Keď už tak spomíname (neviem ktorý z mojich dnešných úžasných dvoch článkov čítate ako prvý, ale ak je to tento, tak vedzte že som ho písala ako druhý a bežte na môj blog o varení, nech mi stúpa návštevnosť) na detstvo, viete taký vtip že hop prd tralala? Akože frčalo to v 90´s keď som mala asi tak 10 rokov a bola to pičovina jak mraky (mraky sú pičovina?) a nechápem, ako sme sa na tom mohli smiať vždy dve hodiny. Alebo aspoň dve minúty. Lebo teraz keby mi to niekto povedal tak by som sa len presvedčila, či nepotrebuje odbornú pomoc, a ak by mal tiež 10 rokov, tak by som sa silene usmiala. (Jasné, neviem to s deťmi...ale vôbec ma to netrápi, ja nemusím ich a oni mňa, vybavené.)
Inak mala som v hlave koncept celého tohto pokecu, ale úplne som ho zabudla, kým som vypisovala svoje skvelé recepty, ako polievku z bujónu napríklad (ale všetci nejako začíname a keď raz budem variť v telke, tak to bude humorný zážitok zo začiatkov).
Fakticky si vôbec nespomínam, čo som to chcela. Hm...dnes mi odpadlo doučko, ten dobrý chlapec mi zavolal 15 min pred začiatkom, keby som nesedela v aute ale v buse, tak asi dojdem tam a prerazím s ním vchodové dvere.
Mohla som ísť von s babami...ale potom som zistila že oni nikde neboli, lebo prší (katastrofa).
Musíme sa stretnúť, lebo ja a ešte dve ideme v nedeľu na tri týždne makať do D-landu ako dobrovoľníčky, no neni to super? Je to super. Budeme pracovať, dobrovoľne a s piesňou na perách (poznáte ten vtip s mačkou a horčicou? Ak ne, napíšte mi a ja ho zverejním. Nebojte, neni neslušný.)
Zo mňa si každý robí srandu že tam idem vyšukávať, ale prosím vás, to ne ja hľadám šukačku, to šukačka si vždy nájde mňa (to je podobný princíp ako s fackovaním hanby...po rokoch sa niektoré veci otočia). Ako keby som mohla za to, že raz za čas stretnem niekoho kto si priam žiada prejebať (eh, nešikovný slovný zvrat, žiada si to každý druhý, ale viete čo som tým myslela). A ja taký filantrop, häähää.
Včera som pozerala Boat That Rocked a ešte pred tým Almost Famous (najlepší film na svete). Ale aj Boat je najlepší, lebo to je film o rockeroch a ja milujem filmy o rock´n´rolle so skvelými soundtrackmi a jebačmi. Som si na konci aj poplakala, ne že by to končilo smutne, teda v istom zmysle aj hej, ale plakala som nad sebou (egoizmus?), že som sa narodila v dobe hnusných ajťákov, ktorých neznášam a ne v 60´s. V Amerike alebo v západnej Európe, to se rozumí samo sebou. To by bolo skvelé, bola by som groupie napríklad Led Zep (Robert Plant za mlada...OMFJ), alebo Rolling Stones (hovorte si čo chcete, Mick je škaredý jak noc, ale pretiahnuť by som sa nechala!) alebo alebo alebo...to je jedno.
A žila by som ako v Almost Famous. Presne tak si predstavujem svoj budúci život. Sú sny kvôli ktorým sa oplatí veriť na reinkarnáciu.
A vtedy všetci počúvali rock´n´roll, ne len päť a pol človeka, viete to bolo také iné a hudba mala úplne inú silu a význam, teraz už hudbu nikto nepočúva, trtkovia si sťahujú svoje elektronické sprostosti z internetu, kam sme to dospeli???
Je to na plač. A teraz si idem pozreť Samotárov. Už som aj zabudla o čom to je, len viem že jeden tam toľko húlil, že zabudol že má frajerku a začal chodiť s inou... Alebo Reqiuem za sen? Bože ale to nemôžem pozerať sama, šak sa budem báť.
Bože dočista som zabudla že dnes je výročie začiatku pvej svetovej vojny! (Zjem si za nich koláčik?)
Zobrazujú sa príspevky s označením sex. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením sex. Zobraziť všetky príspevky
štvrtok 28. júla 2011
pondelok 11. júla 2011
I need these simple pleasures to make my life OK
Chcela som pôvodne nazvať tento plodný príspevok Futbalová jedenástka, ale zdalo sa mi, že nemusím byť až taký vulgárny cynik a okrem toho som cestou domov počúvala mp3-ku a toto mi spievali.
Ak vás to zaujíma a ja verím že už len horíte nedočkavosťou, nakoniec som sa predsa len šla kurviť. A hovorím si - a no a čo. There´s time to live, there´s time to die and there´s time to be a slut a basta fidli.
Hovorila som vám že chlapec z Kanady má rodičov z Arménska? Nehovorila, lebo som to nevedela, ale poviem vám, Arménec ma vyšukal ako námorníkovu ženu (ako by povedala Chantal) a to bola konečne poriadna šukačka tento rok (ten ožratý pokus s Morrisonom nerátam, lebo alkohol má síce svoje čaro, ale ne keď ste jak zakliata panna vo Váhu, že sa nevládzete ani hýbať. Ale dosť bolo detailov.)
Včera som sa poobede vyparila z domu a šla som za ním do Viedne (ne len že messing around with every guy in town, ešte aj do zahraničia sa trepem...). Našim som povedala že spím u kamošky (síce patria ku generácii, ktorá prelomila ľady sexuálnou revolúciou, ale nejak ich pre istotu nestresujem keď netreba, lebo mama ma aj tak upodozrieva že spím s každým, kto sa okolo mňa mihne). (A ako všetci dobre vieme, to neni pravda.)
Sedeli sme v parku Belvedere, chlastali sme Ottakringer (to aj na Novarocku!) a kecali o blbostiach. Večer sme šli k nemu a ďalej už viete. Chacha.
Ráno som síce vstala načas a šecko, ale aj tak som zmeškala svoj vlak (došla som dve minúty po tom ako odišiel, shit shit shit) a hodinu som stepovala po Semmeringu hore dole a nudila som sa jak sviň.
Všetci na mňa hrozne čumeli, lebo som mala ultrakrátku sukňu (tak ale keď inú nemám...) a tričko priesvitné a celé je to vlastne jeden taký veľký výtrih...parádička, ale bolo trošku zima a ja som bola nevyspatá a vtedy sa najradšej skývam, lenže v hentom sa veru neskryjete...
V dôsledku všetkých udalostí som zmeškala svoje prvé doučko s novým žiakom (nevadilo mu to, chlapec má 18 a nechce za mu ani za mak), celý čas sme kecali o Pohode, na ktorej bol a o všetkom možnom a zistili sme že sme chodil ina rovnakú základku a podobne.
A čo som to pôvodne chcela? Okrem toho že sa tu chvastám (ale niektorí by ma hnali do pekiel, či z kostola von...možno), že už si môžem zostaviť futbalovú jedenástku?
Tak ale život nekončí a treba aj náhradníkov keď niekto dostane červenú kartu a trénera (haha).
Ak vás to zaujíma a ja verím že už len horíte nedočkavosťou, nakoniec som sa predsa len šla kurviť. A hovorím si - a no a čo. There´s time to live, there´s time to die and there´s time to be a slut a basta fidli.
Hovorila som vám že chlapec z Kanady má rodičov z Arménska? Nehovorila, lebo som to nevedela, ale poviem vám, Arménec ma vyšukal ako námorníkovu ženu (ako by povedala Chantal) a to bola konečne poriadna šukačka tento rok (ten ožratý pokus s Morrisonom nerátam, lebo alkohol má síce svoje čaro, ale ne keď ste jak zakliata panna vo Váhu, že sa nevládzete ani hýbať. Ale dosť bolo detailov.)
Včera som sa poobede vyparila z domu a šla som za ním do Viedne (ne len že messing around with every guy in town, ešte aj do zahraničia sa trepem...). Našim som povedala že spím u kamošky (síce patria ku generácii, ktorá prelomila ľady sexuálnou revolúciou, ale nejak ich pre istotu nestresujem keď netreba, lebo mama ma aj tak upodozrieva že spím s každým, kto sa okolo mňa mihne). (A ako všetci dobre vieme, to neni pravda.)
Sedeli sme v parku Belvedere, chlastali sme Ottakringer (to aj na Novarocku!) a kecali o blbostiach. Večer sme šli k nemu a ďalej už viete. Chacha.
Ráno som síce vstala načas a šecko, ale aj tak som zmeškala svoj vlak (došla som dve minúty po tom ako odišiel, shit shit shit) a hodinu som stepovala po Semmeringu hore dole a nudila som sa jak sviň.
Všetci na mňa hrozne čumeli, lebo som mala ultrakrátku sukňu (tak ale keď inú nemám...) a tričko priesvitné a celé je to vlastne jeden taký veľký výtrih...parádička, ale bolo trošku zima a ja som bola nevyspatá a vtedy sa najradšej skývam, lenže v hentom sa veru neskryjete...
V dôsledku všetkých udalostí som zmeškala svoje prvé doučko s novým žiakom (nevadilo mu to, chlapec má 18 a nechce za mu ani za mak), celý čas sme kecali o Pohode, na ktorej bol a o všetkom možnom a zistili sme že sme chodil ina rovnakú základku a podobne.
A čo som to pôvodne chcela? Okrem toho že sa tu chvastám (ale niektorí by ma hnali do pekiel, či z kostola von...možno), že už si môžem zostaviť futbalovú jedenástku?
Tak ale život nekončí a treba aj náhradníkov keď niekto dostane červenú kartu a trénera (haha).
sobota 9. júla 2011
Woman driver no survivor
To sa mi veľmi páči a naučila som sa to v pátek. (O mne to neplatí, dneska som šla za Triss autom, do blízkej, ehm obce pri Bratislave a šlo mi to skvele. Hovorím ja, minimálne.)Medzi nami germanistkami sa nejak rozmohlo funkcionárčenie, odkedy sa Martina sama vymenovala za kultúrneho referenta, lebo až dvakrát zohnala lístky do divadla.
Mira sa potom vymenovala za športového referenta, aspoň sa mi tak zdá. Hádajte za čo som bola vymenovaná ja. Pišťala som totiž, že chcem aj ja nejakú funkciu (šak som nejaký káder, či??) a teraz sme boli dva dni v Trenčíne (ešte kým začala Pohoda, takže tam bol svatý pokoj) a baby usúdili (a ja som fakt spokojná) že by som mala byť jednoznačne referent pre zahraničné styky. Neni to super?
Ja mám často styky s cudzincami, preto ma táto funkcia náramne uspokojuje. Hähähähäääää.
Ale nie tak často ako by som chcela.
Napríklad včera som sa stretla s takým chlapcom z Kanady (btw jebač to bol, aspoň ja si myslím) a keď bolo tak strašne teplo tak sme celý deň pili pivo, najprv slušne v krčme a potom sme si kúpili plechovky a sedeli pred Eurovejou.
Celý deň sme normálne kecali, chápete, nebalil ma a ja už som rozmýšľala či je niečo v neporiadku, lebo no...nejsom zvyknutá že ma niekto nebalí. (No dobre dobre, to znie dosť namyslene, ale buďme k sebe úprimní, veď chlapi myslia kokotom!)
A keď už sme sedeli pred tou Eurovejou a pili asi štvrté pivo v ten deň čo v kombinácii sto stupňov a takmer žiadne jedlo vyvoláva stav, ktorý by som nazvala dizzy (moje obľúbené anglické slovo inak), taký rozpustilý a rozmarný (wow, to je slovo, že rozmarný!).
Už nasledovali také tie pohľady do očí, viete a dvojzmyselné reči a potom on povedal že "I´m being super flirty with you." (Alebo tak nejak.)
A ja len že "Are you?" s tým mojím špeci úsmevom (joj, tento úsmev, to je asi najlepšia vec ktorú dokážem, haha). (Inak je dosť možné že som tresla "Do you" lebo ja v týchto otázočkách vždy spravím nejakú chybu a po všetkom tom pive...)
A potom sme sa bozkávali.
Bolo to také milé, lebo sa mi fakt páčil a už od rána som rozmýšľala či k tomu dôjde. Škoda že chlapec musel včera večer odísť, do Viedne kde bude týždeň, akurát že ja tento týždeň moc času nemám, čo to je dosť blbé (pre mňa).
