Dnešný dátum zažívam presne 24-tý raz. Nuž...
A btw, ten Rammstein mi asi nevyjde a to ma ako jediná vec na tomto svete sklamalo momentálne. (To je ešte celkom dobrá bilancia...)
Zobrazujú sa príspevky s označením ego. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením ego. Zobraziť všetky príspevky
utorok 28. júna 2011
1987
Je aj tak najlepší rok.
Dnešný dátum zažívam presne 24-tý raz. Nuž...
A btw, ten Rammstein mi asi nevyjde a to ma ako jediná vec na tomto svete sklamalo momentálne. (To je ešte celkom dobrá bilancia...)
Dnešný dátum zažívam presne 24-tý raz. Nuž...
A btw, ten Rammstein mi asi nevyjde a to ma ako jediná vec na tomto svete sklamalo momentálne. (To je ešte celkom dobrá bilancia...)
streda 27. apríla 2011
Stepná laň a chorá vrana
Znie to trochu ako bájka, ale prd.
V podstate išlo o to...že hneď po škole som sa opila z jedného piva a teraz som frustrovaná. Lebo čo? Mám nedostatok sexu. Seksu? Už ani neviem, ako sa to píše. Teda, nedostatok by bol ešte fajn, ale ja nemám ani jediný sex. Ani kúsoček. A som nadržaná jak stepná laň, ale môžem len pičovať ako chorá vrana.
By som si šla oškrabať nejaké steny.
A inak. Dneska zasa dve prednášky so Supermáriom, na jednej som si prezieravo sadla do lavice pred neho a na druhej som naňho mala parádny výhľad a poviem vám, že nemám ani predstavy o čom tá prednáška bola. Musela som naňho vkuse čumeť a rozhodne som nemyslela na dejiny Balkánu.
Chantal včera povedala múdru vec.
"Všetci sú zadaní."
"No jasné, všetci. Vlastne sú všetci na šachovnici. Keď niečo chceš, musíš niekoho iného vyjebať z jeho poľa."
V podstate išlo o to...že hneď po škole som sa opila z jedného piva a teraz som frustrovaná. Lebo čo? Mám nedostatok sexu. Seksu? Už ani neviem, ako sa to píše. Teda, nedostatok by bol ešte fajn, ale ja nemám ani jediný sex. Ani kúsoček. A som nadržaná jak stepná laň, ale môžem len pičovať ako chorá vrana.
By som si šla oškrabať nejaké steny.
A inak. Dneska zasa dve prednášky so Supermáriom, na jednej som si prezieravo sadla do lavice pred neho a na druhej som naňho mala parádny výhľad a poviem vám, že nemám ani predstavy o čom tá prednáška bola. Musela som naňho vkuse čumeť a rozhodne som nemyslela na dejiny Balkánu.
Chantal včera povedala múdru vec.
"Všetci sú zadaní."
"No jasné, všetci. Vlastne sú všetci na šachovnici. Keď niečo chceš, musíš niekoho iného vyjebať z jeho poľa."
utorok 19. apríla 2011
Who am I and if yes how many?
Už týždeň jem iba do piatej. Nepokladala by som za také podstatné vás o tom informovať (veď koho už zaujíma môj 1452789451. pokus schudnúť), keby...no presne. Keby som to dnes kolosálne neporušila.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)
Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)
Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)
To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")
Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.
To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)
A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)
Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)
Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)
To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")
Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.
To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)
A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.
nedeľa 3. apríla 2011
Knižná reťaz
Niektorí možno vedia a iní nie, ale ja milujem ankety, dotazníky a proste všetko, kde sa môžem vyřádiť a niekoho zaujíma môj názor (možno to okrajovo súvisí s ľahkou formou egocentrizmu, čo sa u mňa prejavuje, ale nie som si istá). Od Triss:
1. Obľúbená kniha z detstva?
Neviem presne, ktorá to bola v detstve, ale ak sa rátajú teenage roky, tak všetky dievčenské romány, ku ktorým som sa dostala. Medzi nami dievčatami - mali 12 (a ja keď som to čítala, mala som 10-11) a zdali sa mi strašne dospelé.
2. Čo práve čítaš?
Včera som dočítala About A Boy, pri posteli mi leží Posledný kabriolet a niekde sa tu povaľujú Fyzici.3. Máš práve nejakú rezerváciu v knižnici?
Nie, ale mala by som mať - nejaký Úvod do psychológie, či čo to je, aby som už konečne mohla začať s úlohami do školy, ktoré už mali byť hotové pred mesiacom.
4. Knižný zlozvyk?
Čítam viac kníh naraz (ale je to zlozvyk?) a potom neviem čo sa v ktorej deje.
5. Čo máš práve požičané z knižnice?
Učebnice, je to už pár týždňov a nehodlám ich vrátiť až kým si v máji neabsolvujem prax. Keby dačo, Lagune 1 a 2 sú u mňa, drahí germanisti.
6. Máš čítačku e-kníh?
Nie, ale keď budem veľká a bohatá, možno si nejakú kúpim.
7. Preferuješ čítať len jednu, alebo viacero kníh naraz?
Neviem, vždy som čítavala viac naraz, takže to nemôžem porovnať.
8. Zmenili sa tvoje čitateľské návyky odkedy si začal blogovať?
Nie.
9. Najhoršia kniha, ktorú si tento rok prečítal?
Tento rok som ešte nečítala ani jednu zlú knihu, vďakabohu za to, ale inak už ich pár bolo. Napr. Jozef Mak má prvenstvo.10. Obľúbená kniha, ktorú si tento rok prečítal?
Hmmm...hanbím sa to priznať, ale moc som ich tento rok neprečítala, tak asi...About A Boy?11. Ako často čítaš knihy mimo svojho obľúbeného žánru?
Často, ja študujem literatúru.
12. Obľúbený žánrový okruh?
Ťažko povedať. Vo všeobecnosti nemám rada fantasy, iba od Neila Gaimana, zato jeho knihy sú moje najobľúbenejšie. Inak - o reálnych ľuďoch, o živote, o muzikantoch, sexe a drogách.
13. Dokážeš čítať v autobuse?
Ráno cestujem narvatou električkou, kde ledva visím von dverami, tak je natrieskaná a pri dlhej ceste mi býva zle, takže...nie.14. Obľúbené miesto na čítanie?
Obývačka.
15. Zásady pri požičiavaní kníh?
Ja nerada požičiavam knihy, jedine úzkemu okruhu, lebo ostatní sa ku knihám nevedia chovať. Ale v podstate mi stačí, ak mi ju ten človek vráti takú, akú som mu ju dala. Inak chytám nervový záchvat.16. Robíš knihám somárske uši?
Pre boha, nikdy! Dokonca ani v učebniciach som nerobila.17. Píšeš si na okraje strán poznámky?
Nie.
18. A do učebníc?
Nie, lebo čo keby som ich chcela niekedy predať?19. V ktorom jazyku čítaš najradšej? V koľkých dokopy to zvládneš?
V originále. Ale bohužiaľ to vždy nejde. Zvládnem v slovenčine, češtine, angličtine (sic nerada) a nemčine.
20. Čo musí kniha mať, aby si si ju zamiloval?
Dobre zvládnutú ekokrpku, haha. Neznášam nudné pasáže.
21. Čo musí kniha mať, aby si ju odporučil ďalej?
Tak rôzne, ale posledné knihy, čo som odporúčila moc neuspeli.
22. Obľúbený žáner?
To už bolo!
23. Žáner, ktorý čítaš najmenej (ale chcel by si viac)?
Hech, neviem...nečítam až tak veľa, ako by som chcela. Ale asi knihy o kapelách. (Rada ľuďom rozprávam perličky o hudobníkoch, to mám asi po fotrovi. Len na to treba aj nejaké vedieť.)
24. Najväčšmi inšpiratívna kniha, ktorú si tento rok čítal?
Frazeológia nemeckého jazyka? Neviem...ešte je len apríl.25. Obľúbená svačinka ku čítaniu?
