Do redakcie nám napísal René

Niekedy mám chuť vám napísať niečo čo ste ešte nepočuli, lenže ja každý víkend robím to isté, takže asi to tak skoro nebude. V piatok som zo sebazáchovného reflexu usúdila, že bude lepšie, keď budem pracovať a zostala som do jednej v noci na koncerte. (Rozumie sa samo sebou že som nepila, lebo v práci nesmiem.) (Inak na to že to boli začiatočnícke kapely, hrali celkom obstojne.)

Keďže to bola práca, nič záživné sa tam nedialo, totiž nič také, čo by vás zdvihlo zo stoličky. Eh, okrem toho že ma balil René. René, veď viete, ten obstarožný Nemec v kožených gatiach s vokuhilou na hlave, ktorý sa občas ukáže u nás v centre. Z mne neznámych dôvodov. A vždy keď tam je, tak ma tak starecky balí. Volá ma "meine Perle" a vždy sa na mňa niekde nalepí a zíza a potom sa smeje že som nervózna (aj vy by ste boli, keby ste ho videli). Tentokrát tam mal kamoša (tiež tak okolo 150-ročného) a chodil mi vyprávať veci typu "aj jemu sa páčiš", na čo som ja odpovedala "ja viem". A on že "už ti to povedal?" a ja že "nemusel, ja sa páčim každému". No a tak podobne. Jediný osoh z tých dvoch staříkov bol, keď mi ponúkli cigu.

Po fajronte je u nás tradíciou, že si dáme jedno pivko, ale aj toho som sa nakoniec vzdala lebo ma nejak bolelo hrdlo a nechcela som studené do hrdielka (za to som sa nadžgala tým, čo zostalo z cateringu).

V sobotienku som sa vyspinušinkala, celý deň robila hovno a hodinu pred odchodom na party som si spomenula, že treba kúpiť hajzlovú kefu a v nedeľu sú obchody zavreté a ten záchod už nutne okefovať potrebuje. (A jakožto najzodpovednejší člen nášho brlohu som dobre vedela, že keď ju nekúpim ja, tak sa hajzel proste čistiť nebude aj mesiac.) Tak som prášila do supermarketu, kúpila okrem kefy ešte sixpack Radebergeru (aby som sa definitívne uistila že to pivo mi fakt nechutí, aj keď na Sternburg nemá nič, to je čistá šlichta) a zmrzlinu (lebo chudneme, tak sa treba najesť aby sme tú hladovku vydržali).

Potom som sa šla maľovať a zistila som, že to oko, čo ma celý deň tak čudne pobolieva, mi mrte hnisá. Hovorte si čo chcete, vidím vás jak sa znechutene krútite na stoličke jak červ na háčiku, ale je to tak - oko červené a podliate krvou, viečko napuchnuté a z oboch kútikov mi tiekol hnis. Paráda, pomyslela som si, nič lepšie sa vám v sobotu večer nemôže stať. Zodpovedne som sa rozhodla, že čočky pre tentokrát oželiem, ale make-up musel byť, uznajte. (Nič to že po dvoch hodinách som na tom oku už takmer žiadny nemala, lebo ten hnus čo mi z neho vytekal to nejak zmyl.)

Tak ale zistila som, že aj v okuliaroch a s hnisavým okom som jebačka, lebo ma balili chlapi (ale hlavne bola v bare tma).

Poporade. Najprv sme mali rozlúčkovú party s dvoma dobrovoľníčkami, čo už končia. Po polnoci sa naše španielske komando zdvihlo (sú tu tri skupinky - Rusi, Španieli, tam sa rátam aj ja a tretie poschodie) a že ideme to roztočiť ako roztoče. (Včera som nebola lasica, lebo som vypila len šesť pív, z ktorých mi nič nebolo, ehm a potom som už mala náladu na tancovanie ale nebola som nepríčetná a polobezvedomá.)