Chcela som tam dnes prísť za ním a prespať (chacha) do nedele, lenže ešte stále nemá ten byt a býva u volakoho a tak, no proste to nevyšlo, takže tam možno pôjdem len zajtra, akože sight-seeing.
("I already have been to Vienna."
"Great, you can show me around."
"Oh, I´ll show you."
"You show me...?"
"Yes!")
Prestala som sa zaoberať myšlienkou "dievča moje, to je čisté kurvenie sa" a beriem to tak, že využívam všetky svoje životné príležitosti bez výnimky a vytrieskam z nich to najlepšie. (Presne ako s kradnutím kníh z knižnice - neberiem to ako krádež, ale ako obohatenie svojej zbierky.) Ako som už povedala (a Triss ma citovala), v našom veku už na nič nie je priskoro. Tak preto.
Budem vás udržiavať v obraze, či som sa teda šla kurviť, alebo ne.
Pááá, papušky! Majte sa mi krásne a nepite moc, v tom teple to stúpa do hlavy!
nedeľa 19. júna 2011
Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky
Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
sobota 7. mája 2011
Chicks
Ja ♥ slepačí výbor.
Výborne sme sa včera pobavili. Haha...to bola jedna pekná klišovitá veta na úvod, a teraz už v bežnom tóne - bola kurevská sranda.
Aby som nezdržovala nudnými opismi (opismy?) - sedeli sme v Milleniu, chlastali clubové drinky a žrali a rehotali sa NAHLAS a viedli reči o sexe. Samozrejme.
Dám niečo konkrétne, tak trochu fragmenty 1,5.
Robili sme to nedávno na edukačnej psychológii a teraz sme to vylepšili...no a nehrali sme na čas.
Pokračujeme doteraz, na FB.
Musím vyslovene ošukať P. (To je meno...v záujme všetkých radšej cenzurujem.)
Maťa vyslovene ošukať potrebuje.
Mám veľmi otvorenú piču.
Moja vagína ozýva prázdnotou. (Trochu maďarské.)
Musím vracať oveľa pravidelnejšie.
Mať výtok obvykle prekáža. (Pod tým je napísané I like!)
Môcť vyšukať ostatných posilňuje.
Musím vyfajčiť odporného pičusa.
Moje vajcá odpadnú prirýchlo.
My vieme odolať penisu. (Neviem veru...)
My výborne olizujeme penis.
Musím vyzerať ohromne popiči.
Mám výborne ohnutý penis.
Mám vypitých osem panákov.
Aby nebola nuda, pridám pár dnešných, facebookových.
moja vecne ostane prazdna
Myslíš vskutku ohromne pesimisticky.
Môžem večne ostať panna?
Mať výstrih obrovský pomáha.Myslím, veď očarím prsiami.
Môj výklad ohúri pánov - moja vagína okúsi penis.
Martina!Vyjadrenia otrasné používaš. Milovanie vieš opísať poeticky. Máš veľký orgazmický potenciál.
Martina vkuse otrasne picuje.
Moje vyjadrenia ostatných poburujú? Musíte vlastný ostych prekonať!
Musime velkodusne okamzite pookriat. Mozno vobec ostychanie prezit?
Mnohí vskutku ostych preceňujú. My však ostaneme pripravené! Mužov vieme okamžite prijať! Máme váže obrovské predpoklady.
Muzi vedia ocenit prsia. Moje vnady ocaria polahky.
Martina vzdy okusi piest.
Martina veru oceni piest.
Milujem vrazanie obrieho penisu.
My vieme okamzite pridat.
Musi vrazat okazalo pevne.
Mna vylizal ocarujuci pan. Mrdanie vylepsi otrasny pribeh.
Milujem vtipne oprskle priatelky!
Mozem vetrit okolo pici? Mat vysukany otvor pali. Mizerne - vyjebavat osratu prdel.
Mám výborný obed...pôjdem.
Výborne sme sa včera pobavili. Haha...to bola jedna pekná klišovitá veta na úvod, a teraz už v bežnom tóne - bola kurevská sranda.
Aby som nezdržovala nudnými opismi (opismy?) - sedeli sme v Milleniu, chlastali clubové drinky a žrali a rehotali sa NAHLAS a viedli reči o sexe. Samozrejme.
Dám niečo konkrétne, tak trochu fragmenty 1,5.
- My si musíme písať taký životný itinerár.
- Martina je násoska.
- Násoska. Tetrov Násoska. Long Island clubový. Pretrepať, nemiešať. Jednu slamku.
- Wicked L. nevidí zaostriť. (Osobne neviem, čo je na tom zle...veď to vám už logika navráva!)
- Vy dve first a ty dve second.
- Ona na mňa pluje, prská, strieka!
- "En ten tyčky, kokoty a pičky." - "To nepoznám! To je super!" - "To neexistuje!"
- U nás taká obyčaj, kokota mi požičaj. Po troch nociach už mi daj.
- Vy ste to vypili, vy kurvy!
- Ty si pre mňa taký orgazmický guru.
- "Kde mal kokot?" - "No u seba!"
- Sesterstvo dvojprstia
Robili sme to nedávno na edukačnej psychológii a teraz sme to vylepšili...no a nehrali sme na čas.
Pokračujeme doteraz, na FB.
Musím vyslovene ošukať P. (To je meno...v záujme všetkých radšej cenzurujem.)
Maťa vyslovene ošukať potrebuje.
Mám veľmi otvorenú piču.
Moja vagína ozýva prázdnotou. (Trochu maďarské.)
Musím vracať oveľa pravidelnejšie.
Mať výtok obvykle prekáža. (Pod tým je napísané I like!)
Môcť vyšukať ostatných posilňuje.
Musím vyfajčiť odporného pičusa.
Moje vajcá odpadnú prirýchlo.
My vieme odolať penisu. (Neviem veru...)
My výborne olizujeme penis.
Musím vyzerať ohromne popiči.
Mám výborne ohnutý penis.
Mám vypitých osem panákov.
Aby nebola nuda, pridám pár dnešných, facebookových.
moja vecne ostane prazdna
Myslíš vskutku ohromne pesimisticky.
Môžem večne ostať panna?
Mať výstrih obrovský pomáha.Myslím, veď očarím prsiami.
Môj výklad ohúri pánov - moja vagína okúsi penis.
Martina!Vyjadrenia otrasné používaš. Milovanie vieš opísať poeticky. Máš veľký orgazmický potenciál.
Martina vkuse otrasne picuje.
Moje vyjadrenia ostatných poburujú? Musíte vlastný ostych prekonať!
Musime velkodusne okamzite pookriat. Mozno vobec ostychanie prezit?
Mnohí vskutku ostych preceňujú. My však ostaneme pripravené! Mužov vieme okamžite prijať! Máme váže obrovské predpoklady.
Muzi vedia ocenit prsia. Moje vnady ocaria polahky.
Martina vzdy okusi piest.
Martina veru oceni piest.
Milujem vrazanie obrieho penisu.
My vieme okamzite pridat.
Musi vrazat okazalo pevne.
Mna vylizal ocarujuci pan. Mrdanie vylepsi otrasny pribeh.
Milujem vtipne oprskle priatelky!
Mozem vetrit okolo pici? Mat vysukany otvor pali. Mizerne - vyjebavat osratu prdel.
Mám výborný obed...pôjdem.
piatok 1. apríla 2011
Apříl
Došiel a hneď aj prší. (Dážď prší, rozkošné.) Zmokla som na bicykli ako zmok (či mokraď?), ale nevadí. Zmokli mi aj okuláre, takže som hovno videla, keď som sa tak rútila po chodníku a mokré jeansy sa mi lepili na stehná. (To je aj tak jediné, čo sa mi v poslednej dobe lepí na stehná. Panebože a je to už druhýkrát tento týždeň, čo o tom hovorím, začínam ten akútny nedostatok sexu pociťovať naozaj intenzívne. Jar, čas párenia a ja neukojená, to je predzvesť veľkej nervozity. Jáááj.)
A dnes budeme robiť zlobu v Randali. Heh.
A dnes budeme robiť zlobu v Randali. Heh.
utorok 29. marca 2011
Posledný marcový oný
Marcové ídy nenávratne v prdeli, rovnako ako jarný sneh (ale bol nejaký?) a za chvíľu tu máme prvý apríl, kedy pár vtipných jedincov...no, každopádne dúfam že sa im vyhnem. Neholdujem tejto zábave. Radšej sa bohapusto opíjam, prípadne bohapusto šukám. V ostatných mesiacoch sa dostalo iba na to prvé a to sa mi tiež vždy nepodarí tak ako si to predstavujem. Nerozumiem, ako mi môže nič nebyť po ôsmych vodkách, keď inak to spoľahlivo zapríčiní ľahkosť bytia (ráno po niekedy aj neznesiteľnú, ale už nie ľahkosť), alebo dokonca aj blízke stretnutie tretieho druhu so záchodovou misou. Neslúži mi ku cti, koľko bratislavských záchodových mís v rôznych podnikoch som už vrúcne objímala, ale čo sa dá robiť.
Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.
Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)
Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...
Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala sommylých milých (edit: hej, už ste to videli, tak to nezmažem, ale prepíšem...len chcem aby ste vedeli že to bol preklep!!! :D) Čechov za to že nám málo rozumejú a nevedia hovoriť po slovensky. Aby som demonštrovala, o čo sme na tom lepšie, bavila som sa s nimi po česky a ešte som aj za každou vetou nezabudla na "vole". Strašne sa smiali (a povedali že oni nehovoria vole, že to len Pražáci) a povedali, že majú na škole nejakého Slováka (Bratislavčana) a ten vraj stále hovorí "no hej" a "ty kokos". Ja: "No hej, to my často hovorievame. Ty kokos."
Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.
Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!
Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.
Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.
Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)
Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...
Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala som
Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.
Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!
Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.
štvrtok 17. februára 2011
Jeden deň Wicked Lady
Dnes som mala šesť prednášok, čo v praxi znamená prísť do školy o 8:30 (no dobre, o deviatej, lebo nie som nikdy schopná dojsť včas) a odísť z nej o 17:30.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.
Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")
A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.
Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).
Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.
Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.
Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...
Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrónprednášal predčítaval a pri tom robil asi 5-minútové pauzy...na skapanie.)
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.
Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")
A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.
Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).
Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.
Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.
Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...
Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrón
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.
pondelok 14. februára 2011
Povedz mi čo mám, čo mám s tým hajzlom spoločné?
Len toto...všetci muži sú rovnakí.
Hajzel je zadaný a mňa degradoval na púhy objekt svojej sexuálnej túžby, čo by samo o sebe nebolo také idiotské, ako to jeho nemiestne namotávanie.
Včera som sa Martiny asi štyristokrát spýtala "PREČO???" a dnes keď som sa zobudila, mala som náhle jasnú hlavu. Je to debil.
Ale viete čo? Keď chcel len sex, aj tak nerozumiem, načo toľko namotával...mohol ísť rovno na to, tie kecy si mohol ušetriť. Ale asi ho to baví. Ja som od včera kompletne vyliečená, lebo je to ešte schladzujúcejšie než ľadový dážď a zasa som spokojný single-egoista. No a čo...aspoň som single, čo sa nedá povedať o všetkých egoistoch.
Hajzel je zadaný a mňa degradoval na púhy objekt svojej sexuálnej túžby, čo by samo o sebe nebolo také idiotské, ako to jeho nemiestne namotávanie.
Včera som sa Martiny asi štyristokrát spýtala "PREČO???" a dnes keď som sa zobudila, mala som náhle jasnú hlavu. Je to debil.
Ale viete čo? Keď chcel len sex, aj tak nerozumiem, načo toľko namotával...mohol ísť rovno na to, tie kecy si mohol ušetriť. Ale asi ho to baví. Ja som od včera kompletne vyliečená, lebo je to ešte schladzujúcejšie než ľadový dážď a zasa som spokojný single-egoista. No a čo...aspoň som single, čo sa nedá povedať o všetkých egoistoch.
piatok 11. februára 2011
Nezmar s kondičkou skacká na jednej nohe
Je to výborné, raz za čas zorganizovať zasadnutie slepačieho výboru. Chlastať v kuchyni víno a fajčiť šišu, foter opodiaľ...chudák. Ten si dnes vypočul viac než asi chcel. Ale my sme sa nasmiali.
Úroveň humoru suterénna, ba až mierne nižšia.
Prebralo sa všetko. (Táto veta znie tak odhodlane, ako keď píše autorka bestsellerov Urbaníková. Ííííha.)
