj šišu a ešte po sebe aj pekne upraceme a vôbec, ja som Miazga otec. Dneska to je ruka hore, noha v torte (strašne sa mi to páči Girl, začnem to používať!), vymysleli sme vlastnú čerešnovo-tvarohovú tortu, lebo sme mali tvaroh a máme čerešňu. Akože strom. Ale o tom nie tu...lebo teraz prichádza niečo super. Keďže ja nemám čo od dobroty robiť (ale ale...prd...som vážny človek a riešim vážne veci), tak mi Triss navrhla, že nech robím blog o varení. Tematické blogy sú in a frčia a proste keď taký máte, ste to vychytali. A možno aj zabili. (Všeobecne si myslím, že je lepšie to robiť v tomto poradí - teda vychytať najprv a zabiť potom, lebo naopak...no neviem.)
Takže sme včera (keď som mala riešiť vážne veci a dorábať práce na edukačnú psychológiu, lebo som celý semester čo? No, neviem čo...ale nemala som ich hotové) vymýšľali layout (teda lejaut) a header (teda heder) a názov (názov bude naďalej názov, či?) a šecko. Baby mi posielali svoje návrhy a ja som komentovala ("eeeh a nie je to moc...zelené?" alebo "eeeh a nie je to moc....žlté?") a potom ma poslali do prdele a Triss našla celkom pekný lejaut, lenže na ňom boli perly a Martina pučovala, že perly sa do kuchyne nehodia, ale Triss tvrdila, že do kuchyne, kde varí Wicked áno. Neviem, ale nakoniec sme vybrali iný. Zelený. Ale ne moc, iba tak príjemne zelený, veď uvidíte.
Medzitým ma posielali variť, nech mám o čom blogovať. Plus sme nahovárali Martinu, nech tiež bloguje a aby si založila fešn blog, lebo taký ešte v našej komunite nikto nemá a my týmto ovládneme blogosféru (a ja so svojím počtom blogov tri - jeden po nemecky - sa teda rozširujem hodne). Martina sa bráni, hoci my sme jej predložili pádne argumenty. Napríklad - že majú v dome výťah so zrkadlom, kde by každé ráno mohla urobiť mini fotoshooting mobilom. My s Triss bývame v rodinných domoch a výťahy nemáme a ani na schodoch nemáme žiadne zrkadlá. Proste to MUSÍ robiť Martina. Tak jej povedzte vy, nech vie, že to si nerobíme srandu!
A teraz k tomu blogu o varení. Bude super, lebo ja viem super variť. Niekto by mohol namietnuť, že možno by som radšej mala robiť blog o chudnutí (ale zase...to by tiež mohla aj Martina, hehehe, Mati, voľná téma, sa teraz rozhodni!)
A hneď prvý príspevok je home made koláč domácich kuriev, ktorý sme dnes vymysleli s Triss. Naša obchodná značka je Tricked.
Nech sa páči, klikajte, slintajte, sledujte, varte!
Eh, btw...mali ste vidieť ako sme s Triss dneska trhali čerešne. Že slepačí výbor stavia rebrík. lepšie než Pat a Mat. Haha.
piatok 20. mája 2011
Dala baba hala-bala cukor na koláč a presladilo ho
Viete čo? Všetko sa na dobré obrátilo. Erasmus vyšiel. V lete pôjdem do D-landu okopávať (už som spomínala že v Bratislave by som ani prstom nepohla, aby toto mesto bolo čistejšie? Stále si myslím že stačí keď ja svoje odpadky hádžem do koša. Väčšinou teda. Lebo napríklad ohryzok môžem hodiť do kríkov, to je príroda. To ma naučila mama. Dokonca aj palička od nanuku je príroda - povedala mama a mamy majú vždy pravdu. A keď mám nejaký plast, a neni po ruke kôš, vždy je po ruke kanál - tak ma naučila mama. Takže - JA toto mesto neznečisťujem.) Ale k veci.
Slnko svieti a ja mám za sebou 4 skúšky, z toho tri na A. Oveľa lepšie ako zimné skúškové, kde som hneď z prvej skúšky vyletela jak mokrá handra.
A Triss znova bloguje!!! A dneska sa ideme na šrot opiť k Martine. Teda hehe...vypustiť Džina z fľaše. Už sme tak dlho nepili džin. Viete čo je zaujímavé? Keď sme u nás, počúvame napríklad Kiss (tá žúrka sa zapísala do análov) a u Mati vždy Petra Nagyho, proste to je tak. Aj keď dneska by sme mohli taký youtube-playlist zostaviť, kde by bol aj ten Grigorov, lebo "doživotne dám zbohom zásadám" som si pridelila ako osobné heslo. A hodí sa to na žúr.
Zajtra má byť vraj koniec sveta, preto je dobré si dnes užiť, opiť sa a zahulákať si. Tú seminárku, čo mám do nedele poslať, hádam ani začínať nebudem. (Či?)
A inak...nejaký ten recept sem ešte určite dám, lebo ja v poslednej dobe rada pečiem (šak to na mne vidno...kks včera som sa vážila a mám asi o sto kíl viac než minulý týždeň, tak dobre o 4...no keď mám byť úplne úprimná tak o 3, ale aj tak!) a sú to samé hovadské veci. Napríklad určite sa s vami podelím o červené pesto, to budeme robiť dnes a je to famózne. Vyžrala by som to aj samotné, bez ničoho.
A článok o statusoch...no, začnem zbierať materiál. Na druhej strane, to stačí len celý fejs skopírovať a materiálu je až dosť, lebo ja mám nejakým spôsobom švihnutý zoznam friendov. Skôr rozmýšľam nad tým, analyzovať niektoré indivíduá postupne a venovať im vlastné posty, lebo niektorí toho nadrístajú aj na dva články za deň. (Napríklad ja.) Aby ste nepovedali že len ohováram, môžem sem hodiť aj vlastné statusy. (Chacha, ale keďže je v moje moci vynechať všetko trápne a nevtipné, môžem zmanipulovať vašu mienku!)
Slnko svieti a ja mám za sebou 4 skúšky, z toho tri na A. Oveľa lepšie ako zimné skúškové, kde som hneď z prvej skúšky vyletela jak mokrá handra.
A Triss znova bloguje!!! A dneska sa ideme na šrot opiť k Martine. Teda hehe...vypustiť Džina z fľaše. Už sme tak dlho nepili džin. Viete čo je zaujímavé? Keď sme u nás, počúvame napríklad Kiss (tá žúrka sa zapísala do análov) a u Mati vždy Petra Nagyho, proste to je tak. Aj keď dneska by sme mohli taký youtube-playlist zostaviť, kde by bol aj ten Grigorov, lebo "doživotne dám zbohom zásadám" som si pridelila ako osobné heslo. A hodí sa to na žúr.
Zajtra má byť vraj koniec sveta, preto je dobré si dnes užiť, opiť sa a zahulákať si. Tú seminárku, čo mám do nedele poslať, hádam ani začínať nebudem. (Či?)
A inak...nejaký ten recept sem ešte určite dám, lebo ja v poslednej dobe rada pečiem (šak to na mne vidno...kks včera som sa vážila a mám asi o sto kíl viac než minulý týždeň, tak dobre o 4...no keď mám byť úplne úprimná tak o 3, ale aj tak!) a sú to samé hovadské veci. Napríklad určite sa s vami podelím o červené pesto, to budeme robiť dnes a je to famózne. Vyžrala by som to aj samotné, bez ničoho.
A článok o statusoch...no, začnem zbierať materiál. Na druhej strane, to stačí len celý fejs skopírovať a materiálu je až dosť, lebo ja mám nejakým spôsobom švihnutý zoznam friendov. Skôr rozmýšľam nad tým, analyzovať niektoré indivíduá postupne a venovať im vlastné posty, lebo niektorí toho nadrístajú aj na dva články za deň. (Napríklad ja.) Aby ste nepovedali že len ohováram, môžem sem hodiť aj vlastné statusy. (Chacha, ale keďže je v moje moci vynechať všetko trápne a nevtipné, môžem zmanipulovať vašu mienku!)
nedeľa 8. mája 2011
Jeden gazdinkovský
Ešte predtým, než začnem seriózne pracovať (chacha) na nejakých školských kokocinách (vlastne je to skôr...no ani nie do plaču, ale do zúfalstva, lebo sa mi faaakt nechce. Nechce, nechce, NECHCE), podelím sa s vami o brutálny recept na brutálny koláč.
Mám ho z internetu a niekde vám vyhrabem aj fotku (ne moju), aby ste videli, ako to má vyzerať na konci. A trochu som ho vylepšila.
115g masla (neuvádza sa druh, dávam Heru - pamätáte si ešte na tú starú reklamu na Heru kde hrala tá super pesnička od nejakého českého skladateľa, ktorého meno si teraz neviem spomenúť?)
1 tabuľka horkej čokolády
150g cukru (tiež sa neuvádza...raz som dala práškový, včera kryštálový...no asi je to jedno)
2 vajčiská
75ml mlieka (sorry, ale to neviem čo je za kokotskú mieru, to sa nedá ani odmerať, dávam vždy sto...len včera som mala v odmerke dačo iné, tak som tam jebla mlieka len tak bajočko-přiměřeně)
140g múky (nejakej...asi teda polohrubej...Nemci zjavne jebú na nejaké rozlišovanie)
2 PL kakaa (akože nééé Granka, jasné)
No a tie veci sa majú spolu všelijak čudne miešať a postupne pridávať, ale já vám povím jedno...nebudem sa s tým predsa serkať, takže postup som si spravila takýto:
Najprv som zmiešala všetky suché veci (akože múka, cukor a tak) a potom som do toho jebla mlieko. Vajcá tam majú ísť v celku, ale lepšie je, keď dáte žĺtka zvlášť a z bielok vyšľaháte sneh (to cesto je dosť tuhé). Aha no a maslo roztopiť, čokoládu tiež (vo vodnom kúpeli...pekne poctivo), zmiešať dokopy a pridať do zmesi. A ten sneh až jemne nakoniec vmiešať, chápeme sa.
Toto vylejte do vymastenej (prekvapenie) tortovej formy a strčte do trúby na pol hoďku (190°C).
Medzitým si spravte tvarohovú časť.