Chceli sme ísť checknúť Theatercafé, ale už nepúšťali dnu, lebo vraj mali plno (pffff), takže sme si to namierili do Kassablancy. To je taký klub blízko toho domu, kde sme žúrovali minulý víkend a ja som tam už dosť dlho chcela ísť, ale nikomu sa nechcelo, lebo je to ďaleko. Ale nastal deň a hodina, čas sa naplnil a Kassablanca nám otvorila brány. To je vám podnik!!! Taký podľa mňa u nás nemáme (ak hej, poučte ma). Je to zároveň dance club, kino aj neviem čo (kultúrny dom, chacha), ide sa tam po takých kovových schodoch (ako bývajú na domoch únikové požiarne schodištia), takže keď ste najebaní a na opätkoch, želám veľa zdaru. Celé to je zvonka posprejované a vyzerá to ako opustená pofidérna budova. Interiér má taký industriálny štýl, proste mega cool. V sobotu večer bola nejaká akcia s viacerými DJ-mi a podľa toho vyzerala cena vlezného. Že sedem euro. Keď nám to ten milý sekuriťák oznámil, začali sme vyjednávať.

"Aj pre študentov?"

"Áno."

"Aj pre dobrovoľníkov? Pre chudobných?"

"Áno."

"Aj pre cudzincov?" (To som sa spýtala ja.)

"Áno."

Mundžovali sme asi 10 minút a nevedeli sme sa dohodnúť, či sa nám chce alebo nechce platiť tak veľa, až nakoniec povedal že jedna z nás môže ísť dni na jeho členskú kartu (potom je cena 50 centov) a ostatné zaplatia. Vynikajúce, ne? My kamkoľvek dojdeme, neplatia pre nás normálne pravidlá. To sa nám pozdávalo, ale keďže to ešte stále bolo päť euro na osobu, dohodli sme sa, že zostaneme až kým nás nevykopnú, lebo to je veľa peňazí.

A aj sme zostali. Hudba bola super, šlo to smerom do reggae a tancovali sme až do siedmej rána, kedy za nami došiel chlapík, že nech si vyzdvihneme veci zo šatne, lebo už majú záverečnú (v tom čase boli v klube asi šiesti ľudia, z toho piati tam pracovali...).

A to všetko za triezva! Nemala som chuť chlastať, viem že neveríte, ale je to tak. A dnes? Dnes mám zahnisané aj druhé oko. Juchuchú! Vyzerám, jak keby som vyhúlila celé marihuanové pole, dokonca si myslím, že ani regulérni feťáci nemajú tak krvou podliate oči. (Preto som tu a nechám sa ožarovať monitorom, samozrejme.)

A viete čo chystáme? Víkend v Lipsku, lebo sa tam dobre žúruje.

V dome to vypadá jak v jazvečej nore, ale ako som už spomínala, netankuje ma to. Totiž, tie hrnce čo tam už sú päť dni a páchnu a muchy okolo nich lietajú, tie ma tankujú. Ale inak sa dá.

Zverinec

Cez víkendy sa prechodne stávam lasicou (okrem rôznych atribútov to tiež znamená, že som lascívna a nechám sa baliť kadekým, napríklad posledný piatok okrem iného nejakým DJ-jom, ktorý si samozrejme o sebe mega namýšľal a preto to bolo dosť zábavné a najviac zábavná je pre mňa myšlienka, že niektoré baby by si aj nohy dolámali aby zbalili DJ-ja a on si dojde jeden za mnou, uznajte) (inak najviac ma dávajú tie hlášky ako dobre voniam, po 6 pretancovaných hodinách v zafajčenom bare, ale veď snaha sa cení) (trieskal aj o mojom slovanskom prízvuku a ja som sa koketne smiala) a potom keď sa preberiem z mŕtvych, som už iba hranostajom. 

Hranostaj uhrančino civí do stropu, nevládze sa hýbať a čuduje sa, kam zmizli tie príjemné pocity. Hranostaj nemá kladný vzťah k upratovaniu, totiž, teoreticky by mal, ale nemá silu, ledva sa pozviecha aby sa šiel vyšťať ako človek a nepustil to do postele (lebo ani hranostaj neni až taká feťácka socka, k Trainspottingu má ďaleko). Potom sa naveľa zmôže na upratovanie v štýle "čo je mokré, to je čisté" (alebo aj "čo je aspoň trochu prebehnuté vysávačom, netreba už umývať na mokro, hlavne ak je to napriklad ďaleko a musel by posúvať stoličky" a vôbec, hranostaj je rád, že umyl seba). Hranostaj nemá silu ani variť a dojedá veci z predošlých dní, hlavne zeleninu a ovocie, ktoré už začínajú vyzerať prezreto. Prípadne je rád, ak vôbec do seba natlačí nejaké  jedlo.Lebo v rámci zdravej nejakej výživy treba dačo stráviť.