Každá členka výboru musela pretriasť muža, pretože každý potrebuje druhých zhovadiť. Každý muž dostane hneď prezývku a vymyslí sa k nemu nejaký debilný príbeh. Aby sme sa mali na čom smiať.
Revízia srákov hokejového tímu!
Úroveň humoru suterénna, ba až mierne nižšia.
Prebralo sa všetko. (Táto veta znie tak odhodlane, ako keď píše autorka bestsellerov Urbaníková. Ííííha.)
Každá členka výboru musela pretriasť muža, pretože každý potrebuje druhých zhovadiť. Každý muž dostane hneď prezývku a vymyslí sa k nemu nejaký debilný príbeh. Aby sme sa mali na čom smiať.
Revízia srákov hokejového tímu!
pondelok 7. februára 2011
Noci dlouhý jsou plný touhy
Asi som práve objavila Ameriku, ale nevadí! Práve som sa pohrala s tým skvelým jednoduchým programom, ktorý je navyše aj online, tak si ho nemusím sťahovať (nemám rada sťahovanie, viem si stiahnuť akurát tak gate) a už vidím ako budem tráviť noci dlouhý. A je to fakt ľahké! To už keď pre mňa je to ľahké, tak 10-ročné deti by to určite zvládli tiež a kdejaký ajťák by sa mi asi vysmial a povedal by že to je škôlkárska úroveň. No ale nech.
Btw, nebolo by fajn robiť s hluchonemými deťmi? Tie moje strašne ziapu. Oni to asi tak nevnímajú, ale mňa vždy bolí hlava z toho ručania. Jelenia ruja je oproti nim šuviks (chacha, to sa fakt takto píše? A editor to nepodčiarkuje. Ja mu nerozumiem, každé normálne slovo podčiarkne ale šuviks a čurá nechá na pokoji...)
V stredu mám posledné dve skúšky. No, jedno z toho je seminár, ale ona z toho robí skúšku...bez komentára, na semináre predsa len odovzdávate práce, aspoň na každom slušnom seminári, ale táto teta chce práce a ešte vás aj podrobiť inkvizícii. Tie práce samozrejme nečíta, čo nikto neočakáva, ale k bontónu patrí tváriť sa, že ich čítala. Ona nerobí ani to. A tie práce si rozloží pred seba, trochu v nich listuje a pýta sa vás, čo ste do nich písali. Podotýkam, že to boli práce z celého semestra. Ona si fakt myslí, že si to každý pamätá? (Nepamätala by som si ani, keby som ich písala dnes...a dokonca v lete som raz niekomu chcela povedať tému mojej Bc. práce a nespomenula som si ani na to. To je síce hardcore, ale aspoň máte približnú predstavu o mojej pamäťovej schopnosti. Zlatá ryba je môj vzdialený príbuzný.)
A dnes už bolo vonku tak krásne! Neviem sa dočkať, ako budem sledovať jagavé (alebo je lepšie zlatavé? Hmmm...ktorý epiteton si mám vybrať?) lúče slnka cez špinavé okno prednáškovej sály. Bude to skvelé, keď budem pri východe slnka prichádzať do školy a pri západe z nej odchádzať.
No dobre...ale budem mať voľné piatky! Aj to je super. Ale keď sa to tak vezme, neni to až také terno. Viete, vo štvrtok budem mať 10 hodín. 12 aj s pauzou. A ja by som radšej mala aj v piatky prednášky. ja totiž, keď chcem mať voľno, tak si ho urobím. Preto som mala prakticky aj tento semester voľné piatky...no, okrem praxí. Ale na praxi bola niekedy haluz, hlavne keď som si čítala učebnicu náboženstva. Teda tie časti o pohlavnom súžití muža a muženy. Hohohooooo.
Myslím, že mužena je biblický výraz pre mužatku. Alebo možno pre hermafrodita. Skôr to druhé. Tomu sa hovorí prijímanie pod obojím.
Ok, končím tvoj Fero aj s výkladom Slova Božieho (či slovo sa nepíše s veľkým?), prenechám to Chantal. Keby medzi vami boli nejakí fanatici, tak...už asi prestali čítať a išli sa pomodliť. Hm, ale moja duša už tak či tak skončí v pekelnom ohni, to už nejde zhoršiť, takže nejaké pánbičkárenie ma z biedy nevytrhne.
Dneska ma dokonca deti drahé upozornili že som použila meno Božie nadarmo. (Ja na to že no a čo...eh...nepedagogické.)
Ale oni si zasa nadávajú do kokotov. Totiž väčšinou len do kokov. To T potom naznačia rukami, aby bolo každému jasné. A ešte aj dopi červené víno ty koko tyčinka. Zasa sme to mali dnes na programe. Keď som im oznámila, že to už aj my sme dávno pred nimi poznali, boli aj prekvapení. A povedala som im že si majú dávať pozor na slová. A oni že - veď koko tyčinka neni nadávka. A jeden zahlásil s vševedúcim úsmevom - "Pani učiteľka vie ako to myslíme!"
Vybavené.
Btw, nebolo by fajn robiť s hluchonemými deťmi? Tie moje strašne ziapu. Oni to asi tak nevnímajú, ale mňa vždy bolí hlava z toho ručania. Jelenia ruja je oproti nim šuviks (chacha, to sa fakt takto píše? A editor to nepodčiarkuje. Ja mu nerozumiem, každé normálne slovo podčiarkne ale šuviks a čurá nechá na pokoji...)
V stredu mám posledné dve skúšky. No, jedno z toho je seminár, ale ona z toho robí skúšku...bez komentára, na semináre predsa len odovzdávate práce, aspoň na každom slušnom seminári, ale táto teta chce práce a ešte vás aj podrobiť inkvizícii. Tie práce samozrejme nečíta, čo nikto neočakáva, ale k bontónu patrí tváriť sa, že ich čítala. Ona nerobí ani to. A tie práce si rozloží pred seba, trochu v nich listuje a pýta sa vás, čo ste do nich písali. Podotýkam, že to boli práce z celého semestra. Ona si fakt myslí, že si to každý pamätá? (Nepamätala by som si ani, keby som ich písala dnes...a dokonca v lete som raz niekomu chcela povedať tému mojej Bc. práce a nespomenula som si ani na to. To je síce hardcore, ale aspoň máte približnú predstavu o mojej pamäťovej schopnosti. Zlatá ryba je môj vzdialený príbuzný.)
A dnes už bolo vonku tak krásne! Neviem sa dočkať, ako budem sledovať jagavé (alebo je lepšie zlatavé? Hmmm...ktorý epiteton si mám vybrať?) lúče slnka cez špinavé okno prednáškovej sály. Bude to skvelé, keď budem pri východe slnka prichádzať do školy a pri západe z nej odchádzať.
No dobre...ale budem mať voľné piatky! Aj to je super. Ale keď sa to tak vezme, neni to až také terno. Viete, vo štvrtok budem mať 10 hodín. 12 aj s pauzou. A ja by som radšej mala aj v piatky prednášky. ja totiž, keď chcem mať voľno, tak si ho urobím. Preto som mala prakticky aj tento semester voľné piatky...no, okrem praxí. Ale na praxi bola niekedy haluz, hlavne keď som si čítala učebnicu náboženstva. Teda tie časti o pohlavnom súžití muža a muženy. Hohohooooo.
Myslím, že mužena je biblický výraz pre mužatku. Alebo možno pre hermafrodita. Skôr to druhé. Tomu sa hovorí prijímanie pod obojím.
Ok, končím tvoj Fero aj s výkladom Slova Božieho (či slovo sa nepíše s veľkým?), prenechám to Chantal. Keby medzi vami boli nejakí fanatici, tak...už asi prestali čítať a išli sa pomodliť. Hm, ale moja duša už tak či tak skončí v pekelnom ohni, to už nejde zhoršiť, takže nejaké pánbičkárenie ma z biedy nevytrhne.
Dneska ma dokonca deti drahé upozornili že som použila meno Božie nadarmo. (Ja na to že no a čo...eh...nepedagogické.)
Ale oni si zasa nadávajú do kokotov. Totiž väčšinou len do kokov. To T potom naznačia rukami, aby bolo každému jasné. A ešte aj dopi červené víno ty koko tyčinka. Zasa sme to mali dnes na programe. Keď som im oznámila, že to už aj my sme dávno pred nimi poznali, boli aj prekvapení. A povedala som im že si majú dávať pozor na slová. A oni že - veď koko tyčinka neni nadávka. A jeden zahlásil s vševedúcim úsmevom - "Pani učiteľka vie ako to myslíme!"
Vybavené.
štvrtok 27. januára 2011
Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý
A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
nedeľa 28. novembra 2010
Something in the way
Názov nič nevyjadruje, práve to spieval Kurt Cobain a už mu sklaplo, musím vstať a pustiť niečo nové. Ok, Nazareth, ktorý som tento rok nevidela, lebo...neviem, asi som nemala prachy a nejak som si nekúpila lístok, dopč. Ale teraz o inom. Btw, Chantal, surikaty sú fakt strašne zlaté...a je to strašne smiešne keď to napíšeš. Včera som pizúkala mame, že nech mi kúpi plyšového potkana v Ikey alebo živú surikatu. Nekúpila mi nič. Totiž, kúpila mi čižmy a potom si spomenula že už mi na ne dala prachy a že čo to má vlastne byť, ale ja som sa tvárila ako kocúr zo Shreka, lebo to ja viem a nakoniec to nechala tak. Inak moje oči sú veľká zbraň, mám niekoľko druhov pohľadov, podľa toho čo potrebujem a od koho. Aj muži mi to hovoria že mám úžasný pohľad a ja sa tvárim záhadne (nepoviem "ja viem") (no dobre, občas hej...). Lebo viete, hocikedy sa vám to zíde. Napríklad aj na fotra mám svoj pohľad a on mi raz povedal, že si týmto asi fakt u každého chlapa dosiahnem svoje a potom ma začal napodobňovať ale to bolo hrozne smiešne.
Tým by sme mali túto časť.
Ďalej by som chcela niečo povedať o kategóriách a zadeleniach, či čo to začala rozvíjať Dreamgirl. Lebo to bolo super a spomenula som si na naše kategorizácie penisov. No hej, my moc iné veci neriešime.
Ide o veľkosti, samozrejme, lebo...ó áno, na veľkosti záleží. Teda chápete, s malým Gašparkom veľké divadlo som síce zažila, ale povedzme si úprimne, keď chlap vytiahne z treniek voľačo neprehliadnuteľné, hneď je to iný pocit. (Olala...pocit...presne. Tu neplatí, že ser na pocit, ide o zážitok...teda nie celkom).
No, kde som to? Aha. Vzhľadom na to, že v momente očarenia veľkosťou väčšinou nemáte pri sebe pravítko, aby ste tú jeho pýchu zmerali a navyše by to možno bolo nevhodné (neviem...možno),musíme si tie dĺžky a hrúbky zreferovať inak. Problém je v tom, že človek rýchlo zabúda a toto sa ťažko pamätá, hlavne pri nepresných údajoch. A niektorí preháňajú. Možno.
Ja viem že už raz som to tu riešila, ale dnes sa chcem tejto problematike venovať obšírnejšie a plánujem aplikovať terminologický aparát. A hlavne asap. (Chacha.)
Takže už sme tu mali dva a pol Anticolu, lenže to bol odjedený Anticol a už nikto presne nezistí pravú veľkosť a Martina si vždy len pridáva a pridáva. Napríklad minule mi rozprávala Triss, že sedeli v bare a Martina jej tam na podpivníkoch chcela skonkretizovať predstavy, takže položila dva podpivníky na stôl a vraj dosť ďaleko od seba. Triss na to pozerala a hovorí - to neni možné a posunula ich bližšie. A Martina pokrútila hlavou a posunula ich naspäť do tých obludných vzdialeností. Keď mi hovorili túto historku, skoro som sa pošťala od smiechu, keď som si ich v tom bare predstavila.
Ja tvrdím, neverte Martine. Ne celkom. (Ona ma zdrbe keď si toto prečíta. Ajáj.)
Ona má totiž veľmi malé ruky. Také malé nežné ženské pästičky. Je to roztomilé, nepopieram, ale potom má pocit, že to čo drží v rukách je oveľa väčšie. Už som jej to aj povedala, keď som bola u nej a videla som ju umývať džbán, do ktorého ja som ruku nevopchala, ale ona hej. Tak hovorím - jasné že sa ti každý kokot zdá veľký, keď máš také malé ruky! A ona niečo v zmysle - ty teľa. Chacha. Úsmevné, dozaista. Príhoda zo života.