Keď čítam niečo čo ma baví, zabudnem sa aj napiť. Pri učení čokoľvek, čo sa dá žuť.
26. Ako často vyberáš knihu podľa obálky?
Nikdy.
27. Ako často súhlasíš s negatívnou knižnou kritikou?
Nečítam knižné kritiky.
28. Čo písanie negatívnych recenzií?
Čo s ním? Písať ja? Čítať ja? Ani jedno ani druhé.
29. Ak by si mohol čítať v ďalšom cudzom jazyku, ktorý by si si vybral?
30. Najväčšia knižná výzva?
No, Niečo sa stalo. Ani som to nedočítala. Ale fakt ma to mrzí, ešte niekedy to musím znova skúsiť. A vlastne Nova Express od W. S. Burroughsa. Ak niekto nezvládol ani Nahý obed, toto nech vôbec nečíta. Chce to sebazaprenie. =)
31. Najväčšia knižná výzva, do ktorej sa stále bojíš ísť?
Ja sa ani ne že bojím, ako sa mi nechce, Napríklad celá kopa románov 20. storočia ktoré už som mala mať prečítané na literatúru, ale pri pomyslení na ne mi je všelijak. (Thomas Mann a takí.)
32. Obľúbený básnik?
Nemám rada poéziu...vlastne, jediná poézia ktorú som bola ochotná čítať bol Bukowski.33. Koľko kníh si zvyčajne požičiavaš z knižnice?
Koľko unesiem, ale hovorím...sú to samé učebnice z Goethe-Institutu.
34. Vrátil si už knihu do knižnice bez toho, aby si ju prečítal?
35. Obľúbená knižná postava?
Nevieem, nevieem, nevieeeeem. Je ich dosť. Napríklad často sa cítim ako Bridget Jones.
36. Obľúbený knižný záporák?
Podľa toho čo presne je záporák. Napríklad v tej poslednej (About A Boy) bol jeden Will Freeman, hrozný egoista a sebec, ale bol to sympaťák.
37. Knihy, ktoré si zvyčajne beriem na prázdniny?
Na prázdniny si knihy nebrávam, lebo posledné roky chodím na také prázdniny že ledva je čas sa vyspať.
38. Najdlhšia doba, ktorú si nečítal?
No...fakt neviem. Mesiac? Dva?
39. Kniha, ktorú si nedokázal/nemohol dočítať?
Chacha. Jozef Mak a jemu podobní, Michal Kohlhaas (neuveriteľná pičovina), Niečo sa stalo, Fever Pitch...čo ja viem, veľa.
40. Čo ťa najskôr dokáže pri čítaní vyrušiť?
Podľa toho čo čítam.
41. Obľúbená filmová adaptácia?
Neobľubujem. Ale asi tiež Bridget Jones.
42. Adaptácia, ktorá ťa totálne sklamala?
Harry Potter. Hrozné!!! A Mandolína kapitána Correliho. Hlavný hrdina bol jebač a hral ho ten...no, neviem teraz ako sa volal, ale rozhodne neni jebač.
43. Ako často čítaš spoilery?
Neviem čo to je.44. Najviac peňazí, ktoré si na jedenkrát minul v kníhkupectve?
Tento týždeň 50 euro...ale to boli učebnice.45. Ako často knihu pred čítaním prelistuješ?
46. Dôvod, pre ktorý by si v polovici knihu vzdal?
Haha. Nuda, alebo keď mi ide na nervy hlavná postava. Aj také knihy sú...je to príšerné.47. Máš rád knihy usporiadané?
No minimálne podľa autrov.
48. Zvykneš knihy skladovať, alebo ich po prečítaní posúvaš ďalej?
Skladujem, samozrejme!
49. Sú knihy, ktorým sa vyhýbaš?
Ženské romány, fantasy a sci-fi, kadejaké perly tvorby z 20. storočia ("neviem čo so sebou, tak napíšm tetralógiu")
50. Kniha, ktorá ťa rozosmiala?
High Fidelity. Rehotala som sa jak divá od začiatku do konca. A napríklad aj Am küzeren Ende der Sonnenallee. A Hlava XXII. Výborná vec.
51. Kniha, ktorá ťa rozhnevala?
Viem že som nedávno čítala volačo, kde mi hlavná postava neuveriteľne pila krv, ale nemôžem si spomenúť čo to bolo.
52. Kniha, ktorá ťa rozplakala?
Fúúúúúha...Harry Potter (keď umrel Dumbledore) a oné...toto...Mandolína kapitána Correliho. To som revala posledných asi 50 strán tak, že som to nedokázala miestami prečítať, lebo mi tiekli slzy.
53. Kniha, od ktorej si nemal žiadne očakávanie, ale nakoniec sa ti páčila?
Ech, veľa kníh od nemeckých klasikov.54. Kniha, od ktorej si očakával veľa, ale nakoniec sa ti vôbec nepáčila?
Kafka - Premena. Ani som to nedočítala.
55. Obľúbené čítanie na odreagovanie?
štvrtok 24. marca 2011
Nuda
A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná...
Ale trt, vlastne je tu niečo, čoho sa neviete dočkať, len sa trasete, kedy to už uverejním. Hohóóóó...presne vy plesne, pojednanie o nudných ľuďoch.
(Je to lepšie než baliť si saky paky - kto tvrdí že to nepozná, má obmedzenú slovnú zásobu. A keby vás to zaujímalo, pochádza to z nemčiny.)
Inak, trochu sa bojím, aby ten článok nebol nudný...predsa len, čo už môžete povedať o nudných ľuďoch zaujímavého? Na nich nie je nič zaujímavé.
Môžete mi povedať že som namyslená, ale...ha, presne - nemôžete mi napľuť do tváre a znechutene odkráčať (teda to môžte, ale nikto vás neuvidí, keď sa znechutíte pred vlastným monitorom), lebo sa skrývam vo svojej anonymite (Girl, ticho!) (Ona ma sleduje po Auparku, chápete...)
Nudní ľudia majú ku mne rôzny postoj, Niektorí by chceli byť ako ja (no dobre dobre...to si len ja myslím). (Ale prepáčte, vždy som to chcela niekam napísať, tak tu hádam smiem. Viem, že ma neberiete vážne, lebo nobody does. Btw, tento tvar mi v slovenčine dosť chýba.)
Tak ešte raz a pomaly. Pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO (pche, nemyslite si že som vás neprekukla), alebo zvrchu. Tí čo ma považujú za iný druh, tí sú nudný as hell. (No, ne len mňa, hocikoho z vás, kto nejste nudní, ale nechceme zovšeobecňovať, lebo to nerobí dobrotu, víme.)
Oni sami majú tak nudní život, že vy im pripadáte zvláštny, iný, čudný, pozorovania hodný. Alebo možno aj vhodný na pokusy. Minimálne psychologické a sociologické.
Oni majú nudné štúdium, nudnú prácu, nudné okolie (ó, to vlastne nemusí byť tak...v ich okolí môžem byť napr. aj ja, chacha) a proste všetky aspekty ich bežného života sú príliš ... bežné. To sa dosť ťažko vysvetľuje. Ne že by nikdy nerobili nič nenudné, alebo vzrušujúce. Ale oni sú nudní vo svojej podstate, chcú a žijú svoj konvenčný život a väčšinou nerozumejú, keď sa im snažíte vysvetliť, čo vás na vašom živote nebaví. (No hej, to som ja, ten čo ho nič nebaví. Ale momentálne moja sínusoida stúpa, lebo som spokojná. To je vedľajšie.)
Oni sú takí...no viete - dlhodobý vzťah, úspešné štúdium a nejaká práca kde sú od svitu do mrku a zdá sa im to asi aj dobré a potom manželstvo a deti. Cha. A potom smrť, ale o tom už nikto nehovorí, len cynici ako ja.