(Keď sa o dva dni cíti lepšie, prinajmenšom fyzicky, požiera nekonečné množstvá všetkého, čo mu príde do labiek, lebo telo zrejme potrebuje vyrovnať deficit.)

Hranostaj čaká, kedy mu jeho spolubývajúce niečo povedia, lebo doteraz vždy pičoval, keď neupratovali. Zároveň dúfa, že zlomená hajzlová kefa je dostatočnou výhovorkou, prečo neumyť nie len hajzel, ale aj vaňu a umývadlo. Hranostaj má u piči že všade je bordel ako v tanku, hoci pred časom ho to neskutočne vytáčalo. Ale zistil, že keď začne prispievať svojou troškou bordelu do mlyna, už to nie je neznesiteľné. No a čo že sa všade povaľujú neumyté hrnce, vlasy, špinavé utierky a lyžičky od kávy. (Keď už sa hráme na socky, tak to treba dotiahnuť do dokonalosti.) Hranostaj proste vypadne do práce, zavre sa v izbe, alebo ide na žúr, v závislosti odo dňa a hodiny. (Hranostaj okrem toho na tajňáša fajčieva v kuchyni, ale vzhľadom na poveternostné podmienky pri zavretom okne, dokorán ho otvára až po cigaretke a dobre si je vedomý toho, že to nevytiahne všetok ten zápach.)

Hranostaj túžobne pozerá na posledné balenie Marlboriek a na dve fľaše vína a iba posledné zvyšky zdravého úsudku mu bránia nesundať sa uprostred pracovného týždňa. (Hoci minulý týždeň to urobil. Možno práve preto sa snaží kontrolovať to svoje nekontrolované pitie.) Hranostaj zvažuje nákup nejakého ilegálneho fajčiva, ale keďže má má obe laby ľavé a nevie baliť jointy, zatiaľ sa k ničomu neodhodlal (Okrem toho si stále pripomína, aké to môže mať následky.) Zatiaľ sa hranostaj drži celkom na úrovni. Teda tento týždeň, ale vedzme, že je ešte len utorok.

Hranostaj býva v práci občas tak mimo, že sa ho pýtajú čo mu je a neveria mu že deň predtým nepil (napriek tomu že naozaj nepil!)

A hranostaj sa nevie dočkať víkendu, kedy sa zasa stane na chvíľu lasicou, vyvraždí milióny mozgových buniek, nechá sa oblbovať kecami a omamnými látkami a domov sa dotacká na druhý deň poobede, ale už zasa vo forme hranostaja. (A práve z týchto a iných dôvodov sa hranostaj rozhodol, že bude v piatok v noci pracovať, lebo v práci piť nesmie a tým pádom sa trošku ušetrí. Nebojte sa, telo rozhodne pôjde do hrobu zhuntované.)

Du bist Deutschland

Naše deti si takto "nadávajú", keď sa niekomu niečo nepodarí. (Vraj to pochádza z nejakej reklamy.) Primälo ma to rozmýšľať o Nemcoch. Viete, keď už tu teda som a pozorujem ich pri každodennom živote. Tak som sa rozhodla, že spravím trošku osvetovú činnosť a zároveň spíšem zoznam roznych dôležitých stereotypov (ktoré náhodou často absolútne  sedia, nech si Nemci hovoria čo chcú!), ktoré sa budú hodiť každému, kto ešte do Nemecka nepáchol, ale chcel by.

Nemci sú korektní. Je ťažké vysvetliť v čom všetkom to spočíva, ale keď ich spoznáte, je to asi najvýstižnejšie označenie. Nie len politicky (to ide občas človeku na nervy, lebo im niektoré vtipy neprídu smiešne, pritom na Slovensku by si ľudia našťali do gatí), ale aj tak všeobecne. Oni proste neojebávajú. Stoja na červenej a čakajú, aj keď nejde auto (ja s prehľadom prechádzam a nasadím taký výraz, ktorý volám "Jebem vám riť"). Nesnažia sa vkĺznuť do baru bez platenia (mali by ste vidieť tie výrazy, keď som im s pokojom človeka, ktorý pravidelne užíva jed na líšky oznámila, že do Wagner Cafe chodíme jedine s fejkovou nakreslenou "pečátkou", lebo 4 eurá za vlezné je priveľa) a neobjednávajú si drinky štýlom "to je na Fera, to je tamten, čo práve stojí chrbtom...vidíte?" (To teda nerobievam ani ja, ale už som takú historku počula a poviem vám len - neviem tak rýchlo behať, aby som si to mohla dovoliť.) A zoberte si už len takú Mitfahrgelegenheit. Bezpečnosť sama. Nikdy by mi nenapadlo, že by sa mi niečo mohlo stať, keď idem s cudzími Nemcami v aute, leda že havarujú, lebo na diaľnici jazdia ako šialenci (ale zasa to šetrí čas).