Ale dámy,pravda je inde. Moje ruky sú väčšie. Takže ťažko povedať. A Martina je ešte aj krátkozraká a ktovie čo vôbec videla. (Ejha, ona ma fakt zabije. Matiii, neboj sa, v pátek si pripijeme z tej veľkoobchodnej vodky na kokoty, ako to zvykneme...)
Ja meriam kokoty väčšinou na päste. (Preto taký úvod, aby ste to celé pochopili...ja mám totiž väčšie ruky, víme, však.)
Napríklad lover mal dve päste a kúsok a Hamburger mal dve päste a pol kúsku. Druhá varianta je plné ústa a jedna päsť, ale tiež sa ťažko určuje, že čo znamená plné ústa. Niektorí nemajú dáviaci reflex a potom to tak aj vyzerá...ale aby sme boli aspoň trochu exaktní, robíme so Chantal často rôzne merania. Napríklad onehdy tuším ešte na strednej...né, to už som bola v prvom ročníku na výške a učila som sa dejiny pedagogiky na skúšku (boha to boli časy...) a moja sestra sa učila voľačo do školy a vtedy som mala spásonosnú myšlienku, odmerajme si koľko dáme do papuľky. Nemohla som nájsť nijaké rozumné pravítko, len zelené trojuholníkové a verte že sa to meralo dosť na piču, ale výsledok bol 7cm. Hneď som to aj písala Martine a myslím že sa smiala. Chacha.
Ale napríklad takej soletky dám do huby viac, ale zasa, kokot v tvare soletky...no ďakujem pekne.
Každopádne...neviem koľko meria moja päsť. Mala by som spraviť nejaké merania a zapísať do protokolu, ako sme sa to učili na labákoch z fyziky...a minimálne desať meraní a potom to spriemerovať. Ale mňa nebavilo robiť desať meraní toho istého, takže som si vždy vymýšľala čísla do tabuľky, aby sme boli rýchlejšie hotoví.
Podľa mňa bude prelomovou udalosťou, keď niekto príde s výsledkom plné ústa a dve päste...ale zasa, to už by bolo trochu preexponované. (Čo si myslíte vy?)
Čo vás ešte zaujíma? Novinky z môjho sexuálneho života? Za novú informáciu ma Martina skoro prizabila v stredu na vianočných trhoch a ešte aj za to, že som s tým nevyliezla sama, ale dozvedela sa to náhodou. Keď si to slepačí výbor prečíta tu, zabije ma aj zvyšok... Ale teraz máme všetci tak málo času a veci sa dejú tak rýchlo...a ja som sa, priznávam, netrhala, aby som niekomu niečo oznamovala, takže prakticky to nevie skoro nikto.
V piatok som bola vo Viedni, zo školy. Išli sme na výstavu do Albertiny, blablabla...to vás nezaujíma, ja viem. Medzičasom mi napísal taký Viedenčan cez Chouchsurfing (ejha...toto nie je pre mňa bezpečná stránka, chacha) a tak nejak sme si začali písať a no viete ako to chodí...ehm.
Tak sme sa dohodli že sa v piatok stretneme. Nezabil ma ani ma nezamkol do pivnice, aj keď som chvíľu rozmýšľala, či je bezpečné stretnúť sa s ním vo voľákej riti Viedne, kam som z centra cestovala pol hodinu metrom (ono to ani nebola až taká riť...) a či ma zabije a znásilní, alebo znásilní a zabije.
Nespravil ani jedno.
A Faunovo popoludnie bolo ojóóój, čo si budeme rozprávať.
Potom mal ísť volakam na nejakú akciu a volal ma so sebou, ja som sa priečila ale nakoniec som išla (lebo viete, vlaky z Viedne nechodia tak ako vám to vyhovuje a nakoniec som si povedala a no a čo...). Išli sme k nejakému jeho kamoškovi (vraj moderátor rádia Viedeň...no nech sa páči - čítať tvrdo) a tam bolo ešte pár ľudí a on začal volajaký biznis s nejakým vitamínovým nápojom či čo a to tam nejak predstavoval, nepýtajte sa...chápete, Rakušania. My sme sedeli na schodoch a žrali sme jednohubky (fakt dobré) a Viedenčan mi vyprával o všelijakých žúroch čo sa tam konávali. A veru vám poviem, že to boli onakvejšie žúrky. Sex, drugs and rock´n´roll originál a nevymýšľam si. Možno nie až toľko drog. Potom došiel ten jeho kamoš za nami, že čo a ako, zoznámil sa so mnou a hned zisťoval či nemám nejakú kamošku (tvárila som sa indiferentne a milo som sa usmievala...) ale inak akože velice vtipný chlapík je to. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa hneď ponúkli do trojky (akože oni dvaja a ja, samozrejme som odmietla), teda ne hneď tam na mieste, ale chápete. Btw, rozhovor jak z nejakého filmu.
A potom sme sa ponáhľali, lebo mi išiel vlak a keď sme došli na stanicu, zistili sme že vlak išiel už pred hodinou, lebo on si myslel že je o hodinu menej a ja že vlak ide o hodinu neskôr. Tú hodinu čo nám zostávala do posledného vlaku sme plne využili a tým pádom som mala svoj prvý sex v aute.
Do pohody, ani to nebolo veľké auto, zaujímavé ako málo miesta stačí.
Myslím, že sa ešte stretneme. Druhá vec je, že on sa tak nejak pýtal že čo bude s nami dvoma a neviem celkom ako to myslel. Ja som mu vysvetlila svoju momentálnu filozofiu, ktorú nemienim meniť minimálne do konca štúdia a to že hľadám len nezáväzný sex. Dúfam, že nebude mať nejaké ťahy. Aj keď to neočakávam...vzhľadom na jeho vek. Eheheheeeee...
(A teraz ma dajte na pranier, ohovárajte ma...alebo sa smejte. Ale nič mi nevyčítajte, aj pranierovať sa dá potíšku, či?)
Tým by sme mali túto časť.
Ďalej by som chcela niečo povedať o kategóriách a zadeleniach, či čo to začala rozvíjať Dreamgirl. Lebo to bolo super a spomenula som si na naše kategorizácie penisov. No hej, my moc iné veci neriešime.
Ide o veľkosti, samozrejme, lebo...ó áno, na veľkosti záleží. Teda chápete, s malým Gašparkom veľké divadlo som síce zažila, ale povedzme si úprimne, keď chlap vytiahne z treniek voľačo neprehliadnuteľné, hneď je to iný pocit. (Olala...pocit...presne. Tu neplatí, že ser na pocit, ide o zážitok...teda nie celkom).
No, kde som to? Aha. Vzhľadom na to, že v momente očarenia veľkosťou väčšinou nemáte pri sebe pravítko, aby ste tú jeho pýchu zmerali a navyše by to možno bolo nevhodné (neviem...možno),musíme si tie dĺžky a hrúbky zreferovať inak. Problém je v tom, že človek rýchlo zabúda a toto sa ťažko pamätá, hlavne pri nepresných údajoch. A niektorí preháňajú. Možno.
Ja viem že už raz som to tu riešila, ale dnes sa chcem tejto problematike venovať obšírnejšie a plánujem aplikovať terminologický aparát. A hlavne asap. (Chacha.)
Takže už sme tu mali dva a pol Anticolu, lenže to bol odjedený Anticol a už nikto presne nezistí pravú veľkosť a Martina si vždy len pridáva a pridáva. Napríklad minule mi rozprávala Triss, že sedeli v bare a Martina jej tam na podpivníkoch chcela skonkretizovať predstavy, takže položila dva podpivníky na stôl a vraj dosť ďaleko od seba. Triss na to pozerala a hovorí - to neni možné a posunula ich bližšie. A Martina pokrútila hlavou a posunula ich naspäť do tých obludných vzdialeností. Keď mi hovorili túto historku, skoro som sa pošťala od smiechu, keď som si ich v tom bare predstavila.
Ja tvrdím, neverte Martine. Ne celkom. (Ona ma zdrbe keď si toto prečíta. Ajáj.)
Ona má totiž veľmi malé ruky. Také malé nežné ženské pästičky. Je to roztomilé, nepopieram, ale potom má pocit, že to čo drží v rukách je oveľa väčšie. Už som jej to aj povedala, keď som bola u nej a videla som ju umývať džbán, do ktorého ja som ruku nevopchala, ale ona hej. Tak hovorím - jasné že sa ti každý kokot zdá veľký, keď máš také malé ruky! A ona niečo v zmysle - ty teľa. Chacha. Úsmevné, dozaista. Príhoda zo života.
Ale dámy,pravda je inde. Moje ruky sú väčšie. Takže ťažko povedať. A Martina je ešte aj krátkozraká a ktovie čo vôbec videla. (Ejha, ona ma fakt zabije. Matiii, neboj sa, v pátek si pripijeme z tej veľkoobchodnej vodky na kokoty, ako to zvykneme...)
Ja meriam kokoty väčšinou na päste. (Preto taký úvod, aby ste to celé pochopili...ja mám totiž väčšie ruky, víme, však.)
Napríklad lover mal dve päste a kúsok a Hamburger mal dve päste a pol kúsku. Druhá varianta je plné ústa a jedna päsť, ale tiež sa ťažko určuje, že čo znamená plné ústa. Niektorí nemajú dáviaci reflex a potom to tak aj vyzerá...ale aby sme boli aspoň trochu exaktní, robíme so Chantal často rôzne merania. Napríklad onehdy tuším ešte na strednej...né, to už som bola v prvom ročníku na výške a učila som sa dejiny pedagogiky na skúšku (boha to boli časy...) a moja sestra sa učila voľačo do školy a vtedy som mala spásonosnú myšlienku, odmerajme si koľko dáme do papuľky. Nemohla som nájsť nijaké rozumné pravítko, len zelené trojuholníkové a verte že sa to meralo dosť na piču, ale výsledok bol 7cm. Hneď som to aj písala Martine a myslím že sa smiala. Chacha.
Ale napríklad takej soletky dám do huby viac, ale zasa, kokot v tvare soletky...no ďakujem pekne.
Každopádne...neviem koľko meria moja päsť. Mala by som spraviť nejaké merania a zapísať do protokolu, ako sme sa to učili na labákoch z fyziky...a minimálne desať meraní a potom to spriemerovať. Ale mňa nebavilo robiť desať meraní toho istého, takže som si vždy vymýšľala čísla do tabuľky, aby sme boli rýchlejšie hotoví.
Podľa mňa bude prelomovou udalosťou, keď niekto príde s výsledkom plné ústa a dve päste...ale zasa, to už by bolo trochu preexponované. (Čo si myslíte vy?)
Čo vás ešte zaujíma? Novinky z môjho sexuálneho života? Za novú informáciu ma Martina skoro prizabila v stredu na vianočných trhoch a ešte aj za to, že som s tým nevyliezla sama, ale dozvedela sa to náhodou. Keď si to slepačí výbor prečíta tu, zabije ma aj zvyšok... Ale teraz máme všetci tak málo času a veci sa dejú tak rýchlo...a ja som sa, priznávam, netrhala, aby som niekomu niečo oznamovala, takže prakticky to nevie skoro nikto.
V piatok som bola vo Viedni, zo školy. Išli sme na výstavu do Albertiny, blablabla...to vás nezaujíma, ja viem. Medzičasom mi napísal taký Viedenčan cez Chouchsurfing (ejha...toto nie je pre mňa bezpečná stránka, chacha) a tak nejak sme si začali písať a no viete ako to chodí...ehm.
Tak sme sa dohodli že sa v piatok stretneme. Nezabil ma ani ma nezamkol do pivnice, aj keď som chvíľu rozmýšľala, či je bezpečné stretnúť sa s ním vo voľákej riti Viedne, kam som z centra cestovala pol hodinu metrom (ono to ani nebola až taká riť...) a či ma zabije a znásilní, alebo znásilní a zabije.
Nespravil ani jedno.
A Faunovo popoludnie bolo ojóóój, čo si budeme rozprávať.