Jasné, že oni vám to takto nepovedia. Jáj, zabudla som na auto, dom a psa, alebo inú blcháreň na štyroch nohách.
OMG. (Len sa priznajte, kto sa teraz spoznal a má chuť mi pár vylepiť! Hehe.)
Viete čoho sa bojím najviac? Že budem žiť konvenčný život. To je horšie než vojna a výbuch kadečoho (btw, nech ten rádioaktívny oblak kľudne dorazí aj sem, my čo nás pán doktor Janota onoho času posielal na röntgen každého pol roka sa nemáme čoho báť) (ani teraz mi nikto nechce vylepiť?).
Sú zviazaní svojím náboženstvom, výchovou, spoločnosťou alebo čo ja viem.
Niekedy si uvedomím, ako veľmi ma ovplyvňuje prostredie v ktorom som vyrástla a vidím prečo konám a myslím tak ako konám a myslím (už chápete, prečo nám chýba pomocné sloveso do?) a je mi z toho zle. Lebo sa mi to ani nepáči a ani to nechcem, ale niektoré veci prídu tak automaticky, tak nebadane, proste ich robíte a hovoríte a ste o nich presvedčení a vlastne za to nemôžete, tak ako Nemci nemohli za to že ich fúzkatý zmanipuloval a tak ako bojovník za Jihad (btw čo je to za pičovinu, ako môže dať niekto do spojenia vojna a svätá....to je čistý oxymoron, ale o tom inokedy) nemôže za to, že sa chce vyhodiť do vzduchu v nákupnom centre. Chápete ma? No možno za to môže(me), ale kto to určí? Môžete za determináciu prostredím? Nejsom psychológ, Martina, vyjadri sa prosím.
Som zmätená. (Hlavne zasa trepem o inom, ale tí nudní ľudia sa mi vymkli z rúk, to som nečakala.)
Ako má byť človek indivualitou, keď sme vlastne masa? (Hmm...to by bol maturitný sloh...napíšem ministrovi.)
No tak sa radšej vrátim k nudným.
Lebo som to neklasifikovala, iba tak šlendriánsky naznačila. Hentí vyššie spomínaní sú latentní nudní ľudia, lebo to na nich nevidno.
Našťastie sú aj takí na ktorých to vidno, tých môžete potom rovno obchádzať oblúkom, takže sú úplne neškodní, lebo vás neotravujú.
To sú také tie...voláme ich "to je taká milá baba". Ako sa raz vyjadrila Odpor, to sú baby, ktoré sú tak nudné, že o nich nikto nevie povedať nič, iba že je to milá baba a to už svedčí samo o sebe.
Nosia roláky zemitých farieb a čudné gate, alebo keď ne roláky, tak iné čudné pulóvriky čudných farieb, veľmi neutrálnych, ku všetkému sa hodiacich. Nosia okuliare s čudnými škaredými rámami (a pritom je toľko pekných rámov! Bože...a ani ne drahých.) a nemaľujú sa (veď načo), dokonca ani na fotku na maturitné tablo ("načo sa budem maľovať, veď to potom nebudem vyzerať prirodzene ako každý deň" - no čo na to môžete povedať???). Vlasy nosia do copu, alebo nedajbože rozpustené, ale sú len rovno strihané, nefarbené a čudné. Proste strih sa absolútne nehodí k ich typu tváre. Sedia v prvej lavici a nevyrušujú, píšu si vždy poznámky, aj keď je to nuda a nikdy sa nevyparia skôr z hodiny, len aby mohli ísť klebetiť do kaviarne. (Teraz tu propagujem svoj životný štýl kaviarenského povaľača, správne.)
No máte chuť s takými ľuďmi baviť? Odpoviem si za vás, ne. Lebo sú tak nudní, že kým vám rozprávajú niečo nezáživné, rozmýšľate o inom, alebo uvažujete, aký majú život. Či aj iní si myslia že sú nudní, alebo len vy ste kritický egoista.
Ale možno ich iba determinuje prostredie a nemôžu za to. Mali by sme to preskúmať hlbšie.
Ale trt, vlastne je tu niečo, čoho sa neviete dočkať, len sa trasete, kedy to už uverejním. Hohóóóó...presne vy plesne, pojednanie o nudných ľuďoch.
(Je to lepšie než baliť si saky paky - kto tvrdí že to nepozná, má obmedzenú slovnú zásobu. A keby vás to zaujímalo, pochádza to z nemčiny.)
Inak, trochu sa bojím, aby ten článok nebol nudný...predsa len, čo už môžete povedať o nudných ľuďoch zaujímavého? Na nich nie je nič zaujímavé.
Môžete mi povedať že som namyslená, ale...ha, presne - nemôžete mi napľuť do tváre a znechutene odkráčať (teda to môžte, ale nikto vás neuvidí, keď sa znechutíte pred vlastným monitorom), lebo sa skrývam vo svojej anonymite (Girl, ticho!) (Ona ma sleduje po Auparku, chápete...)
Nudní ľudia majú ku mne rôzny postoj, Niektorí by chceli byť ako ja (no dobre dobre...to si len ja myslím). (Ale prepáčte, vždy som to chcela niekam napísať, tak tu hádam smiem. Viem, že ma neberiete vážne, lebo nobody does. Btw, tento tvar mi v slovenčine dosť chýba.)
Tak ešte raz a pomaly. Pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO (pche, nemyslite si že som vás neprekukla), alebo zvrchu. Tí čo ma považujú za iný druh, tí sú nudný as hell. (No, ne len mňa, hocikoho z vás, kto nejste nudní, ale nechceme zovšeobecňovať, lebo to nerobí dobrotu, víme.)
Oni sami majú tak nudní život, že vy im pripadáte zvláštny, iný, čudný, pozorovania hodný. Alebo možno aj vhodný na pokusy. Minimálne psychologické a sociologické.
Oni majú nudné štúdium, nudnú prácu, nudné okolie (ó, to vlastne nemusí byť tak...v ich okolí môžem byť napr. aj ja, chacha) a proste všetky aspekty ich bežného života sú príliš ... bežné. To sa dosť ťažko vysvetľuje. Ne že by nikdy nerobili nič nenudné, alebo vzrušujúce. Ale oni sú nudní vo svojej podstate, chcú a žijú svoj konvenčný život a väčšinou nerozumejú, keď sa im snažíte vysvetliť, čo vás na vašom živote nebaví. (No hej, to som ja, ten čo ho nič nebaví. Ale momentálne moja sínusoida stúpa, lebo som spokojná. To je vedľajšie.)
Oni sú takí...no viete - dlhodobý vzťah, úspešné štúdium a nejaká práca kde sú od svitu do mrku a zdá sa im to asi aj dobré a potom manželstvo a deti. Cha. A potom smrť, ale o tom už nikto nehovorí, len cynici ako ja.
Jasné, že oni vám to takto nepovedia. Jáj, zabudla som na auto, dom a psa, alebo inú blcháreň na štyroch nohách.
OMG. (Len sa priznajte, kto sa teraz spoznal a má chuť mi pár vylepiť! Hehe.)
Viete čoho sa bojím najviac? Že budem žiť konvenčný život. To je horšie než vojna a výbuch kadečoho (btw, nech ten rádioaktívny oblak kľudne dorazí aj sem, my čo nás pán doktor Janota onoho času posielal na röntgen každého pol roka sa nemáme čoho báť) (ani teraz mi nikto nechce vylepiť?).
Sú zviazaní svojím náboženstvom, výchovou, spoločnosťou alebo čo ja viem.
