Je čudný pocit, cestovať z domu domov. Cítim sa hovadsky rozdvojená a to tu žijem len tri mesiace, ale aj tak už mám pocit, že som tu doma. Akože, čo to!
Ale víkend doma ubehol hrozne rýchlo!!! Ja vám všetko podrobne porozprávam, aby ste sa necítili ošidení, lebo cez víkend nebol čas vysedávať na nete.
Tak vo štvrtok zaránky (pre mňa bola ešte hlboká noc, lebo vážení, musela som stihnúť električku o pol 6 ráno, tak prosím!!!) som sa vytrepala z domu, napakovaná tristo poloprázdnymi taškami (nedalo sa inak) s vedomím, ako nádherne stíham tú etelinku, lebo presne viem ako dlho mi trvá cesta na zastávku. A potom som z diaľky videla, ako moja električka došla o 5 minút skôr (a to sa na nemecké linky vôbec nepodobá!) a ufujazdila mi pred nosom, hoci som nasadila vražedné tempo (také, ako môžete nasadiť, keď máte na chrbte backpack, v jednej ruke kabelku a v druhej tašku s notebookom a začne vás šialene bolieť noha na mieste, o ktorom ste doteraz ani nechyrovali).
Oblieval ma striedavo studený a horúci pot a v zúfalstve som zvažovala ďalšie možnosti, ako sa dostanem do Lobedy načas, aby som nezmeškala auto a následne autobus...je hovadské cestovať s tritisíc prestupmi, poviem vám. Rýchlosťou blesku som doletela do centra pešo (ale dobré ako silový tréning) a na centrálnej zastávke som sa pojala hľadať iný spoj. Našťastie je v centre taká tabuľa, čo vám ukazuje, kedy ide ďalší spoj a tá je vždy presná. No a na nej vidím, že moja električka, teda tá ktorá mala ísť 6:25 (a nie 6:20!!!) príde za dve minúty. Z toho vyplýva nasledovné: tá, ktorú som videla odchádzať, bol predošlý spoj, ktorý zrejme meškal (aj keď to sa na nemecké linky tiež nepodobá), čiže nebol dôvod na paniku, lenže kto to mohol vedieť, že. A ešte z toho vyplýva, že som sa s nákladom na chrbte dostala do centra za rekordný čas, lebo normálnym tempom by som prišla neskôr ako ďalší spoj. Good for me, ešte že chodievam behať, aj keď sporadicky.
Tak som bola spotená jak prasa hneď zrána (čo viac si želať pred 10-hodinovým tralalákaním sa), ale upokojená, sedela som v etelinke a vnímala, ako sa mi začína vstrebávať vyplavený adrenalín.
Auto som stihla v porádečku, v Drážďanoch som bola o hodinu a pol skôr, než išiel môj bus (a to len preto, že Nemci sú piráti silnic a jazdia minimálne 160km/hod) a ešte som sa vynudzovala na stanici. Potom došiel bus do Prahy a neviem odkiaľ šiel, ale samozrejme boli všetky sedadlá plné - totiž, všetky dvojsedadlá a nikto sa netváril, že sa posunie s vecami, aby si mohli aj pristúpivší posadať. Došla som až dozadu a tam som sa bez pardónu jebla na jedno sedadlo a potom som zistila, že vzadu sedela jedna veľká grupa Španielov, ktorí sa všetci poznali, ale aj tak sedeli rozťahaní jak sople. A potom na seba vyhukovali cez ostatných. Toto na Španieloch neznášam, niekedy vedia byť nehorázne jebnutí (a už som to zažila viackrát).
No nič. V Prahe som prestupovala, ale najprv som musela hodinu čakať na Florenci spolu s feťákmi, bezďákmi, zlodejmi a vekslákmi, či čo sa to tam o 12 naobed poflakuje. Kŕčovito som zvierala všetky svoje tašky a bola som pripravená vrieskať jak na lesy, keby ma niekto chcel okradnúť. Nikto sa nepokúsil.
Nakoniec som sa dočkala aj posledného autobusu, ktorý už našťastie šiel priamo (chacha) do Bratislavy.
