Wochenende

Ak sa chcete zoznámiť s novými ľuďmi, stačí sa voziť v S-Bahne. V piatok som nezohnala nikoho, kto by so mnou chcel žúrovať a tak som sa rozhodla, že pôjdem sama. Prvýkrát v živote a bol to čudný pocit, ale vlastne som sama nebola ani päť minút. Aitana bola u mňa na večeri a keď sme šli S-Bahnom (ona domov a ja niekam), hneď tam som stretla nejakých dvoch chalanov, na ktorých som sa prilepila s vysvetlením, že potrebujem spoločnosť. Oni si od mojej prítomnosti sľubovali, že nás pustia do klubu (lebo berlínske kluby sú otrasné v tom, že môžete čakať aj dve hodiny a ak sa nepozdávate sekuriťákovi - a to nemusí mať normálny dôvod, stačí, že sa mu nepáčia vaše gate - tak vás otočia a pošlú do piče). Vystúpili sme na Ostkreuz a chvíľu chodili hore dolu (odmietla som vyčakať tristometrovú radu pred Wilde Renate, nech je to akokoľvek slávne miesto, mám ich v piči) a cestou stretli nejakého Poliaka. Celý čas sa chvastal, že on pozná všetky party v Berlíne a už bol trimiliónkrát v Berghain (klub so železnou bránou, kam je hrozne ťažké sa dostať a všetci tam chcú ísť, lebo tam neplatia žiadne pravidlá, môžete mať sex kde chcete a s kým chcete, šňupať koks priamo na bare a čojaviemčo ešte, moja predstavivosť asi ani tak ďaleko nesiaha) a pozná ochrankárov a blablabla. Šiel mi hrozne na nervy. 

Nakoniec sme skončili v About Blank, kde som udolala ochrankára 10-minútovým monológom, že ak sa mu nepáčim, nech ma pošle preč, ale nech to urobí hneď a neskúša ma či viem aká party sa tam práve koná (lesbická) (myslím, že testujú, či sa tam nedostanú nejakí homofóbni ľudia, ale uf...bože, toto nie je cesta!)

Nakoniec už ho nebavilo ma počúvať a poslal nás dnu. Zaplatila som vstupné a odvtedy už nič. Poliak sa vyvrbil ako dobrá spoločnosť a hentých dvoch sme postupne stratili a zostali len vo dvojke až do deviatej, kedy nás vyrazili, že dopijeme dofajčíme záverečná.

Sobotu som celú prespala, konc celú, keď som sa prebrala, už bola zase tma a akurát som sa pozviechala, osprchovala a šla naspäť do pelechu. O desiatej došla Aitana, že ideme žiť. Tak sme šli, ale veru musím povedať, že moje telo takéto víkendy už neprijíma najlepšie, haha. S-Bahn zastal v polovici cesty, lebo nejakí šialenci behali po koľajách a tak sme nakoniec vystúpili na Warschauer Str. a našli nejaký bar kde sa neplatilo vstupné. Bolo to aj presne tak narvané a hudba nič extra, ale aspoň zadarmo, eh. Tam sme stretli nejakého Aitaninho borca aj s borčím kamošom (ktorí mimojazdom vyčakali včera radu pred Renate a nepustili ich dnu, tak čo som hovorila). Neviem ako inak ich nazvať, lebo to boli presne také tie typy jak z magazínu, hezouni a dobré postavy a tak. No, prečo ne. Neopila som sa, ale prekecala som noc s kamošom a akosi sme sa nakoniec začali bozkávať. Už som to tušila dlhšie, že k tomu dojde, ani sa mi moc nechcelo, ale keď už raz začal... Potom sme šli ku mne a ... nebolo nič. Asi mám zlú karmu, alebo mi nie je súdené byť prejebaná, alebo ja už neviem. Telo dokonalé, kokot adekvátny a viete čo? Nepostavil sa mu. Myslím, že sa cítil dosť trápne, lebo sa vyparil dosť skoro ráno, už o pol deviatej ho nebolo. Ale nechal mi tu číslo. Ešte si rozmyslím, či sa ozvem. Jednak je to zajac o štyri roky mladší (och), ale zasa...keby ste videli to telo. Brucho jak doska. Ale hovorím...ktovie či bol nervózny, lebo som staršia alebo čo. (To ja som zase nervózna, lebo moje brucho je všetko možné, len ne podobné doske, ale on nevyzeral že by mal s tým nejaký problém.)