Niekedy si uvedomím, ako veľmi ma ovplyvňuje prostredie v ktorom som vyrástla a vidím prečo konám a myslím tak ako konám a myslím (už chápete, prečo nám chýba pomocné sloveso do?) a je mi z toho zle. Lebo sa mi to ani nepáči a ani to nechcem, ale niektoré veci prídu tak automaticky, tak nebadane, proste ich robíte a hovoríte a ste o nich presvedčení a vlastne za to nemôžete, tak ako Nemci nemohli za to že ich fúzkatý zmanipuloval a tak ako bojovník za Jihad (btw čo je to za pičovinu, ako môže dať niekto do spojenia vojna a svätá....to je čistý oxymoron, ale o tom inokedy) nemôže za to, že sa chce vyhodiť do vzduchu v nákupnom centre. Chápete ma? No možno za to môže(me), ale kto to určí? Môžete za determináciu prostredím? Nejsom psychológ, Martina, vyjadri sa prosím.
Som zmätená. (Hlavne zasa trepem o inom, ale tí nudní ľudia sa mi vymkli z rúk, to som nečakala.)
Ako má byť človek indivualitou, keď sme vlastne masa? (Hmm...to by bol maturitný sloh...napíšem ministrovi.)
No tak sa radšej vrátim k nudným.
Lebo som to neklasifikovala, iba tak šlendriánsky naznačila. Hentí vyššie spomínaní sú latentní nudní ľudia, lebo to na nich nevidno.
Našťastie sú aj takí na ktorých to vidno, tých môžete potom rovno obchádzať oblúkom, takže sú úplne neškodní, lebo vás neotravujú.
To sú také tie...voláme ich "to je taká milá baba". Ako sa raz vyjadrila Odpor, to sú baby, ktoré sú tak nudné, že o nich nikto nevie povedať nič, iba že je to milá baba a to už svedčí samo o sebe.
Nosia roláky zemitých farieb a čudné gate, alebo keď ne roláky, tak iné čudné pulóvriky čudných farieb, veľmi neutrálnych, ku všetkému sa hodiacich. Nosia okuliare s čudnými škaredými rámami (a pritom je toľko pekných rámov! Bože...a ani ne drahých.) a nemaľujú sa (veď načo), dokonca ani na fotku na maturitné tablo ("načo sa budem maľovať, veď to potom nebudem vyzerať prirodzene ako každý deň" - no čo na to môžete povedať???). Vlasy nosia do copu, alebo nedajbože rozpustené, ale sú len rovno strihané, nefarbené a čudné. Proste strih sa absolútne nehodí k ich typu tváre. Sedia v prvej lavici a nevyrušujú, píšu si vždy poznámky, aj keď je to nuda a nikdy sa nevyparia skôr z hodiny, len aby mohli ísť klebetiť do kaviarne. (Teraz tu propagujem svoj životný štýl kaviarenského povaľača, správne.)
No máte chuť s takými ľuďmi baviť? Odpoviem si za vás, ne. Lebo sú tak nudní, že kým vám rozprávajú niečo nezáživné, rozmýšľate o inom, alebo uvažujete, aký majú život. Či aj iní si myslia že sú nudní, alebo len vy ste kritický egoista.
Ale možno ich iba determinuje prostredie a nemôžu za to. Mali by sme to preskúmať hlbšie.
streda 23. marca 2011
Z rožku párok
No, ako som povedala, už sa vynáram, ako ten párok.
Ja len že už sa mám oveľa lepšie než pred pár hodinami (ne ešte furt som to nedostala a práve rozmýšľam že zežerem trošku klobásky) (veď len máličko).
Ale išla som do školy na bicykli a je to super! Och super, proste super. Napriek tomu že cestou späť ma jeden odrzlý chodec poslal na cestu. No čo je, čo je. Šak nech si kúpia prilby, keď sa boja...ja jazdím pomály. Heh. Inak Girl, keď je heh ako samostatná veta, malo by za ním byť druhé heh? Akože: heh heh
No...čo ja viem...?
Ja len že už sa mám oveľa lepšie než pred pár hodinami (ne ešte furt som to nedostala a práve rozmýšľam že zežerem trošku klobásky) (veď len máličko).
Ale išla som do školy na bicykli a je to super! Och super, proste super. Napriek tomu že cestou späť ma jeden odrzlý chodec poslal na cestu. No čo je, čo je. Šak nech si kúpia prilby, keď sa boja...ja jazdím pomály. Heh. Inak Girl, keď je heh ako samostatná veta, malo by za ním byť druhé heh? Akože: heh heh
No...čo ja viem...?
štvrtok 17. februára 2011
Jeden deň Wicked Lady
Dnes som mala šesť prednášok, čo v praxi znamená prísť do školy o 8:30 (no dobre, o deviatej, lebo nie som nikdy schopná dojsť včas) a odísť z nej o 17:30.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.
Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")
A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.
Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).
Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.
Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.
Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...
Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrónprednášal predčítaval a pri tom robil asi 5-minútové pauzy...na skapanie.)
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.
Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")
A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.
Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).
Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.
Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.
Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...
Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrón
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.
nedeľa 13. februára 2011
Who do we think we are
Kým Chantal stihne vytrúbiť svetu ešte iné tajomstvo našich kúpeľnových rozhovorov, chcem všetkým dopredu oznámiť, že inak sme obe kompletné. Takmer.
Zasa sa musím posťažovať...no, nechcem povedať že nemôžem za to (lebo možno aj môžem), ale keď sa inak nedá, treba pičovať, a tu je to také, že...keď vás to nebaví, aj tak ma vypnete tak ani nemusím mať výčitky že som na vás vykydla tonu negatívnej energie.
(Mám nový header, pekný, že? Martina je iste nadšená, že už sú preč motýle. Ten predtým sa mi zdal málo sick...chápete.)
Tak dnes som stihla asi polovicu toho čo som si plánovala, navyše som sa u babky nasrala do vývrtky. Som samoser, o tom potom, ale moja rodina ma vie dostať do stavu beztiaže.
Uznávam, že som dneska preháňala (keby som aspoň bola nasratý teenager, dalo by sa to ospravedlniť, ale nejsom, na také výstupy už som pristará, no jedine že by som to zvalila na hormonálne zmeny po 23. roku života, ktoré, ako všetci vieme sú nesmierne...asi).
A išla som ostentatívne trucovať do zadnej izby. Po asi pol hodine došla babka ma akože zavolať naspäť a snažila sa mi dohovoriť.
Ale ona nechápe o čo mi ide (jasné že nechápe, keď som jej nepovedala, lenže to by nemalo význam, lebo by to nepochopila, proste sa narodila v inej dobe a to neni prázdna fráza, sračka, to je fakt).
Ona nechápe, ako by som mohla maž blbé obdobie. (Niekedy ani ja nechápem, ako ho môžem mať tak dlho.)
Totiž už som si myslela, že prestalo, ale ono sa, kurva jedna, vrátilo. A tak som ne len že unudená na smrť celou mojou tragickou existenciou (isteže preháňam a fabulujem, ale chcelo by sa vám čítať niečo čo znie príliš obyčajne??), ale ešte som aj nevyrovnaný singel. (Haha, hej, naschvál singel...veď viete, že som gramotná.) Vôbec sa mi nedarí nemyslieť na chalana. Keby aspoň nebol kompletne môj typ. Už vidím tie ubíjajúce hodiny strávené na jeho profile (vďakabohu to on nevidí, koľkokrát denne tam oxidujem, jedine že by mu teda Cukerburg zavolal), kým sa moja myseľ zmieri s neúspechom.
Zasa sa musím posťažovať...no, nechcem povedať že nemôžem za to (lebo možno aj môžem), ale keď sa inak nedá, treba pičovať, a tu je to také, že...keď vás to nebaví, aj tak ma vypnete tak ani nemusím mať výčitky že som na vás vykydla tonu negatívnej energie.
(Mám nový header, pekný, že? Martina je iste nadšená, že už sú preč motýle. Ten predtým sa mi zdal málo sick...chápete.)
Tak dnes som stihla asi polovicu toho čo som si plánovala, navyše som sa u babky nasrala do vývrtky. Som samoser, o tom potom, ale moja rodina ma vie dostať do stavu beztiaže.
