Lyžovačka so sociálnymi prípadmi

Keď vám hovorím, že EVS je najlepšia vec, čo môžete urobiť so svojím životom, tak si nevymýšľam. Mám za sebou práve týždeň, ktorý (hoci som len tesne za polkou tohoto úžasného roku) môžem s istotou vyhlásiť za jeden z najväčších hajlajtov. Prvýkrát v živote som sa bola lyžovať a to rovno v bavorských Alpách (pchachááá!) a za lacný peňáz. Nič som si nezlomila, nemám modriny a na konci týždňa som sa neohrozene rútila dole kopcom ako raketa (síce iba na modrých trasách, ale aj tak!) a opatrných nechávala za sebou.

Párkrát som sa vykydla do sniežiku, čo u mňa vyvolávalo nekonečné záchvaty smiechu, občas som sa nedokázala ani zdvihnúť (a to mi bolo ešte smiešnejšie), za celý čas som sa nenaučila pohybovať po rovinke, takže som sa vždy posúvala dopredu palicami, z čoho ma príšerne boleli ramená (ale narástli mi svaly!) a spálila som si nos napriek opaľovaciemu krému, takže vyzerám trošku ako Rudolf (ne Šuster).

Bol to vlastne lyžiarsky výcvik organizovaný naším centrom, čiže dotovaný kadekým (a preto bola cena absolútne smiešna - za 7 dní aj s cestou som dala stofku). Napriek tomu je ťažké presvedčiť lenivú mládež aby niekam šla (nechápem!), takže zo 14-člennej skupiny boli len 5 naozajská mládež (rozumejte puberťáci), 5 boli staršia mládež (cca 25-roční, čo hubovali do výchovy), traja vedúci a ja (ja som bola sčasti mládež a sčasti pedagóg). Ale viete čo, hentých 5 frajerov nám dalo zabrať. Čo si budeme navrávať, sú to proste prípady (ale čo by ste čakali keď celú akciu organizuje mládežnícke centrum a streetwork?). Vďaka tomu som mala permanentnú svalovicu - od smiechu. Čo hentí vedeli natrieskať za kraviny, to sa nedá ani všetko popísať, ani zapamätať a človek nemá vždy pri sebe papier aby to zaznamenal. Najlepší zdroj zábavy boli dvaja kamaráti z Lobedy (pamätáte, Lobeda je taká jenská Petržka, alebo ešte horšie - Vrakuňa) (vedzte že Vrakuňa je posledné miesto na svete kde by som chcela bývať). Boli nekonečné sprostí (ono vám to na začiatku príde aj ľúto, keď vidíte že tie deti majú proste nedostatočné prostredie, aby sa nejak intelektuálne vyvinuli, ale nakoniec si nepomôžete a smejete sa, lebo inak by ste museli plakať) a ešte boli na to aj hrdí (ich obľúbenú hlášku "100% talentfrei" sme počuli minimálne 30-krát denne, ako koniec koncov všetky ich hlášky, každý jeden vtip zopakovali najmenej 6-krát a potom sa jali ho aj vysvetliť, hoci my sme pochopili už na prvý raz - napríklad že jeden z nich pomenuje svoju dcéru Marie Johanna) (ak vám to nedošlo, vyslovte si to nahlas).

Zo starších tam boli traja chalani a dve baby, čo sa už poznali a s nimi bola hovadská sranda, hlavne pre dve veci. Prvá - robili si nehoráznu srandu z našich dvoch špeciálnych agentov, ale tak ironicky, že tí dvaja to nikdy nepochopili. Napríklad ich začali volať Ronnies. Ronnie je vraj hrozne debilné dederónske meno pre idiotov. Nejak sa to ujalo a odvtedy ich už volali takmer všetci Ronnie a oni sa tak začali oslovovať navzájom) ("Du bist der Ober-Ronnie, Alter").

Jedného dňa sa Ober-Ronnie (to bol ten sprostejší z dvojice) učil jazdiť na takom snežnom skútri, čo mali starší chalani (presvedčal ich celý týždeň, aby mu to dovolili, až nakoniec povolili) a moc mu to nešlo. My sme boli vyvalení na lehátkach na svahu a smiali sme sa, keď sa vykydol, ale ani ne zo zlomyseľnosti, ale on sa tváril tak nadšene, že to bolo celkom zlaté).

Ober-Ronnie: Tá vec by potrebovala brzdu.

Paul: Šak už na tom stojíš.

Myslela som že si od smiechu cvrknem.

Iné perly, čo naši Ronnies vypustili do éteru:

"Škola je nahovno, je to nuda. Napríklad biológia, čistá nuda. Načo mi je napríklad vedieť, ako fungujú pohlavné orgány?!"

"Slovensko a Slovinsko? Čo?? To aký je medzi tým rozdiel???" (Smutné je, že v jeho očiach bolo vidno, že tú otázku myslí úprimne vážne.)

Okrem toho mali katastrofálne poruchy pozornosti. Niečo sa spýtali a odpoveď nepočúvali ani 30 sekúnd. Starší chalani si z toho robili srandu, robili vždy taký prekvapený hlúpučký ksicht že "Aaah...Vögelchen!" a obzerali sa po okolí (viete, niečo v štýle "ja nemám poruchy pozornosti...ej, cí pána, veverička!")

Ja som väčšinou iba nevládne ležala v kŕči. Ronnies si mysleli že sa smejem na ich vtipoch, hoci ja som sa viac smiala na tom, ako dokážu trieskať pičoviny bez použitia mozgu ale v konečnom dôsledku sme boli všetci šťastní.

Ešte jedna anekdota - kolegyňa podvečer, keď sme prišli zo svahu: "Vy už ste všetci osprchovaní? To kedy ste stihli?"

Michael: "Proste necháš tie sociálne prípady spolu s ostatnými sociálnymi prípadmi..."

Paul: "...a možno ich potom aj bude menej..."

Druhý dôvod, prečo bola hentá staršia skupinka vtipná, boli ich hitlerovské vtipy. Vkuse rečnili s hitlerovským prízvukom a dávali také hlody, že ste sa až v duchu červenali, že sa na takom smejete, ale pomôžete si, keď je to vtipné?? Zásadne používali staré nemecké slová, vyhýbali sa anglicizmom ("Nemec negriluje! Nemec si opeká!") (a predstavte si to s rolovaným R a takým ukvákaným hlasom, aký mal sám fúzkatý) a namiesto "Ja" hovorili "Jawohl mein Kamerad". (Alebo raz jeden z nich opisoval ako moja kolegyňa ide do zákruty - "Nebrzdiť, len pridať plyn! Plyn, plyn, plyn!") No a tak. Horšie bolo to, že naše sociálne prípady nevedia čo je irónia, takže podobné vtipy boli v ich prítomnosti  trošku nebezpečné. Moji kolegovci to starším niekoľkokrát zatrhli a následne adolescentom vysvetlili, že o čo ide, ale ktovie, aké to bude mať následky a či nebudú volať nasratí rodičia, že ich decko doma vypráva hitlerovským prízvukom. Každopádne, ja som sa zasmiala.