Každopádne, dnes som po dvoch týždňoch upratala brloh, konečne vymenila periny a pozrite na to, je pol 12 a ja už mám za sebou pol nedele. Zaujímavé. Občas je pekné nepreháňať to s excesívnym žúrovaním, napríklad včera ráno som myslela že dostanem infarkt. (Ale nedostala.)

Zhrnutie

Negatívna udalosť dneška: môj comp mi oznámil že battery is fucked up (alebo dačo také). To nie je najhoršie, už som to čakala. Teda zlé to je, ale nepokazilo mi to náladu, viete čo myslím.

Dnes má polka Nemcárne svátek, takže sme v robote chytali lelky, vykecávali sa a nudili. S kolegom si už celý týždeň píšem maily typu "Vidíš už piatok?" a dnes mi drzo navrhol, že mu mám navariť. Som zvedavá, či sa táto interná (na tajňáša) komunikácia prehupne do flirtovania, čo rozhodne nebol môj úmysel. (Keď sa nad tým zamyslím, môj úmysel nebol vôbec nič, lebo on mi vlastne začal písať.) (Uf, keby to zistil šéfko, tak by sa asi netešil, hoci keď sa nič nedeje...čo ja viem, nejsom si istá, ako to je, lebo inak nás sledujú jak Veľký brat, merajú nám prestávky a vôbec.) Sľúbila som mu, že v pondelok navarím pre celý tím päťchodové menu v našej kuchynke (kde sa nachádza drez, kávovar a mikrovlnka, toľko k vybaveniu). 

Aj zákazníci boli dneska do pohody, najlepší sú takí, čo volajú a nariekajú, že im dačo nefunguje a keď im krok po kroku vysvetľujem ako to majú urobiť, tak to zrazu funguje a oni potom začnú - no viete, ale predtým to fakt nešlo, verte mi! Ja nechápem, že teraz to zrazu funguje!

Je to hrozne smiešne, lebo ja presne viem ako to myslia, tento problém mám celý život, keď sa o niečo pokúšam na compe sama, nejde to a keď mi dojde dakto pomôcť, zrazu to je ľahké a ja vypadám ako debil. Takže ja som kompletne na ich strane. (Škoda že im nemôžem povedať že ani ja nemám moc tušenia ako to funguje...ach, deti, nevolajte do call centier, vidíte ako to v skutočnosti je.)

Jeden 15 minút hľadal svoje identifikačné údaje a popri tom sa ma vypytoval, do kedy robím a kedy som vstávala a či ráno potrebujem veľa času na úpravu a kokotiny pičoviny a na konci mi odporučil nech moc nežúrujem cez víkend. Celý čas som sa udrbávala a zasa len ľutovala, že sa nemôžem zapojiť do konzervácie tak ako by som si želala, lebo musím zostať profesionálne nad vecou. Ach jaj.

Zlý Olaf sa stále plichtí po floore, ale aj dnes ma nechal dýchať. Len chodí a úlisne sa usmieva.

Aha a aj dobré správy z bojišťa - dnes sme písali test (aha, to je ďalšia chuťovka, každý mesiac nás testujú, či vieme všetko čo máme vedieť, horšie než v škole) a mala som 89%. Tak sa všetci tešili, hlavne Teamleiter atď. Ja som mu aj včera povedala, že to neni moja téma a absolútne nerozumiem technike, takže sa síce všetko dokážem naučiť, ale potrebujem to extra vysvetliť. Inak ma pochválil za pokrok. Vraj aj Zlý Olaf povedal, že sa rýchlo učím (pfff, bodaj by ne, panebože, hádam mi ten unverzitný titul nedali len zo srandy).

