Pondelok, bolí ma pravý bok, nemôžem pracovať po celý týždeň

Hm. Počúvam metronóm (Chantal tak volá techno) a cítim sa pritom, akoby som zrádzala rodinné tradície. Ale mám na to chuť. A inak? Na Balkan Beats som bola triezva až hrôza (no jakože ne úplne ale viete, pamätám si všetko, netackala som sa, netrepala som kokotiny a bola som celkovo pri zmysloch. Takže som si napríklad všimla, že celú noc premietali na stenu scény z Kusturicových filmov. (Tiež som zistila, že žalostne málo ľudí vie, kto je vlastne Kusturica. V časoch googlu...tragédia.) (A museli sme zaplatiť vstupné, lebo to začali prísnejšie kontrolovať - najprv pri prvých dverách platíte a pri druhých dverách stojí chlap jak hora s baterčičkou a posvieti si na vašu pečátku, skončili naše picassovské pokusy nakresliť dačo perom ujebaným z banky.) (Inak odkedy som to pero ujebala, už tam nijaké nepribudlo...škoda.) (Ale s Aitanou sa chystáme ujebať z Wagnera krígel, lebo to je pamiatka a môžete s ním ujsť cez fajčiarsku časť, len to nesmieme zasa všade vyprávať, aby sme si to nedosrali jak s tým vstupným. A usúdili sme že to vlastne neni krádež, lebo za pohár je jedno euro záloha, čiže si ho vlastne kúpime. No, logika navráva, či?)

Hudba nič moc, taká balkánska, ja na to vlastne moc nejsom, asi nabudúce hodím na to bobek. Stretli sme Bena (taká arogantný kokot, Baibin bývalý alebo niečo na ten spôsob, možno si pamätáte ako raz opindával môj rum a vypil mi polku fľaše) a Alexa (jeden ruský študent, už som ho tu raz spomínala). Ja som nebola síce ožratá, ale dosť opitá na to, aby som Alexovi začala vylievať svoju dušu. Takže som mu asi hodinu rozprávala o Properovi (vrátane otázok typu "Keď chlap povie toto a toto, čo si pri tom myslí?") ale zasa, nebolo to až tak zlé, že by som sa teraz hanbila. Zato on by sa mal hanbiť. Lebo keď som skončila moje výlevy, šli sme ešte piť a potom sme tancovali a on to začal na mňa skúšať, čo mi prišlo ako riadna podpásovka. Vykrucovala som sa a nakoniec mi povedal, že sa príliš kontrolujem (pomyslela som si - vďakabohu a výnimočne sa mi to aj darí). Nadránom som bola hrozne unavená, tak sme sedeli-ležali na takom gauči (Wagner je popiči s tými gaučami, presne keď už nevládzete, sa to hodí...ne jak tá prijebaná diskotéka v Luxemburgu, kde neboli ani len stoličky, ani vôbec nič, kde by sa dalo sedieť, a keď som si raz zo zúfalstva sadla na zem, lebo som už nevládala stáť, do 30 sekúnd dokvitol SBS-kár, že buď vstanem alebo mám ísť von. No uznajte.) a ja som sa nechala škrabkať a hladkať (ale nič viac) (a fakt mu to išlo a už som bola tak unavená, že viete...no veď vy viete). 

Nakoniec ma odprevadil až domov, čo nebolo vôbec nutné, lebo by som nešla sama a celý čas som mu hovorila že nič nebude a potom pred domom to bolo trochu trápne, lebo to proste vždy vyznie trápne, keď poviete že diky, čááu. Nebozkávali sme sa ani nič také, bože uchovaj. Ne že by bol taký odpudzujúci, ale proste ma nasralo jak sa snažil využiť situáciu, lebo no žiaci, to čo je?! Pffff. Drzosť.

Včerajšok som zasa prespala, lebo do postele som liezla o pol siedmej za svitania. Hm. Večer sme šli na zmrzlinu a na hranolky, čo vám poviem, tučniem a neni to tukom ilúzií. Okrem toho sa včera zopsulo počasie, snežilo, pršalo, vetrisko bol a dnes je mínus pojebaných 5 stupňov. Nasrať.

A do víkendu ďaleko. Nasrať.

Tu máte jednu mega psycho vec, ale pozrite si aj video, lebo bez videa je to len polovične dobré. (Ak máte crack, dajte si to k tomu, možno to posilní zážitok, ja nemám, ale aj tak sa mi to páči.) (Nebojte sa, toto neni metronóm. Je to len psycho.) (Ja viem že si to nepustíte, ale tak aspoň skúšam.)