Nemci sú disciplinovaní. Nemec keď má robotu, tak ju možno aj odkladá, ale nie do aleluja, ako som zvykla ja, proste Nemec má vrodený ten pocit zodpovednosti, ktorý ho núti odovzdávať práce načas, poctivo študovať (viete od koľkých som už počula, že nikdy nepoužili ťahák? Je ich desivo veľa...) a plniť si povinnosti. Zrejme preto Nemecko je niekde inde, než my ostatní (a hovorím vám, takú vetu by Nemec tiež z huby nevypustil, lebo je čo? Korektný.) (Možno by si to pomyslel, ale ani sám pred sebou by si to nechcel priznať.)

Nemci nenadávajú jak pohani. To je dosť ťažká časť integračného procesu, zvyknúť si, že na vyhlásenia ako "radšej sa nechám znásilniť, ako jebať do riti Nemeckými dráhami" budú reagovať precitlivelo. Oni si proste vystačia so svojím obľúbeným scheiße.

Nemci nie sú nepriateľskí a chladní. To si už konečne vyhoďte z hlavy! Sú ochotní, pomôžu vám, keď niečo potrebujete (iba na škole to tak nefunguje, lebo tam ste pre nich konkurencia, ale zasa keď dostatočne dlho kňúkate, vytiahnete nejaké poznámky aj od nemeckého študenta, lenže dá vám pocítiť, že je mu to proti srsti, lebo ste si mali sami písať a ne sa zajebávať alebo vyspávať opicu), sú milí a chovajú sa priateľsky. Viete, je úplne jedno, že je to predavačka v obchode a že je piatok 9 hodín večer, ona vám zaželá pekný víkend a usmieva sa tak, že jej naozaj veríte, že to myslí úprimne (je mi jedno čo si naozaj myslí, ale všetci vieme, aký dojem necháva väčšina slovenských predavačiek).

Nemci majú zmysel pre humor. Len ne taký drsný. Ale zato na väčšine slovenských hlášok sa zasmejú, ak ich správne preložíte (a to je, poviem vám, hovadsky ťažké).

Nemci vedia piť. Ne síce štýlom slovenského východňára, ale zasa, to neviem ani ja, že. Každopádne sa nalievajú dosť často, ale väčšinou pivom. (Ja najhoršie dopadnem vtedy, keď sa začnem chvastať, koľko toho my vydržíme, kopem do seba vodky a brzdím pivom. Vyvoláva to síce rešpekt, ale nikto to po mne nechce opakovať.)

Nemci sú čistotní - no, tak toto je taká ošemetná téma. Každý vie, že nemecké ulice sú čisté a bez odpadkov, ale to ne preto, že by Nemčúri nehádzali bordel na zem. Majú tu proste dosť gastarbeiterov, ktorí to za nimi vyzametajú a bezdomovcov, ktorí vyzbierajú prázdne fľaše (lebo sú zálohované, proste nikde nikdy nevidíte povaľovať sa akékoľvek fľaše). Čo sa týka upratovania, už som videla nemecké WG a je to presne ako všade inde. Hora riadov čakajúca na spasiteľa a dotyčný čakajúci na to, že hora riadov sa možno na tretí deň umyje sama. 

Nemci sú ekologickí. No a to mi niekedy ide trochu na nerv, lebo viete, stresuje ma napríklad, keď mám taký ten sáčok, čo si v supermarkete vezmete na chleba, lebo ten je papierovo-plastový a povedzte mi prosím vás, kam to mám hodiť? Zabudnite na to, že zakaždým budem tie sáčky rozdeľovať.

Nemci neplatia drinky. No, ako ktorí, ale na druhej strane sa v bare bude určite nachádzať priehrštie cudzincov, ktorí vám radi dačo kúpia a bude im stačiť, keď si necháte kolienko hladkať. (A budú za vás platiť aj stolný futbal. Som tu už takmer 5 mesiacov a platila som raz.) Teraz si síce nespomeniem, koľko z tých pičilapov, čo to tu na mňa skúšali, boli Nemci, ale povedala by som že väčšina. Takže žiadne obavy. 