Takto:
3 vajčiská (dajte pozor, aby niektoré neodišlo na vandrovku)
100g cukru (nevedno akého, proste si vyberte)
1 vanilkový cukor
500g odtučneného tvarohu
150g bieleho jogurtu
Najprv vymiešajte vajcá s cukrom (dopenista chacha...ja nikdy neviem čo presne je dopenista, tak miešam, kým ma nebolí ruka a potom už to jebem) (práve ma napadlo, či slovo dopenista nie je odvodené od slova penis...ale to by potom muslo stvrdnúť a neviem veruže, ako by ste to dosiahli...), potom pridajte ten vanilkový, tvaroh a jogurt a dobre zmiešajte, aby ste mali peknú zmes (šak čo iné...).
To akurát stihnete za tých 30 minút, kým sa vám peče čokoládové cesto. To potom vyberete a vylejete naň tvarohové oné. Ja som to včera ešte vylepšila a natrela som čokoládovú časť tenkou vrstvou lekváru (použite nejaký kyslý...my máme iba slivkový, ten sa hodí) a až potom som tam jebla ten tvaroh. No a to dáte piecť ešte na 50 minút pri 160°C. Fakt, neni to priveľa.
Navrch má ísť nejaké kyslé ovocie, pôvodne tam boli višne, ale u nás doma sa nenachádzajú, tak tam dávam buď nejaké čučoriedky, alebo maliny zavárané (jasné, že z obchodu...jedine že by ste nejakú tupaňu Marušu poslali za 12 mesiačikmi, chacha, ale keďže všetci dobre vieme, čo symbolizujú 12 mesiačikovia, nechcem potom vedieť, čo symbolizovali tie jahody).
Teda to ovocie tam dáte až keď to vychladne, ale ho tam aj nedajte, jak chcete.
Je to taký cheesecake, ako z kaviarne a je to fakt brutálne, akurát trochu lepšie než z kaviarne.
Mám ho z internetu a niekde vám vyhrabem aj fotku (ne moju), aby ste videli, ako to má vyzerať na konci. A trochu som ho vylepšila.
Oné na cesto:
115g masla (neuvádza sa druh, dávam Heru - pamätáte si ešte na tú starú reklamu na Heru kde hrala tá super pesnička od nejakého českého skladateľa, ktorého meno si teraz neviem spomenúť?)
1 tabuľka horkej čokolády
150g cukru (tiež sa neuvádza...raz som dala práškový, včera kryštálový...no asi je to jedno)
2 vajčiská
75ml mlieka (sorry, ale to neviem čo je za kokotskú mieru, to sa nedá ani odmerať, dávam vždy sto...len včera som mala v odmerke dačo iné, tak som tam jebla mlieka len tak bajočko-přiměřeně)
140g múky (nejakej...asi teda polohrubej...Nemci zjavne jebú na nejaké rozlišovanie)
2 PL kakaa (akože nééé Granka, jasné)
No a tie veci sa majú spolu všelijak čudne miešať a postupne pridávať, ale já vám povím jedno...nebudem sa s tým predsa serkať, takže postup som si spravila takýto:
Najprv som zmiešala všetky suché veci (akože múka, cukor a tak) a potom som do toho jebla mlieko. Vajcá tam majú ísť v celku, ale lepšie je, keď dáte žĺtka zvlášť a z bielok vyšľaháte sneh (to cesto je dosť tuhé). Aha no a maslo roztopiť, čokoládu tiež (vo vodnom kúpeli...pekne poctivo), zmiešať dokopy a pridať do zmesi. A ten sneh až jemne nakoniec vmiešať, chápeme sa.
Toto vylejte do vymastenej (prekvapenie) tortovej formy a strčte do trúby na pol hoďku (190°C).
Medzitým si spravte tvarohovú časť.
Takto:
3 vajčiská (dajte pozor, aby niektoré neodišlo na vandrovku)
100g cukru (nevedno akého, proste si vyberte)
1 vanilkový cukor
500g odtučneného tvarohu
150g bieleho jogurtu
Najprv vymiešajte vajcá s cukrom (dopenista chacha...ja nikdy neviem čo presne je dopenista, tak miešam, kým ma nebolí ruka a potom už to jebem) (práve ma napadlo, či slovo dopenista nie je odvodené od slova penis...ale to by potom muslo stvrdnúť a neviem veruže, ako by ste to dosiahli...), potom pridajte ten vanilkový, tvaroh a jogurt a dobre zmiešajte, aby ste mali peknú zmes (šak čo iné...).
To akurát stihnete za tých 30 minút, kým sa vám peče čokoládové cesto. To potom vyberete a vylejete naň tvarohové oné. Ja som to včera ešte vylepšila a natrela som čokoládovú časť tenkou vrstvou lekváru (použite nejaký kyslý...my máme iba slivkový, ten sa hodí) a až potom som tam jebla ten tvaroh. No a to dáte piecť ešte na 50 minút pri 160°C. Fakt, neni to priveľa.
Navrch má ísť nejaké kyslé ovocie, pôvodne tam boli višne, ale u nás doma sa nenachádzajú, tak tam dávam buď nejaké čučoriedky, alebo maliny zavárané (jasné, že z obchodu...jedine že by ste nejakú tupaňu Marušu poslali za 12 mesiačikmi, chacha, ale keďže všetci dobre vieme, čo symbolizujú 12 mesiačikovia, nechcem potom vedieť, čo symbolizovali tie jahody).
Teda to ovocie tam dáte až keď to vychladne, ale ho tam aj nedajte, jak chcete.
Je to taký cheesecake, ako z kaviarne a je to fakt brutálne, akurát trochu lepšie než z kaviarne.
nedeľa 1. mája 2011
Máj, chlastu čas
Nemám rada poopičné depky. Je to nechutný pocit a navyše to ani neni poriadna depka, taká že sa vyrevete a máte na to dôvod, je to len taký neurčitý divný pocit samoty a otupelosti, clivosti a pochmúrnosti. A otupnosti.
Mala som to včera, ako vždy keď sa opijem.
Celý deň som pozerala telku (televízne filmy...čo vám poviem, aj ten dabing bol v rovnakej kvalite ako tie filmy...), jebala na školu a žrala. Keď hovorím žrala, myslím tým ŽRALA a teraz mám výčitky svedomia. A piekla som koláč, ktorý som žrala dnes ráno a ešte je mi zle, lebo som si dala priveľa. (No, ráno, to ako asi pred hodinou.)
Ešte k tým filmom. Dúfala som, že na MTV czech pôjde Paris Hilton BFF contest (inak čo znamená BFF? Chantal tvrdí že best fucking friend. Asi hej, lebo to druhé F tam je mrte odveci.) alebo aspoň My super sweet 16 (nerozumiem, prečo sú tak na vetvy z toho že majú 16, keď aj tak ešte nesmú piť) ale išla len "hudba", tak som sa musela zmieriť s HBO. Najprv niečo o nejakom stroskotancovi (Mark Pease Experience tuším), ktorý na strednej patril do zboru a bol akože super a teraz už má 21 a ešte stále má pocit, že je super a chcel by nahrať demo a pičoviny kokotiny a nakoniec zistil že jeho frajerku (stredoškoláčku) mu šuká jeho bývalý učiteľ (učiteľ spevu a divadla) a tento Mark to zistil tak, že - z neznámeho dôvodu - upratoval bordel v izbe jeho slečny a našiel tam pásku "Mac singing" (Mac je tá jeho puča) a to si vzal a počúval to v aute a to bola nahrávka zo skúšky či čo, mac spievala, učiteľ jej hral na klavíri a na konci bolo niečo ako "Prečo sa smejeme?" "Neviem.", cmuk-cmuk-cmuk "Takto?" "Ooooh, áno, áno, presne takto. .... Au!" "Prepáčte, to moje hodinky..." "Nevadí." "Tu?" "Ooooh, uuuh, ó bože, presne tam."
A také zvuky, ako keby ho ťahala za gule, alebo páriace sa mačky (imitujú detský nárek)...fakt otrasné, neviem aký bol originál, ale ten dabing bol PRÍŠERNÝ.
No a milý Mark takto zistil že mu ju jebe ten učiteľ (btw, učiteľa hral Ben Stiller a mal šediny, také dosť divné...to mu mohli aj prirodzenejšie urobiť) a dostal depku a vlastne tá baba vôbec nezistila že on má tú pásku. Nevidela som koniec, lebo som musela ísť na WC, takže fakt neviem, ale keď to budú opakovať, asi si to kuknem, lebo to bola kokotina jak traky.
Potom išlo Vychovávať Hope (nejaký HBO seriál, fakt hrozný, ani nekomentujem) a potom išla Vojna neviest...no tak to stojí za to. Popri tom som piekla, takže som to pozerala len tak jedným okom, ale tie scény sú neopísateľné. Neopísateľne debilný film. O dvoch najlepších kamoškách, ktoré sa rozhádali kvôli tomu, že obe chceli mať svadbu v júni v hoteli Plaza a bol iba jeden termín a tak si robili hrozne zle, ale nakoniec to dobre dopadlo (ale bola aj záverečná bitka pred oltárom v šatách a trhali si závoje), jedna sa vydala a druhá zistila, že vlastne si s tým svojím nerozumie a obaja sa zmenili a fňuk fňuk, rozišli sa priamo v kostole a ona si začala s bratom tej svojej kamošky.
(Moje nervy.)
Potom som stihla koniec Pretty Woman (aspoň niečo dobré) a zasmiala som sa na tých ich handrách.
Vlastne ešte niekedy medzitým išiel Otčim (tuším už som to raz videla), thriller, skrátka otčim bol vrah (vyzabíjal svoju rodinu, lebo mu išli na nervy, alebo tak nejak) a príbeh bol o tom, že matka troch deciek sa s ním zoznámila a samozrejme vtedy nevedeli že on je vrah ale bol podozrivý a šecko bolo podozrivé a susedka videla na nete nejakú fotku najhľadanejšieho zločinca a došla im povedať že sa naňho podobá a tak ju zabil a tak podobne. Nakonci veľká bojová scéna v interiéri ich obrovského baráku a sčasti na streche domu (pršalo a blýskalo sa, samozrejme), vrah ušiel, 18-ročný syn zostal v kóme a prebral sa po pol roku.
Film končil desivo a dramaticky scénkou, kde iná matka dvoch soplákov v supermarkete stretla nášho vraha a zoznámili sa. Titulky.
Potom som ešte pozerala nejaký film s Nicholasom Cageom, ktorý riešil nejakú misiu v Bangkoku. Ale nedávala som pozor, takže neviem o čom to bolo.
Vidíte, deň som strávila plodne. A dnes idem do Malaciek a kupujem si víno, lebo za a) moje telo nie je schopné sa vysporiadať s takým množstvom tvrdého chlastu a zostať potom ešte pojazdné (a ja zajtra učím) a za b) šetrím.
Na druhej strane - viem, že keď si vypijem svoju fľašu vína, už budem mať chuť dať si čokoľvek a nebude mi ani vadiť že miešam. To so mnou robí vínčisko. (Keby som pila tvrdé, nemiešala by som to s iným tvrdým...aspoň väčšinou,.) Ach, ja budem zajtra vyzerať...
Mala som to včera, ako vždy keď sa opijem.
Celý deň som pozerala telku (televízne filmy...čo vám poviem, aj ten dabing bol v rovnakej kvalite ako tie filmy...), jebala na školu a žrala. Keď hovorím žrala, myslím tým ŽRALA a teraz mám výčitky svedomia. A piekla som koláč, ktorý som žrala dnes ráno a ešte je mi zle, lebo som si dala priveľa. (No, ráno, to ako asi pred hodinou.)
Ešte k tým filmom. Dúfala som, že na MTV czech pôjde Paris Hilton BFF contest (inak čo znamená BFF? Chantal tvrdí že best fucking friend. Asi hej, lebo to druhé F tam je mrte odveci.) alebo aspoň My super sweet 16 (nerozumiem, prečo sú tak na vetvy z toho že majú 16, keď aj tak ešte nesmú piť) ale išla len "hudba", tak som sa musela zmieriť s HBO. Najprv niečo o nejakom stroskotancovi (Mark Pease Experience tuším), ktorý na strednej patril do zboru a bol akože super a teraz už má 21 a ešte stále má pocit, že je super a chcel by nahrať demo a pičoviny kokotiny a nakoniec zistil že jeho frajerku (stredoškoláčku) mu šuká jeho bývalý učiteľ (učiteľ spevu a divadla) a tento Mark to zistil tak, že - z neznámeho dôvodu - upratoval bordel v izbe jeho slečny a našiel tam pásku "Mac singing" (Mac je tá jeho puča) a to si vzal a počúval to v aute a to bola nahrávka zo skúšky či čo, mac spievala, učiteľ jej hral na klavíri a na konci bolo niečo ako "Prečo sa smejeme?" "Neviem.", cmuk-cmuk-cmuk "Takto?" "Ooooh, áno, áno, presne takto. .... Au!" "Prepáčte, to moje hodinky..." "Nevadí." "Tu?" "Ooooh, uuuh, ó bože, presne tam."
A také zvuky, ako keby ho ťahala za gule, alebo páriace sa mačky (imitujú detský nárek)...fakt otrasné, neviem aký bol originál, ale ten dabing bol PRÍŠERNÝ.
No a milý Mark takto zistil že mu ju jebe ten učiteľ (btw, učiteľa hral Ben Stiller a mal šediny, také dosť divné...to mu mohli aj prirodzenejšie urobiť) a dostal depku a vlastne tá baba vôbec nezistila že on má tú pásku. Nevidela som koniec, lebo som musela ísť na WC, takže fakt neviem, ale keď to budú opakovať, asi si to kuknem, lebo to bola kokotina jak traky.
Potom išlo Vychovávať Hope (nejaký HBO seriál, fakt hrozný, ani nekomentujem) a potom išla Vojna neviest...no tak to stojí za to. Popri tom som piekla, takže som to pozerala len tak jedným okom, ale tie scény sú neopísateľné. Neopísateľne debilný film. O dvoch najlepších kamoškách, ktoré sa rozhádali kvôli tomu, že obe chceli mať svadbu v júni v hoteli Plaza a bol iba jeden termín a tak si robili hrozne zle, ale nakoniec to dobre dopadlo (ale bola aj záverečná bitka pred oltárom v šatách a trhali si závoje), jedna sa vydala a druhá zistila, že vlastne si s tým svojím nerozumie a obaja sa zmenili a fňuk fňuk, rozišli sa priamo v kostole a ona si začala s bratom tej svojej kamošky.
(Moje nervy.)
Potom som stihla koniec Pretty Woman (aspoň niečo dobré) a zasmiala som sa na tých ich handrách.
Vlastne ešte niekedy medzitým išiel Otčim (tuším už som to raz videla), thriller, skrátka otčim bol vrah (vyzabíjal svoju rodinu, lebo mu išli na nervy, alebo tak nejak) a príbeh bol o tom, že matka troch deciek sa s ním zoznámila a samozrejme vtedy nevedeli že on je vrah ale bol podozrivý a šecko bolo podozrivé a susedka videla na nete nejakú fotku najhľadanejšieho zločinca a došla im povedať že sa naňho podobá a tak ju zabil a tak podobne. Nakonci veľká bojová scéna v interiéri ich obrovského baráku a sčasti na streche domu (pršalo a blýskalo sa, samozrejme), vrah ušiel, 18-ročný syn zostal v kóme a prebral sa po pol roku.
Film končil desivo a dramaticky scénkou, kde iná matka dvoch soplákov v supermarkete stretla nášho vraha a zoznámili sa. Titulky.
Potom som ešte pozerala nejaký film s Nicholasom Cageom, ktorý riešil nejakú misiu v Bangkoku. Ale nedávala som pozor, takže neviem o čom to bolo.
Vidíte, deň som strávila plodne. A dnes idem do Malaciek a kupujem si víno, lebo za a) moje telo nie je schopné sa vysporiadať s takým množstvom tvrdého chlastu a zostať potom ešte pojazdné (a ja zajtra učím) a za b) šetrím.
Na druhej strane - viem, že keď si vypijem svoju fľašu vína, už budem mať chuť dať si čokoľvek a nebude mi ani vadiť že miešam. To so mnou robí vínčisko. (Keby som pila tvrdé, nemiešala by som to s iným tvrdým...aspoň väčšinou,.) Ach, ja budem zajtra vyzerať...
utorok 19. apríla 2011
Who am I and if yes how many?
Už týždeň jem iba do piatej. Nepokladala by som za také podstatné vás o tom informovať (veď koho už zaujíma môj 1452789451. pokus schudnúť), keby...no presne. Keby som to dnes kolosálne neporušila.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)
Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)
Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)
To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")
Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.
To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)
A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)
Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)
Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)
To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")
Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.
To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)
A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.
nedeľa 10. apríla 2011
O nakupovaní, móde, frustrácii a malinovej torte
Na chrbát mi svieti slniečko, aké príjemné.
Nechcem týmto článkom vo vás vzbudiť ľútosť (ani posmech, Chantal!) a podobné záležitosti, len sa chcem niekde nerušene rozpísať.
Napriek niekoľkoročnej výchove najrôznejšími ženskými časopismi sa mi nepodarilo vybudovať to, čo na vás hučí Dívka, Eva alebo hoci Ema Tekeliová (sorry, ale fakt neviem ako sa to jej sprosté meno píše). Sú to samé kecy a ja som skončila len ako Bridget Jones. Nejsom slobodná 30-čka, ani ma to nejak netrápi, ale ten problém s postavou a hmotnosťou. Je otrasným zistením, že nenávidíte vlastné telo. (Ja vždy dodávam - je ale možné takéto telo milovať? NE!)
Akože vždy som to tak trochu tušila, ale až tento mesiac som si naplno uvedomila, ako hlboko to siaha. Keď sme boli v Olomouci (nehorázny výžer, ale ja neviem odolať takým tým strašne dobrým chlebíčkom s majonézou...ale aby ste si nemysleli, radšej som ich obchádzala, aby som sa na ne zakaždým nevrhla), s Dašou sme stále riešili naše postavy. (Napríklad sme stáli pri tom stole s chlebíčkami, žrali keksíky a debatovali a nadváhe.)
Ako som písala nedávno, v piatok začala konferencia improvizačným divadlom. Súťažili dva tímy hercov a jedno kolo sa volalo Love Song. Vtedy vytiahli jednu babu z publika a dvaja herci jej mali zaspievať svoj love song a ona sa mala rozhodnúť, ktoré družstvo dostane hlas. Keď rozhodca vysvetľoval pravidlá, trnula som hrôzou. Sedela som dosť blízko ehm, pódia (nebolo tam nijaké pódium, len plocha) a na kraji rady. Keď som si predstavila, že sa budem musieť posadiť na tú stoličku a celé publikum sa na mňa bude dívať a sledovať moje brucho, tak ma oblial studený pot. Potom si vybral inú, z prvej rady.
Na druhý deň Daša povedala, že sa strašne bála, aby ju nevybrali (sedela predo mnou, tiež na kraji), lebo je tučná. Skôr, než som s tým začala ja. Bola som prekvapená, že to napadlo aj niekoho iného, lebo som si myslela, že len ja sa tak strašne zhadzujem (aj keď vačšinou len v duchu, prípadne pred kamoškami, ale ani by ma nenapadlo trepať nejakému chlapovi čo o mňa javí záujem, že pozri, netrčí mi tu sadlo? No to zas ne.)
Daša totiž vôbec neni tučná. Má prsia a zadok a štíhly pás (omg, čo by som ja dala za jej pás). Aj tak som presvedčená, že je lepšie mať väčší zadok než obrovské brucho. Pcha.
No a keď už sme si navzájom prijali svoje frustrácie a navzájom sme sa uistili že "preboha, ty predsa vôbec nejsi tlstá!", riešime to s prestávkami doteraz. Napríklad keď ideme po ulici a ja pozerám na figuríny a hovorím si - piče aké sú chudé, je to jedno že sú umelé a Daša povie - nenávidím figuríny!
No, je to normálne? Bežné asi hej, ale je to normálne?
Je normálne nenávidieť svoje vlastné telo? Podľa mňa je to nezdravé a viem to a napriek tomu si nepomôžem, lebo ako som už povedala, je možné milovať (alebo sa aspoň zmieriť) s takýmto telom? Ne.