Uznávam, že som dneska preháňala (keby som aspoň bola nasratý teenager, dalo by sa to ospravedlniť, ale nejsom, na také výstupy už som pristará, no jedine že by som to zvalila na hormonálne zmeny po 23. roku života, ktoré, ako všetci vieme sú nesmierne...asi).
A išla som ostentatívne trucovať do zadnej izby. Po asi pol hodine došla babka ma akože zavolať naspäť a snažila sa mi dohovoriť.
Ale ona nechápe o čo mi ide (jasné že nechápe, keď som jej nepovedala, lenže to by nemalo význam, lebo by to nepochopila, proste sa narodila v inej dobe a to neni prázdna fráza, sračka, to je fakt).
Ona nechápe, ako by som mohla maž blbé obdobie. (Niekedy ani ja nechápem, ako ho môžem mať tak dlho.)
Totiž už som si myslela, že prestalo, ale ono sa, kurva jedna, vrátilo. A tak som ne len že unudená na smrť celou mojou tragickou existenciou (isteže preháňam a fabulujem, ale chcelo by sa vám čítať niečo čo znie príliš obyčajne??), ale ešte som aj nevyrovnaný singel. (Haha, hej, naschvál singel...veď viete, že som gramotná.) Vôbec sa mi nedarí nemyslieť na chalana. Keby aspoň nebol kompletne môj typ. Už vidím tie ubíjajúce hodiny strávené na jeho profile (vďakabohu to on nevidí, koľkokrát denne tam oxidujem, jedine že by mu teda Cukerburg zavolal), kým sa moja myseľ zmieri s neúspechom.
Yes oh yes
Znova sa dostávam do stavu vyrovnaného singla. To mi treba a to mi ide, nebudem sa stresovať kvôli nejakému chlapovi. (Nie a nie a nie! Ani keď mi ešte pred pár dňami vykladal o osude a podobne, proste NIE!)
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)
Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.
Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)
Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.
Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.
sobota 12. februára 2011
I just don´t know what to do with myself
Poviem vám, muži by toto nemali robiť. Najprv vás celý večer namotávať a potom sa tri dni poriadne neozvať. Viete čo chcem povedať...jednoducho je to o nervy.
V podstate ide o to...(ha) že: ja som šťastný a vyrovnaný single. Spokojný single, teda spokojný s tým, že je single, aby sme sa rozumeli. 23 rokov som sa ubíjala (no dobre, možno ne 23, lebo keď som bola decko, mala som nejakých mužov u piči...vlastne nemala, práve preto mi nechýbali, no nechajme to), že som sama a že nemám chlapa a že čo so mnou bude a tak všelijak a inak a podobne.
Pri ženských časopisoch a amerických filmoch človek získa nejaké tie mylné predstavy o živote. No a a keď sa s tým vyrovnám a zistím, že sa mi to páči, že to nechcem meniť a že je to najlepšia vec na svete (a som s tým názorom sama široko-ďaleko, som vlastne rarita, chránený druh, mali by ma všetci ofukovať!), tak dojde chlap a začne namotávať. A to poriadne. Navyše môj typ, kompletne môj typ, se vším všudy, počnúc farbou vlasov, hudobným vkusom, členstvom v kapele a končiac skutočnosťou že má rád True Blood (ok, je to blbosť, ale to je nepodstatné, však?).
A ani sa nespamätám a už ho mám v hlave, stále tam je a nejde preč a ja chodím kontrolovať správy jak šibnutá.
To nie je môj štýl, predsa. Ja som femme fatale.
A takto... chlap vás teda namotá a už vás má na udičke a vy o tom poviete všetkým kamoškám a on sa potom tri dni tvári že nič, no ako to vypadá? Vy akurát vyzeráte ako chudera, lebo sa vás každý stále pýta, že čo teda s ním. No, veď to, že nič. Och dopekla. To že som spokojný single ešte neznamená, že sa nenechám namotať. Keď ma nechce nech prestane! (Na to Chantal povedala "Veď prestal." Ale všetci dobre vieme, že som to myslela inak, však, dámy.)
V podstate ide o to...(ha) že: ja som šťastný a vyrovnaný single. Spokojný single, teda spokojný s tým, že je single, aby sme sa rozumeli. 23 rokov som sa ubíjala (no dobre, možno ne 23, lebo keď som bola decko, mala som nejakých mužov u piči...vlastne nemala, práve preto mi nechýbali, no nechajme to), že som sama a že nemám chlapa a že čo so mnou bude a tak všelijak a inak a podobne.
Pri ženských časopisoch a amerických filmoch človek získa nejaké tie mylné predstavy o živote. No a a keď sa s tým vyrovnám a zistím, že sa mi to páči, že to nechcem meniť a že je to najlepšia vec na svete (a som s tým názorom sama široko-ďaleko, som vlastne rarita, chránený druh, mali by ma všetci ofukovať!), tak dojde chlap a začne namotávať. A to poriadne. Navyše môj typ, kompletne môj typ, se vším všudy, počnúc farbou vlasov, hudobným vkusom, členstvom v kapele a končiac skutočnosťou že má rád True Blood (ok, je to blbosť, ale to je nepodstatné, však?).
A ani sa nespamätám a už ho mám v hlave, stále tam je a nejde preč a ja chodím kontrolovať správy jak šibnutá.
To nie je môj štýl, predsa. Ja som femme fatale.
A takto... chlap vás teda namotá a už vás má na udičke a vy o tom poviete všetkým kamoškám a on sa potom tri dni tvári že nič, no ako to vypadá? Vy akurát vyzeráte ako chudera, lebo sa vás každý stále pýta, že čo teda s ním. No, veď to, že nič. Och dopekla. To že som spokojný single ešte neznamená, že sa nenechám namotať. Keď ma nechce nech prestane! (Na to Chantal povedala "Veď prestal." Ale všetci dobre vieme, že som to myslela inak, však, dámy.)
nedeľa 6. februára 2011
Neznesiteľná ťažkosť bytia
(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.
streda 2. februára 2011
Dancing days are here again
Je 22:49 a ja dlávim čipsy, Dnes nie zo zúfalstva ale od nadšenia...od stresu a adrenalínu a všetkého. Chudnem od zajtra. Idem aj do plavárne. (Ak sa zobudím pred obedom.)
Kým sme dnes čakali na frazu útrpných 5 hodín pred jeho kanclom (malé nedorozumenie), hrabalo nám, že by to vydalo na nejaký zábavný diel seriálu.
Rozprávali sme sa len vo frazeologizmoch a fňukali ako to nevieme.
Ale nebolo to tak hrozné nakoniec. Ale stres som mala riadny, vrátane hypnotického trasu, ľadových prstov, zovretého žalúdka a strašného chladu (nič som nejedla celý deň...to preto.)
A viete čo ma dnes napadlo? Jasné, typická ja...išla som v buse na doučko, počúvala mp3 po sto rokoch a myslela na to že nebudem aspoň pol roka používať mozog. A tešilo ma to. A vtedy ma napadlo - veď skúškové by sme mali brať ako skvelú príležitosť dozvedieť sa kopu zaujímavých informácií.
Keby mi to niekto povedal pred troma dňami, tak ho pošlem do piče že už by sa so mnou v živote nebavil. Viem viem. Taká som.
(Inak trošku som popracovala na tom layoute - teda Chantal ...no neni to síce celkom tak, ako si to predstavujem...ale prispôsobujem svoje predstavy realite.)
A dneska som sa tak strašne uvoľnila, že si to neviete ani predstaviť...ani ja si to neviem predstaviť. Toľko adrenalinu, čo som mala dnes v krvi, s tym by som vyhrala nejaký bežecký pretek...a večer už som bola ako mŕtvolka. Aj teraz som, ale ve´d už sa aj chystám spať, ale som si hovorila, že treba vám povedať že už som zasa ok, lebo hentie príspevky boli vážne hrozné... A fakt sa mi chcelo umreť, ale čo ja viem...aj sa celkom teším že som teda nakoniec nezemrela. I vy, nie je tak?
Och jasné...v pátek sa rozbijem na padrť.
