Fuck this shit

Mám chuť: ležať v posteli, analyzovať obliečky (alebo stenu, keď ma začne bolieť jeden bok, predsa sa otočím), hybernovať, atrofovať, kultivovať nudu, utápať sa v žiali, hádzať vreckovky na zem, púšťať si dokola rovnaké pesničky a prehrávať si v hlave všetky pekné scény.

Nemám chuť: vstať, jesť, piť (alkohol je výnimkou), ísť von, učiť sa taliančinu, stretávať ľudí, ísť do práce, ísť si nakúpiť, športovať, mať akýkoľvek sociálny kontakt (internet je výnimkou).

Z týchto dvoch možností je druhá mojou realitou a racionálna časť môjho ja (je tam nejaká, síce si nikdy moc nevyskakuje, ale existuje) mi navráva že to je aj tá, čo mi pomôže. Ale aj tak. 

V stave absolútneho zúfalstva som sa rozhodla, že hrdosť-nehrdosť (a kto ju vlastne potrebuje? Viete čo som si už nechala všetko spraviť, toto je vlastne nič oproti tomu ako so mnou zamietol Lover) (s ktorým mám mimojazdom ešte stále občas kontakt, takže tell me something about it!), chcem odpoveď. Lebo technicky sme sa nerozišli, len ma ignoroval. Tak som mu napísala správu, na ktorú nakoniec predsa len odpovedal. Teraz mám šancu nadiktovať si podmienky posledného stretnutia a make sure, že budem dobre vyzerať a chladne sa správať. Hádam to zvládnem, veď som nejaká femme fatale. Horšie je, že si budem musieť vypočuť nejaké kecy o tom ako ho to mrzí (nemrzí, ja viem aké to je s niekým sa rozchádzať, na kom vám až tak nezáleží, najviac vás mrzí, že ste sa do toho vôbec namočili) a potom mi bude zasa nanič. Nevadí, obchody sú plné chlastu, ulice sú plné drog.