Napríklad včera som sekla s krátkou a neúspešnou diétou, po deviatich dňoch predstierania. Koniec koncov, predstierať niečo druhým má ešte aký-taký význam (ak to neni orgazmus teda), ale sebe? Nejsom zasa psychicky chorá. (Som len narušená, čo sa týka príjmu potravy. Prijímam jej priveľa. Vlastne ani ne priveľa ale v idiotských dobách, ako napríklad noc. Jasné jasné - nejdez v noci. Keby sa to robilo tak ľahko, už dávno mám miery 90-60-90. Totiž k tomu mi už len chýba, vlastne prebýva ten pás. Ostatné sa zmestí do normy. Síce, tie kozy už asi tiež ne...bohatstvo!)
Po normálnom obede som mala nenormálne výčitky svedomia. (V tejto časti pristúpme rovno k malinovej torte, ktorú som mala dnes, takej torte že čistý sex s viacnásobným orgazmom. Vypýtam si recept.)
A navyše, včera som išla nakupovať. Nelenže majú HOVNO (presne - veľké H, malé o, rímska päťka, N a O), ešte aj strihy sú čudné, akoby celý svet trpel podváhou a vzory sú tiež čudné a vôbec, proste toto je tá časť o frustrácii a móde.
Doniesla som si jedny úzke gate (veľmi úzke a jediné čo mi vadí, že to neni veľkosť 34, ale ...ehm, pomlčíme, okrem toho Levi aj tak nečísluje klasickými konfekčnými veľkosťami, takže v páse sú samozrejme menšie než 34...omg, to už by čo bolo) a depresiu.
Vyzerám obrovsky (nechajte si tie kecy že chlapi majú radi keď majú ženu za čo chytiť...lebo aj chudé ženy majú chlapov, takže nemám obavy že keby som schudla už ma nikto nebude chcieť. Na tomto mieste sa hodí spomenúť jeden výrok z Prahy, ktorý možno patrí do Fragmentov: "My SME pekné...len sme tučné.")
S Martinou sme sa chceli uchýliť k čiernej mágii, ale povedala, že by sme asi museli jesť hadie oči a obetovať mačiatka. To by som fakt nezvládla. A zapredať dušu sa mi ešte nepodarilo. Keď to človek potrebuje, Satan ne a ne sa zjaviť. (Síce, včera som videla takého pudla...dofrasa, možno som si nadobro presrala šancu.)
Chantal tvrdí, že Diabol má moju dušu istú a nemá dôvod mi za ňu ešte čosi ponúkať. Pravda. Dopiče.
Nechcem týmto článkom vo vás vzbudiť ľútosť (ani posmech, Chantal!) a podobné záležitosti, len sa chcem niekde nerušene rozpísať.
Napriek niekoľkoročnej výchove najrôznejšími ženskými časopismi sa mi nepodarilo vybudovať to, čo na vás hučí Dívka, Eva alebo hoci Ema Tekeliová (sorry, ale fakt neviem ako sa to jej sprosté meno píše). Sú to samé kecy a ja som skončila len ako Bridget Jones. Nejsom slobodná 30-čka, ani ma to nejak netrápi, ale ten problém s postavou a hmotnosťou. Je otrasným zistením, že nenávidíte vlastné telo. (Ja vždy dodávam - je ale možné takéto telo milovať? NE!)
Akože vždy som to tak trochu tušila, ale až tento mesiac som si naplno uvedomila, ako hlboko to siaha. Keď sme boli v Olomouci (nehorázny výžer, ale ja neviem odolať takým tým strašne dobrým chlebíčkom s majonézou...ale aby ste si nemysleli, radšej som ich obchádzala, aby som sa na ne zakaždým nevrhla), s Dašou sme stále riešili naše postavy. (Napríklad sme stáli pri tom stole s chlebíčkami, žrali keksíky a debatovali a nadváhe.)
Ako som písala nedávno, v piatok začala konferencia improvizačným divadlom. Súťažili dva tímy hercov a jedno kolo sa volalo Love Song. Vtedy vytiahli jednu babu z publika a dvaja herci jej mali zaspievať svoj love song a ona sa mala rozhodnúť, ktoré družstvo dostane hlas. Keď rozhodca vysvetľoval pravidlá, trnula som hrôzou. Sedela som dosť blízko ehm, pódia (nebolo tam nijaké pódium, len plocha) a na kraji rady. Keď som si predstavila, že sa budem musieť posadiť na tú stoličku a celé publikum sa na mňa bude dívať a sledovať moje brucho, tak ma oblial studený pot. Potom si vybral inú, z prvej rady.
Na druhý deň Daša povedala, že sa strašne bála, aby ju nevybrali (sedela predo mnou, tiež na kraji), lebo je tučná. Skôr, než som s tým začala ja. Bola som prekvapená, že to napadlo aj niekoho iného, lebo som si myslela, že len ja sa tak strašne zhadzujem (aj keď vačšinou len v duchu, prípadne pred kamoškami, ale ani by ma nenapadlo trepať nejakému chlapovi čo o mňa javí záujem, že pozri, netrčí mi tu sadlo? No to zas ne.)
Daša totiž vôbec neni tučná. Má prsia a zadok a štíhly pás (omg, čo by som ja dala za jej pás). Aj tak som presvedčená, že je lepšie mať väčší zadok než obrovské brucho. Pcha.
No a keď už sme si navzájom prijali svoje frustrácie a navzájom sme sa uistili že "preboha, ty predsa vôbec nejsi tlstá!", riešime to s prestávkami doteraz. Napríklad keď ideme po ulici a ja pozerám na figuríny a hovorím si - piče aké sú chudé, je to jedno že sú umelé a Daša povie - nenávidím figuríny!
No, je to normálne? Bežné asi hej, ale je to normálne?
Je normálne nenávidieť svoje vlastné telo? Podľa mňa je to nezdravé a viem to a napriek tomu si nepomôžem, lebo ako som už povedala, je možné milovať (alebo sa aspoň zmieriť) s takýmto telom? Ne.
Napríklad včera som sekla s krátkou a neúspešnou diétou, po deviatich dňoch predstierania. Koniec koncov, predstierať niečo druhým má ešte aký-taký význam (ak to neni orgazmus teda), ale sebe? Nejsom zasa psychicky chorá. (Som len narušená, čo sa týka príjmu potravy. Prijímam jej priveľa. Vlastne ani ne priveľa ale v idiotských dobách, ako napríklad noc. Jasné jasné - nejdez v noci. Keby sa to robilo tak ľahko, už dávno mám miery 90-60-90. Totiž k tomu mi už len chýba, vlastne prebýva ten pás. Ostatné sa zmestí do normy. Síce, tie kozy už asi tiež ne...bohatstvo!)
Po normálnom obede som mala nenormálne výčitky svedomia. (V tejto časti pristúpme rovno k malinovej torte, ktorú som mala dnes, takej torte že čistý sex s viacnásobným orgazmom. Vypýtam si recept.)
A navyše, včera som išla nakupovať. Nelenže majú HOVNO (presne - veľké H, malé o, rímska päťka, N a O), ešte aj strihy sú čudné, akoby celý svet trpel podváhou a vzory sú tiež čudné a vôbec, proste toto je tá časť o frustrácii a móde.
Doniesla som si jedny úzke gate (veľmi úzke a jediné čo mi vadí, že to neni veľkosť 34, ale ...ehm, pomlčíme, okrem toho Levi aj tak nečísluje klasickými konfekčnými veľkosťami, takže v páse sú samozrejme menšie než 34...omg, to už by čo bolo) a depresiu.
Vyzerám obrovsky (nechajte si tie kecy že chlapi majú radi keď majú ženu za čo chytiť...lebo aj chudé ženy majú chlapov, takže nemám obavy že keby som schudla už ma nikto nebude chcieť. Na tomto mieste sa hodí spomenúť jeden výrok z Prahy, ktorý možno patrí do Fragmentov: "My SME pekné...len sme tučné.")
S Martinou sme sa chceli uchýliť k čiernej mágii, ale povedala, že by sme asi museli jesť hadie oči a obetovať mačiatka. To by som fakt nezvládla. A zapredať dušu sa mi ešte nepodarilo. Keď to človek potrebuje, Satan ne a ne sa zjaviť. (Síce, včera som videla takého pudla...dofrasa, možno som si nadobro presrala šancu.)
Chantal tvrdí, že Diabol má moju dušu istú a nemá dôvod mi za ňu ešte čosi ponúkať. Pravda. Dopiče.
pondelok 21. februára 2011
Může být i tma a zima. Konečně může být i trošku smutno, jen když je veselo.
Drahouši sa z Milána vrátia zajtra a my sa pomaly snažíme vytvoriť z tejto nory to útulné obydlie, ktoré tu bolo, než odišli. Stále to tu vyzerá ako po party, aj po dvoch dňoch, Nerozumiem, ako je to možné, veď už sme upratali. Možno kvôli detailom, ako sto balíkov čipsov a vodnej fajke a v obývačke sa povaľujú CD-čká a laky na nechty...no to sa netýka priamo party, že. Ale Triss u nás zostala cez víkend, a keď máme WG (pre ne-germanistov, WG znamená Wohngemeinschaft a je to vlastne systém spoločného bývania študentov v podnájme. Voláme to tak preto, že zakaždým, keď nejakí rodičia vytiahnu päty z domu, ešte ani dvere sa nezavrú a už je zvyšok slepačieho výboru nastúpený aj s cestovnými taškami u dotyčnej a býva u nej, kým sa nevrátia jej drahí sploditelia.), všade sa povaľujú laky na nechty a pilníky. Inokedy rozhodne netrávim toľko času úpravou nechtov...ale tak na WG.
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.
(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.
A takto my so Chantal nakupujeme domáce potreby:
"Aha, tento saponát stojí 1,50."
"Ale pozri, tento je ružový!!!"
(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)
nedeľa 6. februára 2011
Neznesiteľná ťažkosť bytia
(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.
streda 2. februára 2011
Dancing days are here again
Je 22:49 a ja dlávim čipsy, Dnes nie zo zúfalstva ale od nadšenia...od stresu a adrenalínu a všetkého. Chudnem od zajtra. Idem aj do plavárne. (Ak sa zobudím pred obedom.)
Kým sme dnes čakali na frazu útrpných 5 hodín pred jeho kanclom (malé nedorozumenie), hrabalo nám, že by to vydalo na nejaký zábavný diel seriálu.
Rozprávali sme sa len vo frazeologizmoch a fňukali ako to nevieme.
