Hop prd tralala

Keď už tak spomíname (neviem ktorý z mojich dnešných úžasných dvoch článkov čítate ako prvý, ale ak je to tento, tak vedzte že som ho písala ako druhý a bežte na môj blog o varení, nech mi stúpa návštevnosť) na detstvo, viete taký vtip že hop prd tralala? Akože frčalo to v 90´s keď som mala asi tak 10 rokov a bola to pičovina jak mraky (mraky sú pičovina?) a nechápem, ako sme sa na tom mohli smiať vždy dve hodiny. Alebo aspoň dve minúty. Lebo teraz keby mi to niekto povedal tak by som sa len presvedčila, či nepotrebuje odbornú pomoc, a ak by mal tiež 10 rokov, tak by som sa silene usmiala. (Jasné, neviem to s deťmi...ale vôbec ma to netrápi, ja nemusím ich a oni mňa, vybavené.)

Inak mala som v hlave koncept celého tohto pokecu, ale úplne som ho zabudla, kým som vypisovala svoje skvelé recepty, ako polievku z bujónu napríklad (ale všetci nejako začíname a keď raz budem variť v telke, tak to bude humorný zážitok zo začiatkov).
Fakticky si vôbec nespomínam, čo som to chcela. Hm...dnes mi odpadlo doučko, ten dobrý chlapec mi zavolal 15 min pred začiatkom, keby som nesedela v aute ale v buse, tak asi dojdem tam a prerazím s ním vchodové dvere.

Mohla som ísť von s babami...ale potom som zistila že oni nikde neboli, lebo prší (katastrofa).
Musíme sa stretnúť, lebo ja a ešte dve ideme v nedeľu na tri týždne makať do D-landu ako dobrovoľníčky, no neni to super? Je to super. Budeme pracovať, dobrovoľne a s piesňou na perách (poznáte ten vtip s mačkou a horčicou? Ak ne, napíšte mi a ja ho zverejním. Nebojte, neni neslušný.)
Zo mňa si každý robí srandu že tam idem vyšukávať, ale prosím vás, to ne ja hľadám šukačku, to šukačka si vždy nájde mňa (to je podobný princíp ako s fackovaním hanby...po rokoch sa niektoré veci otočia). Ako keby som mohla za to, že raz za čas stretnem niekoho kto si priam žiada prejebať (eh, nešikovný slovný zvrat, žiada si to každý druhý, ale viete čo som tým myslela). A ja taký filantrop, häähää.

Včera som pozerala Boat That Rocked a ešte pred tým Almost Famous (najlepší film na svete). Ale aj Boat je najlepší, lebo to je film o rockeroch a ja milujem filmy o rock´n´rolle so skvelými soundtrackmi a jebačmi. Som si na konci aj poplakala, ne že by to končilo smutne, teda v istom zmysle aj hej, ale plakala som nad sebou (egoizmus?), že som sa narodila v dobe hnusných ajťákov, ktorých neznášam a ne v 60´s. V Amerike alebo v západnej Európe, to se rozumí samo sebou. To by bolo skvelé, bola by som groupie napríklad Led Zep (Robert Plant za mlada...OMFJ), alebo Rolling Stones (hovorte si čo chcete, Mick je škaredý jak noc, ale pretiahnuť by som sa nechala!) alebo alebo alebo...to je jedno.

A žila by som ako v Almost Famous. Presne tak si predstavujem svoj budúci život. Sú sny kvôli ktorým sa oplatí veriť na reinkarnáciu.
A vtedy všetci počúvali rock´n´roll, ne len päť a pol človeka, viete to bolo také iné a hudba mala úplne inú silu a význam, teraz už hudbu nikto nepočúva, trtkovia si sťahujú svoje elektronické sprostosti z internetu, kam sme to dospeli???
Je to na plač. A teraz si idem pozreť Samotárov. Už som aj zabudla o čom to je, len viem že jeden tam toľko húlil, že zabudol že má frajerku a začal chodiť s inou... Alebo Reqiuem za sen? Bože ale to nemôžem pozerať sama, šak sa budem báť.

Bože dočista som zabudla že dnes je výročie začiatku pvej svetovej vojny! (Zjem si za nich koláčik?)

Máj, chlastu čas

Nemám rada poopičné depky. Je to nechutný pocit a navyše to ani neni poriadna depka, taká že sa vyrevete a máte na to dôvod, je to len taký neurčitý divný pocit samoty a otupelosti, clivosti a pochmúrnosti. A otupnosti.
Mala som to včera, ako vždy keď sa opijem.
Celý deň som pozerala telku (televízne filmy...čo vám poviem, aj ten dabing bol v rovnakej kvalite ako tie filmy...), jebala na školu a žrala. Keď hovorím žrala, myslím tým ŽRALA a teraz mám výčitky svedomia. A piekla som koláč, ktorý som žrala dnes ráno a ešte je mi zle, lebo som si dala priveľa. (No, ráno, to ako asi pred hodinou.)