Nemky sa nevedia obliekať. Ani namaľovať. Nejsú škaredé (ale celkom iste je tu obezita rozšírenejšia než u nás), ale proste majú v piči. Nemaľujú sa a najradšej sa promenádujú v jeansoch a mikine, takže keď ste oblečení aspoň trošku pekne (ani ne že elegantne, prachobyčajný casual štýl!) tak už vytŕčate z davu. Rozhodne zabudnite na to, že vyniknete ak máte tetovanie a pearcing, lebo takých má každý Nemec po celom tele neúrekom. Proste sa namaľujte a oblečte si napríklad sukňu. Alebo klobúk. Budú na vás zízať ako vyorané myši. Doteraz som nedošla na to, či je to Nemkám proste úplne jedno, alebo či sa naozaj len nevedia pekne obliecť, Priamo sa spýtať neodvažujem, nie som predsa buran. (A okrem toho už aj ja nosím nie kabát, ale lyžiarsku bundu, lebo je zima a v tej bunde je mi príjemne...tak nevyskakujem.)

Tu sa okľukou dostávame k tomu, že ak dojdete do baru, budete na 100% overdressed, ale zato sa k vám dokníše nejaký odkundes, ktorý vám rád zaplatí nejaký ten drinčík. Berte a potom môžete zmiznúť. (Ako vieme, nebude vám vadiť, že musíte napríklad opustiť podnik lebo ste predsa neplatili, ale nakreslili ste si pečiatku perom ukradnutým z banky.)

Gangster of love

Cítim sa občas ako v porno filme, akurát teda okrem toho sexu. Nanešťastie som jediná, kto takto doobeda ešte straší doma a preto večne preberám poštu a balíky pre spolubývajúcich, prípadne pre ľudí z domu odnaproti (wtf, mne keď došiel balíček, hodili mi akurát jeden spíčený lístok že si to mám ísť vyzdvihnúť niekam do piče a drbala som sa tam dobrých 30 minút pešo, lebo som nemala poňatia kde presne to je). Kuriéra už poznám tak dobre, že opadli všetky počiatočné rozpaky a nestarám sa, ako vyzerám keď mu otváram dvere. (Možno zajtra ho pozvem na čaj, chacha.) (Škoda že neni pekný, viete...to by bola tá časť ktorá by viac pripomínala porno, ako ten úvod, že vám niekto zazvoní pri dverách.) Takže včera som mu otvorila v pyžame a dnes v takom sexi čiernom tielku, ktoré má výstrih kolosálnych rozmerov (ale tak je to tielko...také viac menej vhodné do postele, než na sánkovačku, ak viete čo tým myslím) a potom som si všimla že mi ešte aj podprda trčala, tak ktovie čo si myslí on. Možno práve preto tu večne vyzváňa aj s balíkmi pre susedov. Doboha, to som si teraz dobre posrala, teraz tu bude nastúpený každý deň. (Čiže vlastne nijaká zmena.)

Inak sledujem to tak na fejsi, že aj na Slovensku najebalo snehu za plnú piču, no tak aby vám nebolo ľúto, tu tiež a je to na kokot, lebo viete čo, sniežik dopiči mi už ide na nervy, všeobecne neznášam skurvený január a ešte aj jebe sneh, boha jeho, môžem sa na to vysrať, už len čakám kedy príde jar (ale to asi skôr dojde Godot) a nebudem musieť tráviť 15 minút obliekaním 5 tisíc vrstiev, aby som neumrzla. Čaute, idem pracovať...ak sa tam dostanem a nezapadnem do záveja a už nikdy ma nenájdu, až keď sa sneh roztopí.

Sanitárny deň

To, prosím pekne, neznamená, že ma odviezla sanitka, dnes je mi oveľa lepšie a Satanov moč sa mi z tela vyplavil, takže tá otrava alkoholom trvala asi iba 12 hodín (ale pekelných 12 hodín). To že som písala súvislo nemá nič spoločné s mojím stavom, je teda pravda že mi bolo k večeru lepšie než keď som sa prebrala, ale keby ste ma videli, ani by vás nenapadlo povedať, že mi nemôže byť až tak zle. Heh.