Ale nebolo to tak hrozné nakoniec. Ale stres som mala riadny, vrátane hypnotického trasu, ľadových prstov, zovretého žalúdka a strašného chladu (nič som nejedla celý deň...to preto.)
A viete čo ma dnes napadlo? Jasné, typická ja...išla som v buse na doučko, počúvala mp3 po sto rokoch a myslela na to že nebudem aspoň pol roka používať mozog. A tešilo ma to. A vtedy ma napadlo - veď skúškové by sme mali brať ako skvelú príležitosť dozvedieť sa kopu zaujímavých informácií.
Keby mi to niekto povedal pred troma dňami, tak ho pošlem do piče že už by sa so mnou v živote nebavil. Viem viem. Taká som.
(Inak trošku som popracovala na tom layoute - teda Chantal ...no neni to síce celkom tak, ako si to predstavujem...ale prispôsobujem svoje predstavy realite.)
A dneska som sa tak strašne uvoľnila, že si to neviete ani predstaviť...ani ja si to neviem predstaviť. Toľko adrenalinu, čo som mala dnes v krvi, s tym by som vyhrala nejaký bežecký pretek...a večer už som bola ako mŕtvolka. Aj teraz som, ale ve´d už sa aj chystám spať, ale som si hovorila, že treba vám povedať že už som zasa ok, lebo hentie príspevky boli vážne hrozné... A fakt sa mi chcelo umreť, ale čo ja viem...aj sa celkom teším že som teda nakoniec nezemrela. I vy, nie je tak?
Och jasné...v pátek sa rozbijem na padrť.
Kým sme dnes čakali na frazu útrpných 5 hodín pred jeho kanclom (malé nedorozumenie), hrabalo nám, že by to vydalo na nejaký zábavný diel seriálu.
Rozprávali sme sa len vo frazeologizmoch a fňukali ako to nevieme.
Ale nebolo to tak hrozné nakoniec. Ale stres som mala riadny, vrátane hypnotického trasu, ľadových prstov, zovretého žalúdka a strašného chladu (nič som nejedla celý deň...to preto.)
A viete čo ma dnes napadlo? Jasné, typická ja...išla som v buse na doučko, počúvala mp3 po sto rokoch a myslela na to že nebudem aspoň pol roka používať mozog. A tešilo ma to. A vtedy ma napadlo - veď skúškové by sme mali brať ako skvelú príležitosť dozvedieť sa kopu zaujímavých informácií.
Keby mi to niekto povedal pred troma dňami, tak ho pošlem do piče že už by sa so mnou v živote nebavil. Viem viem. Taká som.
(Inak trošku som popracovala na tom layoute - teda Chantal ...no neni to síce celkom tak, ako si to predstavujem...ale prispôsobujem svoje predstavy realite.)
A dneska som sa tak strašne uvoľnila, že si to neviete ani predstaviť...ani ja si to neviem predstaviť. Toľko adrenalinu, čo som mala dnes v krvi, s tym by som vyhrala nejaký bežecký pretek...a večer už som bola ako mŕtvolka. Aj teraz som, ale ve´d už sa aj chystám spať, ale som si hovorila, že treba vám povedať že už som zasa ok, lebo hentie príspevky boli vážne hrozné... A fakt sa mi chcelo umreť, ale čo ja viem...aj sa celkom teším že som teda nakoniec nezemrela. I vy, nie je tak?
Och jasné...v pátek sa rozbijem na padrť.
nedeľa 30. januára 2011
Keď ja nechcem byť krysa, prosím ťa ukľudni sa
Volala mi Daša a vraj nemám stresovať. Tak nestresujem, o deviatej som s tým sekla, vydepilovala som si nohy (a neviem sa dočkať času, kedy depilácia nôh bude najnáročnejší program dňa a najnáročnejšou kognitívnou aktivitou bude rozhodnúť sa akou farbou si nalakovať nechty) a spravila som 10 klikov. To je tak...musím so sebou niečo robiť a keď sa mi fakt STRAŠNE nechce (to ako vždy), tak aspoň klikujem, lebo 10 klikov nie je masaker a viac aj tak nevládzem...zatiaľ.
A bycigel smutne stojí v obývačke a na ňom prevesené uteráky. Hanba mne, hanba mojej rodine, hanba mojej krave! Ale už fakt budem, budem, budem cvičiť, leto sa nezadržateľne blíži, stačí sa pozriež z okna na zasneženú záhradku a všetko je jasné.
No a budúci týždeň idem po polstoročí zas do plavárne, to mi treba.
No a teraz si celý večer len čítam blogy, vlastne jeden, Daily Whinge. Je to extrahované ...ehm, niečo. Metafory nie sú mojou parketou, aspoň teraz ne. Ale ten blog ma fascinuje a rozosmieva a všetko, som unesená štýlom aj celkovým dojmom. Presne. Človek má pocit, že to snáď ani nemôže byť pravda...ale kto vie.
Každopádne, odporúčam pozrieť.
Deti moje...definitívne by som mala prestať napchávať sa po večeroch čokoládovými vločkami, pretože po prvé sú samé (to aby som nemusela rozmýšľať, či sa píšu sami, alebo samy) o sebe dosť kalorické a po druhé je mi z mlieka kvalitne na tyčku, je to horšie než osem vodiek, tie zvládam s prehľadom. Vždy rozmýšľam, či je normálne, aby jedna ženská vypila bez problémov osem vodiek (alebo čohokoľvek so 40% koncentrovaného šťastia). No lebo...ja sa vôbec nejdem tváriť že je to nejak veľa a nad mieru, lebo iní vypijú viac, ale aj tak... keby som sa spýtala mamy, asi by odpadla, lebo ona za veľa považuje tak tri. Si myslím. Videla som totiž jej pohľad, keď som sa neopatrne spýtala jedného nášho známeho (doktora), koľko by som teoreticky mohla mať promile po 10 gin tonicoch. (Trištvrte fľaše šampanského som zamlčala.)
No. Iróniou osudu som ho na druhý deň stretla v Aligáči, nadrbaná jak činka. Bože, to tiež už bolo pred sto rokmi (asi minulé leto...?)
On žije v Amerike a bol tu vtedy na víkend.
Aj ja chcem žiť v Amerike a chodiť do tejto diery len na víkend. Či na týždeň, či na koľko sa sem vôbec oplatí lietať.
(Som hrozne smädná.)
Zajtra keď sa zobudím, moja prvá myšlienka bude (ako každý deň) "dopiče, ďalšie skurvené ráno" ale nenechajte sa zmiasť, každým dňom sme bližšie koncu (teda skúškového) a to ma teší. Len nemám rada rána. Rána bych zrušil... Jediný čas, kedy dokážem zniesť že je ráno, je keď niekam cestujem. (A ne električkou do školy.)
Už aby to tu bolo. Chystáme sa na krátky výlet. Niekam. Bude to ppč. Vysokoškolská partia, je to porád lepšie než na strednej.
Ešte mi povedzte, prečo v čase cholery (to ma len tak napadlo) musím myslieť na lovera. Prečo? A tie časy, kedy ma kvalitne sral, si pripomínam len násilím, lebo v tej mojej prázdnej gebuli samozrejme zostáva to pekné. Boha, život je nechutné klišé. A toto už je paródiou samé na seba. Idem radšej spať, aj tak mi vyblikáva comp, aby mi jemne nevtieravo oznámil, že zachvíľu skape. A nech skape...potom mu narvem do diery ten kábel a šup s ním do eletriky. A bude vymalováno.
A bycigel smutne stojí v obývačke a na ňom prevesené uteráky. Hanba mne, hanba mojej rodine, hanba mojej krave! Ale už fakt budem, budem, budem cvičiť, leto sa nezadržateľne blíži, stačí sa pozriež z okna na zasneženú záhradku a všetko je jasné.
No a budúci týždeň idem po polstoročí zas do plavárne, to mi treba.
No a teraz si celý večer len čítam blogy, vlastne jeden, Daily Whinge. Je to extrahované ...ehm, niečo. Metafory nie sú mojou parketou, aspoň teraz ne. Ale ten blog ma fascinuje a rozosmieva a všetko, som unesená štýlom aj celkovým dojmom. Presne. Človek má pocit, že to snáď ani nemôže byť pravda...ale kto vie.
Každopádne, odporúčam pozrieť.
Deti moje...definitívne by som mala prestať napchávať sa po večeroch čokoládovými vločkami, pretože po prvé sú samé (to aby som nemusela rozmýšľať, či sa píšu sami, alebo samy) o sebe dosť kalorické a po druhé je mi z mlieka kvalitne na tyčku, je to horšie než osem vodiek, tie zvládam s prehľadom. Vždy rozmýšľam, či je normálne, aby jedna ženská vypila bez problémov osem vodiek (alebo čohokoľvek so 40% koncentrovaného šťastia). No lebo...ja sa vôbec nejdem tváriť že je to nejak veľa a nad mieru, lebo iní vypijú viac, ale aj tak... keby som sa spýtala mamy, asi by odpadla, lebo ona za veľa považuje tak tri. Si myslím. Videla som totiž jej pohľad, keď som sa neopatrne spýtala jedného nášho známeho (doktora), koľko by som teoreticky mohla mať promile po 10 gin tonicoch. (Trištvrte fľaše šampanského som zamlčala.)
No. Iróniou osudu som ho na druhý deň stretla v Aligáči, nadrbaná jak činka. Bože, to tiež už bolo pred sto rokmi (asi minulé leto...?)
On žije v Amerike a bol tu vtedy na víkend.
Aj ja chcem žiť v Amerike a chodiť do tejto diery len na víkend. Či na týždeň, či na koľko sa sem vôbec oplatí lietať.
(Som hrozne smädná.)
Zajtra keď sa zobudím, moja prvá myšlienka bude (ako každý deň) "dopiče, ďalšie skurvené ráno" ale nenechajte sa zmiasť, každým dňom sme bližšie koncu (teda skúškového) a to ma teší. Len nemám rada rána. Rána bych zrušil... Jediný čas, kedy dokážem zniesť že je ráno, je keď niekam cestujem. (A ne električkou do školy.)
Už aby to tu bolo. Chystáme sa na krátky výlet. Niekam. Bude to ppč. Vysokoškolská partia, je to porád lepšie než na strednej.