Ešte k tým filmom. Dúfala som, že na MTV czech pôjde Paris Hilton BFF contest (inak čo znamená BFF? Chantal tvrdí že best fucking friend. Asi hej, lebo to druhé F tam je mrte odveci.) alebo aspoň My super sweet 16 (nerozumiem, prečo sú tak na vetvy z toho že majú 16, keď aj tak ešte nesmú piť) ale išla len "hudba", tak som sa musela zmieriť s HBO. Najprv niečo o nejakom stroskotancovi (Mark Pease Experience tuším), ktorý na strednej patril do zboru a bol akože super a teraz už má 21 a ešte stále má pocit, že je super a chcel by nahrať demo a pičoviny kokotiny a nakoniec zistil že jeho frajerku (stredoškoláčku) mu šuká jeho bývalý učiteľ (učiteľ spevu a divadla) a tento Mark to zistil tak, že - z neznámeho dôvodu - upratoval bordel v izbe jeho slečny a našiel tam pásku "Mac singing" (Mac je tá jeho puča) a to si vzal a počúval to v aute a to bola nahrávka zo skúšky či čo, mac spievala, učiteľ jej hral na klavíri a na konci bolo niečo ako "Prečo sa smejeme?" "Neviem.", cmuk-cmuk-cmuk "Takto?" "Ooooh, áno, áno, presne takto. .... Au!"  "Prepáčte, to moje hodinky..." "Nevadí." "Tu?" "Ooooh, uuuh, ó bože, presne tam."
A také zvuky, ako keby ho ťahala za gule, alebo páriace sa mačky (imitujú detský nárek)...fakt otrasné, neviem aký bol originál, ale ten dabing bol PRÍŠERNÝ.

No a milý Mark takto zistil že mu ju jebe ten učiteľ (btw, učiteľa hral Ben Stiller a mal šediny, také dosť divné...to mu mohli aj prirodzenejšie urobiť) a dostal depku a vlastne tá baba vôbec nezistila že on má tú pásku. Nevidela som koniec, lebo som musela ísť na WC, takže fakt neviem, ale keď to budú opakovať, asi si to kuknem, lebo to bola kokotina jak traky.

Potom išlo Vychovávať Hope (nejaký HBO seriál, fakt hrozný, ani nekomentujem) a potom išla Vojna neviest...no tak to stojí za to. Popri tom som piekla, takže som to pozerala len tak jedným okom, ale tie scény sú neopísateľné. Neopísateľne debilný film. O dvoch najlepších kamoškách, ktoré sa rozhádali kvôli tomu, že obe chceli mať svadbu v júni v hoteli Plaza a bol iba jeden termín a tak si robili hrozne zle, ale nakoniec to dobre dopadlo (ale bola aj záverečná bitka pred oltárom v šatách a trhali si závoje), jedna sa vydala a druhá zistila, že vlastne si s tým svojím nerozumie a obaja sa zmenili a fňuk fňuk, rozišli sa priamo v kostole a ona si začala s bratom tej svojej kamošky.
(Moje nervy.)

Potom som stihla koniec Pretty Woman (aspoň niečo dobré) a zasmiala som sa na tých ich handrách.
Vlastne ešte niekedy medzitým išiel Otčim (tuším už som to raz videla), thriller, skrátka otčim bol vrah (vyzabíjal svoju rodinu, lebo mu išli na nervy, alebo tak nejak) a príbeh bol o tom, že matka troch deciek sa s ním zoznámila a samozrejme vtedy nevedeli že on je vrah ale bol podozrivý a šecko bolo podozrivé a susedka videla na nete nejakú fotku najhľadanejšieho zločinca a došla im povedať že sa naňho podobá a tak ju zabil a tak podobne. Nakonci veľká bojová scéna v interiéri ich obrovského baráku a sčasti na streche domu (pršalo a blýskalo sa, samozrejme), vrah ušiel, 18-ročný syn zostal v kóme a prebral sa po pol roku.
Film končil desivo a dramaticky scénkou, kde iná matka dvoch soplákov v supermarkete stretla nášho vraha a zoznámili sa. Titulky.

Potom som ešte pozerala nejaký film s Nicholasom Cageom, ktorý riešil nejakú misiu v Bangkoku. Ale nedávala som pozor, takže neviem o čom to bolo.
Vidíte, deň som strávila plodne. A dnes idem do Malaciek a kupujem si víno, lebo za a) moje telo nie je schopné sa vysporiadať s takým množstvom tvrdého chlastu a zostať potom ešte pojazdné (a ja zajtra učím) a za b) šetrím.
Na druhej strane - viem, že keď si vypijem svoju fľašu vína, už budem mať chuť dať si čokoľvek a nebude mi ani vadiť že miešam. To so mnou robí vínčisko. (Keby som pila tvrdé, nemiešala by som to s iným tvrdým...aspoň väčšinou,.) Ach, ja budem zajtra vyzerať...