Kým sme dnes čakali na frazu útrpných 5 hodín pred jeho kanclom (malé nedorozumenie), hrabalo nám, že by to vydalo na nejaký zábavný diel seriálu.
Rozprávali sme sa len vo frazeologizmoch a fňukali ako to nevieme.
Ale nebolo to tak hrozné nakoniec. Ale stres som mala riadny, vrátane hypnotického trasu, ľadových prstov, zovretého žalúdka a strašného chladu (nič som nejedla celý deň...to preto.)
A viete čo ma dnes napadlo? Jasné, typická ja...išla som v buse na doučko, počúvala mp3 po sto rokoch a myslela na to že nebudem aspoň pol roka používať mozog. A tešilo ma to. A vtedy ma napadlo - veď skúškové by sme mali brať ako skvelú príležitosť dozvedieť sa kopu zaujímavých informácií.
Keby mi to niekto povedal pred troma dňami, tak ho pošlem do piče že už by sa so mnou v živote nebavil. Viem viem. Taká som.
(Inak trošku som popracovala na tom layoute - teda Chantal ...no neni to síce celkom tak, ako si to predstavujem...ale prispôsobujem svoje predstavy realite.)
A dneska som sa tak strašne uvoľnila, že si to neviete ani predstaviť...ani ja si to neviem predstaviť. Toľko adrenalinu, čo som mala dnes v krvi, s tym by som vyhrala nejaký bežecký pretek...a večer už som bola ako mŕtvolka. Aj teraz som, ale ve´d už sa aj chystám spať, ale som si hovorila, že treba vám povedať že už som zasa ok, lebo hentie príspevky boli vážne hrozné... A fakt sa mi chcelo umreť, ale čo ja viem...aj sa celkom teším že som teda nakoniec nezemrela. I vy, nie je tak?
Och jasné...v pátek sa rozbijem na padrť.
sobota 29. januára 2011
Hovoriť striebro, mlčať zlato
Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).
A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).
A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).
Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.
A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).
A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).
Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.
New massage from (...)
Vy my mi (začínam mať problémy s pravopisom) veľmi pomáhate. Začnem asi robiť štatistiku, či som viac nemožná, alebo viac zábavná. Vždy som bola skromne presvedčená, že som viac zábavná, ale ako vidím, zrejme som žila celé roky v omyle.
Cítim sa nahovno, nevládzem sa učiť a sťažujem sa? Sťažujem. Tak...to som vlastne nechcela teraz, chcela som to, že mi v posledných dňoch vypisujú rôzni muži, ktorých viac-menej (ne)poznám a niečo si asi sľubujú...to mám za to, aká som priateľská...(hej, nazvime to že priateľská, znie to celkom dobre..).
Upozorňujem, že ne so všetkými som spala...vlastne s väčšinou ani ne a som zmätená. Prečo mi zrazu píšu muži, keď som nešťastná a keď to vlastne nesúvisí (pre zmenu) s tým ich plemenom? Nepíše sa to plemäno? Tak asi ne...
Každopádne by ma mohol niekto upovedomiť a oznámiť mi, čo vlastne chcem.
Cítim sa nahovno, nevládzem sa učiť a sťažujem sa? Sťažujem. Tak...to som vlastne nechcela teraz, chcela som to, že mi v posledných dňoch vypisujú rôzni muži, ktorých viac-menej (ne)poznám a niečo si asi sľubujú...to mám za to, aká som priateľská...(hej, nazvime to že priateľská, znie to celkom dobre..).
Upozorňujem, že ne so všetkými som spala...vlastne s väčšinou ani ne a som zmätená. Prečo mi zrazu píšu muži, keď som nešťastná a keď to vlastne nesúvisí (pre zmenu) s tým ich plemenom? Nepíše sa to plemäno? Tak asi ne...
Každopádne by ma mohol niekto upovedomiť a oznámiť mi, čo vlastne chcem.
štvrtok 27. januára 2011
Drahý blogger-world! Otázka na teba!
To kto z vás si myslí že som nemožná??? A za čo?
Ale práve mi Chantal poedala, že to ne ona zaklikla a že sa nemám čudovať, lebo to vraj láka a každý čitateľ môjho blogu si musí myslieť že som zábavná, nemožná a chudiatko. No.
Ale práve mi Chantal poedala, že to ne ona zaklikla a že sa nemám čudovať, lebo to vraj láka a každý čitateľ môjho blogu si musí myslieť že som zábavná, nemožná a chudiatko. No.
Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý
A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.
Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!
A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)
Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???
Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).
Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.
Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.
Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)
Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)
Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.
pondelok 10. januára 2011
Milenci v skrini a iné
Dnešným deťom napadajú pri slove škola asociácie vhodné akurát pre Freuda. Okrem trápnych "zákaz mobilov" a "zákaz fajčenia" je tu vec, ktorú v mometálnom stredoeurópskom čase lajkuje 11 ľudí (ten status je tam podľa Facebooku presne 17 minút).
A to prosím "veľké prsia". Nebudem ďalej komentovať, lebo fakt neviem ako.
A potom je tu jeden cudzí status ktorý ma dostal a vôbec by nemal, tomu verte, že by teda nemal, mala by som ho prejsť a ani si nepovšimnúť, lebo je od jedného muža, ktorému už pekne dlho nepatrí moja pozornosť a proste už som za tým a blablabla...ale dostal ma a teraz mám v hlave a hrudi taký čudný pocit a vôbec sa mi to nepáči. Bože musím to stihnúť, kým sa mi vybije notebook, tak popojedem.
V živote som milovala len dvoch mužov (to je bieda aký nepomer je medzi láskou psychickou a fyzickou v mojom prípade...). A ten prvý z nich bol anglický Číňan (nič nehovorte, ani si nemyslite, mamu skoro jeblo, bol z takej skupinky čo tu bola na stag party...no jo). Ale on nebol ten ženích (to prišlo až neskôr, že rovno ženícha baliť), no a ja - mladá a blbá, akurát v maturitnom ročníku (znamená maturita zrelosť???) som s ním trošku riešila pred Charliesom (omg, to boli doby) a vlastne ani nič nebolo, lebo vtedy som ešte bola také neviniatko. (Takmer.)
A ja som sa zamilovala na prvý pohľad, proste na šupu, nikdy predtým ani potom sa mi to nestalo. A hovorila som si že aká som trúba, lebo zamilovať sa do chlapa ktorý si s vami užije, lebo si programovo prišiel užiť, že to neni dobrý nápad. No ale my sme si písali každý deň na nete a neviem ako to, ale on potom tvrdil že ma miluje a ja som ho milovala, úplne najviac, strašne a zničujúco (teda pre mňa) (patetické, ale pravdivé).
A bol tu, dvakrát a náš "vzťah" (či čo) trval asi pol roka a väčšinu času z toho som bola nešťastná, lebo mi chýbal.
Potom sa zrazu prestal ozývať, neodpisoval, bol taký čudný a jedného dňa už neodpísal (samo o sebe to bolo dosť divné, lebo neodpísal na chate - chápete, keď neodpíše na mail, ale vyjebať sa na to priamo online na chate je husté) a neodpísal ani nikdy už. (OMFJ, vidím ten slovosled, ale nestíham teraz rozmýšľať nad štylistikou.)
A ja som sa ešte pár mesiacov ubíjala, trápila, revala do vankúša, preklínala ho a myslela na to aké to bolo keď sme boli spolu (super, a aj tak som presvedčená že ma miloval, lebo to vidíte na očiach...aspoň si myslím). A pointa? Ten chlap sa na mňa síce vydrbal, ale nevymazal ma z fejsu. A ja už dávno nechodievam na jeho profil, aj keď pred pol rokom asi som tam zablúdila, iba tak a všimla som si že výrazne zredukoval zoznam friendov (zo 400 asi na 200) ale mňa nevymazal. (Nerozumiem.) (Ne že by som z toho vyvodzovala nejaké dôsledky.)