Ale dnes som sa zobudila do nového dňa s predsavzatím, že z tejto nory znova spravím obývateľnú izbu. Deň v štýle "ja tu varím žehlím perem že sa na to nevyserem" ale aspoň to už nevypadá, že tu žije opilecký hranostaj (ako ma včera nazvala Chantal), kýbel je odprataný, periny som vymenila (lebo som elegantne a s noblesou šablila priamo v posteli s kýblom v lone) (niekedy mám pocit že v mojom živote je priveľa rock´n´rollu) a všeobecne je to tu nádherne čisté, ako po nejakej čistke. No a čo ešte? Potom som si dala ešte aj zdravotnú prechádzku, aby som tomu zúboženému telu dopriala aj trochu pohybu na čerstvom vzduchu, a ne len takého že z domu do krčmy a späť (aj keď aj to je pohyb a občas veru namáhavejší než hodina behu) (a ešte sa mi nestalo že by som sa pri behu vyrydala do jarku) (do jarmoku, ako raz tvrdil jeden najebanec, haha, ale to je iná historka). A teraz sa vynudzujem, lebo chlap trčí niekde na volejbale (boha títo športovci) a rozmýšľam čo budem dnes pozerať, lebo nič nebude lepšie ako včerajšia Jedna ruka netleská v príšernej kvalite priamo z youtube. A viete o čo som včera došla, kým som trpela s najhoršou opicou posledných liet? O party s muffinmi. Viete akými. Tak veru. Ale nabudúce...!

Démon alkohol

Je mi zle. Je mi strašne zle. Absolútne príšerne. A môžem si za to sama, ako inak. A neprestáva to. Panebože, prisámpiču že už nebudem toľko piť miešať, len nech už to prestane. Je dosť možné, že počas písania tohto článku si budem musieť odbehnúť, podľa toho či sa môj žalúdok rozhodne odmietnuť ten pohár vody, čo som nasilu vypila. Viete čo, takto mi už dlho nebolo. Včera bola povestná balkánska party, z ktorej si pamätám žalostne málo - že som sa dostala dnu bez platenia (ako vždy), lebo som v banke ujebala pero (aj s takou tou plastovou srandou ku ktorej je pripevnené tou reťázkou a môžete ho tam zapichnúť, viete, proste také čo mávajú v bankách) a nakreslila som si na ruku niečo čo sa vzdialene podobalo tej pečátke, ktorú vám capnú keď vysolíte 5 euro. (Kokos 5 euro vlezné, to kde sme, v Nemecku???)

Takže mám teraz na ruke jaštericu, ktorá viac vyzerá ako nejaký hmyz z vesmíru, ale to je jedno. Ďalej že som pila pivo a kecala s nejakým chlapom a potom sa ma snažil bozkávať a ja som sa odťahovala, ale ani neviem či sa mu to nakoniec predsa len nepodarilo. Keďže som ale zodpovedne myslela na to že mi taká zábava neprináleží, neráta sa to a aj tak si to nepamätám, takže sa to vlastne nestalo! Potom som už bola tak ožratá, že som mu oznámila že idem domov a on že ide so mnou a ja že dik, tak idem na hajzel a tu ma počkaj. Keď som vyšla z hajzla, už tam nebol, alebo možno bol, len som ho nevidela, viete, kto si má také detaily pamätať. Niekto mi dal pohľadnicu s nápisom Ist Johnny ein Depp? a šla som. Najebaná na padrť sa terigať na opätkoch po klzkých mačacích hlavách je fakt napiču. Zasa som sa vyrydala dakam do kríčkov, lenže tentokrát som mala smolu a nebol nablízku nijaký náhodný okoloidúci. (Tuším to bolo aj na tom istom mieste, určite tam je nejaký výmol, boha jeho, keď sa tam vždy zjebem.) Ani som si nepomyslela fíha, pomyslela som si kurva do fucka, ako sa teraz pozbieram a nezajebem si pritom aj tú pohľadnicu a vôbec, stavať sa na nohy keď máte opätky...ech.

Nakoniec som sa nejak dopravila domov a viac neviem. Totiž viem, ale iba z rozprávania. V kuchyni vraj bola Aitana s nejakým chlapom a ja že som sa jebla na gauč a začala som horekovať jak mi je zle a že potom som šla do kúpeľne a potom spať. No...ech. A zobudila som sa o štvrť na dve a odvtedy trpím ako človek Mak Jozef milión a šablím a bolí ma hlava lebo nemôžem udržať ani vodu v žalúdku tak nepijem, no uznajte, hrozné. Som nechutná, viem. Keby ma tak videla moja mamička. (Tak by znechutene a sklamane zakrútila hlavou a povedala by mi že som prasa.)