Aber Heinz Kuhlmann möchte arbeiten.

Začínam mať výčitky svedomia, koľko budem stáť vlastných fotrovcov, keď pôjdem na Erasmus. ne že by som sa toho chcela teraz vzdať, ale aj tak - štipko 352 (ubytko stojí 350) a celkové náklady na mesiac cca 950. Popičovka, že?

A inak? Chystám sa na festival frankofónneho filmu. Film o punkáčovi. Milujem punkáčov. Juch.

A možno napíšem Fragmenty II. Materiálu mám po kokot (hej, odtiaľto až do piče).

Může být i tma a zima. Konečně může být i trošku smutno, jen když je veselo.

Drahouši sa z Milána vrátia zajtra a my sa pomaly snažíme vytvoriť z tejto nory to útulné obydlie, ktoré tu bolo, než odišli. Stále to tu vyzerá ako po party, aj po dvoch dňoch, Nerozumiem, ako je to možné, veď už sme upratali. Možno kvôli detailom, ako sto balíkov čipsov a vodnej fajke a v obývačke sa povaľujú CD-čká a laky na nechty...no to sa netýka priamo party, že. Ale Triss u nás zostala cez víkend, a keď máme WG (pre ne-germanistov, WG znamená Wohngemeinschaft a je to vlastne systém spoločného bývania študentov v podnájme. Voláme to tak preto, že zakaždým, keď nejakí rodičia vytiahnu päty z domu, ešte ani dvere sa nezavrú a už je zvyšok slepačieho výboru nastúpený aj s cestovnými taškami u dotyčnej a býva u nej, kým sa nevrátia jej drahí sploditelia.), všade sa povaľujú laky na nechty a pilníky. Inokedy rozhodne netrávim toľko času úpravou nechtov...ale tak na WG.
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.

A takto my so Chantal nakupujeme domáce potreby:

"Aha, tento saponát stojí 1,50."

"Ale pozri, tento je ružový!!!"

(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)

Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.

Hovoriť striebro, mlčať zlato

Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).

A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).

A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).

Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.

Vážne veci

Hneď sa lepšie bloguje, keď mi ten blbý blogspot furt nepripomína, že sa mám ísť učiť. Dnes usilovne čítam (nudím sa pri tom jak sviňa) a mala by som sa pratať na študijné podať si prihlášku na štácky (chacha, ako hovorieva jedna teta docentka), ale nechce sa mi a deadline je v stredu, tak preco sa tam netlačiť s ostatnými? Inak, mám študijné asi 10 minút pešo od domu, keby vás to zaujímalo.
Počas obednej pauzy (fúha a naozaj trvala iba pol hodinu) som pozerala kúsok Zohana. Bože, to je taká strašná blbosť, že to ani opísať neviem. Už som videla veľa chujovín (lebo privítam každú príležitosť zajebať sa od práce, hoci aj pred telkou), ale toto som normálne vypla. Lebo napríklad cez víkend som pozerala King Konga (dosť sme sa zasmiali na vážnych scénkach...aj keď, čo ja viem, možno to aj malo byť vtipné) a ešte aj Cestu do stredu Zeme (chujovinaaaaaaaaaaaaaaa), s drahou sestrou. A s ňou najradšej kukám chujoviny, lebo my to šťavnato komentujeme (začneme obligátnym, "hen jaká je chudá tá puča" a pokračujeme "ešte máš to tielko biele, ale dlho nebude" a "ona sa dojebe do stredu Zeme, kde neni voda, ani jedlo a ona ani len krámy nedostane" a "šak tam neni kyslík, to čo je tam za flóru, navyše zelenú, veď to potrebuje slnečné žiarenie". Chantal to zakončila múdrym "jakožto maturant z fyziky môžem potvrdiť, že toto nie je možné").
A to sme robili namiesto učenia, my keď sa spolu učíme, to je skaza, lebo nikto nič neurobí, ale zato prídeme na kopu dôležitých vecí, čo ľudstvo opomenulo. Napríklad, že nezmar je chýbajúci článok medzi rastlinou a človekom (plus "neverím, že nezmar má len dva centimetre, musí mať minimálne sedem, ja neverím na dvojcentimetrové nezmary"), alebo že Michal Dávid poslal vierozvestcov na Veľkú Moravu.
A ešte aj že Matej Kurvín opieral Jána Vitéza a jemu sa to prestalo páčiť a potom ponúkol korunu nejakému Jagelovskému (asi), a ten povedal "dobre, diky".
Odporúčam sa.

(Mám chuť sa nahodiť na kurvu ehm, na úderku a ísť do baru robiť neplechu. A dala by som si jahodové daiquiri - také som sa naučila piť pri prachatých chlapoch, chacha.)
A rozmýšľam, v akej riti zajtra zaparkujem, lebo odmietam opakovať trapas z minulého týždňa, keď som potupne požiadala o parking chlapa. Nie, nie. Radšej si zájdem do nejakej uličky a prejdem sa kúsok.