A ten chlap si nikdy nedáva statusy. Až dnes, po asi 4 rokoch mal status, že sa mu v júli narodí dieťa.
A to prosím "veľké prsia". Nebudem ďalej komentovať, lebo fakt neviem ako.
A potom je tu jeden cudzí status ktorý ma dostal a vôbec by nemal, tomu verte, že by teda nemal, mala by som ho prejsť a ani si nepovšimnúť, lebo je od jedného muža, ktorému už pekne dlho nepatrí moja pozornosť a proste už som za tým a blablabla...ale dostal ma a teraz mám v hlave a hrudi taký čudný pocit a vôbec sa mi to nepáči. Bože musím to stihnúť, kým sa mi vybije notebook, tak popojedem.
V živote som milovala len dvoch mužov (to je bieda aký nepomer je medzi láskou psychickou a fyzickou v mojom prípade...). A ten prvý z nich bol anglický Číňan (nič nehovorte, ani si nemyslite, mamu skoro jeblo, bol z takej skupinky čo tu bola na stag party...no jo). Ale on nebol ten ženích (to prišlo až neskôr, že rovno ženícha baliť), no a ja - mladá a blbá, akurát v maturitnom ročníku (znamená maturita zrelosť???) som s ním trošku riešila pred Charliesom (omg, to boli doby) a vlastne ani nič nebolo, lebo vtedy som ešte bola také neviniatko. (Takmer.)
A ja som sa zamilovala na prvý pohľad, proste na šupu, nikdy predtým ani potom sa mi to nestalo. A hovorila som si že aká som trúba, lebo zamilovať sa do chlapa ktorý si s vami užije, lebo si programovo prišiel užiť, že to neni dobrý nápad. No ale my sme si písali každý deň na nete a neviem ako to, ale on potom tvrdil že ma miluje a ja som ho milovala, úplne najviac, strašne a zničujúco (teda pre mňa) (patetické, ale pravdivé).
A bol tu, dvakrát a náš "vzťah" (či čo) trval asi pol roka a väčšinu času z toho som bola nešťastná, lebo mi chýbal.
Potom sa zrazu prestal ozývať, neodpisoval, bol taký čudný a jedného dňa už neodpísal (samo o sebe to bolo dosť divné, lebo neodpísal na chate - chápete, keď neodpíše na mail, ale vyjebať sa na to priamo online na chate je husté) a neodpísal ani nikdy už. (OMFJ, vidím ten slovosled, ale nestíham teraz rozmýšľať nad štylistikou.)
A ja som sa ešte pár mesiacov ubíjala, trápila, revala do vankúša, preklínala ho a myslela na to aké to bolo keď sme boli spolu (super, a aj tak som presvedčená že ma miloval, lebo to vidíte na očiach...aspoň si myslím). A pointa? Ten chlap sa na mňa síce vydrbal, ale nevymazal ma z fejsu. A ja už dávno nechodievam na jeho profil, aj keď pred pol rokom asi som tam zablúdila, iba tak a všimla som si že výrazne zredukoval zoznam friendov (zo 400 asi na 200) ale mňa nevymazal. (Nerozumiem.) (Ne že by som z toho vyvodzovala nejaké dôsledky.)
A ten chlap si nikdy nedáva statusy. Až dnes, po asi 4 rokoch mal status, že sa mu v júli narodí dieťa.
pondelok 27. decembra 2010
Chorí ľudia smrdia
Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
sobota 11. decembra 2010
Ooooh yeah, ooooh yeah
...sólo na bicích, posledný úder a gitara zabrnkala (ale nie melódiu bez chochmesu). Konec a ide nová pieseň. Ok, to je súčasný stav, púšťam si Zeppelin a pijem ohnivú vodu, ktorú mi sám otec rodiny nalial.
Mama má dole sešlost, nejaké kamošky, tak sme zase varili (už som sa etablovala ako osvedčená kuchárka, lebo sledujem blog o varení, vidíte ako málo stačí. Nosím stále nové recepty a skúšame všetko naostro, takže vlastne ani my, ani hostia nevieme ako by to malo vyzerať a chutiť ale zatiaľ sa nikto nesťažoval.)
Tato mi nalial whisky a tak si chlipkám, hovadsky na úrovni. V teplákoch. A rozmýšľam o živote a tak podobne, lebo pred chvíľou (no pred dobrou hodinou a pol) sa dole hovorilo o životnom postoji a že všetci stále hovoria ako sa majú nahovno a že potom sa fakt majú nahovno a že stačí si hovoriť, že nie je to také zlé (pre začiatok...možno pre pokročilých bude už aj "je mi super") a hneď je život iný. Veru neviem, či bude fakt život iný, ale celkový pocit rozhodne bude. Si myslím.
Ja som samoser a pôžitkársky hundroš, pičujem pre vlastné potešenie a zábavu. Na druhej strane sa vlastne nemám zle. Lebo mi nič nechýba. Chýba mi trochu akcie a preto čakám kedy skončím školu aby som mohla ujsť zo Slovenska, lebo sa nudím. Niektorí prudérni ľudia by určite povedali, že to preto sa nudím, lebo chcem všetko hneď a keď to dostanem tak už ma to prestane baviť a že rýchlym životným tempom vás ľahko môžu veci omrzieť a bohvie čo ešte by povedali, neviem, nie som prudérna a tak sa mi ťažko myslí ich spôsobom. Takým tým staropanensko-upjatým. Viete, nejde o to, či niekto naskutku je stará panna, ale o to, že niektorí žijú tým spôsobom života a proste celé to z nich vyžaruje a ešte sa aj tak nemožne obliekajú, že to celý staropanenský štýl len podčiarkne a zvýrazní. Blueeeh. Ale to není můj případ.
(Krátka pauzička, ktorú vy nemôžete postrehnúť, ale práve som dopila zvyšok svojej ohnivej vody a pôjdem si po ďalšiu, len čo dopíšem toto múdre pojednanie o...ehm, no to je jedno.)
Inak máte aj vy takú kapelu, ktorú keď počúvate, máte pocit, že na svete nemôže byť nič zlé? Neviem ten pocit opísať, ale ja to mám pri Led Zeppelin. (Inak fotrova obľúbená kapela.) Ja keď ich počúvam, mám pocit, že ak niekto dokázal zložiť niečo takéto, svet predsa len má zmysel a život tiež, už len preto aby ste to mohli počúvať. Vždy sa celkom uvoľním, myslím tak psychicky, a to aj keď len v buse v mp-drajke to počúvam a okolo prší a smrdia tam dôchodcovia ako mokré psy. A myslím na to, aké to muselo byť, vidieť ich za mlada (či zamlada? Ako sa to píše?) naživo a ako dokázali robiť takúto hudbu a cítim také zvláštne šťastie a ešte sa aj hovadsky teším, že nie som hluchá. Tuším by som bola radšej slepá. Aj keď je fakt ťažké rozhodnúť sa, o ktorý zmysel by bolo horšie prísť. Nechajme to, zatiaľ mi ani jedno nehrozí, i keď včera keď som rozpaľovala uhlík na fajku, vyletela mi do oka iskra (Chantal dala, že budem mať iskrivý pohľad) a fakt to bolelo.
No a teraz mi hrajú a ja sa teším a každý tón sa mi zdá dokonalý. Máte takú kapelu?
A keď človek počúva svoju kapelu a pije whisky, nemôže sa cítiť zle. To sú chvíle keď mám chuť len ležať a dívať sa do stropu. To nemôžem robiť moc často, z nedostatku času. Bohužiaľ. Niekedy to robievam cez skúškové, ale to nie je ono, lebo mám výčitky svedomia a to je blbé. Ja som svoje svedomie síce dokázala úspešne demotivovať (svojím celkovým životným štýlom), až zakrpatelo a zlenivelo, ale občas sa predsa len ozve. Ale len výnimočné prípady mu robia problémy, napríklad teda škola, aby som bola konkrétna a nie hmlistá a obšírna, ako keď som písala bakalárku. Mňach, keď si na to spomeniem, obchádza ma hrúza, lebo automaticky myslím na diplomovku. Fujha. A viete čo je horšie? Že potom už budem veľká a už nikdy nebudú žiadne študentské časy, žiadny blic cez nudnú prednášku, žiadne kaviarne cez pracovný čas, žiadne výlety v strede týždňa kam ma napadne...žiadne žúry v nedele a pondelky...
