Bloody sunday

Tento rok po prvýkrát Veľká Noc pre mňa neznamená obžerstvo. Po prvýkrát tento rok sa dokonca teším z posunu času zlým smerom. Lebo nemecké nedele sú zdĺhavé a nudné a na nete nikto, lebo každý je s rodinou (dokonca som dneska zatúžila byť so svojou rodinou aj ja!) (myslím s celou a pokope, čo obvykle u mňa znamená bolesť hlavy, lebo sa všetci prekrikujú a keďže u nás nie je zvykom piť, som nechutne triezva a nehrozí únik z reality). Takže dnes to pre mňa znamená o hodinu menej frustrácie z ničnerobenia a kultivácie nudy. (Som zástanca hesla live fast, die loud.)

Od rána som už stihla dvakrát jesť (a ne len z pasie, ale od hladu, tak si predstavte ako skoro som vstala!) (ja vám to prezradím, zobudila som sa o siedmej, podľa nového času o ôsmej, lebo na lyžovačke sme celý týždeň vstávali už o pol siedmej, aby sme sa o deviatej nejak vykokotili z chaty), vyprať farebné prádlo a kecať s Aitanou. Teraz počúvam nemecké reggae a pozerám z okna na to smutné počasie. Je to bezútešné, že ešte stále sneží, hoci už je koniec marca. Dopiče, dokedy ešte?

Jediná vec, ktorú dnes treba urobiť je vyniesť staré sklo, ale ani to nie je bezpodmienečne nutné, lebo sa to tu už váľa vyše mesiaca, takže - koho to sere? Keď vám nebehá za riťou rodič s jeho večným "dokedy to tu ešte budem obchádzať?" tak sa vám žije jednoduchšie a spriatelíte sa s bordelom, vyviniete si blízky vzťah k povaľačskému životnému štýlu.

Dnes to ale beriem ako nejaký dôvod vyliezť z chalupy. Aj by som sa šla prejsť, ale keď samej sa mi nechce. Ach, smutná existencia. Tu si pustite toto, ja si to púšťam dokola.