Potom mal ísť volakam na nejakú akciu a volal ma so sebou, ja som sa priečila ale nakoniec som išla (lebo viete, vlaky z Viedne nechodia tak ako vám to vyhovuje a nakoniec som si povedala a no a čo...). Išli sme k nejakému jeho kamoškovi (vraj moderátor rádia Viedeň...no nech sa páči - čítať tvrdo) a tam bolo ešte pár ľudí a on začal volajaký biznis s nejakým vitamínovým nápojom či čo a to tam nejak predstavoval, nepýtajte sa...chápete, Rakušania. My sme sedeli na schodoch a žrali sme jednohubky (fakt dobré) a Viedenčan mi vyprával o všelijakých žúroch čo sa tam konávali. A veru vám poviem, že to boli onakvejšie žúrky. Sex, drugs and rock´n´roll originál a nevymýšľam si. Možno nie až toľko drog. Potom došiel ten jeho kamoš za nami, že čo a ako, zoznámil sa so mnou a hned zisťoval či nemám nejakú kamošku (tvárila som sa indiferentne a milo som sa usmievala...) ale inak akože velice vtipný chlapík je to. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa hneď ponúkli do trojky (akože oni dvaja a ja, samozrejme som odmietla), teda ne hneď tam na mieste, ale chápete. Btw, rozhovor jak z nejakého filmu.
A potom sme sa ponáhľali, lebo mi išiel vlak a keď sme došli na stanicu, zistili sme že vlak išiel už pred hodinou, lebo on si myslel že je o hodinu menej a ja že vlak ide o hodinu neskôr. Tú hodinu čo nám zostávala do posledného vlaku sme plne využili a tým pádom som mala svoj prvý sex v aute.
Do pohody, ani to nebolo veľké auto, zaujímavé ako málo miesta stačí.
Myslím, že sa ešte stretneme. Druhá vec je, že on sa tak nejak pýtal že čo bude s nami dvoma a neviem celkom ako to myslel. Ja som mu vysvetlila svoju momentálnu filozofiu, ktorú nemienim meniť minimálne do konca štúdia a to že hľadám len nezáväzný sex. Dúfam, že nebude mať nejaké ťahy. Aj keď to neočakávam...vzhľadom na jeho vek. Eheheheeeee...
(A teraz ma dajte na pranier, ohovárajte ma...alebo sa smejte. Ale nič mi nevyčítajte, aj pranierovať sa dá potíšku, či?)
štvrtok 11. novembra 2010
I wanna do bad things with you
Normálne sedím už pár hodín za pécečkom, a ľudia, nejsom na Fejsbuku!!! Chápete? No, aj to sa dá. teda akože som, ale ne primárne, takže sa nehrám super Maria ani neklikám na šťastný orech (taká nemecká aplikácia čo vám predpovedá budúcnosť, veľmi podnetné...), ale mám fejs len na lište, poprípade pičujem s kamoškou.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
utorok 9. novembra 2010
Šajse!
Ženy, ďakujem vám za masívnu podporu, ktorú ste mi vyjadrili skrz toho neosobné médium. Veľmi som sa tešila. Táááákto.
Okrem toho že som mala kvôli uvedenej skutočnosti nervový záchvat a asi polhodinový plač (nárek že mi nikto nerozumie inclusive), je to vlastne ok. Už som v pohode.
Jebať ich do papule. Moja úžasná téma z textovej lingvistiky je vraj len v plienkach, von daher je to extrem spannend zu untersuchen...slová môjho školiteľa (mám iného teraz, miestny dívčí sen našej katedry, okrem iného manžel doktorky čo prednáša literatúru. Nebudem tu rozvádzať detaily...stačí keď na mňa spolužiačky hádžu veľavýznamné pohľady, keď oznámim že idem k nemu do kanclu. No haha. On je Slovák a tvári sa že je Rakušan, to len pre porádek. Ale je strašne milý. No dosť už o tom...neni mi zrovna ľahko na duši pri pomyslení na písanie diplomovky...ledva som jednu takú pučacinu dopísala a hneď ďalšiu??? A on sa tak tváril, že veď pozrite si to, doneste mi nejaký návrh a môžme na tom začať pracovať. Ech...myslela som si, to ako UŽ???? Ne až o rok? Dofrasa.)
A inak trávim dni v činorodom ruchu. Vysrala som sa dočasne na akékoľvek povinnosti a len sa tak loudám svetom, v mysli mám iba jediné...a nie je to sex! To je, čo? (Ty jsou, co?)
No, skrátka, potrebujem ísť do Nemecka...potrebujem. Okrem toho, že táto škola mi už prakticky nemá čo ponúknuť, ešte aj chcem vpadnúť z domu a proste byť v D-lande lebo ja mám k tej krajine vypestovaný taký chorobný vzťah. Nemecko je ako droga. (Ale teraz nás to chytá všetky, lebo hocikedy niekto pred/po prednáške začne chytať stavy a kňúkať "babyyyyyyyyyy ja musím ísť do Nemeckaaaaaaaaa". To je choroba germanistov. Dočista sme zgermánčili.
Tak si študujem stránky nemeckých unis a píšem motivačné listy (fakt to neznášam, moja jediná záchrana je že keď do svojho problému zainteresujem celé okolie, nikto ma nepošle do riti a všetci mi pomáhajú, tak to ide super...a okrem toho moja drahá matka sa živí písaním reklamných (a vlastne akýchkoľvek) textov...tak kdo je vác? To už by čo bolo, aby mi ona nevedela poradiť s motiváciou.
Okrem toho s nemeckými mi zas pomáhajú moji nemeckí kamoškovia (vidíte...všetko má svoj význam, aj pretrkať sa polkou Nemecka, chacha...ale né, mám aj takých, čo som s nimi nič nemala, nič neslušné teda...no dobre, ja viem že mi neveríte. Sa smejete, čo? Ale aj na vás raz dojde mráz a potom je lepšie...no, to je jedno.) takže všecko bude super. Každý deň narazím na nejaký nový problém a postupne ma to otupuje a keď všetko vybavím tak sa možno pójdem aj pomodliť, ešte som sa nerozhodla či využijem možnosť inštitucionalizovaného modlenia (teda skrátka či sa odjebem do kostola) alebo to zmáknem pohansky u seba doma...nakoniec by to malo byť jedno, či? Hlavne len dúfam a zúfam a úfam a také, lebo kto potrebuje ísť do D-landu? No? Dávali sme pozor? Presne. JA.
Ďalšá vec je, že v pondelok som mala nemčinu s mojimi harantami a oni boli napodiv veľmi dobrí!!! Normálne poslúchali a boli celkom milí a ešte si aj kopu zapamätali z predošlej hodiny a všetko vedeli a tak som im sľúbila Rammstein a oni skoro vyskočili z kože od radosti. A potom som bola pod paľbou otázok, taký malý kvíz na tému "čo počúva moja súdružka učka". A či poznám Slipknot a Horkýže a Eminema a či ho budeme počúvať, keby náhodou vydal nejaké nemecké CD (musela som ich sklamať, že to asi nehrozí...joj, ešte keď sa tie drahé deti dozvedia že aj Nemci majú svojho Rytmusa, ktorý je tiež hnusný a trápny a volá sa Sido...to bude).
Okrem toho že som mala kvôli uvedenej skutočnosti nervový záchvat a asi polhodinový plač (nárek že mi nikto nerozumie inclusive), je to vlastne ok. Už som v pohode.
Jebať ich do papule. Moja úžasná téma z textovej lingvistiky je vraj len v plienkach, von daher je to extrem spannend zu untersuchen...slová môjho školiteľa (mám iného teraz, miestny dívčí sen našej katedry, okrem iného manžel doktorky čo prednáša literatúru. Nebudem tu rozvádzať detaily...stačí keď na mňa spolužiačky hádžu veľavýznamné pohľady, keď oznámim že idem k nemu do kanclu. No haha. On je Slovák a tvári sa že je Rakušan, to len pre porádek. Ale je strašne milý. No dosť už o tom...neni mi zrovna ľahko na duši pri pomyslení na písanie diplomovky...ledva som jednu takú pučacinu dopísala a hneď ďalšiu??? A on sa tak tváril, že veď pozrite si to, doneste mi nejaký návrh a môžme na tom začať pracovať. Ech...myslela som si, to ako UŽ???? Ne až o rok? Dofrasa.)
A inak trávim dni v činorodom ruchu. Vysrala som sa dočasne na akékoľvek povinnosti a len sa tak loudám svetom, v mysli mám iba jediné...a nie je to sex! To je, čo? (Ty jsou, co?)
No, skrátka, potrebujem ísť do Nemecka...potrebujem. Okrem toho, že táto škola mi už prakticky nemá čo ponúknuť, ešte aj chcem vpadnúť z domu a proste byť v D-lande lebo ja mám k tej krajine vypestovaný taký chorobný vzťah. Nemecko je ako droga. (Ale teraz nás to chytá všetky, lebo hocikedy niekto pred/po prednáške začne chytať stavy a kňúkať "babyyyyyyyyyy ja musím ísť do Nemeckaaaaaaaaa". To je choroba germanistov. Dočista sme zgermánčili.
Tak si študujem stránky nemeckých unis a píšem motivačné listy (fakt to neznášam, moja jediná záchrana je že keď do svojho problému zainteresujem celé okolie, nikto ma nepošle do riti a všetci mi pomáhajú, tak to ide super...a okrem toho moja drahá matka sa živí písaním reklamných (a vlastne akýchkoľvek) textov...tak kdo je vác? To už by čo bolo, aby mi ona nevedela poradiť s motiváciou.
Okrem toho s nemeckými mi zas pomáhajú moji nemeckí kamoškovia (vidíte...všetko má svoj význam, aj pretrkať sa polkou Nemecka, chacha...ale né, mám aj takých, čo som s nimi nič nemala, nič neslušné teda...no dobre, ja viem že mi neveríte. Sa smejete, čo? Ale aj na vás raz dojde mráz a potom je lepšie...no, to je jedno.) takže všecko bude super. Každý deň narazím na nejaký nový problém a postupne ma to otupuje a keď všetko vybavím tak sa možno pójdem aj pomodliť, ešte som sa nerozhodla či využijem možnosť inštitucionalizovaného modlenia (teda skrátka či sa odjebem do kostola) alebo to zmáknem pohansky u seba doma...nakoniec by to malo byť jedno, či? Hlavne len dúfam a zúfam a úfam a také, lebo kto potrebuje ísť do D-landu? No? Dávali sme pozor? Presne. JA.
Ďalšá vec je, že v pondelok som mala nemčinu s mojimi harantami a oni boli napodiv veľmi dobrí!!! Normálne poslúchali a boli celkom milí a ešte si aj kopu zapamätali z predošlej hodiny a všetko vedeli a tak som im sľúbila Rammstein a oni skoro vyskočili z kože od radosti. A potom som bola pod paľbou otázok, taký malý kvíz na tému "čo počúva moja súdružka učka". A či poznám Slipknot a Horkýže a Eminema a či ho budeme počúvať, keby náhodou vydal nejaké nemecké CD (musela som ich sklamať, že to asi nehrozí...joj, ešte keď sa tie drahé deti dozvedia že aj Nemci majú svojho Rytmusa, ktorý je tiež hnusný a trápny a volá sa Sido...to bude).
piatok 29. októbra 2010
Chaos panika zhon, horor stres
Ja. Si. Nemám. Čo. Obliecť.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
utorok 19. októbra 2010
There she goes, she goes and nobody knows
Nemám teraz čas, takže to dopíšem neskôr, lebo aj sobotná noc stojí za zreferovanie keď som si utriedila myšlienky a spomenula detaily...teda, hrubé obrysy.
A odpovede na vaše otázky - Samo má 11 rokov a proti návrhu ktorý v jeho mene vyslovil iný spolužiak sa vehementne bránil.
Dneska som sa mimochodom na to sťažovala v škole, svojim spolužiakom teda, aby bolo jasné a Braňo (ten z Čáčova) zahlásil: "Si sa mala vyzliecť, to by ho odradilo."
Tsss.
Deti moje, dokončím to tu, keď už som vás navnadila. Chacha.
Ale najprv trošku zapičujem, ako chalan od susedov. Lebo objednala som si knihy v tom pojebanom Eurobookse a oni vám posielajú SMS keď to príde, Väčšinou. Ale dobre sa na mňa vysrali, tak už som tam dnes išla, celá napenená, lebo to sú učebnice a potrebujem ich, lebo z čoho mám učiť tých malých kreténov, no?? Deti zlaté, som chcela povedať, ne kreténov.
A oni že nóóóó, ale to ešte neprišlo a to je v dotlači a to bude asi tak za dva mesiace. KKS, to mi nemohli napísať, že, lebo načo si asi tak pýtali môj mail a číslo, do zoznamky?? Pche. Bola som nasratá jak trpaslík, lebo neviem kde mám tie knihy zohnať a po druhé čo je toto, moja starosť, knihy do školy zháňať? Ešte k tomu tak drbnuté. Tak ich teraz skúsim hľadať na nete a keď to objednám cez Amazon a bude to stáť mrte, mne je to jedno, nech si to zaplatia. Vŕŕŕŕŕŕ.
