Hop prd tralala

Keď už tak spomíname (neviem ktorý z mojich dnešných úžasných dvoch článkov čítate ako prvý, ale ak je to tento, tak vedzte že som ho písala ako druhý a bežte na môj blog o varení, nech mi stúpa návštevnosť) na detstvo, viete taký vtip že hop prd tralala? Akože frčalo to v 90´s keď som mala asi tak 10 rokov a bola to pičovina jak mraky (mraky sú pičovina?) a nechápem, ako sme sa na tom mohli smiať vždy dve hodiny. Alebo aspoň dve minúty. Lebo teraz keby mi to niekto povedal tak by som sa len presvedčila, či nepotrebuje odbornú pomoc, a ak by mal tiež 10 rokov, tak by som sa silene usmiala. (Jasné, neviem to s deťmi...ale vôbec ma to netrápi, ja nemusím ich a oni mňa, vybavené.)

Inak mala som v hlave koncept celého tohto pokecu, ale úplne som ho zabudla, kým som vypisovala svoje skvelé recepty, ako polievku z bujónu napríklad (ale všetci nejako začíname a keď raz budem variť v telke, tak to bude humorný zážitok zo začiatkov).
Fakticky si vôbec nespomínam, čo som to chcela. Hm...dnes mi odpadlo doučko, ten dobrý chlapec mi zavolal 15 min pred začiatkom, keby som nesedela v aute ale v buse, tak asi dojdem tam a prerazím s ním vchodové dvere.

Mohla som ísť von s babami...ale potom som zistila že oni nikde neboli, lebo prší (katastrofa).
Musíme sa stretnúť, lebo ja a ešte dve ideme v nedeľu na tri týždne makať do D-landu ako dobrovoľníčky, no neni to super? Je to super. Budeme pracovať, dobrovoľne a s piesňou na perách (poznáte ten vtip s mačkou a horčicou? Ak ne, napíšte mi a ja ho zverejním. Nebojte, neni neslušný.)
Zo mňa si každý robí srandu že tam idem vyšukávať, ale prosím vás, to ne ja hľadám šukačku, to šukačka si vždy nájde mňa (to je podobný princíp ako s fackovaním hanby...po rokoch sa niektoré veci otočia). Ako keby som mohla za to, že raz za čas stretnem niekoho kto si priam žiada prejebať (eh, nešikovný slovný zvrat, žiada si to každý druhý, ale viete čo som tým myslela). A ja taký filantrop, häähää.

Včera som pozerala Boat That Rocked a ešte pred tým Almost Famous (najlepší film na svete). Ale aj Boat je najlepší, lebo to je film o rockeroch a ja milujem filmy o rock´n´rolle so skvelými soundtrackmi a jebačmi. Som si na konci aj poplakala, ne že by to končilo smutne, teda v istom zmysle aj hej, ale plakala som nad sebou (egoizmus?), že som sa narodila v dobe hnusných ajťákov, ktorých neznášam a ne v 60´s. V Amerike alebo v západnej Európe, to se rozumí samo sebou. To by bolo skvelé, bola by som groupie napríklad Led Zep (Robert Plant za mlada...OMFJ), alebo Rolling Stones (hovorte si čo chcete, Mick je škaredý jak noc, ale pretiahnuť by som sa nechala!) alebo alebo alebo...to je jedno.

A žila by som ako v Almost Famous. Presne tak si predstavujem svoj budúci život. Sú sny kvôli ktorým sa oplatí veriť na reinkarnáciu.
A vtedy všetci počúvali rock´n´roll, ne len päť a pol človeka, viete to bolo také iné a hudba mala úplne inú silu a význam, teraz už hudbu nikto nepočúva, trtkovia si sťahujú svoje elektronické sprostosti z internetu, kam sme to dospeli???
Je to na plač. A teraz si idem pozreť Samotárov. Už som aj zabudla o čom to je, len viem že jeden tam toľko húlil, že zabudol že má frajerku a začal chodiť s inou... Alebo Reqiuem za sen? Bože ale to nemôžem pozerať sama, šak sa budem báť.

Bože dočista som zabudla že dnes je výročie začiatku pvej svetovej vojny! (Zjem si za nich koláčik?)