Deti v Afrike nemajú čo jesť a preto si dajme kaloricky vyzývavú večeru

Koľko nanukov sa dá ospravedlniť hormonálnymi výkyvmi??? Koľko??? (Nehovoriac o  mise jebem tvojho ancikrista daj mi šalátu, dvoch porciách rizota a jednom pive.) (Na to pivo som sa podvedome tešila celú cestu domov. A to rizoto bolo z jedného hrnčeka ryže. Ale malého. No dobre, koho chcem ojebať, normálny dvojdecový hrnček to bol.)

Ale teraz som sýta a ak ste hladní, neverím vám, chňa chňa chňa.

Bože, v niektorých krajinách majú hrnček ryže na celý deň, či týždeň či čo, pre celý kmeň a ja to spasem za jeden večer a zalejem pivom a zajem nanukmi. Uf. (Lenže štvrtky sú dni, kedy Proper nemá čas a preto sa kráľovsky nažerem lebo viem že nebudem musieť hrať štíhlu - a verte že mi to vôbec nejde ani keď celý deň nejem - nadpozemskú vílu, ktorá sa živí vzduchom.) (Hej, patrím k tým, čo sa pred mužmi snažia tváriť že jedia ako vrabček.) (V skutočnosti som vypasená jak dublinská čajka a kto už bol niekedy v Dubline, vie o čom hovorím. Na základe pozorovaní sme zistili, že tie čajky sa živia tyčkami, čo po piatkových nociach pokrývajú ulice.) (Inak ja som zátvorkový magnát.) (Lepšie ako jebáková kráľovná, to som bola celú pubertu.)

Kde som to, čo som to? Dnes to nebude mať ani hlavu ani pätu, žiadne obavy. Kokos boha, viete čo? Dobrý trapas akože dnes. Od nového roku mám na starosti kreatívnu dielňu. Hej, akože ja! Ja viem byť kreatívna akurát v miešaní rôznych, k sebe sa nehodiacich, druhov alkoholu. A teraz toto. Tak som si dnes vymyslela zvieratká a šperky z korálok. No a viete čo? Našla som také popiči veci, stiahla som si návod a vytlačila vo farbe, nech to má štýl. A potom som to nevedela spraviť. Chacha. Deti na to došli a aj naša nová praktikantka (ktorá mi bude vďakabohu pomáhať) a to napriek tomu, že návod bol v češtine a oni to robili podľa obrázkov. To som ja, kreatívna až za hory, ale neschopná. 

Ale zistila som jednu svoju pozitívnu vlastnosť, viem sa celkom zabaviť na sebe samej, a tak od srdca sa úprimne zasmiať. Lebo keď mi dačo nejde (to je väčšinou), mám záchvaty smiechu a nakoniec sa smejú aj ostatní na tom, ako sa ja smejem. Viete, mali by ste vidieť ako som včera hrala stolný tenis. Následne som s kolegyňou prehrala stolný futbal 10:0 proti jednému 16-ročnému chalanovi a museli sme obe podliezť stôl (zábava graduje). Noooo. 

Čo by ste ešte také chceli vedieť? Inak napadlo by vás, že keď zubárka nedostane zaplatený svoj mega účet, už nebude na vás až tak milá? (Ne že by bola taká zlá ako moja slovenská zubárka keď mala dobrý deň, to zas ne, ale nejaká odmeranejšia mi prišla.) Ako keby to bola moja vina, že v organizácii vládne chaos. (A možno niekto omdlel, keď videl tie čísla, predsa len vyše tisícka za jeden zub je hardcore.) Ale inak už je môj zub v porádečku a teraz musí odležať a hentá sa už chystá na ďalšie (už sa vidím v jej kresle každý mesiac, juchú), len čo mi poisťovňa potvrdí, že sú celí bez seba platiť sumy, ktoré by oživili grécke hospodárstvo, za moje zuby.

Ježišinku, je pol jedenástej a ja mám hroznú chuť na bielu čokoládu, čo mám v kredenci. Óóóó, držte ma, priviažte ma o posteľ a zalepte mi hubu.