Vtipnejšia, teda trt, ale milšia časť dňa chvalabohu nasledovala hneď za tým. Trepala som sa na svoju základku, kde budem praxovať z nemčiny, aby som si tam vybavila aj prax z dejáku. U svojej bývalej triednej. Ale ona tento rok neučí dejepis (škoda), ale vybavila mi to u inej, tá ma tuším učila etiku, ale bohvie, meno si pamätám, ale detaily mi alkohol rokmi vymyl z hlavy.
Tak som tam s ňou sedela v kabinete, dohodli sme si dni, popičovali na školstvo a ministerstvo, v neposlednom rade na harantov a zrejme som ju zdržala asi tak polku hodiny takže haranti mi boli určite neskonale vďační. Akurát že nevedeli, že to kvôli mne, takže ich vďaka vyšla len tak do vesmíru, ale vesmír neni kkt a pošle mi ju naspäť.
A teraz to, čo som chcela. Teda sobotňajšia noc. Saturday night fever, chacha. A sunday morning hangover. (Ne, tu už žiadne chacha nebude.)
Tak. Jedného pekného sobotňajšieho večera sme sa vybrali so slepačím výborom žiť a pribrali sme aj bratrancovu frajerku, lebo slepačí výbor získava na popularite. Juch.
Začali sme v krčme Trissinho drahého otca, lebo, ako už som možno spomenula, vyjadril nespokojnosť s tým, že ona nikdy nevodí kamarátov do jeho krčmy. Hovorila som to aj svojmu drahému fotrovi a on že presne, do rodinného podniku predsa musíte chodiť míňať prachy!
Velice sa mi tam páčilo a tie ceny sa mi páčili úplne najviac, lebo vodka za 1,70, uznajte.
Začať pivom a pokračovať vodkou, na to už si môj žalúdok a iné orgány zvykol. Ale zabiť to potom gin tonicom, to bolo zrejme pre chudáka žalúdka problém, lebo na druhý deň som si to hrozne vyžrala a myslela som že zemrem. Vlastne už aj neskôr v ten večer som pociťovala všelijaké tlaky nesprávnymi smermi.
Podgurážené sme sa vybrali do Harleya, bohužiaľ bez Oasisa. (Spomenula som tu už Oasisa? Martina ho číta Oeuzis, alebo tak nejak, po anglicky proste, ja Oasis - píš ako počuješ, Štúr ma naučil - a Triss ho nazvala Oázis.) Oasis je taký Vanglán vole, z couchsurfingu. (Btw, stretli sme sa potom neskôr v nedeľu, ale to sem teraz nepatrí.)
V Harleyi bolo príjemne, ako doma. Chvíľu sme tancovali na bare ale napiču hrali tak sme zliezli a chlastali, zasa vodku (chudáááák žalúdok). Keď bola rada na mne kupovať chlast, došla som k baru a zakecala s nejakým Iráncom (ja neviem prečo, ale ja keď sa zoznámim s cudzincami tak ja im vždy hovorím "Džííííz-s, that´s so cool, that you´re from ...." - sem doplniť krajinu). A on asi dúfal že niečo bude, lebo sa velice usmieval na mňa, ale potom (našťastie) došli baby a Triss sa dožadovala svojho drinku. A oni mi povedali "Prečo sa bavíš s Iráncom????" A vraj tam majú nejakých Rakušanov. Tak som nechala Iránca zmätene stáť pri bare a vytrielila som smerom k nášmu pôvodnému stanovisku. Martina mala nejakého vyhadzovača (no dobre, to tvrdím len ja...jeden z Österreicherov). Checkla som ostatných dvoch a jedného som si vybrala. Keď ma zabijete, nepoviem vám jak vypadal...nepamätám si. (Cha. No, jedno malé cha je namieste, či?)
On bol celkom easy-going, lebo ani ne za 5 minút sme sa bozkávali a potom mi kúpil drink (no, veď toto...ten posledný ma definitívne dorazil, ale ja neviem povedať ne. Ako mi povedala Chantal, že ja nemám problém len s Démonom Alkoholu, ale aj s Démonom Súhlasu. Zrejme. Asi, možno, zrejme, nuž hej. Nechajme to.) a ja som chlastala odušu. Potom nastal problém pre mňa typický - keď sa nadrbaná s niekým bozkávam, strašne sa mi začne točiť hlava a je konec. Tak to bolo. A on (jasné postranné úmysly) sa spýtal či chceme ísť na čerstvý vzduch. Ja (bez postranných úmyslov) som prikývla. Tak sme vyšli von a on (veľmi akčný chlapík toto) dal druhý návrh, či ideme do jeho auta sa trochu kuscheln (odmietam to preložiť, lebo po slovensky to znie debilne). A ja že ok. V skutočnosti som myslela na to, či sa vyšablím už teraz, alebo až doma, alebo poprípade vôbec. Samozrejme v jeho aute nič nebolo. Nejaké pokusy som stopla hneď v zárodku a potom som sa vytackala von, že mi je zle. (Ohromná spoločnosť som ja...)
A on bol veľmi gentlemanský, lebo sa tam o mňa staral, napriek tomu že som doňho hučala že prečo vlastne pomáha ožratej neznámej žene. (Keď pijem, prídem aj o posledné zvyšky zdvorilosti a potom to vyzerá že som nevďačná, ale to bola len čistá zvedavosť.)
A on dával voľačo v zmysle že aká som pekná a že on ma chce ešte niekedy vidieť a že ja si určite nebudem pamätať ráno jeho meno (??? Môže vám toto chlap povedať?) a pod. A ja že - ja budem asi grcať. (Chacha, teraz sa smejem, ale vtedy mi to moc vtipné neprišlo. Btw, táto romantická scénka sa odohrávala na parkovisku pred Harleyom, kde som sa držala z jednej strany jeho auta a z druhej nejakého cudzieho auta a a z jednej strany ma držal ešte aj on...hovadské to bolo.)
A on že strč si prsty do krku. (Fakt nechápem, kde to berú a čo ich k tomu vedie.) A ja že nikdy. A rozumejte, to si predstavujte tak komplexne, že všetky tieto veci sa tak premiešavali a jedna replika cez druhú, ne že porade. Medzito ešte dal voľačo o tom že som sexi a ja že ale určite ne (lebo veď taká ožratá...) a on že určite hej a ja že ale nebudem, ak budem grcať. (Kks tento štýl "a ja že a on že", to fakt móžem.)
A tak dokola a potom sme sa nejak znovu dostali k nemu do auta (hm, tuším mám fakt medzery, ale ja teraz neviem ako k tomu došlo) a ja som v tom aute zaspala (no, ne úplne, ale skoro) a potom som sa zrazu prebrala a on že nech mu dám svoje číslo. Nemohla som si spomenúť na svoje číslo!!!! A tobôž ne po nemecky. Ale nejak som to zvládla, lebo v nedeľu mi napísal. (Oh my fucking Jehova...neviem či je to dobre alebo zle.)
Potom nastúpili jeho kamoši a pýtali sa či ma majú odviezť domov. Strašne som sa potešila, že by ma niekto odviezol domov zadarmiko, lenže oni nemali ani tušenia kde sa nachádza moja ulica. A viete čo spravil môj Rakušan??? (Btw, to meno som si zapamätala. A ešte to, že brutálne bozkával a brutálne voňal.)
Vytiahol 15 euro, že na taxík. V takých situáciách sa vo mne vždy ozýva tá pojebaná slušnosť a poctivosť, tak som odmietla. On na tom trval, tak som si vzala aspoň desinu. (No, umlčala som poctivosť, lebo ku mne domov by to bolo max za 5 evri...)
Zavolala som si taxík a potom som im chvíľu nariekala že neviem aké auto vlastne pre mňa dojde a potom som nejak asi vystúpila a chvíľku som sa motala po tom parkovisku, asi tak 10 sekúnd. A narazila som na nejakú skupinku (baba a dvaja chalani) a oni ma presviedčali nech idem s nimi (neviem prečo). Tak som išla a vôbec som neplatila, lebo nechceli prachy. Svet je čudák.
Ale veď dobre. Peňáze od Rakušana si odložím na svoj notebook na ktorý tak krvopotne šetrím, že 10 euro za týždeň (prestaňte sa smiať!). A uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Inak, keby to niekoho zaujímalo, v nedeľu príde Hamburger do Bratislavy!
Nuž...radšej si idem pripravovať hodiny, aby som nenapísala ešte voľačo. lebo čo by ste si vy pomyslili! (Naschvál je tam pomyslili, ne že preklep.)
A odpovede na vaše otázky - Samo má 11 rokov a proti návrhu ktorý v jeho mene vyslovil iný spolužiak sa vehementne bránil.
Dneska som sa mimochodom na to sťažovala v škole, svojim spolužiakom teda, aby bolo jasné a Braňo (ten z Čáčova) zahlásil: "Si sa mala vyzliecť, to by ho odradilo."
Tsss.
Deti moje, dokončím to tu, keď už som vás navnadila. Chacha.
Ale najprv trošku zapičujem, ako chalan od susedov. Lebo objednala som si knihy v tom pojebanom Eurobookse a oni vám posielajú SMS keď to príde, Väčšinou. Ale dobre sa na mňa vysrali, tak už som tam dnes išla, celá napenená, lebo to sú učebnice a potrebujem ich, lebo z čoho mám učiť tých malých kreténov, no?? Deti zlaté, som chcela povedať, ne kreténov.
A oni že nóóóó, ale to ešte neprišlo a to je v dotlači a to bude asi tak za dva mesiace. KKS, to mi nemohli napísať, že, lebo načo si asi tak pýtali môj mail a číslo, do zoznamky?? Pche. Bola som nasratá jak trpaslík, lebo neviem kde mám tie knihy zohnať a po druhé čo je toto, moja starosť, knihy do školy zháňať? Ešte k tomu tak drbnuté. Tak ich teraz skúsim hľadať na nete a keď to objednám cez Amazon a bude to stáť mrte, mne je to jedno, nech si to zaplatia. Vŕŕŕŕŕŕ.
Vtipnejšia, teda trt, ale milšia časť dňa chvalabohu nasledovala hneď za tým. Trepala som sa na svoju základku, kde budem praxovať z nemčiny, aby som si tam vybavila aj prax z dejáku. U svojej bývalej triednej. Ale ona tento rok neučí dejepis (škoda), ale vybavila mi to u inej, tá ma tuším učila etiku, ale bohvie, meno si pamätám, ale detaily mi alkohol rokmi vymyl z hlavy.
Tak som tam s ňou sedela v kabinete, dohodli sme si dni, popičovali na školstvo a ministerstvo, v neposlednom rade na harantov a zrejme som ju zdržala asi tak polku hodiny takže haranti mi boli určite neskonale vďační. Akurát že nevedeli, že to kvôli mne, takže ich vďaka vyšla len tak do vesmíru, ale vesmír neni kkt a pošle mi ju naspäť.
A teraz to, čo som chcela. Teda sobotňajšia noc. Saturday night fever, chacha. A sunday morning hangover. (Ne, tu už žiadne chacha nebude.)
Tak. Jedného pekného sobotňajšieho večera sme sa vybrali so slepačím výborom žiť a pribrali sme aj bratrancovu frajerku, lebo slepačí výbor získava na popularite. Juch.
Začali sme v krčme Trissinho drahého otca, lebo, ako už som možno spomenula, vyjadril nespokojnosť s tým, že ona nikdy nevodí kamarátov do jeho krčmy. Hovorila som to aj svojmu drahému fotrovi a on že presne, do rodinného podniku predsa musíte chodiť míňať prachy!
Velice sa mi tam páčilo a tie ceny sa mi páčili úplne najviac, lebo vodka za 1,70, uznajte.
Začať pivom a pokračovať vodkou, na to už si môj žalúdok a iné orgány zvykol. Ale zabiť to potom gin tonicom, to bolo zrejme pre chudáka žalúdka problém, lebo na druhý deň som si to hrozne vyžrala a myslela som že zemrem. Vlastne už aj neskôr v ten večer som pociťovala všelijaké tlaky nesprávnymi smermi.
Podgurážené sme sa vybrali do Harleya, bohužiaľ bez Oasisa. (Spomenula som tu už Oasisa? Martina ho číta Oeuzis, alebo tak nejak, po anglicky proste, ja Oasis - píš ako počuješ, Štúr ma naučil - a Triss ho nazvala Oázis.) Oasis je taký Vanglán vole, z couchsurfingu. (Btw, stretli sme sa potom neskôr v nedeľu, ale to sem teraz nepatrí.)
V Harleyi bolo príjemne, ako doma. Chvíľu sme tancovali na bare ale napiču hrali tak sme zliezli a chlastali, zasa vodku (chudáááák žalúdok). Keď bola rada na mne kupovať chlast, došla som k baru a zakecala s nejakým Iráncom (ja neviem prečo, ale ja keď sa zoznámim s cudzincami tak ja im vždy hovorím "Džííííz-s, that´s so cool, that you´re from ...." - sem doplniť krajinu). A on asi dúfal že niečo bude, lebo sa velice usmieval na mňa, ale potom (našťastie) došli baby a Triss sa dožadovala svojho drinku. A oni mi povedali "Prečo sa bavíš s Iráncom????" A vraj tam majú nejakých Rakušanov. Tak som nechala Iránca zmätene stáť pri bare a vytrielila som smerom k nášmu pôvodnému stanovisku. Martina mala nejakého vyhadzovača (no dobre, to tvrdím len ja...jeden z Österreicherov). Checkla som ostatných dvoch a jedného som si vybrala. Keď ma zabijete, nepoviem vám jak vypadal...nepamätám si. (Cha. No, jedno malé cha je namieste, či?)
On bol celkom easy-going, lebo ani ne za 5 minút sme sa bozkávali a potom mi kúpil drink (no, veď toto...ten posledný ma definitívne dorazil, ale ja neviem povedať ne. Ako mi povedala Chantal, že ja nemám problém len s Démonom Alkoholu, ale aj s Démonom Súhlasu. Zrejme. Asi, možno, zrejme, nuž hej. Nechajme to.) a ja som chlastala odušu. Potom nastal problém pre mňa typický - keď sa nadrbaná s niekým bozkávam, strašne sa mi začne točiť hlava a je konec. Tak to bolo. A on (jasné postranné úmysly) sa spýtal či chceme ísť na čerstvý vzduch. Ja (bez postranných úmyslov) som prikývla. Tak sme vyšli von a on (veľmi akčný chlapík toto) dal druhý návrh, či ideme do jeho auta sa trochu kuscheln (odmietam to preložiť, lebo po slovensky to znie debilne). A ja že ok. V skutočnosti som myslela na to, či sa vyšablím už teraz, alebo až doma, alebo poprípade vôbec. Samozrejme v jeho aute nič nebolo. Nejaké pokusy som stopla hneď v zárodku a potom som sa vytackala von, že mi je zle. (Ohromná spoločnosť som ja...)
A on bol veľmi gentlemanský, lebo sa tam o mňa staral, napriek tomu že som doňho hučala že prečo vlastne pomáha ožratej neznámej žene. (Keď pijem, prídem aj o posledné zvyšky zdvorilosti a potom to vyzerá že som nevďačná, ale to bola len čistá zvedavosť.)
A on dával voľačo v zmysle že aká som pekná a že on ma chce ešte niekedy vidieť a že ja si určite nebudem pamätať ráno jeho meno (??? Môže vám toto chlap povedať?) a pod. A ja že - ja budem asi grcať. (Chacha, teraz sa smejem, ale vtedy mi to moc vtipné neprišlo. Btw, táto romantická scénka sa odohrávala na parkovisku pred Harleyom, kde som sa držala z jednej strany jeho auta a z druhej nejakého cudzieho auta a a z jednej strany ma držal ešte aj on...hovadské to bolo.)
A on že strč si prsty do krku. (Fakt nechápem, kde to berú a čo ich k tomu vedie.) A ja že nikdy. A rozumejte, to si predstavujte tak komplexne, že všetky tieto veci sa tak premiešavali a jedna replika cez druhú, ne že porade. Medzito ešte dal voľačo o tom že som sexi a ja že ale určite ne (lebo veď taká ožratá...) a on že určite hej a ja že ale nebudem, ak budem grcať. (Kks tento štýl "a ja že a on že", to fakt móžem.)
A tak dokola a potom sme sa nejak znovu dostali k nemu do auta (hm, tuším mám fakt medzery, ale ja teraz neviem ako k tomu došlo) a ja som v tom aute zaspala (no, ne úplne, ale skoro) a potom som sa zrazu prebrala a on že nech mu dám svoje číslo. Nemohla som si spomenúť na svoje číslo!!!! A tobôž ne po nemecky. Ale nejak som to zvládla, lebo v nedeľu mi napísal. (Oh my fucking Jehova...neviem či je to dobre alebo zle.)
Potom nastúpili jeho kamoši a pýtali sa či ma majú odviezť domov. Strašne som sa potešila, že by ma niekto odviezol domov zadarmiko, lenže oni nemali ani tušenia kde sa nachádza moja ulica. A viete čo spravil môj Rakušan??? (Btw, to meno som si zapamätala. A ešte to, že brutálne bozkával a brutálne voňal.)
Vytiahol 15 euro, že na taxík. V takých situáciách sa vo mne vždy ozýva tá pojebaná slušnosť a poctivosť, tak som odmietla. On na tom trval, tak som si vzala aspoň desinu. (No, umlčala som poctivosť, lebo ku mne domov by to bolo max za 5 evri...)
Zavolala som si taxík a potom som im chvíľu nariekala že neviem aké auto vlastne pre mňa dojde a potom som nejak asi vystúpila a chvíľku som sa motala po tom parkovisku, asi tak 10 sekúnd. A narazila som na nejakú skupinku (baba a dvaja chalani) a oni ma presviedčali nech idem s nimi (neviem prečo). Tak som išla a vôbec som neplatila, lebo nechceli prachy. Svet je čudák.
Ale veď dobre. Peňáze od Rakušana si odložím na svoj notebook na ktorý tak krvopotne šetrím, že 10 euro za týždeň (prestaňte sa smiať!). A uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Inak, keby to niekoho zaujímalo, v nedeľu príde Hamburger do Bratislavy!
Nuž...radšej si idem pripravovať hodiny, aby som nenapísala ešte voľačo. lebo čo by ste si vy pomyslili! (Naschvál je tam pomyslili, ne že preklep.)
štvrtok 14. októbra 2010
Wilder Wein
Keď počúvam túto piesňu, mám čo robiť, aby som sa nescvokla, lebo to je čistý sex. A ja potom musím škrabať steny, až na tehlu, včera som myslela že oškrabem fasády v celom bloku a to by nebol dobrý nápad, lebo my sme našu dávali robiť nedávno a naši by sa mi nepoďakovali. Asi by som im márne vysvetľovala svoje dôvody.
Inak som práve zistila, že pod tento mesiac môžem dať jedno veľké LIKE, keby môj život bol na fejsi. (Real life? I don´t know...send me a link!)
Lebo v podstate len šukám a chlastám. No, viac chlastám...síce keby sa mal počítať každý jeden šuk a chlastačka osobitne, tak v chlastaní zaostávam, ale to zas ja rýchlo nadbehnem a okrem toho to mi až tak nechýba, ak chápete čo chcem povedať. Ja viem, že vy chápete.
Btw, chlast. Slovak deLIVERy jak sviňa, lebo v sobotienku zase pôjdeme do Harleya. A nejaký Vanglán, vole pôjde možno tiež. Veď viete, Couchsurfing. A ja somjazykovedný jazykový (chacha) referent, lebo zabezpečujem anglického lektora. Maťa tvrdí, že vyzerá jak Oasis.
Už sa teším jak mu to povieme, že you are Oasis guy!
No, veď ak sa niečo zaujímavé udeje, budete prví, kto sa o tom dozvie. (Pchachacha, robím si srandu. Až keď ja rozhodnem, že už by ste to mali vedieť.)
Inak som práve zistila, že pod tento mesiac môžem dať jedno veľké LIKE, keby môj život bol na fejsi. (Real life? I don´t know...send me a link!)
Lebo v podstate len šukám a chlastám. No, viac chlastám...síce keby sa mal počítať každý jeden šuk a chlastačka osobitne, tak v chlastaní zaostávam, ale to zas ja rýchlo nadbehnem a okrem toho to mi až tak nechýba, ak chápete čo chcem povedať. Ja viem, že vy chápete.
Btw, chlast. Slovak deLIVERy jak sviňa, lebo v sobotienku zase pôjdeme do Harleya. A nejaký Vanglán, vole pôjde možno tiež. Veď viete, Couchsurfing. A ja som
Už sa teším jak mu to povieme, že you are Oasis guy!
No, veď ak sa niečo zaujímavé udeje, budete prví, kto sa o tom dozvie. (Pchachacha, robím si srandu. Až keď ja rozhodnem, že už by ste to mali vedieť.)
streda 13. októbra 2010
Das Niveau ist im Keller und weint
Veru veru (inak toto veru je celkom dobré slovo, či?), tak hovorievajú Nemci - že úroveň je v pivnici a plače. Momentálne sa ma to síce netýka, ale dúfam že už čoskoro hej. Napríklad ďalší víkend som plánovala ísť do Viedne keď už mám ponúknutý luxusný odvoz maminou kamoškou, chcela som ísť do knižnice a tak. Lebo seminárky treba písať a bez kníh sa študovať nedá, ako ešte v prvom ročníku (ale bakalárskeho štúdia, pozor!!!) poznamenala múdro pani docentka. Tá, ktorá sa od Nietzscheho dostane ku komisárovi Rexovi, alebo Adele Banášovej, podľa toho čo potrebuje, Každopádne začne väčšinou nejakým nemeckým filozofom... na toho sa samozrejme nikto nechytá, ale mali ste vidieť tú aktivitu, čo nastala, keď sa spýtala kto videl minule Adelinu show. Či čo to vlastne má. Ja to nepozerávam.
A kde som to? Aha, som už skoro ako naša pani docentka, ktorú si veľmi vážime, všecia.
Chcela som teda ísť do Viedne, kvôli študijným účelom, samozrejme. Ale nemôžem a prečo? Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou bude žúrka v Čáčove. (Ježiši, skaping, ten editor naozaj pozná slovo Čáčov!!! Hahahahaaaaa.)
Spolužiak z Malaciek totiž také sľubuje už pekne dlho a teraz to vypadá nádejne a povedzte sami, môžete sa nezúčastniť žúrky v Čáčove? No nie. Nemožno mi sa nezúčastniť, ako by povedal Sládkovič. (Zato Sládkoviča ten editor nepozná, no pekne...)
Mimojazdom, ten Čáčov je interným vtipom už nejaký ten akademický rok a je to vraj nejaké malacké družstvo, aby pochopili aj tí menej bystrí. Do Malaciek sa dostanete autobusom (na výber sú dve linky, jedna normálna a jedna vlastivedná, ktorá ide cez všetky dediny a cesta tam trvá asi o trištvrte hodinu dlhšie) a do Čáčova rebrinákom. Aspoň tak mi to bolo vysvetlené. No.
Jebať nejakú knižnicu, či?
Apropo - jebať. Dúfam, že tiež už čoskoro. Lebo nejebať je nezdravé, ak nie choré. Minule sme to riešili so Chantal. Že ja sa jebem kvôli jebaniu až do Nemecka (príklad) a všelikerá kresťanská kamoška of mine (zas až tak veľa ich nemám, viete ja sa s kresťanmi moc nestretávam, nemáme spoločné záujmy, chacha) má za sebou už tri, či štyri vážne vzťahy, všetko na platonickej úrovni. Chápete? Ako sa dá také dačo vydržať??? Neviem. A keďže ja nemám úroveň (a pod pivnicou je ešte jeden voľný byt, ako sa dodáva k tomu skvelému frazeologizmu, či čo to je), robím si z kostola nemiestne vtipy a žartovne navrhujem sex na oltári. Aké by to mohlo mať následky (čisto hypoteticky, riešili sme to s Felixom) sem ani písať nejdem, lebo je to hardcore a čo keby to tu nejaký kresťan čítal až do trpkého konca? (Silno pochybujem, museli by sa uraziť už hneď na začiatku, ale aj tak...navyše bez vizuálneho znázornenia celý vtip trochu stráca na vtipnosti, lebo to treba rozprávať live, také prasárny.)
Čo mi pripomína, že dnes ráno sme mali zasa vtipnú rodinnú scénku, ja, Chantal a mama v kúpeľni.
A kde som to? Aha, som už skoro ako naša pani docentka, ktorú si veľmi vážime, všecia.
Chcela som teda ísť do Viedne, kvôli študijným účelom, samozrejme. Ale nemôžem a prečo? Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou bude žúrka v Čáčove. (Ježiši, skaping, ten editor naozaj pozná slovo Čáčov!!! Hahahahaaaaa.)
Spolužiak z Malaciek totiž také sľubuje už pekne dlho a teraz to vypadá nádejne a povedzte sami, môžete sa nezúčastniť žúrky v Čáčove? No nie. Nemožno mi sa nezúčastniť, ako by povedal Sládkovič. (Zato Sládkoviča ten editor nepozná, no pekne...)
Mimojazdom, ten Čáčov je interným vtipom už nejaký ten akademický rok a je to vraj nejaké malacké družstvo, aby pochopili aj tí menej bystrí. Do Malaciek sa dostanete autobusom (na výber sú dve linky, jedna normálna a jedna vlastivedná, ktorá ide cez všetky dediny a cesta tam trvá asi o trištvrte hodinu dlhšie) a do Čáčova rebrinákom. Aspoň tak mi to bolo vysvetlené. No.
Jebať nejakú knižnicu, či?
Apropo - jebať. Dúfam, že tiež už čoskoro. Lebo nejebať je nezdravé, ak nie choré. Minule sme to riešili so Chantal. Že ja sa jebem kvôli jebaniu až do Nemecka (príklad) a všelikerá kresťanská kamoška of mine (zas až tak veľa ich nemám, viete ja sa s kresťanmi moc nestretávam, nemáme spoločné záujmy, chacha) má za sebou už tri, či štyri vážne vzťahy, všetko na platonickej úrovni. Chápete? Ako sa dá také dačo vydržať??? Neviem. A keďže ja nemám úroveň (a pod pivnicou je ešte jeden voľný byt, ako sa dodáva k tomu skvelému frazeologizmu, či čo to je), robím si z kostola nemiestne vtipy a žartovne navrhujem sex na oltári. Aké by to mohlo mať následky (čisto hypoteticky, riešili sme to s Felixom) sem ani písať nejdem, lebo je to hardcore a čo keby to tu nejaký kresťan čítal až do trpkého konca? (Silno pochybujem, museli by sa uraziť už hneď na začiatku, ale aj tak...navyše bez vizuálneho znázornenia celý vtip trochu stráca na vtipnosti, lebo to treba rozprávať live, také prasárny.)
Čo mi pripomína, že dnes ráno sme mali zasa vtipnú rodinnú scénku, ja, Chantal a mama v kúpeľni.
Ja: Lepší vták v hrsti, ako žena na streche.
Chantal: Pravda, aj ja mám radšej vtáka v hrsti, ako by som sa mala drbať na strechu.
Mama: To chápem.
streda 8. septembra 2010
More than a feeling
Drahouši, poviem vám, že to čo je vonku by som nazvala novembrom, alebo nechala Angličanom, ale v tomto ročnom období a v tomto geografickom pásme je to krajne nevkusné.
Trošku vám opíšm, ako si v tieto dni žijem. No, asi ako Big Lebowski. Teda ani ne, ne big, ale Dude Lebowski. Ak ste nevideli, vaša smola, to je jeden must-see film (hej, cvičím tie anglicizmy). On je taký pobuda a stále chodí len v župane, aj do obchodu, neplatí nájom a stále hrá kuželky. Nuž, ja nehrám kuželky, nájom neplatím, lebo bývam u fotrošov a dom im patrí, takže o nájme ani reči a nechodím v župane do obchodu...ale inak sme skoro úplne rovnakí. Chacha. Je 10:16, stále som v pyžame, nečesaná a nemytá, nemám okuliare (nechce sa mi ich hľadať, tak si tu sliepňam) a som na fejsi. Nuž. Počúvam Boston - More than a feeling, čo mi drahá Chantal jebla na stenu (eh, nechcela som byť hrubá hneď takto poránu, ale to mi len vykĺzlo), ani neviem prečo, ale odkázala mi že na, ty baba jedna nevďačná. Tiež neviem prečo, ja jej celý čas hovorím, ako si v Kodani užije do dlane...pche. Plus, že by mala svojmu dear danish friendovi odkázať, že nech sem donese aj nejakých kamoškov, pre nás. Akože, šak nemusia ísť na púť, aby sa zoznámili so sexi Slovenkami. Ale ona len voľačo odvrávala, nejaká je priečna v poslednej dobe. Ráno vyštartovala smerom Wien, odkiaľ letí jej železný vták (bože, to je metafora, úplne iné asociácie sa mi s tým spájajú...aj keď, chacha...jeden aj druhý vás môžu vyniesť do nebeských výšin).
A ja som tu zostala, sama s dažďom (našťastie nás už opustil môj kráter na líci, tak vyzerám normálne a už som sa včera mohla dať aj odfotiť na trápny index). Ale viete čo, napriek tomu že hnusne prší, sa mám lepšie ako väčšia polka sveta. Lebo poniektorí sú v škole (kiš kiš, nezávidím, aj keď...ja sa už na to teším, teda na tú ZŠ, lebo budem chodiť do školy a budú ma za to platiť, to som vlastne vždy chcela, keď som bola malá) a ja sa doma povaľujem ako nezamestnaný spoluobčan (jeden ma včera zastavil či mu nedám ASPOŇ 5-10 eur. Kokos, to nebude ani môj hodinový plat, čo zbesnel? Dostal euro, čo je viac než čo by dostal, keby sme mali ešte stále koruny. Ledva poďakoval. Prisámpiču s tými bezďákmi končím. Banda nevďačná.) (A teraz kde má byť tá bodka...pred či za?)
Okrem toho som si včera robila rozvrh pre seba a mám hustý a hnusný (a dúfam že taký aj zostane, lebo nemám náladu na zmeny), 11 predmetov a 40 kreditov (na skapanie, ale kto chce u nás dokončiť, inú šancu nemá, okrem toho ten Erazmus...).
Čo ešte? Aha. To najpodstatnejšie. Včera mi napísal jeden kamarát (hehe) z Hamburgu (hehe), že či mám v októbri čas. Skoro mi vypadli oči (a to by bolo fakt hnusné, zbierať oči z klávesnice, keď ich ani nevidíte. Na druhej strane by ste možno videli seba bez očí, z pohľadu klávesnice...no dobre) a spadla som zo stoličky (preháňam, nič sa nekonalo, len som vypliešťala oči na obrazovku a neverila vlastným očiam...ehm, priveľakrát slovo "oči" v tejto vete). Ten kamarát je taký rocker, ktorého sme onehdy zbalili s Martinou v Nemecku, má dlhé ryšavé vlasy a je brutálny jebač. On neni vôbec pekný, ak myslíte dačo také, ale je to jebač. Minulý november sme išli do Kolína za jednou kamoškou a on tam za nami došiel (pre info, Kolín je mrte ďaleko od Hamburgu, navyše ani nešiel z domu ale z nejakého koncertu, neviem odkiaľ...a urobil si zachádzku asi tak 300 km, len aby sme sa mohli 5 minút bozkávať. No neni zlatý? Je.)
No a bolo nás vtedy asi 7 báb a všetky moje kamošky najprv robili xichty, že tento sa vám páči??? A na konci večera sa všetky chichotali ako puberťáčky, lebo on je proste kurevsky šarmantný a ten jeho pohľad, och bože, no to sa nedá opísať, to treba vidieť, ale podmanivý zvodca originál. Juj.
Tak prosím pekne, tento chlapík ma chce dojsť navštíviť. Som napätá, začínam sa potiť. (To mi pripomína, že by som sa mala ísť potiť na bycigel tam dole...no ve´d už idem, už idem.)
To vôbec nie sú zlé vyhliadky, táto jeseň.
Trošku vám opíšm, ako si v tieto dni žijem. No, asi ako Big Lebowski. Teda ani ne, ne big, ale Dude Lebowski. Ak ste nevideli, vaša smola, to je jeden must-see film (hej, cvičím tie anglicizmy). On je taký pobuda a stále chodí len v župane, aj do obchodu, neplatí nájom a stále hrá kuželky. Nuž, ja nehrám kuželky, nájom neplatím, lebo bývam u fotrošov a dom im patrí, takže o nájme ani reči a nechodím v župane do obchodu...ale inak sme skoro úplne rovnakí. Chacha. Je 10:16, stále som v pyžame, nečesaná a nemytá, nemám okuliare (nechce sa mi ich hľadať, tak si tu sliepňam) a som na fejsi. Nuž. Počúvam Boston - More than a feeling, čo mi drahá Chantal jebla na stenu (eh, nechcela som byť hrubá hneď takto poránu, ale to mi len vykĺzlo), ani neviem prečo, ale odkázala mi že na, ty baba jedna nevďačná. Tiež neviem prečo, ja jej celý čas hovorím, ako si v Kodani užije do dlane...pche. Plus, že by mala svojmu dear danish friendovi odkázať, že nech sem donese aj nejakých kamoškov, pre nás. Akože, šak nemusia ísť na púť, aby sa zoznámili so sexi Slovenkami. Ale ona len voľačo odvrávala, nejaká je priečna v poslednej dobe. Ráno vyštartovala smerom Wien, odkiaľ letí jej železný vták (bože, to je metafora, úplne iné asociácie sa mi s tým spájajú...aj keď, chacha...jeden aj druhý vás môžu vyniesť do nebeských výšin).
A ja som tu zostala, sama s dažďom (našťastie nás už opustil môj kráter na líci, tak vyzerám normálne a už som sa včera mohla dať aj odfotiť na trápny index). Ale viete čo, napriek tomu že hnusne prší, sa mám lepšie ako väčšia polka sveta. Lebo poniektorí sú v škole (kiš kiš, nezávidím, aj keď...ja sa už na to teším, teda na tú ZŠ, lebo budem chodiť do školy a budú ma za to platiť, to som vlastne vždy chcela, keď som bola malá) a ja sa doma povaľujem ako nezamestnaný spoluobčan (jeden ma včera zastavil či mu nedám ASPOŇ 5-10 eur. Kokos, to nebude ani môj hodinový plat, čo zbesnel? Dostal euro, čo je viac než čo by dostal, keby sme mali ešte stále koruny. Ledva poďakoval. Prisámpiču s tými bezďákmi končím. Banda nevďačná.) (A teraz kde má byť tá bodka...pred či za?)
Okrem toho som si včera robila rozvrh pre seba a mám hustý a hnusný (a dúfam že taký aj zostane, lebo nemám náladu na zmeny), 11 predmetov a 40 kreditov (na skapanie, ale kto chce u nás dokončiť, inú šancu nemá, okrem toho ten Erazmus...).
Čo ešte? Aha. To najpodstatnejšie. Včera mi napísal jeden kamarát (hehe) z Hamburgu (hehe), že či mám v októbri čas. Skoro mi vypadli oči (a to by bolo fakt hnusné, zbierať oči z klávesnice, keď ich ani nevidíte. Na druhej strane by ste možno videli seba bez očí, z pohľadu klávesnice...no dobre) a spadla som zo stoličky (preháňam, nič sa nekonalo, len som vypliešťala oči na obrazovku a neverila vlastným očiam...ehm, priveľakrát slovo "oči" v tejto vete). Ten kamarát je taký rocker, ktorého sme onehdy zbalili s Martinou v Nemecku, má dlhé ryšavé vlasy a je brutálny jebač. On neni vôbec pekný, ak myslíte dačo také, ale je to jebač. Minulý november sme išli do Kolína za jednou kamoškou a on tam za nami došiel (pre info, Kolín je mrte ďaleko od Hamburgu, navyše ani nešiel z domu ale z nejakého koncertu, neviem odkiaľ...a urobil si zachádzku asi tak 300 km, len aby sme sa mohli 5 minút bozkávať. No neni zlatý? Je.)
No a bolo nás vtedy asi 7 báb a všetky moje kamošky najprv robili xichty, že tento sa vám páči??? A na konci večera sa všetky chichotali ako puberťáčky, lebo on je proste kurevsky šarmantný a ten jeho pohľad, och bože, no to sa nedá opísať, to treba vidieť, ale podmanivý zvodca originál. Juj.
Tak prosím pekne, tento chlapík ma chce dojsť navštíviť. Som napätá, začínam sa potiť. (To mi pripomína, že by som sa mala ísť potiť na bycigel tam dole...no ve´d už idem, už idem.)
To vôbec nie sú zlé vyhliadky, táto jeseň.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)