Troska

Alkohol zo mňa spravil ľudskú trosku. Trasú sa mi ruky a cítim sa akoby na mňa padol klavír (viete, ako v kreslených filmoch), alebo čo. Asi alebo čo.

A polku noci si nepamätám. To už sa mi stáva tradíciou. Najprv sme začali u nás a ja som za približne hoďku kopla do seba 5 vodiek (ale s džúsom!) a ani som si nepripadala pripitá. A potom sme riešili, kam sa pôjde žiť, až nakoniec sme vyzistili, že niekde je nejaká WG party, kde je pozvaná jedna naša známa a tak sme sa pozvali tiež. Nikto z nás nepoznal ľudí z toho WG, aby bolo jasné. No viete čo, to bola party jak v amerických filmoch. Miliarda ľudí natrieskaná v byte, normálny DJ tam mal rozložené nádobíčko, hudba nahlas, že sa okná triasli a bordel všade. Neviem čo na to susedia, ale mne sa páčilo. A chlastu tam bolo požehnane. Takže som si dala ešte víno a ešte vodku (hnusná, brzdila som pivom) a potom si už moc toho nepamätám.

Bavila som sa s dvoma ... eh ... chlapcami (boha to znie blbo, ale ako to mám povedať?). Ne, Proper nebol prítomný, to je jasné, inak by som ani tak hanbato netancovala s oboma mojimi novými známymi. Ehm. S oboma naraz. Viete, moje staré ja, zvyk je železná košeľa. No a vraj som tancovala celú noc a nakoniec som (vraj!!!) zaspala postojačky s hlavou na hrudi jedného z nich. A moja spolubývajúca mi dnes povedala, že naňho pozrela a že on iba pokrčil ramenami. Och bože, trapas jak sviňa. Jak divá sviňa. Ešte že nemám na nikoho kontakt, nepamätám si ako vyzerali a hádam sa pri troche šťastia už nikdy nestretneme. Aj keď Jena je malá diera, takže všetko je možné.

Potom som šla domov, sama. Jak vždy. No a ledva som stála, prepletala som nohami ako zajac (ako záááájac) a tackala sa. Strašný pohľad. (Tuším som si dokonca aj pospevovala, lebo som si spomenula, že aj Chantal si naposledy nahlas nôtila a zdalo sa mi to mrte cool.) Celú cestu som prešla bez ujmy, až niekde poblíž domova som sa ukážkovo zjebala na chodník. Chvíľu som tam ležala (mne sa zdalo že chvíľu, ale ktovie ako dlho to bolo) a čumela do oblohy a hovorila som si "Fíha, ako sa teraz zdvihnem...?" Akože originál, bola som viac prekvapená než čokoľvek iné, proste som tam ležala a čudovala sa. Náhodou šiel okolo nejaká starostlivý pán (netuším, či starý, alebo mladý a ani netuším čo robil o takom čase vonku, slušní ľudia predsa dávno spali) a pomohol mi vstať. Asi si myslel že som chorá, lebo sa ustarostene pýtal či som v poriadku (aspoň si myslím, ja si totiž nepamätám čo hovoril). Ale potom keď počul môj opilecký bľabot a videl môj kalný pohľad, asi mu to doplo a šiel svojou cestou. Len tak pre vašu info, nemám ani modrinu, ani som si nič neroztrhla, ani ma nič nebolí, divné. Možno sa to ani nestalo.

Potom som sa asi nejak dotrepala domov. Ráno som sa zobudila v spodnom prádle (ale sexi) a nevládala som vstať. Nemala som opicu, bola som ešte stále ožratá!!! Takže som tam ležala až do pol druhej (môj tradičný čas, kedy cez víkendy vstávam) a trpela. Samozrejme som mala čočky v očiach, make-up, šaty po zemi a kabát v izbe na stoličke (nechápem, prečo som ho nezavesila už na chodbe, ale viete...asi som nebola v stave). Vankúš mám od rozmazaných šminiek ale nevládzem vymieňať periny, iba som ho otočila. Ech. Takto to začína, to troskovatenie. Som naozaj hrozná.

No a keď som vyliezla, čižmy hodené pred dverami, tenisky sa tam tiež povaľovali (asi som o ne v noci zakopla) a obraz na stene zmizol...lebo jak som sa dotackala, oprela som sa o stenu a obraz zjebala dole. Aitana povedala že sa ma došla spýtať či som ok a ja že som len zahučala neeeein. Tak vidíte. Takto ja žijem. A dnes nejsom schopná ničoho, ledva som sa vytafárila do Lidlu, ale mala som pocit, že ma tam jebne, to svetlo, tie zvuky, no proste všetko. Cítim sa jak keby ma smrť obchádzala, fakt. A trasú sa mi ruky!

Uvádzam básničku, ktorú mi dnes Chantal zložila, poézia všedného dňa.

Prasa si prasa,

ale v tom spočíva

života krása.