Asi im aj trochu lepí, lebo dvaja ľudia na to hodili bobek, že taký projekt robiť nechcú. Tak sa nám snažia všetko do tých gebulí vtĺcť a velice ochotne vysvetľujú aj štyrikrát to isté. Inak pre moju osobnú satisfakciu - zistila som, že Olaf plno vecí nevie a poradil mi sčasti úplne zle. Cha. Nikomu sa tým nechválim, ale v duchu som si škodoradostne mädlila ruky.

Božínku, tento blog má byť o fasa živote a ne o mojej robote (ako to bolo, že radšej sa ušukať k smrti, ako v domove dôchodcov spomínať na pracovné úspechy...?)

A preto idem dnes žiť, aby sa konečne dačo udialo.

Otázočka

Vie mi niekto povedať kód HTML ktorým dostanem nadpis do stredu? Čo? Keď už som taká hovadsky zbehlá, čo sa týka serverov...

Nothing has changed

Otázky, ktoré ma nepretržite zamestnávajú: "What the fuck am I doing here?" a "Toto sme chceli, občania?"

Včera som napísala pár nechutne zúfalých a urevaných mailov, lebo som nevedela, ako to zo seba dostať a chcela som počuť pár teplých slov. Mame a Loverovi. Ak sa pýtate, prečo zrovna Loverovi, nedám vám asi nijakú uspokojivú odpoveď. Už je to raz tak, že s Loverom bola vždy rozumná reč, bez ohľadu na to, čím sme si prešli a občasne sme stále v kontakte. On je (sama nerozumiem prečo) jedna z osôb, ktorým dôverujem a som schopná sa im vyrevať na ramene, hoci máme za sebou dosť čudnú minulosť. Ale tá dôvera tam akosi zostala a viem, že on ma nebude bezdôvodne kritizovať a dokáže ma povzbudiť. Má na to nejaký talent.

Mama je jasná, mama vám vždy vie napísať, čo potrebujete počuť. Aj dvakrát. 

Tento týždeň je celý skurvený, chvalabohu je zajtra piatok (nebudem sa tu rozkvakovať o tom, že máme v práci test, už teraz je mi pri pomyslení na to akosi nevoľno) (alebo je to z tej mega porcie karfiolu, ktorú som zajedla plnenými perníčkami?) (myslím, že z toho testu).

V Berlíne nemajú nijaké sviatky, len Vianoce a Veľkú Noc (no a deň zjednotenia, ale inak asi furt pracujú, to kam som sa dostala???) a tak zatiaľ čo zvyšok Nemecka si váľal šunky dnes alebo zajtra, my sa tu ideme z kože zodrať.

Zlý Olaf ma dnes nechal na pokoji, hoci keď som ho ráno uvidela, úplne mi stiahlo vnútornosti. Celý deň sedel asi meter odo mňa (má tam nanešťastie svoj Arbeitsplatz) a prvé tri hovory som sa nedokázala sústrediť, lebo som mala pocit že tajne načúva. (Jasné že nenačúva, má dosť svojej roboty, ale viete ako.) Inak Zlý Olaf, to je skoro ako strýko Emil na čiernom aute, ktorý sa na vás v noci príde pozerať cez okno, keď budete neposlušní (písalo sa o tom v Knihe rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov). Prípadne pre ešte neposlušnejších bola varianta, že ich strčia do rakvy k strýkovi Emilovi. Predstava, že ma strčia do rakvy k Zlému Olafovi, ma napĺňa nefalšovanou hrôzou, rovnako ako ten test.