Ešte mi povedzte, prečo v čase cholery (to ma len tak napadlo) musím myslieť na lovera. Prečo? A tie časy, kedy ma kvalitne sral, si pripomínam len násilím, lebo v tej mojej prázdnej gebuli samozrejme zostáva to pekné. Boha, život je nechutné klišé. A toto už je paródiou samé na seba. Idem radšej spať, aj tak mi vyblikáva comp, aby mi jemne nevtieravo oznámil, že zachvíľu skape. A nech skape...potom mu narvem do diery ten kábel a šup s ním do eletriky. A bude vymalováno.
piatok 28. januára 2011
Výsledky
Z didaktiky mám prenádherné Fx. Nemám tu povraz, len fľašu vodky, ktorá mi nepatrí. (Urazila by sa Chantal?)
Tak sa dlávim čipsami a do konca skúšok asi stlstnem (bože to je koľko tých konzonantov za sebou, na skapanie), že sa ani cez dvere nepretrepem.
Chce sa mi umreť. (Moje každovečerné priania ešte stále nikto nevyslyšal, lebo už si to hovorím asi týždeň a furt som tu.)
Idem si po nejaké tabletky na modzog a hurá do učenia. Hurá, hurá, hurá. Babka čurá. (Verili by ste že ten drbo editor podčiarkne temer každé slovo, ale čurá nepodčiarkne??? Končím tvoj Fero, to je na mňa moc.)
Mala som včera pravdu, keď som napísala "všetko je napiču, všetko je nakokot".
Nech všetci pália do piče už. Ja vieeem, som hrozne negatívna. Teší ma.
Tak sa dlávim čipsami a do konca skúšok asi stlstnem (bože to je koľko tých konzonantov za sebou, na skapanie), že sa ani cez dvere nepretrepem.
Chce sa mi umreť. (Moje každovečerné priania ešte stále nikto nevyslyšal, lebo už si to hovorím asi týždeň a furt som tu.)
Idem si po nejaké tabletky na modzog a hurá do učenia. Hurá, hurá, hurá. Babka čurá. (Verili by ste že ten drbo editor podčiarkne temer každé slovo, ale čurá nepodčiarkne??? Končím tvoj Fero, to je na mňa moc.)
Mala som včera pravdu, keď som napísala "všetko je napiču, všetko je nakokot".
Nech všetci pália do piče už. Ja vieeem, som hrozne negatívna. Teší ma.
štvrtok 27. januára 2011
Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý
A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
sobota 11. decembra 2010
S ploskačkou do Viedne
Vo štvrtok sme zorganizovali trip do Viedne, my germanistky z pedagogickej fakulty. (To znie ako nejaký film, alebo tak, len teraz neviem aký.)
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
štvrtok 11. novembra 2010
I wanna do bad things with you
Normálne sedím už pár hodín za pécečkom, a ľudia, nejsom na Fejsbuku!!! Chápete? No, aj to sa dá. teda akože som, ale ne primárne, takže sa nehrám super Maria ani neklikám na šťastný orech (taká nemecká aplikácia čo vám predpovedá budúcnosť, veľmi podnetné...), ale mám fejs len na lište, poprípade pičujem s kamoškou.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
nedeľa 8. augusta 2010
Oh my gosh!
Začnem poporiadku, ale už sa mi to v hlave začína splietať. Amsterdam. Ťažká popičovka. Videli a skúsili sme všetko, čo sa dá v Amsterdame skúsiť. Drogy. (S mamou. No...to vám povím, lahúdka. Ja viem, že sa to píše s tou pičúskou guličkou nad U ale nechce sa mi ju hľadať na klávesnici.). Bycigle. (Sme predvčerom uzákonili so slepačím výborom, že takto sa odteraz bycigle píšu.) Plavbu loďkou po grachtoch. Múzeum van Gogha. Dungeon. Madame Tussaud´s. (Johnny!!!) Nákupy. (Boha, tam sa úúúžasne nakupuje. Všade mali zľavy. Mám svoje prvé šaty z desigual, kam som doteraz vždy len chodila pozerať jak chudobný príbuzný, čo aj som, ale za 34 evri?!) A tak. No, aj počasie nám vyšlo, náš domáci bol síce pračudesný, ale celý týždeň sme sa mu úspešne vyhýbali. Takže toto mesto vrelo odporúčam. Aha, jasné, aj kurvy vo výkladoch sme videli. Pôvodne som mala v úmysle opísať túto dovolenku nejak obšírnejšie, ale keď od štvrtka som spala u Martiny a teraz mám plnú hlavu len víkendu so SV (skratka pre slepačí výbor).
Takže, žrali sme, chlastali sme a pozerali pičoviny v telke. A na youtube. Staré hity od Grigorova a jemu podobných a zavŕšili sme to súťažou, kto nájde väčšiu pičovinu. Akože E-Rotic vedie a potom také hity ako Dr. Jones, koľká nostalgia. V pátek sme sa vychystali žiť, lebo sme oslávili Starej narodky (už má 23...ako ja. Ako spieva večne mladá Vondráčková, čas nikoho příliš nešetří.)
Chceli sme sa nachňápať už doma, ale nejak nám to nevyšlo, lebo sme natoľko prepité, že po piatich gin tonicoch je nám len trošku veselšie. Každopádne, susedia si toho Grigorova užili v plnej sile. Vytrepali sme sa v tej kurevskej zime do Aligáča, kde sme si ppč zatancovali a balil nás východňár vo fialovej mikine, že "vy ste úplne rock´n´rollové dievčatá?". Velice som tam inak ušetrila, lebo už sa mi nechcelo ďalej opíjať (teda, hlavne sa mi nechcelo dávať také prachy za gin a nechcela som miešať s pivom. takže som exla jednu vodku. Logika, né? Ja nikdy neexujem, teda - UŽ ne, už som pristará na také špásy, ale nejak sa mi to páči, asi to znovu zavediem do praxe). Ježiši, teraz ma napadlo, čo ešte natrepal ten východňár. teda nič proti nim, ale fakt ich nemusím. Zapotil že: "Ja som Oesterreich. Teda, ich bin aus Oesterreich." Akože, čo mu máte na toto povedať???
No. Inak sme celý víkend nehorázne žrali a ležali pred telkou jak knedle. Bolo to skvelé. A pozerali sme MTV. MTV!!!! My!!! My, rockerky telom i dušou. Sme vzdychali, aký je Justin sexi. No, ja neviem čo sa stalo. len sme sa postupne priznávali, že čo sa nám páči. Každopádne poučné.
Aha. V sobotu sme pozerali jeden zábavný film. Volalo sa to Pán božský a bolo to u puči teenagerskej, ktorá úspešne nivočila život svojmu okoliu, ale myslela to dobre. Najlepšie na tom bolo, že sme to mohli nahlas komentovať a ten nechutný, hostilný a politicky nekorektný (bohatstvo, to už bolo ne že nekorektné, to bolo priam politicky závadné!) humor... To ani len citovať nejde, lebo by sme urazili iné rasy, národnosti, náboženstvá a miešancov. A všetkých vlastne. Ale straaašne sme sa nasmiali. Najviac na tom, ako by sa lover dobre posral a skapal, keby nás počul. Originál, kamoškovia, solídne by skapal a bol by pohoršený.
Ešte sme aj založili monarchiu, ale o tom sa mi teraz nechce...
Takže, žrali sme, chlastali sme a pozerali pičoviny v telke. A na youtube. Staré hity od Grigorova a jemu podobných a zavŕšili sme to súťažou, kto nájde väčšiu pičovinu. Akože E-Rotic vedie a potom také hity ako Dr. Jones, koľká nostalgia. V pátek sme sa vychystali žiť, lebo sme oslávili Starej narodky (už má 23...ako ja. Ako spieva večne mladá Vondráčková, čas nikoho příliš nešetří.)
Chceli sme sa nachňápať už doma, ale nejak nám to nevyšlo, lebo sme natoľko prepité, že po piatich gin tonicoch je nám len trošku veselšie. Každopádne, susedia si toho Grigorova užili v plnej sile. Vytrepali sme sa v tej kurevskej zime do Aligáča, kde sme si ppč zatancovali a balil nás východňár vo fialovej mikine, že "vy ste úplne rock´n´rollové dievčatá?". Velice som tam inak ušetrila, lebo už sa mi nechcelo ďalej opíjať (teda, hlavne sa mi nechcelo dávať také prachy za gin a nechcela som miešať s pivom. takže som exla jednu vodku. Logika, né? Ja nikdy neexujem, teda - UŽ ne, už som pristará na také špásy, ale nejak sa mi to páči, asi to znovu zavediem do praxe). Ježiši, teraz ma napadlo, čo ešte natrepal ten východňár. teda nič proti nim, ale fakt ich nemusím. Zapotil že: "Ja som Oesterreich. Teda, ich bin aus Oesterreich." Akože, čo mu máte na toto povedať???
No. Inak sme celý víkend nehorázne žrali a ležali pred telkou jak knedle. Bolo to skvelé. A pozerali sme MTV. MTV!!!! My!!! My, rockerky telom i dušou. Sme vzdychali, aký je Justin sexi. No, ja neviem čo sa stalo. len sme sa postupne priznávali, že čo sa nám páči. Každopádne poučné.
Aha. V sobotu sme pozerali jeden zábavný film. Volalo sa to Pán božský a bolo to u puči teenagerskej, ktorá úspešne nivočila život svojmu okoliu, ale myslela to dobre. Najlepšie na tom bolo, že sme to mohli nahlas komentovať a ten nechutný, hostilný a politicky nekorektný (bohatstvo, to už bolo ne že nekorektné, to bolo priam politicky závadné!) humor... To ani len citovať nejde, lebo by sme urazili iné rasy, národnosti, náboženstvá a miešancov. A všetkých vlastne. Ale straaašne sme sa nasmiali. Najviac na tom, ako by sa lover dobre posral a skapal, keby nás počul. Originál, kamoškovia, solídne by skapal a bol by pohoršený.
Ešte sme aj založili monarchiu, ale o tom sa mi teraz nechce...
pondelok 17. mája 2010
It´s all too beautiful
Na net chodím teraz málo (to znamená, že včera som tu nebola, chacha) a tak ma samú prekvapí, keď zočím (to je ale slovo!) ten svoj pekný layout. Ale zvykám si.
Dneska som sa nepretrhla od učenia, len si zúfam, lebo mám pocit (ne, to neni len pocit) že nestíham, a síce že kurevsky.
