Lelky

Chantal mi napísala že mám písať na blog, stále a neprestajne, trikrát denne. Lenže môj život nie je AŽ tak natrieskaný zaujímavými zážitkami, aby toho bolo na tri články denne, tak Chantal, čo by som ti mala napísať? Napríklad ten predošlý o seminári, viete, vy ste mi všetci písali, aký je super a mne pripadal slabý, o ničom, len taký odvar oproti tomu, čo sa v skutočnosti dialo a čo sme tam prežili (panebože, to znie pateticky) a ani sa mi moc nepáčil, preto ma o to viac potešili vaše komentáre. Včera sa nedialo nič, vôbec nič, iba som šla do obchodu a nakúpila žrádlo za 28 euro (čo mi prišlo poněkud veľa) a to asi nevystačí ani na týždeň, lebo je to samá zelenina, ktorú treba jesť rýchlo, aby nezhnila, lenže ja sa neviem rozhodnúť pre jeden druh a chcem všetku, lebo som tak zvyknutá z domu, samá zelenina, každý deň, to ma privedie na psí tridsiatok. A potom som došla domov a pozerala film s de Funesom, lebo môj drahý tatík mi poslal obálku plnú DVD-čiek. ♥ A vy nezačínajte s tým, že som si mala všetky filmy radšej stiahnuť, lebo ja to nerobievam. Jednak to neviem (ale to by bolo určite ľahko sa naučiť), druhak nechcem mať zajebaný počítač kadečím z internnetu a treťak si myslím, že keď niečo chcem, musím zaplatiť. A sťahovanie je krádež. Presne, presne, drahé deti. Vy tiež chcete, aby vás na brigáde zaplatili, aj keď iba posúvate papiere alebo hráte poker o kancelárske spinky (ehm...tie časy sú dávno preč...) takže prečo nechcete zaplatiť, veď peniaze sú pre vášho obľúbeného umelca. Tak je to. Koniec výchovného okienka.

A dnes? Večer je ukrajinsko-ruský večer, tak tam idem, inak celý deň musím iba chytať lelky.