A prečo je tento týždeň ešte skurvený? Napríklad kvôli daňovému úradu, aj keď to bola vlastne moja chyba, že som nič nevybavila (zato som bola odporná jak ráno po opici na tú tetku za prepážkou) (lenže to je zákon akcie a rekacie, na mňa tiež dennodenne občania vyziapujú za veci, ktorým ani len nerozumiem, ne to ešte aby som ich zapríčinila), ale na druhej strane to bol už len dôsledok toho, ako som nehorázne uštvaná z behania na jebnuté úrady, prosenia nadriadeného, aby ma kvôli tým úradom pustil skôr z roboty, kde musím inak trčať do pol šiestej (každý úrad je otvorený do šiestej len raz do týždňa, čo je vám v takom prípade aj tak na holý kokot) (keby aspoň na holý kokot) a celkovým nervom a depresii. 

A to ešte ani nezačala skurvená zima! Ešte stále je relatívne pekne, schladilo sa, ale neprší (stavím sa, že zajtra začne, len preto, že som to sem napísala, čas začať namiesto laku na vlasy používať impregnačný sprej). Ale napríklad včera som zaliezla a dosť skoro zaspala a dnes ráno som sa namaľovala, aby som predišla záchvatom plaču (zaujímavé, ako to dokáže pomôcť, keď nechcete mať rozmazaný make-up). Cestou do práce som počúvala jeden remix, ktorý som dokola omieľala v Jene a mám k nemu rôzne (zväčša nepublikovateľné) spomienky. A zasa mi bolo do revu. Ale nebola som schopná to prepnúť. keď už sebatrýzeň, tak poriadna. Zatláčala som slzy (revať ráno o pol deviatej je predsa len trapas) a sústredila sa na to, že...ehm...že...zajtra je piatok? Asi. A sledovala som ľudí v U-Bahne a rozmýšľala som, v akých sračkách sa asi topia oni. 

Vždy, keď mnou lomcujú nejaké extrémne pocity, sledujem ľudí v MHD a uvažujem, či sú tiež zrovna smutní, alebo šťastní, alebno či majú v piči, či je ich život taký, ako si predstavovali, keď to v prvom ročníku kreslili na výtvarnej, alebo či otehotneli v 16 a teraz žijú na podpore. Či ich zrovna v škole čaká písomka z matiky, na ktorú sa neučili, lebo sedeli do noci na fejsi, alebo či ich tam čaká frajer, s ktorým poobede prvýkrát v živote vyskúšajú halucinogénne huby.

Či ich bije manžel, alebo či ich podvádza žena. Väčšinou na nič neprídem, lebo vystúpim skôr, než stihnem v hlave rozvinúť celý príbeh niekoho iného. Mohla by som byť režisér, keby som na to mala nadanie. Alebo scenárista. 

Zasa som niekde inde. Vidíte, aj som na chvíľu zabudla, že zajtra sa ráno potrepem na daňový úrad, kvôli tomu budem meškať do práce a cítiť sa trápne a dúfať, že to bola posledná pičovina, čo mi stojí v ceste k úspešnému zaradeniu sa do spoločnosti. Alebo že aspoň nebudem riešiť sto pičovín tohto typu každý mesiac.

Absolútne suboptimálny deň

Kým začnem v štýle kurva-kokot-piča-jebať-cecky, ešte dačo - nefunguje mi vyjebané kúrenie! A doteraz to šlo, nechápem, čo sa deje, ale ak s tým niekto niečo nespraví, asi ma tu v zime jebne. Viete (a teraz to tu bude kurva úprimné), necítim sa tu síce doma (jediné čo milujem na tejto izbe je môj matrac), ale ten byt je ok, je v centre a spolubidlo (naschvál s I a ne s Y) je super. Inak tá izba páchne cigaretami, lebo sa tu fajčilo a je malá a celkovo nie je útulná, lebo nemám čas, ani peniaze s tým dačo robiť. (Tuším mám dokonca menej času ako peňazí, čo doteraz nikdy nebol môj prípad. A hovorím vám, že peňazí mám kurva málo. Zrovna tak na to, aby som si zaobstarala niečo, vďaka čomu cez víkend zabudnem.) Takže ako, to kúrenie ma vážne sere.

A teraz prejdime k ostatným sračkám, ktoré sa mi dnes od rána vylievajú na hlavu. Jednak už včera mi bolo akosi smutno, lebo viete ako, som síce v D-lande a tak, ale som relatívne sama. Nemám taký Netzwerk a preto som počas dlhým temných večerov sama doma, prípadne so spolubidlom si pokecám, ale chápete čo myslím. (Btw spolubidlo si kúpil vaporizátor za vyše dve kilá a vyrába čistý extrakt z trávy, ktorý fajčíme s nejakého igelitového vrecka, poviem vám len - nárez jak sviňa a koniec nezdravému tabaku.) A Robert tiež robí na smeny, takže nemá vždy vtedy čas keď ja a Aitana je späť v Erfurte. 

Teraz cez víkend som bola na EVS comeback seminári v Kolíne, ktorý bol úplne popiči, zoznámila som sa s kopou ľudí, aj z Berlína (založili sme Stammtisch, kam sa chystám pravidelne dokvitnúť, aby sa môj social life zdvihol z bahenného dna). Okrem toho tam bolo pár ľudí, čo robili EVS na Slovensku a v Čechách a tak som kecala s Nemcami v rodnom jazyku, oni ospevovali slovenčinu a moju rodnú zem (príjemné počúvať) a dokonca sme spievali Horkýže (Nazdááár, čo si ma nepamätáš a Hurá už mám 18, no na skapanie).

Bolo to úžasné, ako vrátiť sa v čase, všetci s tým istým zážitkom, istou post-traumou a chaosom v hlave. Kam vlastne patrím? Okrem toho som objavila celkom zaujímavé možnosti ďalšieho vzdelávania, síce je to všetko v rámci dobrovoľníctva, ale viete, semináre nikdy nie sú na škodu a ani pracovné skúsenosti, nech už robíte hoci zadarmo. Aspoň to vyváži moju naničovatú prácu. Čím sa dostávame plynulo k hlavnej téme večera. (Krehnú mi rybie prsty.) (To nie je hlavná téma, to je poznámka na Margo. Kurva, margo s malým m samozrejme, to už zas myslím na sladkosti a v hlave mám tyčinku Margot.)

Also. V robote som mala dnes absolútne pičúsky deň. Po tom, čo už mi to pár dní šlo lepšie a aj ma pochválili (hlavne za maily, to si pamätajte, to je dôležité), ma dnes celý deň počúval Olaf. Olaf je hrozne nudný patrón, čo nám robil teoretické školenie. Sám vôbec nerobí telefonistu (neviem čo je presne jeho úloha, ale to nie je podstatné, podstatné je to, že on síce ovláda teóriu, ale v praxi to nerobí). A je taký čudný a ja som z neho hrozne nervózna. Len sa tak divne pozerá a nič nehovorí, nedáva mi najavo či to robím dobre alebo zle a to ma doráža ešte viac. Viete, keď vás pri telefonovaní niekto počúva, automaticky sa viac pýtate na všetko, čo máte robiť, aby ste sa uistili. Všetci ostatní prikyvovali, alebo krútili hlavou, ale Olaf pozerá pred seba skleným pohľadom, ako v trolejbude a nedá mi šancu. 

Prípadne ma nechá niečo povedať a potom až krúti hlavou a potom to celé vyznie trápne, lebo sa musím zákazníkom ospravedlňovať a meniť výpovede a celé to znie hrozne amatérsky. Okrem toho som urobila miliardu chýb, ktoré už som medzičaom nerobila, len z nervozity. No a zlatý klinec do rakvy bol, keď mi skontroloval e-mail. Aby som vás uviedla do obrazu. Všetky tie floskuly čo sa píšu do oficoš mailov som odkukala od kolegov, ktorí nás trénujú. Viete, také tie drísty na úvod, na záver, určité slová, ktoré sa používajú v oficiálnej komunikácii. (Nebudem sa tváriť, že to pre mňa nie je ťažké, nemčina stále zostáva cudzím jazykom a ja som doma hlavne v slangu. Tak sa snažím pozerať, čo píšu iní a potom to aplikujem.) Sledoval ma ako píšem a zdrbal mi každú jednu vetu - načo píšeš toto slovo, to je zbytočné, len to znie príliš zložito. Načo píšeš tamto, to je len klišé a nič to neznamená. Hento je vata, to vynechaj. A prečo mu želáš einen schönen Tag? Myslíš že zajtra umrie? Želáš mu len jeden dobrý deň?

Pri tom poslednom som už musela silou vôle zatláčať slzy (nehovorím o tom, že posledných desať minút som sa hovadsky premáhala, aby som sa nerozrevala priamo tam pred ním), vypýtala som sa na prestávku a letela som na hajzel, kde som sa ledva stihla zamknúť, kým som vybuchla do hysterického záchvatu plaču. Samozrejme potichu, lebo vedľa niekto bol. Povolenú prestávku som pretiahla o dve minúty (ale mám to v piči, za celý deň mám právo mať 5 minút každú hodinu a toto bola vlastne moja jediná čo som mala) (okrem obednej, aby ste si nemysleli že nás vykorisťujú) a vrátila som sa s očami jak feťák. Našťastie sa ma nikto nič nepýtal, lebo asi by som zasa vybuchla do revu. (Cestou domov som revala v U-Bahne, až som si skoro vyplavila čočky...)

Doteraz nechápem, čo mu vadilo na tom želaní pekného dňa (viete, ja im to aj do telefónu hovorím, ale iba tým, čo sú na mňa milí a myslím to aj vážne, lebo ja sa do nich väčšinou tak vcítim, lebo viem, ako to chodí, len im nesmiem povedať, že čo si ja o tej firme myslím, lebo by ma samozrejme vyrazili) (dnes sa mi napríklad jeden vyhrážal, že na nás pošle právnika a že on ho neplatí, preto si to môže dovoliť a blablabla...ani som poriadne nepočúvala, lebo vlastne to bol len taký pičung). 

Všetci ostatní to píšu aj hovoria a tak som si najprv myslela, že asi som sa pomýlila a nemá tam byť člen. Tak som sa spýtala, či to nesmiem. On vôbec nevysvetlil, čo vlastne myslel, len sa zasmial, že to bolo od neho nemilé. (Teraz si začínam myslieť, že to bol asi pokus o vtip, ale on je taký suchár, že by ste ho mohli jesť ako diétne jedlo. Ak ste videli Pirátov na vlnách, tak približne ako ten minister.)

Ja mám u piči, čo on považuje za nemilé, ale prečo ma musel zdeptať hentakým spôsobom, navyše za niečo, čo ani nebola chyba??? Nemám chuť tam už nikdy ísť. Alebo teda - nemám chuť ho už nikdy stretnúť. Celý zvyšok ich tímu (došli tam totiž jak delegácia priamo z firmy, pre ktorú telefonujeme) je úplne v pohode, sú milí (aj keď poviete dačo zle a nemávajú vám ani pred očami papierom, kde sa známkujú všetky skills a neukazujú perom na päťku, aby vám bolo jasné, že váš prínos je nahovno) a snažia sa nám pomáhať. Lenže henten Olaf. (Ešte aj meno má blbé.) Kokos, Olaf mi bol hneď od prvého dňa nesympatický, a to som ešte nevedela, že je aj extra nudný (školenie bolo príšerné). Ale jednak ako osoba vzbudzuje moju absolútnu nedôveru a druhak pôsobí hinterhältig (preložte mi to niekto, teraz si nespomeniem). Keď si predstavím, že si zajtra zas vedľa mňa sadne, je mi zle. Napíšte mi niečo milé prosím. Dnes som mala chuť to tu zabaliť a ísť do Jeny a zamestnať sa hoci aj v Lidli. Berlín je také nehostinné miesto.

Okrem toho som si dnes spomenula, prečo nenávidím IT ako pojem a všetko čo s tým súvisí. Neviem za boha pochopiť, čo sú skurvené FTP protokoly, aj keď mi to už stokrát každý vysvetlil. A OutLook som videla iba z diaľky, ani ho dokonca nemáme, lebo nám založili nejaký ThunderBird (akože Mozilla sa prekonáva v tých názvoch, vážne), o ktorého existencii som doteraz ani netušila, ale veď ok, program jak každý iný, až na to, že osobne považujem googlemail za oveľa praktickejší, prehľadnejší a priateľskejší k užívateľovi...a ne, google ma neplatí, ale ja keď som raz niekde spokojná, tak nemusia už nič robiť) (najlepšie by bolo, keby aj s tými pojebanými apdejtami prestali, ale to je iný príbeh o starej platni).

Slovo roka 2013

Mám dve a neviem sa rozhodnúť. Jedno z nich je moje najobľúbenejšie slovo vôbec, jeho sladký zvuk sa mi rozlieha v ušiach už od rána, kedy na to pomyslím, až do poobedia, kedy to nastane. Správne ste si mysleli, je to Feierabend.

Vždy keď prídem domov, sedím s flatmateom v kuchyni, fajčíme shit a múdro pokyvkávame hlavou a hovoríme - Feierabend, man.

Druhé skvelé slovo je suboptimal. Viete, dačo také sa dá aj preložiť, lenže načo? Kto iní, než Nemci by mohol podobné slovo vymyslieť, tobôž ešte zapojiť do aktívnej slovnej zásoby?

Takže Feierabend a fajčenie trávy zo shishe je optimal, ale pondelky a jointy sú suboptimal (optimálne jointy sú ešte eventuálne také s uhlíkovým filtrom, keď nemáte spálené hrdlo od horúceho vzduchu, ako keď fajčíte bez filtra). Lenže ak fajčíte v pondelok hoci aj jointa, už vám ani tak nevadí, že je pondelok. Rozumiete?

Víkend bol príjemný. To je presne to slovo, ktoré ho skvelo vystihuje. V piatok som šla spať tak high, že som sa hlavou skoro praštila o Mesiac a v sobotu som sa zobudila nádherne čerstvá, v ranných hodinách, čo mi pridalo na nálade.

Stihla som rôzne veci, aké vybavuje pracujúci ľud cez voľné dni (nie, neupratovala som) a napísala Robertovi, či má nejaké plány na večer. Neozval sa, tak som sa o deviatej uložila do postieľočky (vlastne som skôr zalehla na matrace - ale čítal vôbec niekto z vás Kmotra?) a pozerala film (po anglicky, takže som niekoľko podstatných častí nerozumela, ale nevadí). O desiatej mi došla SMS-ka, že chlapec má čas, za dve hoďky. Tak som sa o pol 12 pozviechala a hodila sa do gala, aby on nakoniec povedal, že vlastne nemyslel, že pôjdeme žiť (zato bol dosť nadšený mojím outfitom) (ja som vedela, že polopriesvitné čipkované tričko za 17 eur nie je zbytočná investícia!). 

