Kluci pochopte to, když vona mně děsně chce...!

Boha, strašne som rozožraná posledné dni (ale aspoň už viem prečo, je to hormonálne podmienené, tak žiadne obavy) a práve sa tlačím kokosovými tyčinkami (Rittersportka už je zežraná.) Ak niekde uvidíte pomaly sa sunúť horu sádla, som to ja. S mojím behaním je to bieda. Ale teraz ne o tom, po tomto depresívnom úvode sa pripravte na chvastanie prvého stupňa. 

Mávam pocity neistoty, ako je to vlastne s Properom. Chce ma? Chce ma veľmi? Chce ma len na chvíľu? (Viete, čo ak je rovnaký hajzel, ako som bývala ja? Potom je možné naozaj všetko a Ooops I did it again je naša hymna.) (Len si to pozorne vypočujte a hneď prestanete tvrdiť že Britka Shitka mala povrchné texty. Veru nemala. Boli o živote.)

A keď mám také záchvaty, vypisujem Chantal alebo slepačiemu výboru, lebo neviem čo so sebou a slepačí výbor ma upozorní, že prosím ťa ukľudni sa, zober si chlp zakry sa. Lenže drahí moji. Celé tie pocity neistoty plynú z toho, že ja ho naozaj vážne chcem (a som doňho buchnutá). Keď niekoho nechcem, idú po mňe jak gestapo po Pučíkovi (alebo ako minule Chantal zadrela - "visí na ňom, ako Ježiš na kríži", nábožkári odpustia). Ale Chantal povedala, že je jasné, že ma musí chceť, lebo ešte aj kadejaký ex po mne pase jak pes po údenom.

Napríklad môj luxemburský bývalý mal žiarlivostnú polhodinku na skype, keď pindil, že aké nespravodlivé (viete, tak rádoby zo žartu, ale ja som neni tupá, aby som si nepovšimla to posolstvo medzi riadkami) (a on vždy žiarlil jak hovado...eh, ne že by nemal prečo, ale to je teraz jedno), a "so mnou si nikdy nechcela počúvať reggae a tvrdila si že tá hudba je hrozná" a podobné tirády. (Len aby bolo jasné, nikdy som nepovedala že reggae je hrozná hudba, lebo si to nemyslím, maximálne som mohla povedať že ho nepočúvam, čo je aj pravda. Vidíte ako časom ľudia prekrútia vaše výpovede? Pche. Okrem toho tamten nebol dostatočný chlap  na to, aby mi dačo proste pustil - ja napríklad sa držím hesla, že koho panstvo, toho muzika a keď som doma, púšťam čo chcem ja, na druhej strane, keď som uňho, má právo pustiť, čo chce on - vždy sa vypytoval, čo chcem počúvať a keď sa ma niekto pýta, tak mu samozrejme teda poviem, ale potom nemá právo mi pičovať. Ale načo vám to vysvetľujem, do psej matere, šak vy istotne chápete.)

A nakoniec zavalašil, že som bola to najlepšie, čo ho v živote stretlo. Podľa tohto vyhlásenia musel byť jeho život naozaj mizerná kopa sračiek, lebo ja som sa k nemu nezachovala zrovna korektne (ne že by som si neskôr nevyčítala, aká som bola hnusná, ale viete ako to je...).

Okrem tohto tragéda mi semo-tamo napíše aj murín, že ako sa mi vodí a ako on na mňa v poslednej dobe myslel. Aj by som si s ním dlhšie popísmenkovala, ale on si vždy vyberie nevhodnú dobu, kedy naozaj úprimne nemám čas (preto mu vždy napíšem v skratke že môj život je absolútne dokonalý, ani slovkom nenaznačím záujem oňho a potom sa rýchlo rozlúčim a odpojím).

Do tretice všeho dobré - jenskí muži. Neviem čo sa im porobilo, ale večne sa okolo mňa nejaký vochomejtá, nestíham sa pomaly ani otočiť, aby za mnou niekto nervózne neprešľapoval s nejakým pozvaním (to je metafor!) alebo vyznaním, alebo ja neviem.

Napríklad jeden taký jebnutý Talian, ktorý má hrozne rád sám seba, ale ten sa hnedky preorientoval inam, keď som neprejavila záujem. A minulý týždeň som bola po taliančine v krčme, kde sa koná každý uterek taliansky stammtisch, lebo reku treba dačo robiť, inak sa ten jazyk nikdy nenaučím. Keďže moje znalosti sú značne obmedzené, potom ako som sa predstavila a oznámila že moja taliančina je ozaj hrozná (to je veta, ktorú som sa naučila extra a slúži ako formulka na fishing for compliments), som asi dve hoďky kecala s jedným Nemcom. Ne, neni pekný, má pupek (ok, aj ja mám, ale práve preto chcem muža bez, jeden pupek do dvojice je akurát dosť), taký úplne obyč, výzorovo absolútne tuctový. No a vymenili sme si kontakt a včera som si konečne spomenula, že aha, šak som ho chcela nájsť na fejsi. Viete...proste som na to zabudla (hoci sme sa náhodou stretli v stredu znova v nákupnom centre - Jena je fakt malé mesto). No a dnes dojdem domenkov, pchám sa sladkosťami a myslím na to že by som radšej mala ísť behať a vidím, že mám v inboxe správu. Milý Nemec mi píše, že blablabla, chcel som ťa pozvať na kávu, ale nebudem tu až do 1. decembra, ale keď chceš, môžme sa dohodnúť na ten deň a niekam spolu zájsť. No, WTF? Som femme fatale, či čo? Akože jasné že som, ale doboha, veď nič netreba preháňať. Chantal hovorí, že drž si ho v zálohe na drinky zadarmiko. No. Rozhodne je dobré mať tu kontakty, však. Lebo občas sa mrte nudím. Nemám tu takú základňu aby som večne mala natrieskaný program a potom to vyzerá, že akurát čakám, kedy bude mať čas Proper (čo aj robím, ale nikdy by som sa s tým nepriznala, len vám), lebo on teda natrieskaný program má. A všetci dobre vieme, že princíp gumičky, a treba sa tváriť aký je môj život bohovský aj bez neho (ale ide to dosť ťažko, hovorím vám) a pičoviny kokotiny. Ešte že idem na pár dní domov, aspoň sa odreagujem.