Dejepisu je veľa, veľa, kto by to bol povedal???
A jediné čo som dnes urobila, že som zežrala polku čokolády a ešte aj dve vafle (potreté nutelou a ešte som kvôli dvom jahodám aj otvorila konzervu kks), až je mi zle. A naozaj je mi zle, ne len metaforicky. Inak, to samozrejme nebolo jediné jedlo, to bol dezert. Bleh.
A dneska ešte musím ísť učiť, teda celkom sa teším (mala by som napísať tomu nešťastníkovi, lebo zase sa vytafárim z domu a on potom zistí, že zabudol), že konečne vypadnem von.
A dneska prenáramná vec, chvíľu som sa nad tým rozčuľovala, že čo si dopiči tí chlapi o sebe myslia, ale oni zjavne myslia kokotom a ten o ktorom sa chystám hovoriť bol velice obdarený, asi to nejako súvisí s tou kokoťou domýšľavosťou...proste čím väčší, tým viac domýšľavý...hm, nejaká čudná teória, nechajme to.
Proste napísal mi lover!!!
Chápete to? Sestra tvrdí, že dokonale. Ja tvrdím, že to nechápem a naozaj to nechápem, ona povedala, že chce sex. Teda ne ona (ale to asi tiež ale o tom teraz nebudeme), ale ona hovorí, že on chce. Rozumeno?
Napísal, že si čítal môj blog (jasné, pche, sleduje ma, lebo je zvedavý jak stará baba, asi jak ja, čo používam fejs na špehovanie bývalých, len ja ich moc nemám, a tých čo som s nimi mala aférky, tak tí ma až tak netankujú, navyše neviem po grécky ani po španielsky, čo celé moje špehovanie značne komplikuje...ale zase odbieham od témy bez smerovky) (teraz ma napadlo, že by som mohla pokukať na profile istého Anglána, čo som s ním...no to je jedno). Kde sme boli? Aha (áno, tie pauzy, ako ste sa už naučili u Dreamworld hehe), že čítal môj blog, samozrejme né tento, lebo ten som mu nedala ani neplánujem, ne že by nerozumel, slovenčinu má celkom obstojnú (sestra dnes povedala že - veď on píše ako taký trošku mentálne zaostalejší Slovák, čo nedáva moc tej syntaxi...a ja dúfam, že hádam nikto až do takej miery neprzní svoju rodnú reč, ale zase...), ale nemusí všetko vedieť, stačí že ma špehuje po nemecky.
Áno, áno, už idem k jadru! Takže si čítal ten blog a že sa dočítal, že si užívam život (aby ste mali predstavu, obsahovo je tento podobný tomu druhému, šak nemám dva paralelné životy a nevymýšľam si, takže v podstate píšem na oba to isté, len inými slovami a oboje je vtipné, vtipné, vtipné) a že som šťastná a blablabla. A že je rád, ale že je to škoda trošku.
No.
Škoda??? Akurát tak pre neho. Keby nebol kokot, tak všetko mohlo byť ako predtým halbwegs ok, a pokojne by sme si trtkali a nič by sme neriešili, ale keď je debil, tak mu treba. Snáď si nemyslel, že sa mi zrúti svet a budem doma plakať a nevychádzať a nebaliť anglických ženíchov???
(No, už som sa kvôli nemu naplakala až príliš a teraz rozhodne ne, tentokrát ma totiž nedohnal k slzám ale do vývrtky, tými kecmi o rasizme a pičovinách, ale tie časy sú už gone a bodka.)
Škoda...ten chlap je otrasný. Neodpísala som mu, nech trpí.
(No, zasa preháňam, asi ani on tým až tak netrpí, ale ako vidím, semeno mu tlačí na mozog a nevie sa s tým vyrovnať a ja sa tvárim že jak sa mám super, teda pred ním. Okrem pičungov na školu totiž. Inak sa mám v podstate naozaj super, nebyť štáciek, lebo sa teším na jarnú ofenzívu, chacha.)
Musím vypadnúť, došiel tatík, že chce pracovať. Práca šľachtí, ale ja sa medzi aristokraciu necpem...
Zbohom!
Dneska som sa nepretrhla od učenia, len si zúfam, lebo mám pocit (ne, to neni len pocit) že nestíham, a síce že kurevsky.
Dejepisu je veľa, veľa, kto by to bol povedal???
A jediné čo som dnes urobila, že som zežrala polku čokolády a ešte aj dve vafle (potreté nutelou a ešte som kvôli dvom jahodám aj otvorila konzervu kks), až je mi zle. A naozaj je mi zle, ne len metaforicky. Inak, to samozrejme nebolo jediné jedlo, to bol dezert. Bleh.
A dneska ešte musím ísť učiť, teda celkom sa teším (mala by som napísať tomu nešťastníkovi, lebo zase sa vytafárim z domu a on potom zistí, že zabudol), že konečne vypadnem von.
A dneska prenáramná vec, chvíľu som sa nad tým rozčuľovala, že čo si dopiči tí chlapi o sebe myslia, ale oni zjavne myslia kokotom a ten o ktorom sa chystám hovoriť bol velice obdarený, asi to nejako súvisí s tou kokoťou domýšľavosťou...proste čím väčší, tým viac domýšľavý...hm, nejaká čudná teória, nechajme to.
Proste napísal mi lover!!!
Chápete to? Sestra tvrdí, že dokonale. Ja tvrdím, že to nechápem a naozaj to nechápem, ona povedala, že chce sex. Teda ne ona (ale to asi tiež ale o tom teraz nebudeme), ale ona hovorí, že on chce. Rozumeno?
Napísal, že si čítal môj blog (jasné, pche, sleduje ma, lebo je zvedavý jak stará baba, asi jak ja, čo používam fejs na špehovanie bývalých, len ja ich moc nemám, a tých čo som s nimi mala aférky, tak tí ma až tak netankujú, navyše neviem po grécky ani po španielsky, čo celé moje špehovanie značne komplikuje...ale zase odbieham od témy bez smerovky) (teraz ma napadlo, že by som mohla pokukať na profile istého Anglána, čo som s ním...no to je jedno). Kde sme boli? Aha (áno, tie pauzy, ako ste sa už naučili u Dreamworld hehe), že čítal môj blog, samozrejme né tento, lebo ten som mu nedala ani neplánujem, ne že by nerozumel, slovenčinu má celkom obstojnú (sestra dnes povedala že - veď on píše ako taký trošku mentálne zaostalejší Slovák, čo nedáva moc tej syntaxi...a ja dúfam, že hádam nikto až do takej miery neprzní svoju rodnú reč, ale zase...), ale nemusí všetko vedieť, stačí že ma špehuje po nemecky.
Áno, áno, už idem k jadru! Takže si čítal ten blog a že sa dočítal, že si užívam život (aby ste mali predstavu, obsahovo je tento podobný tomu druhému, šak nemám dva paralelné životy a nevymýšľam si, takže v podstate píšem na oba to isté, len inými slovami a oboje je vtipné, vtipné, vtipné) a že som šťastná a blablabla. A že je rád, ale že je to škoda trošku.
No.
Škoda??? Akurát tak pre neho. Keby nebol kokot, tak všetko mohlo byť ako predtým halbwegs ok, a pokojne by sme si trtkali a nič by sme neriešili, ale keď je debil, tak mu treba. Snáď si nemyslel, že sa mi zrúti svet a budem doma plakať a nevychádzať a nebaliť anglických ženíchov???
(No, už som sa kvôli nemu naplakala až príliš a teraz rozhodne ne, tentokrát ma totiž nedohnal k slzám ale do vývrtky, tými kecmi o rasizme a pičovinách, ale tie časy sú už gone a bodka.)
Škoda...ten chlap je otrasný. Neodpísala som mu, nech trpí.
(No, zasa preháňam, asi ani on tým až tak netrpí, ale ako vidím, semeno mu tlačí na mozog a nevie sa s tým vyrovnať a ja sa tvárim že jak sa mám super, teda pred ním. Okrem pičungov na školu totiž. Inak sa mám v podstate naozaj super, nebyť štáciek, lebo sa teším na jarnú ofenzívu, chacha.)
Musím vypadnúť, došiel tatík, že chce pracovať. Práca šľachtí, ale ja sa medzi aristokraciu necpem...
Zbohom!
nedeľa 2. mája 2010
A už je to tu, záverečná
To si prosím pekne púšťa Chantal, ktorú chytá nostalgia jak sviňa (chytila už niekoho sviňa?) a ja si pospevujem, lebo to je moja mladosť. Ine Kafe, tě buuuh.
Viete čo je super? My sme tu taká komunita. Síce asi len o piatich členoch, ale komunita.
Ja napíšem, že mám rada Bukowskeho a všetky moje čitateľky mi odpíšu, že aj oni. To hneď človeka poteší.
A napíšem že sa ožieram v Aligáči a odpovede sú - aj ja!
No neni to popiči? A možno už sme sa aj niekedy videli. Ale ktovie.
Ale ten Aligátor je rarita, z toho idú do kolien všetci turisti a to nie všetci moji zahraniční hostia videli ako horí bar. Inak, je to ťažká popičovka páliť bar v krčme, kde sa poriadne nevetrá. Hehe.
Ešte že o tom nevie európska únia, lebo by sme mali po kokote a mohli by sme si zapáliť akurvát tak cigu, vlastne ani to nie.
Každopádne minule som tu mala Nemcov a boli sme tam, aj bar pálili, no veľkolepý zážitok, sa im páčilo. Ďalšia návšteva, ktorú očakávam v lete, bude tiež z D-landu (no kto by už iný za mnou chodil, že, keď ne Nemčúri) a je to rocker. A nemeckého rockera chceme zobrať do Aligáča, lebo má krásne dlhé vlasy (ryšavé) a je to hudobník a môžme sa tam ním pochvastať (hahaha), že akého my máme kamaráta. A on má navyše aj charizmu takú, že pozerá na vás 5 minút a hneď by ste ho opreli na najbližšom rohu, čo na tom že by okolo mohla ísť vaša bývalá triedna. (Našťastie moja triedna nevyzerala, že by sa ťahala po nočných baroch.)
No a on je ešte aj trošku starší, teda...no, proste trošku.