Oznámila som mu, že som sa nepresťahovala do Berlína na to, aby som v sobotu v noci čučala doma ako stará panna, vypila som štyri zo šiestich pív (ale boli malé, tie sa hrozne rýchlo minú!) a o nejakej druhej sme sa konečne vykotili von. Prešli sme asi tri metre a zapadli do nejakej krčmy u mňa za rohom, kde hrali swing a rock´n´roll. Keď som bola dostatočne pripitá, vysvetlila som mu, že budeme len kamaráti (ja k tomu poviem len toľko, a to tiež len vám a už dopredu si dávam po facke, lebo to neni pekné, vyzrádzať také veci na kamarátov, však, ale vám to musím povedať - kotkodák, malý vták) a že v tom môže byť inklusive nejaké to olizovanie, ale die ganze Sexgeschichte ma nejak neberie a je všeobecne lepšie, keď proste budeme len kamoši. Našťastie ma prerušil, že rozumie, a to skôr než som sa stihla zamotať do vlastných viet. Ja hovorím, že on je super chalan.

Ráno som ho vyrazila z postele z matracu, že ideme na blší trh a niekam na raňajky. Nakoniec som si vôbec nič nekúpila a ani tie raňajky sme nejak nezvládli, zedli sme len voláky falafel, lebo to je lacnejšie. Ale máme quest, že jedného víkendu sa na tie raňajky dostaneme.

(Flatmate sa dneska s radosťou základoškoláka vyškieral, že či spolu teraz chodíme a ja stále že neee, neee! Nebudem mu vešať na nos to s tým veľkostným problémom.) 

Poobede (ono celý deň som zažila vlastne len poobede, ale tak pre poriadok...no dobre, podvečer to bolo, ale pre nás furt len po raňajkách) sme šli k nemu a pozerali Davida Lyncha (môj nápad, samozrejme).

No a tak. Večer som zaľahla, učila sa materiály do práce a potom som nemohla od nervov zaspať. Dnes som tak unavená, že snáď s tým nebudú problémy, okrem toho mám celý týždeň na hovado program - divadlo, jednu návštevu a v piatok o 6:48 mi odchádza vlak z Trenčína do Šaštína Berlína do Kolína, v kupé sedíš ty a vrah. Ešte niečo z môjho napínavého života? Som tak unavená, že už nevládzem byť ani vtipná. To už tak bude stále? Akože pracujúci ľud...fuck me!!!

Zelená je tráva, zelený som ja, zelení ma jebú, jebem ich aj ja. Olé!

Písala som naposledy že si idem prečítať svoje pracovné materiály? Hahá. Veď to by som nebola ja. Došiel totiž môj flatmate a ako vždy (on je ako Santa Claus) vytiahol svoj čarovný balíček so zeleným šťastím a tak sme sedeli v kuchyni, riešili život a fajčili jednu od druhej. Potom som dostala spásnu myšlienku (on to nazýva weed wisdom), že skúsme to so shishou. Ani ja, ani on sme ešte nikdy nefajčili shishu s trávou a tak to bol taký posvätný moment (loosing virginity), keď sme to pripravovali. Medzitým došla jeho frajerka, ktorá mu oznámila, že už bolo načase, aby to vyskúšal. A poviem vám, to bol cleanest high ever. Sedeli sme tam traja, mali sme újeby jak nikdy a celý svet bol nejaký ľahší a veselší a vôbec. Nevedela som, že je možné dosiahnuť takéhoto stavu obyčajnou marjánkou. Fúúúha. Do postele som šla asi o štvrť na jednu s tým, že sa musím aj trocha vyspať, keď na druhý deň idem do práce a zaspávala som s úsmevom na perách (lebo tak trochu nebolo možné sa neusmievať).

V piatok som došla domov asi o šiestej a ešte som si ani kabát nevyzliekla, keď flatmate vzniesol prosbu, či nespravíme shishu. Ale samozrejme! Došlo ešte pár jeho kamarátov a všetci sme boli zmastení jak prasa. A to už o pol ôsmej, čo vyvolalo ďalší záchvat smiechu. Nakoniec som ani žiť nešla, aj keď som mala v pláne dakam vyraziť, ale z nápadu "trošku sa vyspím" bolo nakoniec "vytuhla som a zobudila sa o pol druhej v noci". Tak som vypla comp a zaliezla naspäť. Dnes sa cítim výborne. Originál, to je medicína!!!