Ach, to mi bude fakt chýbať. Napriek tomu ako mi škola lezie na nervy, alebo ani ne tak škola, ako tá inštitúcia a to že sa nudím. Myslela som si, že stredná škola boli najlepšie roky môjho života, ale toto je tuším ešte lepšie. A to som si strednú fakt užívala. Nikdy som to nepreháňala s učením, jedine matika mi robila problémy, lebo tam sa nedalo podvádzať. Inak som všetko vykryla. Nejak. Vždy.
Vidíte, čo zo mňa vyrástlo? Že "tam sa nedalo podvádzať" a ani som sa nad tou vetou nezamyslela. Teda zamyslela, ale nie natoľko aby som ju vymazala, že preboha, to sa nepatrí. (Ale v mojom prípade je to už jedno, všakže...peklo mám isté haha a to je dobre, lebo ja som letný typ - víme, kto dával pozor tak si pamätá - a mám rada teplo.)
Dzeci moje, idzem si ja asi ešte pre whisky.
Mama má dole sešlost, nejaké kamošky, tak sme zase varili (už som sa etablovala ako osvedčená kuchárka, lebo sledujem blog o varení, vidíte ako málo stačí. Nosím stále nové recepty a skúšame všetko naostro, takže vlastne ani my, ani hostia nevieme ako by to malo vyzerať a chutiť ale zatiaľ sa nikto nesťažoval.)
Tato mi nalial whisky a tak si chlipkám, hovadsky na úrovni. V teplákoch. A rozmýšľam o živote a tak podobne, lebo pred chvíľou (no pred dobrou hodinou a pol) sa dole hovorilo o životnom postoji a že všetci stále hovoria ako sa majú nahovno a že potom sa fakt majú nahovno a že stačí si hovoriť, že nie je to také zlé (pre začiatok...možno pre pokročilých bude už aj "je mi super") a hneď je život iný. Veru neviem, či bude fakt život iný, ale celkový pocit rozhodne bude. Si myslím.
Ja som samoser a pôžitkársky hundroš, pičujem pre vlastné potešenie a zábavu. Na druhej strane sa vlastne nemám zle. Lebo mi nič nechýba. Chýba mi trochu akcie a preto čakám kedy skončím školu aby som mohla ujsť zo Slovenska, lebo sa nudím. Niektorí prudérni ľudia by určite povedali, že to preto sa nudím, lebo chcem všetko hneď a keď to dostanem tak už ma to prestane baviť a že rýchlym životným tempom vás ľahko môžu veci omrzieť a bohvie čo ešte by povedali, neviem, nie som prudérna a tak sa mi ťažko myslí ich spôsobom. Takým tým staropanensko-upjatým. Viete, nejde o to, či niekto naskutku je stará panna, ale o to, že niektorí žijú tým spôsobom života a proste celé to z nich vyžaruje a ešte sa aj tak nemožne obliekajú, že to celý staropanenský štýl len podčiarkne a zvýrazní. Blueeeh. Ale to není můj případ.
(Krátka pauzička, ktorú vy nemôžete postrehnúť, ale práve som dopila zvyšok svojej ohnivej vody a pôjdem si po ďalšiu, len čo dopíšem toto múdre pojednanie o...ehm, no to je jedno.)
Inak máte aj vy takú kapelu, ktorú keď počúvate, máte pocit, že na svete nemôže byť nič zlé? Neviem ten pocit opísať, ale ja to mám pri Led Zeppelin. (Inak fotrova obľúbená kapela.) Ja keď ich počúvam, mám pocit, že ak niekto dokázal zložiť niečo takéto, svet predsa len má zmysel a život tiež, už len preto aby ste to mohli počúvať. Vždy sa celkom uvoľním, myslím tak psychicky, a to aj keď len v buse v mp-drajke to počúvam a okolo prší a smrdia tam dôchodcovia ako mokré psy. A myslím na to, aké to muselo byť, vidieť ich za mlada (či zamlada? Ako sa to píše?) naživo a ako dokázali robiť takúto hudbu a cítim také zvláštne šťastie a ešte sa aj hovadsky teším, že nie som hluchá. Tuším by som bola radšej slepá. Aj keď je fakt ťažké rozhodnúť sa, o ktorý zmysel by bolo horšie prísť. Nechajme to, zatiaľ mi ani jedno nehrozí, i keď včera keď som rozpaľovala uhlík na fajku, vyletela mi do oka iskra (Chantal dala, že budem mať iskrivý pohľad) a fakt to bolelo.
No a teraz mi hrajú a ja sa teším a každý tón sa mi zdá dokonalý. Máte takú kapelu?
A keď človek počúva svoju kapelu a pije whisky, nemôže sa cítiť zle. To sú chvíle keď mám chuť len ležať a dívať sa do stropu. To nemôžem robiť moc často, z nedostatku času. Bohužiaľ. Niekedy to robievam cez skúškové, ale to nie je ono, lebo mám výčitky svedomia a to je blbé. Ja som svoje svedomie síce dokázala úspešne demotivovať (svojím celkovým životným štýlom), až zakrpatelo a zlenivelo, ale občas sa predsa len ozve. Ale len výnimočné prípady mu robia problémy, napríklad teda škola, aby som bola konkrétna a nie hmlistá a obšírna, ako keď som písala bakalárku. Mňach, keď si na to spomeniem, obchádza ma hrúza, lebo automaticky myslím na diplomovku. Fujha. A viete čo je horšie? Že potom už budem veľká a už nikdy nebudú žiadne študentské časy, žiadny blic cez nudnú prednášku, žiadne kaviarne cez pracovný čas, žiadne výlety v strede týždňa kam ma napadne...žiadne žúry v nedele a pondelky...
Ach, to mi bude fakt chýbať. Napriek tomu ako mi škola lezie na nervy, alebo ani ne tak škola, ako tá inštitúcia a to že sa nudím. Myslela som si, že stredná škola boli najlepšie roky môjho života, ale toto je tuším ešte lepšie. A to som si strednú fakt užívala. Nikdy som to nepreháňala s učením, jedine matika mi robila problémy, lebo tam sa nedalo podvádzať. Inak som všetko vykryla. Nejak. Vždy.
Vidíte, čo zo mňa vyrástlo? Že "tam sa nedalo podvádzať" a ani som sa nad tou vetou nezamyslela. Teda zamyslela, ale nie natoľko aby som ju vymazala, že preboha, to sa nepatrí. (Ale v mojom prípade je to už jedno, všakže...peklo mám isté haha a to je dobre, lebo ja som letný typ - víme, kto dával pozor tak si pamätá - a mám rada teplo.)
Dzeci moje, idzem si ja asi ešte pre whisky.
pondelok 6. decembra 2010
No I´m not drunk i´m just dancing
Kokos Chantal, keď už sa nezabudneš tristokrát pripomenúť, že jaký koment si mi nechala, tak napíš aspoň vác než len jednu vetu! Haha. Akože, vidíš, píšem o tebe, aby si mala viac tagov, ne aby si bola rada že máš viac než ten chuj lover, ale pindáš že máš menej ako...čo vlastne? Veď ti večne na fejsi píšem ako ti fandím a lajkujem celú tvoju stenu aj tvoju existenciu, ale proste človeku sa nezavďačíš...skončila som ako Fredy Špáršvajn, dočkala som sa vysokého nevďaku.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.
A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.
Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.
(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!
A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)
To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.
Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.
Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.
A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.
Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.
(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!
A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)
To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.
Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.
Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)