A je z Hamburgu. Ó jasné...no neni som ja femme fatale, keď kvôli mne dojde chlap až z Hamburgu až sem? A nehovoriac o tom, že už raz došiel za nami do Kolína, len aby sme si dali jednu pusu, chacha.
Ale nechcela som sa chvastať, teda chcela, ale no dobre...
Dneska sa od učenia nepretŕham, pozerám si staré fotky z D-landu, z minulého leta. A vybadala som akurát, že by som mala seriózne chudnúť.
Ale dneska som zežrala válov zmrzliny.
Ježišinku, spomenula som si, čo som chcela povedať.
Mám tu zverejnený mail, taký som si vytvorila, že identita nijaká, tak je to bezpečné. Meno Hortenzia Hortenziová. No a napísal mi nejaký Ind z New Delhi. Akože on sa o mňa strašne zaujíma (a čo hľadal na nete, keď našiel blog s názvom Sick Things??? Nejaké prasárny určite!) a chce vedieť že čo si sem píšem a či mu to nechcem preložiť. Hovorím, reku, nechcem a načo...mám mu preložiť svoj zážitok s Osvištím???
Nech si preloží, šak načo nám Pánboh dal google translator?
Ale on že ne, to je hlúpy preklad, o ničom. No to je mi jasné, šak už sme sa na tom všetci niekedy zasmiali.
A tak mi píše maily a píše, ako ho hrozne zaujímam a či mu poviem niečo o sebe. Tak som mu napísala, poviem ti, ale šak sa spýtaj (no nebudem snáď písať teraz beletrizovaný životopis...).
Tak sa spýtal. Dámy, mali ste vidieť tie otázky!!! Čistý skaping.
Tak poporadí.
Aké šaty nosím? Ak to mala byť narážka na nejaký cyber-sex, alebo čo (ja už som trénovaná, voľakedy som furt vysedávala na chate, vždy na cudzojazyčnom, lebo zo slovenských chatov ma ide naskutku jebnúť, okrem toho nenávidím keď chlapi používajú zdrobneliny typu "Aký si mala dník"), tak sa nechytám.
Tak moja odpoveď bola - keď idem spať, nosím pyžamo, keď idem na skúšku tak sukňu a blúzku a keď idem von, jeansy a tričko.
Považujem to za vybavené. Keď je zima, nosím kabát a keď je teplo, nosím sandále.
Ďalej, že či používam parfém alebo deo. Prosím??? Ne, ja rada smrdím ako starý robotník.
A ešte pár vecí čo si neviem spomenúť...počkajte, checknem mail.
Aha, jasné. Či pijem pivo alebo víno. Bohatstvo...na čo je zvyknutý u indických žien? Ja si ich predstavujem v sárí a minimálne 10 krokov za mužom. Oni smú piť???
Tak píšem - pijem pivo, víno, whisky (dnes napríklad som si dala kávu s whisky...chápete, taká som ja osoba. Ne nejaká upjatá Indka v sárí, ktorá je upjatá len preto, že jej tak kultúra prikazuje. Ja som chvalabohu na dobrej strane zemegule a robím si čo si zmyslím, aj pijem alkohol ráno, keď mám chuť), vodku a všetko možné...bože, keď spomínam na tie časy, ako sme hodili 5-8 marhúľ (každý podľa výdrže...) a išlo sa...alebo na tie časy, keď sme si kúpili fľašu v Tescu, vypili bohémsky v uličke a poďho na disco ako panie...jáááj. Mladosť, kde si ty zostala?
Posledná, veľmi nenápadne položená otázka znela - hádajte - či mám BF.
Po prvé, neznášam tú debilnú skratku, žijeme v slovníku skratiek, či čo??? Čo som ja...
A keby som mu mala dopodrobna vylíčiť môj stav (prevažne rovnovážny), trvalo by to aspoň hodinu. Celý ten príbeh (o starej platni) o loverovi. Ani sama neviem, ale určite to neni môj BF, je to proste lover, taký nadštandardný, upgrade. Ale to nejdem vešať na nos nejakému odkundesovi z Dilí...a okrem toho ma lover zasa pekne nasral, takže sme obaja urazení, ale ja mám právo a on ne, a to je teraz náhodou objektívne, ne že urazená žena.
Ale čo s ním, keď je chuj.
Ale o loverovi som nechcela. Takto si milý Ind zisťuje, na aké prasačiny sa ma smie pýtať... Pche...
Nehorázne, tento svet.
Viete čo je super? My sme tu taká komunita. Síce asi len o piatich členoch, ale komunita.
Ja napíšem, že mám rada Bukowskeho a všetky moje čitateľky mi odpíšu, že aj oni. To hneď človeka poteší.
A napíšem že sa ožieram v Aligáči a odpovede sú - aj ja!
No neni to popiči? A možno už sme sa aj niekedy videli. Ale ktovie.
Ale ten Aligátor je rarita, z toho idú do kolien všetci turisti a to nie všetci moji zahraniční hostia videli ako horí bar. Inak, je to ťažká popičovka páliť bar v krčme, kde sa poriadne nevetrá. Hehe.
Ešte že o tom nevie európska únia, lebo by sme mali po kokote a mohli by sme si zapáliť akurvát tak cigu, vlastne ani to nie.
Každopádne minule som tu mala Nemcov a boli sme tam, aj bar pálili, no veľkolepý zážitok, sa im páčilo. Ďalšia návšteva, ktorú očakávam v lete, bude tiež z D-landu (no kto by už iný za mnou chodil, že, keď ne Nemčúri) a je to rocker. A nemeckého rockera chceme zobrať do Aligáča, lebo má krásne dlhé vlasy (ryšavé) a je to hudobník a môžme sa tam ním pochvastať (hahaha), že akého my máme kamaráta. A on má navyše aj charizmu takú, že pozerá na vás 5 minút a hneď by ste ho opreli na najbližšom rohu, čo na tom že by okolo mohla ísť vaša bývalá triedna. (Našťastie moja triedna nevyzerala, že by sa ťahala po nočných baroch.)
No a on je ešte aj trošku starší, teda...no, proste trošku.
A je z Hamburgu. Ó jasné...no neni som ja femme fatale, keď kvôli mne dojde chlap až z Hamburgu až sem? A nehovoriac o tom, že už raz došiel za nami do Kolína, len aby sme si dali jednu pusu, chacha.
Ale nechcela som sa chvastať, teda chcela, ale no dobre...
Dneska sa od učenia nepretŕham, pozerám si staré fotky z D-landu, z minulého leta. A vybadala som akurát, že by som mala seriózne chudnúť.
Ale dneska som zežrala válov zmrzliny.
Ježišinku, spomenula som si, čo som chcela povedať.
Mám tu zverejnený mail, taký som si vytvorila, že identita nijaká, tak je to bezpečné. Meno Hortenzia Hortenziová. No a napísal mi nejaký Ind z New Delhi. Akože on sa o mňa strašne zaujíma (a čo hľadal na nete, keď našiel blog s názvom Sick Things??? Nejaké prasárny určite!) a chce vedieť že čo si sem píšem a či mu to nechcem preložiť. Hovorím, reku, nechcem a načo...mám mu preložiť svoj zážitok s Osvištím???
Nech si preloží, šak načo nám Pánboh dal google translator?
Ale on že ne, to je hlúpy preklad, o ničom. No to je mi jasné, šak už sme sa na tom všetci niekedy zasmiali.
A tak mi píše maily a píše, ako ho hrozne zaujímam a či mu poviem niečo o sebe. Tak som mu napísala, poviem ti, ale šak sa spýtaj (no nebudem snáď písať teraz beletrizovaný životopis...).
Tak sa spýtal. Dámy, mali ste vidieť tie otázky!!! Čistý skaping.
Tak poporadí.
Aké šaty nosím? Ak to mala byť narážka na nejaký cyber-sex, alebo čo (ja už som trénovaná, voľakedy som furt vysedávala na chate, vždy na cudzojazyčnom, lebo zo slovenských chatov ma ide naskutku jebnúť, okrem toho nenávidím keď chlapi používajú zdrobneliny typu "Aký si mala dník"), tak sa nechytám.
Tak moja odpoveď bola - keď idem spať, nosím pyžamo, keď idem na skúšku tak sukňu a blúzku a keď idem von, jeansy a tričko.
Považujem to za vybavené. Keď je zima, nosím kabát a keď je teplo, nosím sandále.
Ďalej, že či používam parfém alebo deo. Prosím??? Ne, ja rada smrdím ako starý robotník.
A ešte pár vecí čo si neviem spomenúť...počkajte, checknem mail.
Aha, jasné. Či pijem pivo alebo víno. Bohatstvo...na čo je zvyknutý u indických žien? Ja si ich predstavujem v sárí a minimálne 10 krokov za mužom. Oni smú piť???
Tak píšem - pijem pivo, víno, whisky (dnes napríklad som si dala kávu s whisky...chápete, taká som ja osoba. Ne nejaká upjatá Indka v sárí, ktorá je upjatá len preto, že jej tak kultúra prikazuje. Ja som chvalabohu na dobrej strane zemegule a robím si čo si zmyslím, aj pijem alkohol ráno, keď mám chuť), vodku a všetko možné...bože, keď spomínam na tie časy, ako sme hodili 5-8 marhúľ (každý podľa výdrže...) a išlo sa...alebo na tie časy, keď sme si kúpili fľašu v Tescu, vypili bohémsky v uličke a poďho na disco ako panie...jáááj. Mladosť, kde si ty zostala?
Posledná, veľmi nenápadne položená otázka znela - hádajte - či mám BF.
Po prvé, neznášam tú debilnú skratku, žijeme v slovníku skratiek, či čo??? Čo som ja...
A keby som mu mala dopodrobna vylíčiť môj stav (prevažne rovnovážny), trvalo by to aspoň hodinu. Celý ten príbeh (o starej platni) o loverovi. Ani sama neviem, ale určite to neni môj BF, je to proste lover, taký nadštandardný, upgrade. Ale to nejdem vešať na nos nejakému odkundesovi z Dilí...a okrem toho ma lover zasa pekne nasral, takže sme obaja urazení, ale ja mám právo a on ne, a to je teraz náhodou objektívne, ne že urazená žena.
Ale čo s ním, keď je chuj.
Ale o loverovi som nechcela. Takto si milý Ind zisťuje, na aké prasačiny sa ma smie pýtať... Pche...
Nehorázne, tento svet.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)