Nakoniec som na tú party bola pozvaná aj ja. No uznajte. Ale nešla som a ani nejdem, lebo som bola na pošte rozlúčiť sa s niekoľkými ľuďmi čo odchádzajú už dnes. Na party nemám náladu (a nemám už vôbec náladu byť jedinou bielou osobou medzi 50 Afričanmi, lebo...chápete) (a naozaj je ich tam asi 50, aspoň také boli prognózy, už chápem, prečo varili jak pre regiment).
Som smutná a revem sama na svojej izbe a púšťam si sad sad songs a ľutujem sa. A pred chvíľou mi zaklopal na dvere chlap, ktorého som v živote nevidela a pýtal sa, či tu neni Natalia. Neviem kto je Natalia, tu nijaká nebýva, aspoň si toho nejsom vedomá. A ako došiel na moje dvere? Jedine že by klopal na všetky, ale to by bolo čudné, lebo všetci sú dole. No, nechajme záhadu vesmíru bokom.
Venujme sa mojej depke. Opúšťam sa. Neznášam lúčenie a odchádzanie a konce a všetko čo s tým súvisí. Prečo??? Och bože. Nemala by som revať, nemám už dosť kapesníkov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára