Som zasa spať v tejto krajine dažďa (a aby som si náhodou nemyslela že sa niečo na tom zmení, hneď včera som zmokla jak zmok), sama samička, nemá ma ani kto poľutovať. Hoci, pár sa ich včera v kuchyni tvárilo veľmi súcitne, ale ďakujem pekne (a mama mi zakázala dať sa ľutovať černochom - teda v mojej izbe - a mama má vždy pravdu). Ešte to by mi tak chýbalo aby mi sem celé komando napochodovalo do toho bordelu (no, ale keď už majú také odvážne nápady že by mi zaklopali, mali by byť pripravení na to čo možno uvidia).
V pondelok som naklusala k dokymu, ktorý mi diagnostikoval vysoko infekčnú hnisavú angínu a zakázal mi kamkoľvek cestovať. Proti mojim námietkam, že letenku mám už vyše mesiaca kúpenú, iba povedal, že takto nakazím celé lietadlo (ja som si sebecky vydýchla, že teda nehrozí že cestou zdochnem, iba že nakazím ostatných a s tým dokážem žiť. Ale keď raz zdochnete, s tým sa už žiť nedá.)
Po útrpnom lete s teplotou 37°C (v lietadle som mala pocit že mi exploduje hlava) ma čakali dve smutné hoďky na letisku, kým som sa dostala do nejakého autobusu a tam som tri hodiny ležala v delíriu a snažila sa moc nedýchať (predsa len trochu zlé svedomie...?)
Na stanici som hneď chytila vlak do Eschu a potom odtiahla kufre domov pešo, aj v tom lejaku. A bolo mi do revu, lebo ma všetko bolelo a vôbec, bola som v stave akurát tak niekde sa zložiť a zemreť. Teplota mi samozrejme stúpla až na 38 (teraz tu mám teplomer a je to moja najväčšia zábava, meriam si teplotu aj 4-krát denne) a bolo mi na vracanie (lebo som žrala antibiotiká na prázdny žalúdok). A v izbe ma čakalo hejno mŕtvych mušiek (také malé lepkavé kurvy, sú všade ale v mojej izbe ich nikdy toľko nebolo...väčšinou sú v sprche a tam ich každé ráno zabíjam, splachujem ich do odtoku, je to taký don-quijoteovský boj lebo tie kurvy sa nechcú vzdať bez boja a každé ráno sú tam nové, ale ja ich naháňam so sprchovacou ružicou a nakoniec ich aj tak dostanem. A niekedy im pri tom hovorím "Zdechneš ty kurva") a otvorené okno. Som si istá, že som mala všetky okná zatvorené keď som odchádzala. Toto je vetračka, ktorá sa nedá ani zavreť, ako som zistila (ale ako je možné, že doteraz sa tri mesiace neotvorila, až keď som odišla? Straší tu?), musela som vyliezť na stôl a zabuchnúť ju nasilu, ale ona sa zas otvorila. Irituje ma to. Ešte musím porozmýšľať čo s tým.
A inak? Ako mi písala Olga pred pár dňami, only black souls in the residence, tí ma včera poľutovali, ale mne nebolo moc do reči, lebo ledva vládzem prehĺtať čaj a vôbec nemám chuť teraz rozmýšľať nad mojimi príznakmi v angličtine, aby som im vysvetlila čo mi je.
Chýbajú mi starostliví rodičia. (Och, ozaj som ambivaletná, nejaké pozostatky puberty sa u mňa prejavujú.) Napríklad poslednú noc mi mama rozprávala všelijaké historky z knihy o mozgu ktorú teraz číta a to bolo super, lebo ja som nemohla hovoriť, ale aj tak k tomu nemám čo povedať, takže to je presne také rozprávanie na dobrú noc. A navyše máme doma šošovicoú polievku, ktorú milujem ale tu sa mi ju robiť nechce takže ju zase budem jesť až vo februári...alebo sa prekonám. A tu mám iba hnusné hríbové rizoto, ktoré som si včera uvarila (nejak mám pocit že mu niečo chýba, len neviem čo).
Deti idem, nejaká som slabá, idem sa vrátiť na lôžko utrpenia.
1 komentár:
V lietadle si treba zapchať nos a zavreť ústa a akože vydychovať, to pomáha na bolesť hlavy, teda aspoň keď je z blbého lietadlového tlaku, podtlaku, pretlaku, whatever. Chuderka moja. Mne sa žiadna šošovicová neušla, musím ísť škemrať, že nech mama ešte spraví.
Zverejnenie komentára