Viete, nikdy som to od seba nečakala, ale Bratislava mi fakt hrozne chýba. Keď sme šli po moste a videla som Aupark a domy a Dunaj a svetlá, nalepila som sa na sklo, ako deti na výklad s hračkami a dobre že som si neotlačila očné bulvy na okno. Tak som sa tešila, že som vo veľkom meste! (Tak je to, keď si nevážite čo máte, treba ísť do horšieho, chacha.) Bože. A to mesto je fakt veľké, keď sa vrátite z Jeny. A všetko je stále otvorené, raj na zemi (v nedeľu sme namašírovali do Auparku, to vám bol pocit).
No, hneď vo štvrtok som sa prežrala, lebo sme šli na nejakú vernisáž. V pátek som sa stretla cez deň s Vranou a huby sa nám nezavreli asi 4 hodiny a to sme si ani nepovedali všetko. Potom sme boli žiť so slepačím výborom a bolo to výborné (aké iné by to mohlo byť keď idete s výborom, že) (ono to bývavalo občas aj výbordelné, ale ja ako zadaná žena sa musím kontrolovať). Toľko podnikov na výber a ešte aj s dobrou hudbou, no chápete ma, ako som mohla ja niekedy pičovať že Bratislava je diera?
V sobotienku som musela vstať hrozne skoro, lebo som mala objednanú kaderníčku na ôsmu (moje jediné šťastie je, že to je naša známa a došla k nám domov, lebo taká rozbitá som bola, že až) a potom som samozrejme nemohla spať, lebo ako, keď máte spravené vlasy??
No a podvečer sa konala celá tá sláva, kvôli ktorej som precestovala stovky kilometrov, narodky mojej drahej matky s celou nastúpenou rodinou. Čo vám poviem, rodinná oslava...a keďže my nejsme Vranovci, nikto sa neožral, zato ja som sa solídne prežrala a potom mi bolo asi hodinu tak zle, že som reálne zvažovala ísť sa bulimicky vyšabliť rovno v tej reštike, ale nakoniec som to silou vôle zatlačila.
V nedeľu sme nerobili nič. Okrem toho Auparku, ale to bolo len na chvíľu a veľmi účelové.
A včera zasa naspäť. Ešte stále som cítila vyčerpanie zo štvrtkovej cesty, ale človek si nevyberá a najneuveriteľnejšie príbehy píše sám život a čo ešte...?
Jediná spomenutiahodná vec z pondelkovej jazdy (okrem toho, že na Florenci k vekslákom, zlodejom, bezďákom a feťákom pribudli aj kurvy - lebo už bolo pol šiestej večer a tma ako v rohu) (je v rohu tma?) je, že na hranici s Nemeckom nás kontrolovali colníci. Nestalo sa mi to už dobrých pár rokov (chacha, teraz hovorím ako starý skúsený cestovateľ). Normálne vliezli dnu a každému checkovali pasy a ne len tak bajočko, ale naozajsky kontrolovali víza a potom sa niektorých vypytovali ako dlho chcú zostať. Nerozumiem, čo sa dialo, ale mne tiekli nervy. Ne že by som pašovala deti (hoci neviem ako to je s potravinami a ja som z domu šla nabalená domácim džemom, lebo viete ako to je...ale nie, ovsené vločky a šošovicu som si neodsypala), to ne. Ale mala som objednanú Mitfahrgelegenheit presne na ôsmu, kedy mal ten bus doraziť na stanicu a už som sa videla, že keď ma nepočká, ako najprv dve hodiny blúdim po Drážďanoch, kým nájdem výpadovku a potom zúfalo stopujem kamióny.
Našťastie sme meškali len 15 minút a tá baba na mňa počkala, ale poviem vám, za päť dní toľko adrenalínu, šak to nemôže byť zdravé.
No a potom už som sa len pekne viezla. A Jena je pekelne malá diera. Viete aká až malá? Tá baba čo ma viezla, je Properova spolužiačka a tiež je z Drážďan. Chacha. Svet neni malý. Svet je menší!
Doma ma čakal bordel ako v tanku, ale už ma serú, rozhodla som sa že ich obe pozvem na koberček (ešte tak mať koberček), lebo len čo vytiahnem päty z domu, prestáva sa upratovať (vlastne aj keď nevytiahnem). Je to tu nechutné. Každopádne, som doma!!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára